Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hľadanie Pessou

.veronika Dianišková .lisabon .časopis .ostatné

„Vždy sa mi priečilo, aby ma druhí chápali. Byť pochopený

„Vždy sa mi priečilo, aby ma druhí chápali. Byť pochopený  znamená prostituovať sa. Som radšej, keď ma berú vážne takého, aký nie som, vo všetkej slušnosti a prirodzenosti ľudsky neznámeho.“ Fernando Pessoa.

Stojím na samom vrchu lisabonskej Torre de Belém. Aj tu hľadám Fernanda Pessou, portugalského básnika, ktorého básne, dotyky a smútky sú beznádejne roztratené po celom Lisabone. Sám Pessoa leží hlboko v zemi, no zároveň skamenený sedí v kaviarňach či postáva pri stĺpoch na námestí. Ale ja od prvého dňa v Lisabone hľadám odpoveď na otázku: Je Pessoa súčasťou povedomia každého Portugalca, akéhokoľvek vzdelania, akýchkoľvek záujmov? Nie je to len moja patetická vízia portugalskej skutočnosti? Alebo sú jeho sochy a pomníky len vynálezom pre turistov?

.jesenný Lisabon
Prísť do Lisabonu po turistickej sezóne je výhodné. Dostať lacné letenky, nie je neznesiteľne horúco, ale pre Stredoeurópana ešte vždy veľmi teplo, a z mesta miznú zástupy letujúcich turistov. Na jeseň môžete spoznať nielen geografickú rozlohu Lisabonu a jedinečnosť jeho pamiatok, ale aj miestnych obyvateľov. A pohostinnosť Portugalcov a ich ochota pomôcť nie je len okrídlená fáma, rovnako ako nie je fámou ich hlboko pozitívny pohľad na život.
Prvý deň pri hľadaní Praca do Comércio, najväčšieho lisabonského námestia, uspôsobeného pre nevedomých turistov, zablúdim v maurskej štvrti mesta. Nachádza sa blízko hradu Sao Jorge a je poprepletaná úzkymi prázdnymi uličkami, ktoré pochádzajú ešte z čias, keď bol kresťanský Lisabon vzdialenou budúcnosťou a Mauri tu nažívali spolu s kresťanskou menšinou. Krásne zákutia, ale nič pre osamelých chodcov – dnes tieto romantické uličky obývajú z veľkej časti prisťahovalci, čo môže byť nebezpečné. Hoci v Lisabone neexistuje organizovaný zločin, na istých miestach je vysoké nebezpečenstvo krádeže a  starobylé uličky takým miestom sú. Navyše, cez deň sú takmer vymreté, a ak zablúdite, ťažko sa niekoho opýtate na cestu.
Ja sa napokon z maurských uličiek na Praca do Comércio bezpečne vymotám, no Pessou nenájdem. Namiesto neho ma čaká výhľad na vzdialenú rieku Tejo, monumentálny (a ohyzdný) pomník, ale aj krásna kamenná klenba označujúca vstup na ulicu Rua Augusta. Nad klenbou nazývanou Arco do Rua de Augusta sa týči súsošie: personifikácia rieky Tejo, skrotená bohom, ktorý stojí nad ňou s vavrínovým vencom v ruke. Takto symbolicky znázornili rieku, ktorá sa už nikdy nesmie vyliať z brehov, pretože pri zemetrasení v 18. storočí za niekoľko minút pohltila 40 000 ľudí. Nádherné „biele mesto“ vtedy zo dňa na deň spadlo a pod troskami pochovalo množstvo ľudí. Znovu ho dal vybudovať markíz Pombal, ktorému potom Portugalci postavili niekoľko pamätníkov a pomenovali po ňom ulice. A rieka Tejo sa po úprave brehov už naozaj nikdy nevyliala.
Pod oblúkom Arco do Rua de Augusta zastavujem a obzerám sa. Tu sa začína ulica dláždená mačacími hlavami, plná pouličných umelcov, kaviarní, turistov aj Portugalcov, azda dokonca dílerov drog, tajomne žmoliacich v rukách neidentifikovateľné bylinky. Celý vír udalostí, národností a zvukov. O chvíľu sa rozhodnem navštíviť Belém, najznámejšiu štvrť Lisabonu, na ktorú sú miestni patrične hrdí, a nie bezdôvodne.


.veční moreplavci
Belém sa nachádza pri rieke Tejo a sú v ňom zhmotnené najslávnejšie obdobia Portugalska, jeho rozkvet v čase námorných objavov. Veža Torre de Belém si stále drží atmosféru miesta, z ktorého hľadel na niekoľkometrové vlny Atlantiku Vasco da Gama a jeho synovia, tiež budúci moreplavci. Ak už hľadám esenciu Lisabonu, môžem ju nájsť práve tu.
Schádzam z veže a kráčam do Hieronymovho opátstva, ktoré dala postaviť kráľovná Katarína z vďaky za narodenie dlhoočakávaného syna. Osud chcel, že jej syn zomrel dva roky pred dokončením stavby, ale kláštor zostal a je jednou z najpozoruhodnejších pamiatok Lisabonu. Monumentálna stavba je postavená v manuelskom štýle, ktorý je príznačný jedine pre Portugalsko. Jeho súčasťou je využívanie námorných motívov – klenby kláštora sú poprepletané lodnými lanami z kameňa, motívy lodí ruka rezbára votkala do drevených lavíc v chráme. Zvláštnosťou je aj preskupovanie kresťanského a maurského. V opátstve sa nachádzajú vnútorné záhrady plné zelene a ticha, čo je pozostatok maurskej architektúry, rovnako ako oblúkovité klenby. Počúvam cudzie i vlastné kroky ozývajúce sa od kamenných stien a dýcham magickú atmosféru. Ani tu však nenachádzam toho, koho hľadám.
Priamo v Beléme je aj Museum de Marinha – námornícke múzeum. Drevené modely plachetníc, obrovská expozícia náradia využívaného na lodi, portréty najznámejších moreplavcov. Dokonca tu nájdeme inak zabudnutého Krištofa Kolumba, ktorému kedysi portugalský kráľ odmietol dať peniaze na plavbu, a tak sa námorník utiekal k španielskej kráľovnej Izabele Kastílskej. Ona mu peniaze poskytla. To je, samozrejme, dôvod, prečo sa na Kolumba v portugalských príručkách o histórii moreplavectva zabúda.
Zato láska k moreplavectvu a hrdosť na slávnu minulosť prežíva v rôznych podobách: vo vrúcnom vzťahu k moru, v záľube v plachtení, surfingu, potápaní či plávaní. Možno namietnuť, že takýto vzťah k moru má každý prímorský národ. Ale zašlá sláva éry námorných objavov, keď celé Portugalsko náhle úžasne zbohatlo a stalo sa celosvetovo uznávanou veľmocou, je zakorenená vo väčšine obyvateľov.

.zrútená katedrála
Vychádzam z Belému a kráčam opäť do centra. Mám namierené ku katedrále poznačenej strašným zemetrasením. Vysoké gotické klenby počas neho udržali len seba – strecha katedrály spadla a zasypala interiér. Niekoľko rokov sa nedalo dostať k pamiatkam pochovaným v jej útrobách. Podarilo sa to až archeológovi menom Silva, ktorý s nasadením vlastného života spevnil vnútrajšok katedrály a umožnil rozsiahlejšie reštaurátorské práce. Reštaurátori pod Silvovým vedením kládli dôraz na autenticitu: steny sú spevnené tak, že vidieť, ktoré časti zemetrasenie zničilo. Dnes je v katedrále múzeum. Desivá, jedinečná expozícia. Biele náhrobky panovníkov v jednej miestnosti a magické predmety z Peru v druhej. Pozerám na skrčenú múmiu drobnej ženy s dlhými vlasmi, schúlenú ako embryo. Tak sa zrejme Indiáni z Peru chceli vrátiť do obdobia pred narodením.
Pomaly sa vzdávam nádeje, že nájdem toho, kvôli ktorému som prišla. Vraciam sa k Praca de Comércio a cestou sa zastavím v malej kaviarni. Objednám si sangriu. Neďaleko hrá gitarista fado – clivé portugalské piesne, neoddeliteľne späté s Amáliou Rodriguezovou, portugalskou speváčkou v čiernych šatách, s výraznými zlatými náušnicami a s vášnivým výrazom tváre. Vidím ju všade, na pohľadniciach i obrazoch. Trochu sklamane čakám na sangriu.
Zrazu sa niekto dotkne môjho pravého ramena. Obrátim sa a prekvapene sa nadýchnem. Vedľa mňa sedí kamenný Fernando Pessoa so zadumaným pohľadom. Potichu, takže ho počujem iba ja, povie: „A tak zatiaľ, čo robím to, čo nechcem, a snívam o tom, čo nemôžem mať, živorím v živote, ktorý je rovnako nezmyselný ako nefungujúce pouličné hodiny.“

Autorka je poetka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite