Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Záchranári na tirolských svahoch

.tomáš Kika .časopis .reportáž

Deň na heliporte v rakúskom Hochgurgli sa začína štyrmi dôležitými minútami. Ani o sekundu viac. Presne tak dlho nechá vajíčka po zovretí vo vode Marco Schöpf, hlavný záchranár tirolskej vrtuľníkovej záchrannej služby Martin Flugrettung.

„Dolu v údolí by sa ešte len zohrievali, tu v 2 200 metroch vrie voda skôr,” vysvetľuje pri prestretom stole. „Vajíčka na mäkko sú ľahké jedlo a človek po nich vydrží až do obeda. Takto to musí byť každé ráno. Aj čerstvý chlebík s nutellou,” so zanietením malého chlapca si mädlí ruky skúsený alpinista a zdravotník, otec dvoch detí. A keď slúži, tak zároveň je i kuchár. Je nepísaným pravidlom, že ten, kto prichádza do služby zdola, prinesie čerstvé pečivo aj pre zvyšok posádky nocujúcej v horách. Služba záchranára na druhom najvyššom heliporte v Európe sa teda začína hlboko pred úsvitom, za dverami pekárne.
Raňajkujú vždy spolu: záchranár, lekár a pilot. Marco zapína vysielačku: „Začíname až s oficiálnym úsvitom, no nech vedia, že sme už tu a pripravení. Je dobré počuť, čo sa deje.” V Rakúsku je bežnou praxou, že trojčlenný tím sa stále mení. Piloti chodia na týždňovky, lekári na deň-dva a záchranári rôzne. Hochgurgl je iný. Hangár so zázemím uprostred zjazdovky nad Söldenom vo výške viac ako 2 000 metrov nepraje každodennému striedaniu personálu. Cesta z údolia sem trvá aj viac ako hodinu. V prevádzke je len počas zimnej sezóny, týždeň po Veľkej noci  ho na leto zatvoria. Lieta sa od úsvitu do súmraku. Primárne lety, čiže záchrana z terénu, sa v rakúskych horách v noci nerobia. Šiesta hodina večer spolu s tmou tak na konci zimy nemilosrdne urobia čiaru za každým záchranárskym dňom, aby pred siedmou ráno zvedavá posádka spoza okien začala hádať, či to dnes pôjde, alebo nie.
Horolezecký úväz si obliekajú lekár i záchranár spolu so zimnými topánkami ihneď po rannom umytí zubov. „Od prijatia výzvy do vzletu neexistuje pevne stanovený časový limit, no ak nie sme vo vzduchu do troch minút, z centrály sa pýtajú, čo je s nami a či je všetko v poriadku,” hovorí spoza počítača pilot Andras ‘Andy' Götzendorfer a dáva pri tom tlačiť dve stránky predpovede počasia. Prilba, vysielačka a telefón putujú na poličku k dverám a kým sa dovarí ranná káva, všetka pozornosť patrí helikoptére. Pilot obíde vrtuľník, odkrytuje motory, skontroluje kabínu a množstvo paliva. Zlatým pravidlom lietania v Alpách je držať hmotnosť čo najnižšie, dvesto litrov spoľahlivo postačí aj na náročnú záchranku s podvesom a prípadný let až do Innsbrucku. „Nelietame s navijakom, vôbec ho nemáme,” vysvetľuje Andy, „okrem toho, že je to zložité zariadenie, a teda sa môže pokaziť, predstavuje takmer 200 kíl navyše. Namiesto nich môžeme na palubu vziať ďalšieho človeka. Na všetko, čo potrebujeme v horách robiť, nám stačí podves z pevného lana.”
Záchranár Marco prebieha prstami lekárske prístroje. Pumpa, odsávačka, ventilátor, defibrilátor s monitorom. Všetko celkom po pamäti, nacvičený prstoklad, akoby letmo čítal riadky napísané Braillovým písmom. Pri občasnom pípnutí zdvihne zrak, treba skontrolovať aj stav batérií. Vedúci lekár Frank Dietrich je anesteziológ, a hoci to na strechu Rakúska nemá z nemeckého Garmischu blízko, teší sa aj na jednodňové služby: „Je to najlepšia ordinácia na svete.” Rukami pritom prehrabuje dva veľké batohy. Červený je lekársky a modrý skrýva všetko potrebné na zabezpečenie dýchania a umelej pľúcnej ventilácie.

.pripravení vyraziť
„U nás nezvoní červený telefón ako vo filme,” konštatuje Marco. „Centrála nás volá bežne na mobil. Koordináty dostaneme zároveň emailom, tablet je náš neodmysliteľný pomocník. Máme v ňom letecké mapy, ale aj detailné schémy lyžiarskych stredísk, počasie i kontakty na nemocnice v okolí.”  Telefón zvoní niekoľkokrát za deň. Nie vždy ide o ostrý zásah, neraz si z centrály len overujú, či by vrtuľník mohol letieť. V Tirolsku striehne na svoju príležitosť každý deň počas zimy až 17 vrtuľníkov zo 6 firiem, boj o pacienta i peniaze z poisťovní je tvrdý. Kto kde práve lieta, či je v zásahu, vracia sa alebo čaká na základni, to všetko ukazuje jednoduchý webový portál, spoločný pre všetky tirolské letecké záchranky.
Telefón zvoní prvýkrát. Posádka Martin 8 poletí na pomoc holandskému tínedžerovi, ktorý si poranil pri páde na lyžiach hlavu. „Pomaly, pomaly!“ nabáda ma Marco cestou k roztáčajúcim sa listom rotora. „U nás sa nikam nebeží. Keď sa človek ponáhľa, urobí najviac chýb, uponáhľanosť si nemôžeme dovoliť.” Rotor reže vzduch vo vysokých otáčkach a z asfaltu zdvíha čerstvo napadnutý snehový poprašok. Povinná obhliadka vrtuľníka, kontrola zavretých dverí, palec hore a po nastúpení do kabíny k pilotovi je modré „emdéčko” pripravené vyraziť. „Lietame na jednom z najtichších vrtuľníkov," hovorí pilot Andy a zdvíha bzučiacu helikoptéru do vzduchu s rutinou taxikára. „Najviac hluku vyrába zadná vrtuľka, a tú na našich strojoch nahrádza turbína. Je to bezpečnejšie, tichšie a menej náchylné na vplyv bočného vetra."
Hlboký náklon dopredu, pred čelnými sklami sa začínajú mihať zjazdovky, stožiare lanoviek a lyžiari ako malé farebné bodky. Nasleduje séria serpentín, krátka koordinácia cez vysielačku a hľadanie vhodného miesta na pristátie. Všetko sa deje odrazu a rýchlo. Pár viet v tirolskom dialekte, prst ukazujúci  kamsi doľava a vnárame sa do bielej hmly. Zjazdovka splýva s povetrím, v éteri je ticho. Listy rotora vydávajú trepotavý zvuk, zatiaľ čo sa svižne približujeme k postavičke s rozpätými rukami. Odopnuté pásy, otvorené dvere. Červený batoh cez plece. Utlačeným snehom sa vyberáme k hlúčiku ľudí okolo mladého pacienta. Pilot Andy čaká pri vrtuľníku, pripravený vybrať nosidlá. Hoci sa v zmene nestriedajú naraz, je to zohratá partia. Ako orchester, len s inými inštrumentmi. Diriguje čas. Všetko má svoje miesto, použité ihly putujú do plastovej nádobky, pacient pripojený na monitor so zabezpečenou žilou zasa na nosidlá. „Na tri! “ velí pri prekladaní od hlavy pacienta Marco a hneď ubezpečuje chlapcovho otca, že môže letieť s nami. Nik si neskáče do reči, ruky sa nepletú v prehnanej snahe, žiadna nervozita, po zemi nezostáva odhodený použitý materiál. Po pristátí na strešnom heliporte kliniky v Innsbrucku sa začína niečo, čo nápadne poznáme zo zahraničných televíznych seriálov, a o čom u nás sníva azda každý traumatológ, anesteziológ a istotne aj pacient urgentného príjmu. Koncert pokračuje, tentoraz v podaní väčšieho orchestra v bielych plášťoch a my sa vraciame cez dlhé chodby, niekoľko výťahov a let s panoramatickými výhľadmi späť hore nad zjazdovky.

.nie je to povolanie
Sotva sa lyže vrtuľníka dotknú plošiny na heliporte, zvoní telefón znova. Tentoraz odchádza lekár na pomoc na snežnom skútri, lebo zranená lyžiarka nie je ďaleko od heliportu. Po dotankovaní a svižnom vzlete sa opäť ponárame do údolia a hľadáme miestečko na pristátie medzi sedačkovou a kabínkovou lanovkou. Od vrtuľníka nás s nosidlami vezie skúter, bližšie sa sadnúť nedalo. Všade sú laná a viditeľnosť biedna. Sotva minúty od pristátia nakladáme pani v stredných rokoch so zlomeným kolenom do helikoptéry a pilot sa dohaduje s lyžiarskou službou na zabezpečení odletu. „Obloha a svah splývajú, potrebujem referenčný bod,” vysvetľuje Andy. „Postavia sa v smere sklonu svahu asi dvadsať metrov od seba. Po vzlete tak budem vedieť, kadiaľ je to bezpečné, až kým nevypadneme z hmly.” Tentoraz si po návrate z kliniky v Zamse stíhame vydýchnuť. Napokon treba doplniť zdravotnícky materiál a vyplniť hŕbu papierov. A pochopiteľne obed. Keď sa pýtam, koľko naň prispejem, Marco sa usmieva: „Nič, nič, obedy nám tu platí šéf!” A neobjednáva zle. Letci si jedlo vozia z neďalekého hotela, sú tu už štamgasti.
Krátko po obede prichádza potešiť mužskú posádku usmievavá blondínka, mladá anesteziologička, ktorá sa zaškoľuje na lietanie pre Martin Flugrettung. Je krásne počasie, a tak prišla na dohodnutý výcvik lietania na lane v podvese pod vrtuľníkom. Absolvovať ho musí okrem pilota každý člen posádky. Keď sa nedá pristáť, je to jediný spôsob vyzdvihnutia i vysadenia do terénu. Po krátkej teoretickej príprave nasleduje vyskúšanie „nasucho” a o chvíľu sme so Susanne pod mašinkou nad vrcholkami Álp. „Toto nie je povolanie, to je poslanie,“ veselo nadhadzuje Marco, keď sa po úspešnom tréningu obliekame na ďalší výjazd. Bude to o údolie vedľa, v Pitztali, po zrážke na svahu tam potrebuje pomoc viac pacientov. Otáčajúc sa vo vzduchu nad heliportom mávame Susanne na rozlúčku, aby sme sa o necelú hodinku vrátili z poslednej misie dňa. To, že nemáme chvostovú vrtuľku, sa teraz veľmi hodí, pristávame na parkovisku medzi autami. Vyskočené plece lekár skúša napraviť na mieste, no v teréne to nie je možné, nakladáme preto pacienta a o chvíľu pristávame na súkromnej klinike opäť v Zamse.
Život hore beží akosi inakšie. Vo vzduchu, i na zemi.  Keď zhasnú pristávacie svetlá na heliporte, veľká brána hangára sa za vrtuľníkom zroluje až na zem, pod vrcholom na zjazdovke blikajú kdesi len dve čelovky. To sa chalani, čo dnes zostávajú tu, vybrali na krátku skialpinistickú prechádzku. „Veď som dnes nič nerobil,” smeje sa pilot Andy utierajúc si rukou spotené čelo. „Sneh je fantastický a ten pokoj…” A  dolu v údoliach plných svetielok už o pár hodín začnú piecť kaiserky, ktoré odštartujú ďalší deň pre pomoc zhora.
.autor je letecký záchranár.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite