Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rockerky stredného veku

.časopis .hudba

Minulý rok vydali svoje prvé sólové albumy dve prominentné rockerky: v

Minulý rok vydali svoje prvé sólové albumy dve prominentné rockerky: v máji speváčka Cranberries Dolores O´Riordan a v septembri kľúčová postava skupiny Siouxsie and the Banshees Siouxsie Sioux. Zaujímavé platne týchto svojských osobností dokazujú, že rokenrol nemusí byť len tínedžerskou a už vonkoncom nie len mužskou záležitosťou.

Čo tieto dve dámy spája? Okrem modrých očí napríklad aj to, že boli ústrednými osobnosťami dôležitých skupín, alebo to, že od Pána Boha dostali mimoriadne zafarbené hlasy a schopnosť presne intonovať. Obidvom je vlastná aj búrlivá minulosť, ktorú nielenže prežili v relatívne dobrom zdraví, ale vo svojom strednom veku si – napriek všetkým možným problémom – užívajú pokoj a stabilitu. A napriek tomu dokážu robiť silné, hlboké, v tom najlepšom zmysle slova znepokojujúce pesničky. „Ak ťa to nezabije, tak ťa to sformuje,“ spieva Siouxsie v piesni If It Doesn´t Kill You.

.dolores z dobrej rodiny
Niekoľko mesiacov potom, ako nakrútil Utrpenie Krista, dal Mel Gibson dokopy album, ktorý mal podporiť duchovnú reflexiu, a byť tak doplnkom k jeho pašiovému filmu. Len tak mimochodom tým dokázal, že má celkom dobrý hudobný vkus. Okrem krátkeho príhovoru evanjelikálneho kazateľa Billyho Grahama sú na ňom napríklad aj piesne Nicka Cava, Boba Dylana, Leonarda Cohena, Blind Boys of Alabama – či Dolores O´Riordan. Dolores však (podobne ako Nick, Bob či Leonard) je dosť vzdialená tradičnej predstave speváčky duchovných piesní.
Pochádza síce z írskej katolíckej rodiny z Limericku a viera v Boha pre ňu celý život veľa znamená, no do kostola nechodí. Nemala ešte ani devätnásť, keď sa v roku 1990 prihlásila na konkurz, ktorým kapela The Cranberry Saw Us hľadala speváčku. Keď začala pred tromi tvrdý rock milujúcimi mládencami ostrým hlasom jódlovať a s chirurgicky presnou intonáciou skákať až k uši pichajúcim výškam, bola konsenzuálnym rozhodnutím do kapely prijatá. Na druhý deň doniesla nakrátko ostrihaná dievčina s ostrými črtami tváre chlapcom svoju prvú pesničku. Volala sa Linger a stal sa z nej svetový hit.
V konkurze vybratá Dolores bola ústrednou postavou kapely, ktorá si skrátila meno na The Cranberries. Nasledovalo päť extrémne úspešných albumov, svetová sláva, nekonečné turné, videoklipy a z toho všetkého vyplývajúca únava, depresie, anorexia a alkoholom nasiaknutý sebadeštrukčný životný štýl. Dievča z dobrej rodiny sa zmenilo na nahnevanú, okolie vždy znovu šokujúcu rockerku s nekompromisnými názormi na Írsko (na strane republikánov), interrupcie (zásadný odpor), trest smrti (podpora) či homosexuálnych manželstiev (nerozumie, čo je na tom zlé).
Minimálne od roku 1994 sa objavuje v jej živote nový motív. Na spoločnom turné s kapelou Duran Duran sa zoznámila s jej manažérom Donom Burtonom a prežila s ním romantický milostný príbeh, ktorý vyvrcholil 18. júla 1994 sobášom (v írskom katolíckom kostole, samozrejme). Manželom sa postupne narodili tri deti, plus jedno si priniesol Burton z prvého manželstva. Cranberries koncertovali a nahrávali, Dolores sa medzitým pomaly dávala dokopy. V roku 2001 vydávajú posledný album (Wake Up And Smell The Coffee), odohrajú zopár koncertov a dávajú si časovo neohraničenú prestávku. „Chcela som ujsť z hudobného priemyslu, žiť uprostred lesa a byť normálnym človekom – matkou, manželkou a dcérou, aby som si vynahradila čas strávený cestovaním a spievaním,“ povedala vtedy Dolores pre londýnske Times.

Hudbu našťastie zo svojho života úplne nevylúčila a v roku 2007 vydala svoj prvý sólový album s názvom Are You Listening? Je na ňom dvanásť príjemných popových pesničiek, speváčkin „dychtivý“ hlas, írsky prízvuk a ľahký, cranberriovský štýl rozoznať po prvých tónoch. Chýba mu bývalá naliehavosť, na druhej strane však v sebe má predtým u Dolores nepočutú vyrovnanosť. V rádiách sa nejaký čas hrával hit Ordinary Day, ktorý mal pôvodne znieť počas úvodných a záverečných titulkov Spidermana. Ďalšie kúsky ho svojou prostou krásou prekonávajú. Sú to pesničky o rodičovskej aj zrelej manželskej láske, o deťoch, o komplikovanej minulosti, ktorá v čiernych hodinkách nie a nie definitívne odísť. Celé sa to nesie v pomalšom tempe, kapela pritvrdí len v troch-štyroch piesňach (a vôbec to vtedy neznie zle).
Dolores O´Riordan už nie je nahnevaná, hoci bolesť cíti stále intenzívne, a nemusí ani dokazovať, čo všetko vie zaspievať. Na otázku internetového „gay“ časopisu Gay Wired, či jej prekáža starnutie, odpovedá: „Nie, celkom sa mi to páči, hlavne preto, lebo mám deti. Keď máte dieťa, pomáha vám to viac sa otvoriť, viac dôverovať a veriť v bezpodmienečnú lásku.“ Možno, že aj o tom je rokenrol.

.siouxsie z predmestia
Siouxsie Sioux (vyslovuj „sjúsi sjú“) sa narodila ako Susan Janet Ballion v máji 1957 na juholondýnskom predmestí Bromley do celkom obyčajnej rodiny „nižšej strednej vrstvy“: tri deti, obidvaja rodičia pracujúci (matka sekretárka, otec laboratórny technik). Keď mala 14 rokov, otec zomrel na následky alkoholizmu, a tak tínedžerka Susan vyrastala v príťažlivo divokej džungli londýnskych ulíc. Počúvala Bowieho, T-Rex, Lou Reeda a Iggyho Popa, pravidelne navštevovala diskotéky a koncerty miestnych kapiel. Keď v okolí Portobello Road vznikli Sex Pistols, zo Susan sa stala Siouxsie a spolu s podobne excentrickými kamarátmi vytvorila bandu, v histórii punku známu ako Bromley Contingent. Išlo v podstate o skupinu najoddanejších fanúšikov Pistols, ktorých nebolo možné prehliadnuť na žiadnom punkovom koncerte. Estetiku punku doviedla Siouxsie do bizarných dôsledkov: podkolienky z umelej hmoty, pod koženou bundou len podprsenka, ktorá odkrývala presne to, čo táto časť bielizne mala tradične zakrývať, uletené účesy a farbami hýriaci mejkap... Na punkovom festivale  v londýnskom 100 Clube, ktorý v septembri 1976 organizoval Malcolm McLaren, vypadla jedna z plánovaných kapiel a Siouxsie s kamarátmi ju – samozrejme, bez akejkoľvek prípravy či nácviku – bez problémov nahradila. Krátko nato založila spolu s ďalším členom Bromley Contingentu Stevenom Severinom skupinu Siouxsie and the Banshees.
Bola to výnimočná kapela. Výborne hrali, ich piesne mali v sebe zvláštnu hĺbku. Ako keby jedným uchom počúvali amerických Velvet Underground, druhým priamočiary londýnsky rokenrol, pridali k tomu štylizovanosť bowieovského glam rocku, a potom z toho všetkého namiešali originálny temný „lektvar“, ktorý vzrušoval jednoduchých punkerov aj fajnových hudobných estétov. Poznávacou značkou bol Siouxsin ležérny, hlboký, intonačne čistý a mimoriadne sugestívny spev.
Banshees pôsobili do roku 1996, nahrali niekoľko pozoruhodných albumov, ktorých silu a originalitu možno obdivovať dodnes. Siouxsie okrem toho pôsobila v menej známej (a aj trochu menej originálnej) skupine Creatures a v deväťdesiatych rokoch sa objavila na nahrávkach Morriseyho, Hectora Zazou či (v roku 2003) Basement Jaxx.
V roku 1991 sa Siouxsie vydala za bubeníka Banshees Budgieho a presťahovala sa do malej dediny pri juhofrancúzskom meste Toulouse. Tu sa údajne venuje svojim mačkám, pestovaniu ruží a čítaniu (nadovšetko má rada Čechova a Grahama Greena). Občas si zahrá vo filmoch (napríklad Batmanov návrat alebo Marie Antoinette), keď má chuť, s hudobnými kamarátmi odohrá koncert, páči sa jej PJ Harvey či Johny Cash. Napriek úzkostlivo stráženému súkromiu sa na verejnosť dostala správa o tom, že sa nedávno rozviedla – a že to nebolo a nie je ľahké, možno vycítiť aj z jej prvého sólového albumu s názvom MantaRay.
„Žena, svojho času označovaná za kráľovnú gothic rocku, je tak vzdialená svojmu imidžu ostrej, chladnej, trochu nebezpečnej „umelkyne“, ako je to len možné,“ napísal po nedávnom stretnutí s ňou reportér londýnskych novín The Independent. Siouxsie mala minulý rok päťdesiat rokov a s bláznivou, agresívnou, polonahou punkerkou má našťastie už len málo spoločné. A možno, že to nakoniec až tak málo nie je: je to totiž stála mimoriadna speváčka a ako kabinetné francúzske víno vyzretá muzikantka. MantaRay je album, z ktorého ide pokojná, múdra sila a ešte stále aj znepokojujúca krása. Tam, kde sa iní speváci urputne snažia zaujať a presvedčiť, ona pokojne, s dlhoročnou nikotínovou kúrou a tušenými osobnými letmi a pádmi zafarbeným hlasom uhrančivo rozpráva. V čase, keď takmer všetci chcú byť cool a trendy, Siouxsie zostáva stále sama sebou. Na platni počuť nákazlivo prosté (ale nikým doteraz nevymyslené) refrény, industriálne hlukové plôšky aj takmer šansónové atmosférické popevky. „Cítim silu ako nikdy predtým,“ spieva hneď v prvej piesni Into a Swan. Siouxsie vekom nestráca silu. Len získava hĺbku a presvedčivosť.
„Too old to rock and roll, too young to die,“ spievali voľakedy vo svojej slávnej piesni Jethro Tull. „It is better to burn out than fade away,“ tvrdil v ešte slávnejšej skladbe Neil Young (a presne tieto slová citoval neskôr ešte skutočne príliš mladý Kurt Cobain vo svojom liste na rozlúčku). Tak to videli starí rockeri. Zrelé rockerky Dolores O´Riordan a Siouxsie Sioux však vedia svoje. Hoci v popkultúre vládne ideál večnej mladosti, ony ho jednoducho a s múdrym, možno mierne sarkastickým úsmevom, ignorujú. Múdre ženy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite