.československí a sovietski vojaci Liptovský Mikuláš a okolitých šestnásť obcí oslobodzovali za veľkých strát na dva razy. Museli pritom prekonávať tri línie kvalitne vybudovanej nemeckej a maďarskej obrany. Prvýkrát 3. marca, no už o týždeň nepriateľ získal mesto naspäť. Druhýkrát sa to podarilo až 4. apríla.
Pôvodom český vojenský historik Oldřich Vaněk sa ako vojak dostal na akadémiu do Liptovského Mikuláša v roku 1974, neskôr na tejto škole učil. Je to azda najväčší znalec miestnej histórie spred sedemdesiatich rokov. „Boje od 3. do 11. marca 1945 patria k najťažším a najkrvavejším, na akých sa kedy československá jednotka zúčastnila. Dokladá to strata až 2 094 ľudí v priebehu deviatich dní, takmer dve tretiny strát pripadajú na 1. československú brigádu,“ uvádza Vaněk.
Celkové straty v bojoch pri Liptovskom Mikuláši, ktorý mal vtedy asi šesťtisíc obyvateľov, sú naozaj masívne. Ak v priebehu Karpatsko-duklianskej operácie 1. čs. armádny zbor stratil 6 500 osôb (z toho 1 827 padlých), tak pri bojoch na Liptove straty dosiahli 4 563 mužov. Aj druhá strana mala veľké straty. V bojoch od 15. januára do 15. apríla 1945 bolo na Liptove zabitých a zranených 11 525 nemeckých a maďarských vojakov, zajatých bolo 1 582.
.spomienky na boje o Jalovec
Obrovský dopad mali boje na okolité obce, v ktorých sa zakopala fašistická obrana. Tá ťažila z reliéfu krajiny: údolie Liptova medzi Západnými a Nízkymi Tatrami meria necelých dvadsať kilometrov, kopcovitý terén obrancom umožňoval účinne kontrolovať situáciu a mať tak postupujúce naše a sovietske vojská na dostrel z diel, kanónov, mínometov a guľometov. A skutočne, dovtedy rýchly a bezproblémový postup osloboditeľov od Dukly sa na týchto miestach na dva mesiace zastavil. Jedna z kľúčových dedín bojov, Jalovec, leží na sever od mesta, takmer na úpätí Západných Tatier. Bola tam prvá línia nemeckej a maďarskej obrany.
Obyvateľ Jalovca Branislav Krajčí mal v roku 1945 pätnásť rokov, bol najstarší z troch bratov. Spomína, že tristo obyvateľov obce sa dlhé týždne skrývalo pred delostreleckou a mínometnou paľbou v pivniciach a obec bola takmer úplne zničená. „Nemci bývali po domoch, nás vyhádzali do pivníc,“ spomína Krajčí. „Neboli planí, tí Nemci ani Maďari, správali sa k nám slušne, no boli to nepriatelia. Mamku ani otca nebili, iba našich chlapov naháňali kopať zákopy. V dedine boli aj evakuovaní Rusíni z východu, z Habury.“
O tom, že sa blíži front, sa obyvatelia Jalovca dozvedeli podľa toho, že Nemci a Maďari spoločne s gardistami začali organizovať evakuáciu obyvateľov. Krajčí si dodnes pamätá mená maďarských vojakov, ktorí ho 14. marca naložili spoločne s rodinou na rebriňák. Počas najťažších bojov, ktoré tu pokračovali ešte tri týždne, ostali v Jalovci iba dve miestne rodiny, Nelovci a Repčíkovci. Na dedinu dopadalo množstvo mín a granátov. Značne poškodený bol aj dom Krajčíovcov, dodnes vidno na vrátach do stodoly stopy po črepinách od československých mínometov. „Nemci a Maďari spočiatku držali líniu a keď naši svobodovci začali útočiť, vždy ich odrazili,“ pokračuje Krajčí. Raz, keď sa blížili od Bobrovca nemecké tanky, strieľali na ne československé jednotky, pričom trafili dvor, kde bola delostrelecká munícia, a explózia celé okolie rozmetala. Počas bojov zahynuli aj traja obyvatelia obce.
Až po deviatich týždňoch bojov sa mohli Jalovčania vrátiť domov. „Našich vojakov sme vítali ako bratov. Ako prvú vec sme do týždňa opravili starú drevenicu. Potom sa začal bežný život,“ dodáva pán Krajčí.
.úspešná nemecká obrana
Postup Červenej armády na západ počas mohutnej zimnej ofenzívy na začiatku roku 1945 od Baltického po Čierne more mal dva hlavné strategické smery – severný Varšava – Berlín a južný Budapešť – Viedeň. Obidva viedli nížinatými územiami, hornaté Slovensko plnilo iba úlohu pomocného operačného smeru. „Znamenalo to nasadenie menšieho počtu vojakov a techniky, horšie zásobovanie, nijaké letectvo a tanky. V údolí pod Tatrami, odkiaľ Rusi odišli bojovať do Poľska, operoval iba náš armádny zbor a pridelená 24. sovietska divízia. Nemci tu pri obrane postupne vystriedali tri divízie,“ vysvetľuje historik Vaněk.
Postupujúce sovietske a naše vojská sa zastavili pri Važci. Začiatkom februára skončili neúspechom až štyri pokusy o prelomenie nemeckej obrany: tá sa v šírke do dvadsať kilometrov a s hĺbkou do pätnásť kilometrov skladala zo samostatných palebných ohnísk na svahoch vzdialených od seba dvesto až tristo metrov, ku ktorým viedli spojovacie zákopy. Medzi nimi boli mínové polia a drôtené zátarasy. Kľúčové miesto v tomto systéme obrany mali výšiny severovýchodne od Liptovského Mikuláša, najmä kóta 768 Trstenský diel a trigonometer 748 Háj, odkiaľ bolo na dostrel vďaka výbornému výhľadu prakticky celé mesto. O tieto kóty sa neskôr viedli najurputnejšie boje.
A práve v lokalite Háj po vojne vybudovali areál piety, cintorín a pamätník. Je tu pochovaných 1 369 československých a sovietskych vojakov a partizánov. Podľa Vaněka sú to nepresné údaje, pretože sú tu uložení aj exhumovaní vojaci z troch okresov, nielen z Liptova. „Vediem si vlastnú kartotéku, verifikujem údaje. Pozostalí tu dodnes hľadajú svojich, areál prešiel pred dvoma rokmi opravou. Svoj vojenský cintorín tu chceli mať aj Nemci, no miestni s tým nesúhlasili, tak ho zriadili vo Važci.“ Inak, aj v tomto pietnom areáli dnes vidno stopy vandalov. Zberači kovov odrezali zo súsošia pri vstupe pažbu a hviezdu.
Počas bojov o Liptov boli sily na oboch stranách vyrovnané, ale vo výhode boli brániaci sa Nemci a Maďari. O tom, že nešlo o boje strategického významu, vypovedá fakt, že na oboch stranách boli nasadení aj menej skúsení vojaci. Na nemeckej strane boli nasadené aj „pozbierané“ jednotky domobrany, ľudových granátnikov či prápor Hitlerjugend. To neznižovalo urputnosť bojov, pri ktorých niektoré dôležité miesta v priebehu dňa viackrát opakovane dobyli naši aj Nemci. Železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši si dokonca v priebehu jedného dňa „vystriedali“ až desaťkrát. Etapa neúspešných pokusov o prelomenie nemeckej obrany a prvé dobytie Liptovského Mikuláša sa skončila pre naše a sovietske jednotky 15. februára prechodom do obrany. Má tri hlavné príčiny: náš armádny zbor postupoval bez tankov a bez delostrelectva, pre nedostatok správ o nepriateľovi nepoznal jeho silu ani zámery a napriek evidentnej neúspešnosti tejto stratégie tvrdošijne útočil čelne.
.definitívne víťazstvo
Nepriateľskú obranu v Liptovskom Mikuláši sa podarilo prelomiť až 3. marca, no už nasledujúci deň podnikli nemecké jednotky masívne protiútoky, pri ktorých znovu získali dôležité výšiny Nicovô a Háj. Vďaka strate týchto dôležitých kót hrozilo obkľúčenie sovietskej 24. streleckej divízie a strata Liptovského Mikuláša. Veliteľ sovietskej 18. armády vydal rozkaz opakovane útočiť na Háj a Nicovô, no bez úspechu. V nasledujúcich dňoch sa dopustili naše a sovietske vojská fatálnych chýb pri striedaní jednotiek, čo umožnilo nepriateľovi opätovne dobyť stratené pozície, dokonca aj mesto Liptovský Mikuláš, ktorý československé pešie jednotky neorganizovane opustili. O dva dni neskôr veliteľ sovietskej 18. armády osobne uložil veliteľovi 1. československej brigády, aby začal nový útok na Liptovský Mikuláš a obnovil stratené pozície. No keď sa oboznámil s chabým fyzickým a morálno-politickým stavom vojakov, útok zrušil a nariadil, aby brigáda prešla do úpornej obrany.
Nasledovali takmer tri týždne krutej nemeckej vlády a rabovania, aké nemali od zatlačenia SNP do hôr obdoby. Jasala aj gardistická propaganda. Mesto navštívil aj minister vnútra Alexander Mach, redaktori Slováka a Gardistu opisovali, ako „boľševici drancovali domácnosti, znásilňovali ženy a odvliekli ľudí na neznáme miesta“. O zverstvách fašistov voči našim vojakom a civilistom mlčali. Vrcholný bod propagandy tvorila lož o tom, že mesto padlo preto, že naši a sovietski vojaci sa masovo opíjali v tamojšej likérke. Historik Vaněk preukázal, že na železničnej stanici sa niekoľko červenoarmejcov síce naozaj dostalo k cisternám s denaturovaným liehom a vážne si poškodili zdravie, no celkovo sa k alkoholu dostal iba zlomok bojovníkov.
Koncom marca sa naše a sovietske jednotky na Liptove zmobilizovali a opäť zabojovali o Liptovský Mikuláš. K organizovanému ústupu 320. nemeckej divízie ľudových granátnikov prispel aj fakt, že z Oravy sa blížila Červená armáda a hrozilo im obkľúčenie. Dňa 4. apríla bolo napokon mesto aj s okolím oslobodené. Začalo sa prenasledovanie ustupujúceho nepriateľa. Ale to je už iná kapitola dejín.
Pôvodom český vojenský historik Oldřich Vaněk sa ako vojak dostal na akadémiu do Liptovského Mikuláša v roku 1974, neskôr na tejto škole učil. Je to azda najväčší znalec miestnej histórie spred sedemdesiatich rokov. „Boje od 3. do 11. marca 1945 patria k najťažším a najkrvavejším, na akých sa kedy československá jednotka zúčastnila. Dokladá to strata až 2 094 ľudí v priebehu deviatich dní, takmer dve tretiny strát pripadajú na 1. československú brigádu,“ uvádza Vaněk.
Celkové straty v bojoch pri Liptovskom Mikuláši, ktorý mal vtedy asi šesťtisíc obyvateľov, sú naozaj masívne. Ak v priebehu Karpatsko-duklianskej operácie 1. čs. armádny zbor stratil 6 500 osôb (z toho 1 827 padlých), tak pri bojoch na Liptove straty dosiahli 4 563 mužov. Aj druhá strana mala veľké straty. V bojoch od 15. januára do 15. apríla 1945 bolo na Liptove zabitých a zranených 11 525 nemeckých a maďarských vojakov, zajatých bolo 1 582.
.spomienky na boje o Jalovec
Obrovský dopad mali boje na okolité obce, v ktorých sa zakopala fašistická obrana. Tá ťažila z reliéfu krajiny: údolie Liptova medzi Západnými a Nízkymi Tatrami meria necelých dvadsať kilometrov, kopcovitý terén obrancom umožňoval účinne kontrolovať situáciu a mať tak postupujúce naše a sovietske vojská na dostrel z diel, kanónov, mínometov a guľometov. A skutočne, dovtedy rýchly a bezproblémový postup osloboditeľov od Dukly sa na týchto miestach na dva mesiace zastavil. Jedna z kľúčových dedín bojov, Jalovec, leží na sever od mesta, takmer na úpätí Západných Tatier. Bola tam prvá línia nemeckej a maďarskej obrany.
Obyvateľ Jalovca Branislav Krajčí mal v roku 1945 pätnásť rokov, bol najstarší z troch bratov. Spomína, že tristo obyvateľov obce sa dlhé týždne skrývalo pred delostreleckou a mínometnou paľbou v pivniciach a obec bola takmer úplne zničená. „Nemci bývali po domoch, nás vyhádzali do pivníc,“ spomína Krajčí. „Neboli planí, tí Nemci ani Maďari, správali sa k nám slušne, no boli to nepriatelia. Mamku ani otca nebili, iba našich chlapov naháňali kopať zákopy. V dedine boli aj evakuovaní Rusíni z východu, z Habury.“
O tom, že sa blíži front, sa obyvatelia Jalovca dozvedeli podľa toho, že Nemci a Maďari spoločne s gardistami začali organizovať evakuáciu obyvateľov. Krajčí si dodnes pamätá mená maďarských vojakov, ktorí ho 14. marca naložili spoločne s rodinou na rebriňák. Počas najťažších bojov, ktoré tu pokračovali ešte tri týždne, ostali v Jalovci iba dve miestne rodiny, Nelovci a Repčíkovci. Na dedinu dopadalo množstvo mín a granátov. Značne poškodený bol aj dom Krajčíovcov, dodnes vidno na vrátach do stodoly stopy po črepinách od československých mínometov. „Nemci a Maďari spočiatku držali líniu a keď naši svobodovci začali útočiť, vždy ich odrazili,“ pokračuje Krajčí. Raz, keď sa blížili od Bobrovca nemecké tanky, strieľali na ne československé jednotky, pričom trafili dvor, kde bola delostrelecká munícia, a explózia celé okolie rozmetala. Počas bojov zahynuli aj traja obyvatelia obce.
Až po deviatich týždňoch bojov sa mohli Jalovčania vrátiť domov. „Našich vojakov sme vítali ako bratov. Ako prvú vec sme do týždňa opravili starú drevenicu. Potom sa začal bežný život,“ dodáva pán Krajčí.
.úspešná nemecká obrana
Postup Červenej armády na západ počas mohutnej zimnej ofenzívy na začiatku roku 1945 od Baltického po Čierne more mal dva hlavné strategické smery – severný Varšava – Berlín a južný Budapešť – Viedeň. Obidva viedli nížinatými územiami, hornaté Slovensko plnilo iba úlohu pomocného operačného smeru. „Znamenalo to nasadenie menšieho počtu vojakov a techniky, horšie zásobovanie, nijaké letectvo a tanky. V údolí pod Tatrami, odkiaľ Rusi odišli bojovať do Poľska, operoval iba náš armádny zbor a pridelená 24. sovietska divízia. Nemci tu pri obrane postupne vystriedali tri divízie,“ vysvetľuje historik Vaněk.
Postupujúce sovietske a naše vojská sa zastavili pri Važci. Začiatkom februára skončili neúspechom až štyri pokusy o prelomenie nemeckej obrany: tá sa v šírke do dvadsať kilometrov a s hĺbkou do pätnásť kilometrov skladala zo samostatných palebných ohnísk na svahoch vzdialených od seba dvesto až tristo metrov, ku ktorým viedli spojovacie zákopy. Medzi nimi boli mínové polia a drôtené zátarasy. Kľúčové miesto v tomto systéme obrany mali výšiny severovýchodne od Liptovského Mikuláša, najmä kóta 768 Trstenský diel a trigonometer 748 Háj, odkiaľ bolo na dostrel vďaka výbornému výhľadu prakticky celé mesto. O tieto kóty sa neskôr viedli najurputnejšie boje.
A práve v lokalite Háj po vojne vybudovali areál piety, cintorín a pamätník. Je tu pochovaných 1 369 československých a sovietskych vojakov a partizánov. Podľa Vaněka sú to nepresné údaje, pretože sú tu uložení aj exhumovaní vojaci z troch okresov, nielen z Liptova. „Vediem si vlastnú kartotéku, verifikujem údaje. Pozostalí tu dodnes hľadajú svojich, areál prešiel pred dvoma rokmi opravou. Svoj vojenský cintorín tu chceli mať aj Nemci, no miestni s tým nesúhlasili, tak ho zriadili vo Važci.“ Inak, aj v tomto pietnom areáli dnes vidno stopy vandalov. Zberači kovov odrezali zo súsošia pri vstupe pažbu a hviezdu.
Počas bojov o Liptov boli sily na oboch stranách vyrovnané, ale vo výhode boli brániaci sa Nemci a Maďari. O tom, že nešlo o boje strategického významu, vypovedá fakt, že na oboch stranách boli nasadení aj menej skúsení vojaci. Na nemeckej strane boli nasadené aj „pozbierané“ jednotky domobrany, ľudových granátnikov či prápor Hitlerjugend. To neznižovalo urputnosť bojov, pri ktorých niektoré dôležité miesta v priebehu dňa viackrát opakovane dobyli naši aj Nemci. Železničnú stanicu v Liptovskom Mikuláši si dokonca v priebehu jedného dňa „vystriedali“ až desaťkrát. Etapa neúspešných pokusov o prelomenie nemeckej obrany a prvé dobytie Liptovského Mikuláša sa skončila pre naše a sovietske jednotky 15. februára prechodom do obrany. Má tri hlavné príčiny: náš armádny zbor postupoval bez tankov a bez delostrelectva, pre nedostatok správ o nepriateľovi nepoznal jeho silu ani zámery a napriek evidentnej neúspešnosti tejto stratégie tvrdošijne útočil čelne.
.definitívne víťazstvo
Nepriateľskú obranu v Liptovskom Mikuláši sa podarilo prelomiť až 3. marca, no už nasledujúci deň podnikli nemecké jednotky masívne protiútoky, pri ktorých znovu získali dôležité výšiny Nicovô a Háj. Vďaka strate týchto dôležitých kót hrozilo obkľúčenie sovietskej 24. streleckej divízie a strata Liptovského Mikuláša. Veliteľ sovietskej 18. armády vydal rozkaz opakovane útočiť na Háj a Nicovô, no bez úspechu. V nasledujúcich dňoch sa dopustili naše a sovietske vojská fatálnych chýb pri striedaní jednotiek, čo umožnilo nepriateľovi opätovne dobyť stratené pozície, dokonca aj mesto Liptovský Mikuláš, ktorý československé pešie jednotky neorganizovane opustili. O dva dni neskôr veliteľ sovietskej 18. armády osobne uložil veliteľovi 1. československej brigády, aby začal nový útok na Liptovský Mikuláš a obnovil stratené pozície. No keď sa oboznámil s chabým fyzickým a morálno-politickým stavom vojakov, útok zrušil a nariadil, aby brigáda prešla do úpornej obrany.
Nasledovali takmer tri týždne krutej nemeckej vlády a rabovania, aké nemali od zatlačenia SNP do hôr obdoby. Jasala aj gardistická propaganda. Mesto navštívil aj minister vnútra Alexander Mach, redaktori Slováka a Gardistu opisovali, ako „boľševici drancovali domácnosti, znásilňovali ženy a odvliekli ľudí na neznáme miesta“. O zverstvách fašistov voči našim vojakom a civilistom mlčali. Vrcholný bod propagandy tvorila lož o tom, že mesto padlo preto, že naši a sovietski vojaci sa masovo opíjali v tamojšej likérke. Historik Vaněk preukázal, že na železničnej stanici sa niekoľko červenoarmejcov síce naozaj dostalo k cisternám s denaturovaným liehom a vážne si poškodili zdravie, no celkovo sa k alkoholu dostal iba zlomok bojovníkov.
Koncom marca sa naše a sovietske jednotky na Liptove zmobilizovali a opäť zabojovali o Liptovský Mikuláš. K organizovanému ústupu 320. nemeckej divízie ľudových granátnikov prispel aj fakt, že z Oravy sa blížila Červená armáda a hrozilo im obkľúčenie. Dňa 4. apríla bolo napokon mesto aj s okolím oslobodené. Začalo sa prenasledovanie ustupujúceho nepriateľa. Ale to je už iná kapitola dejín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.