Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial

.štefan Hríb .časopis .editorial

Kľúčový sporRozhodnutie koalície vyvlastniť ľudí, ktorí svojím domom či záhradou bránia rýchlejšej výstavbe diaľnic, je poučné – ukazuje, ako málo sme sa pohli od nášho kolektivistického pohľadu na svet z čias komunizmu.

Kľúčový spor
Rozhodnutie koalície vyvlastniť ľudí, ktorí svojím domom či záhradou bránia rýchlejšej výstavbe diaľnic, je poučné – ukazuje, ako málo sme sa pohli od nášho kolektivistického pohľadu na svet z čias komunizmu.

Krok, ku ktorému sa práve znížila Slovenská republika, je odporný. Ale naše budovateľské rozhodnutie, že pár ľudí, a ich základné právo, nemôže stáť v ceste diaľnici pre všetkých, nie je v strednej Európe ničím nezvyčajným. A nie je to ani tá najhoršia verzia nášho opakovaného kolektivistického omámenia.
V mene väčšiny, jej blaha a prosperity sa tu už diali onakvejšie veci – odstrániť sme chceli rovno celé etnické menšiny, nie domčeky pár nešťastníkov, v mene pokroku a štátu sme tu radostne popravovali jeho vzácnych kritikov, nám, závistlivým masám, tu padali stále znovu za obeť „fabrikanti“ a „kulaci“, nám, vysmiatej robotníckej triede, sa na súdoch zodpovedali osamotení spisovatelia, mnísi, profesori či lekári. Tento krvavý, víťazný pochod kolektívu poznajú dejiny Česka, Poľska, Maďarska, Nemecka, a poznáme ho aj my doma.
Dodnes tu počuť desivý krik našich deportovaných židov a holíčsky prejav sváka Tisa,  plač odsunutých Maďarov a cynický švih Benešovho podpisu, zúfalstvo znárodnených podnikateľov a februárový podvod komunistov, a aj osamotenie ich uväznených odporcov a Gottwaldov cynický rehot.
Jednotlivca ani menšinu sme tu naozaj v minulom storočí príliš nemuseli a Ficova vláda v tom len inštinktívne pokračuje. Práve tým je, paradoxne, našej najvlastnejšej tradícii vernejšia než jej dnešní kritici.
Navyše zámer vlády, spojiť slovenské mestá a regióny konečne aj diaľnicou, je omamný a krásny. Veď čo iné zmierni tie prekliate regionálne rozdiely, no nie, slečna Silvia? Kto tu chce brániť Šarišu, Zemplínu či Spišu v rozvoji? Tých pár usadlíkov, krikľúnska opozícia a judášske médiá? A potom, čo iné dá prácu našim stavbárom a, povedzme si to rovno, čo iné vráti prachy vašim sponzorom? No čo? A najmä – čo iné vlastne splníte zo svojich sľubov, ak nie sľub o diaľničnom roku 2010? Tomu všetkému hádam nemôže zabrániť pár ľudí, ktorí nechcú opustiť svoj domček či záhradku. Záujem Smeru a záujem piatich miliónov jasne víťazí. Pochopiteľné, nie?
Úplne pochopiteľné. Vlastne jediné, čo hovorí proti, je útla Ústava Slovenskej republiky. V nej sa píše, že človek, každý jeden, je nakoniec viac ako celý štát. A že teda štát, nech má akýkoľvek záujem, nemôže utlačiť buldozérom právo žiadneho svojho občana dokonca ani vtedy, ak by to hneď prinieslo šťastie všetkým piatim miliónom a prosperitu všetkým ôsmim regiónom a celej vládnej koalícii dohromady. Takto radikálne, takto západne, takto judeo-kresťansky to tam stojí. Na takýto text sľubujú vždy po voľbách v parlamente vernosť naši politici. Všetci, aj tí dnešní, koaliční kolektivisti. Je možné, že len neboli pozorní, keď na ústavu kládli svoje pravé ruky, a možno to radikálne tvrdenie z nej považujú len za naivnú formalitu, tak ako celý November 1989. Napokon, až tak záväzne sa nikdy nebrali, aby premýšľali, čo to vlastne sľubujú. O váhe svojho slova vedeli vždy svoje, za normalizácie i po nej, takže ruka na ústave nemohla byť problémom. Ale tá prekliata veta o nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ktorej nechtiac všetci politici, aj títo koaliční, vyslovili vernosť, je aj ich sľubom nadradená všetkým našim zákonom. Dokonca aj diaľnici, ktorú všetci tak dychtivo chceme.
Toto je náš dnešný spor. Spor sľubu a inštinktu, spor ústavy a záujmu, spor práva jednotlivca a sily štátu. Keď sa bezpráviu postavil do cesty rok 1989, zdalo sa, že práve tento spor je vyriešený. Ale odvtedy sa sem vyvlastňovanie, vyhodené dverami Novembra, snaží stále znovu vrátiť oknami volieb. Dnes ho privoláva táto koalícia, ale včera ho pri Žiline kriesila aj táto opozícia.
Diaľnice sú skvelá vec. Aj preto, čo nám užitočne pripomenuli – že onen radikálny článok z ústavy a náš tradičný, kolektivistický inštinkt tu už devätnásty rok zvádzajú krutý boj. A že my, nie Fico, sa nevieme rozhodnúť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite