Genocída Arménov mladotureckou vládou Osmanskej ríše je nespochybniteľný fakt podložený nespočetnými svedectvami.
Na jednej strane čítame svedectvá Arménov, ktorí prežili, ale aj svedkov masakier, ktorí sa pri pohľade na utrpenie celého národa chveli od hrôzy.
Na druhej strane sú zachované vyjadrenia vykonávateľov genocídy – ktorí si dobre uvedomovali, že toto zabíjanie bolo nariadené z najvyšších vládnych miest Osmanskej ríše a treba ho doviesť do konca.
Dnešná turecká vláda akúkoľvek genocídu popiera a trvá na tvrdeniach, že zabíjanie Arménov nebolo vykonávané systematicky, vyplynulo z vojnovej situácie a ani jeho rozsah nebol taký, ako uvádza druhá strana.
.osmanskej ríši dochádzal dych
Pravda však v tomto prípade nie je ani dvojznačná, ani skrytá. Od polovice 19. storočia európske mocnosti žiadali od sultánov, aby vo svojej ríši uznali práva menšín. Osmanské územie sa zmenšovalo, ako sa tieto menšiny (Gréci a balkánske národy) vyslobodzovali spod nadvlády sultánov. Osmanská ríša chradla – éra tohto rozsiahleho a ťažko spravovateľného imperiálneho útvaru skrátka vypršala.
V roku 1908 sa v Osmanskej ríši odohral štátny prevrat. K moci sa dostali tzv. mladoturci, hnutie, ktoré sa pokúšalo zachrániť Osmanskú ríšu prostredníctvom reforiem. Menšiny nadobudli nádej, že ich život sa zlepší – príchod mladoturkov vítali aj Arméni. V období bojov medzi politickými frakciami, ktoré po prevrate nasledovalo, sa však z menšín znovu stali obetní baránkovia. Dochádzalo k pogromom – počas tzv. adanského masakra bolo zavraždených až 30-tisíc Arménov.
Osmanskú ríšu vzápätí osudne zasiahli balkánske vojny – prišla v nich o 85 percent svojho európskeho územia. Frustrácia z prílevu moslimských utečencov, zatrpknutosť a smäd po krvi ovládli Turecko, v ktorom sa vzmáhal nacionalizmus. Keď potom ríša vstúpila do prvej svetovej vojny (v novembri roku 1914), bolo len otázkou času, keď sa krvavo vyvŕši na svojich menšinách za prehry, ktoré utrpela.
Vláda mladoturkov napriek všetkému verila, že Turecko môže zvíťaziť, ak sa zbaví tzv. nelojálnych živlov. Zrodil sa radikálny sen o Turecku bez vnútorných nepriateľov – aj bez kresťanov. Odtiaľ bol len krôčik k snahe o odstránenie kresťanských Arménov. A tak v roku 1915 využila vláda vojnový stav a vykonala genocídu. Urobila to dôsledne, systematicky a s jednoznačným úmyslom zbaviť sa „cudzieho prvku“. A hoci k pogromom a zabíjaniu Arménov dochádzalo aj predtým, hrôza z roku 1915 ich predstihla zámerom, metódami, rozsahom aj brutalitou.
Pápež František mal pravdu, keď nedávno hovoril o zabíjaní Arménov ako o prvej genocíde dvadsiateho storočia – na čo turecká vláda zareagovala pobúreným protestom.
.výroba nepriateľa
Dátumom pripomínania si genocídy Arménov sa stal 24. apríl. V noci z 23. na 24. apríla 1915 sa totiž odohrala udalosť, ktorá genocídu začala. Vtedy osmanské úrady v Konštantínopole zatkli odhadom 250 významných arménskych intelektuálov a následne ich popravili.
V máji požiadal Mehmet Talaat, známy ako paša Talaat, minister vnútra Osmanskej ríše, vládu a veľkého vezíra, pašu Saída Halima, o nariadenie deportácie Arménov zákonom. Ako oficiálny dôvod uviedol, že prítomnosť Arménov na území, ktoré obývajú, ohrozuje bezpečnostné záujmy Osmanskej ríše. Šlo konkrétne o mesto Van, kde pred časom skutočne vypukla vzbura Arménov. Dnešní historici sa však zhodujú v tom, že vzburu vyprovokovali osmanské úrady, aby mali zámienku na tvrdý zákrok voči arménskemu obyvateľstvu.
Vychádzajú z dobových svedectiev, ako sú napríklad slová Martina Niepagea, nemeckého učiteľa, ktorý v rokoch 1913 až 1916 pôsobil v Aleppe: „Dozvedel som sa, že vyvraždenie arménskeho národa sa politicky odôvodňovalo vojenskými dôvodmi. Po tom, čo som sa sám zoznámil s faktmi a zhromaždil som údaje zo všetkých zúčastnených strán, dospel som k názoru, že všetky tieto obvinenia voči Arménom boli v skutočnosti založené na malicherných provokáciách, ktoré sa následne využili ako zámienka na zavraždenie desiatich tisícov nevinných za jediného vinného človeka...“
Dokonca aj guvernér Aleppa a Konye, lojálny osmanský štátny úradník bej Mehmet Celal sa v tej istej dobe vyjadril takto: „Dajme tomu, že Arméni pomáhali nepriateľovi. A že niektorí arménski poslanci v parlamente sa pridali na stranu vzbúrencov a vraždili. Lenže vláda neurobila to, že by zatkla páchateľov týchto zločinov. Namiesto toho sa rozhodla presídliť celú arménsku populáciu... rebel spácha čokoľvek, pretože je rebel. Takých má vláda za úlohu vyhľadať... a predsa to neurobila. Radšej vykonala deportáciu tým najhroznejším spôsobom, akého by neboli schopní ani banditi.“
Legislatíva, ktorá nariadila deportáciu Arménov, bola prijatá koncom mája, a bola známa ako zákon Tehcir (tehcir je slovo označujúce deportáciu alebo premiestnenie). Status Arménov ako národnostnej menšiny, ktorá ohrozuje územnú integritu a bezpečnostné záujmy Osmanskej ríše, sa týmto úradne potvrdil. Propaganda hlásala, že Arméni stoja na strane Rusov – proti ktorým Osmanská ríša v prebiehajúcej vojne bojovala. Politicky bola genocída ospravedlnená a prebiehala s požehnaním najvyšších miest . Sprevádzala ju cielene šírená davová hystéria a rozšírilo sa vedomie, že Arménov treba z osmanskej spoločnosti odstrániť akýmkoľvek, aj tým najkrutejším spôsobom.
.pochody smrti
Osmanskí žandári hnali Arménov, deportovaných z ich domova, ako zvieratá do púšte v okolí mesta Deir ez-Zor, ktoré sa nachádza na území dnešnej Sýrie. Mužov a chlapcov od dvanásť rokov zvyčajne na začiatku týchto pochodov smrti pozabíjali. Zostali ženy, deti a starí ľudia, ktorí sa bez zásob potravín a vody pod páliacim slnkom potácali na svojej ceste nikam. Kto spadol, zostal ležať. Kto mal ešte čo-to cenné, bol olúpený. Mučenie a mlátenie zajatcov bolo na dennom poriadku, znásilňovanie žien a dievčat sa stalo obľúbenou zábavou žandárov. Smrť kosila najskôr deti, potom chorých a starých. A tí, čo prežili, čelili stále novej beznádeji. V bezvýchodiskovej situácii sa mnohí vrhali zo skál do rieky Eufrat alebo páchali samovraždu iným spôsobom.
Jedno z najotriasajúcejších svedectiev o zverstvách podal s nasadením vlastného života Armin T. Wegner, nemecký vojak a zdravotník, spisovateľ, fotograf a bojovník za ľudské práva – nemecký vlastenec pôvodom z hrdého pruského vojenského rodu, ktorý po hrôzach, ktoré uvidel, prijal za svoju filozofiu pacifizmus. (Neskôr, za druhej svetovej vojny, napísal otvorený list Hitlerovi, v ktorom odsúdil vyvražďovanie Židov, a za to ho väznili v koncentračnom tábore.)
Wegner, ktorý pôsobil v oblasti ako zdravotník, na vlastné oči videl pochody smrti Arménov. Zápisky a fotografie, ktoré to dokumentovali, prepašoval potom do Nemecka – hoci nemecká vláda robila všetko pre to, aby dôkazy o hrôzach páchaných osmanskými spojencami zamietla pod koberec. Wegner napísal: „Keď sa z jari roku 1915 turecká vláda rozhodla vykonať svoj obludný projekt vykynoženia Arménov, všetky európske národy krvácali, vyčerpané vojnou, za ktorú vďačili tragickej slepote a vzájomným nedorozumeniam, preto nebolo nikoho, kto by hrozným tureckým tyranom zabránil doviesť do trpkého konca tie odporné zverstvá... Deti zomierali od plaču, muži sa vrhali na skaly, matky hádzali bábätká do potokov, tehotné ženy sa radšej vrhali do Eufratu...“
.nijaké presídlenie – vražda
Každému, a najmä tým, ktorí podporovali zámer osmanskej vlády zbaviť sa Arménov, bolo jasné, že v skutočnosti nejde o nijaké presídľovanie. Cieľom deportácie bolo od samého začiatku vyvraždenie Arménov. Sprievody zúfalých ľudí museli v púšti pochodovať dokonca stále dookola, na kruhovej trase a s minimálnymi prestávkami na oddych – aby ich cestou čím viac zomrelo.
Na iných miestach žandári nútili Arménov hromadne nastupovať na člny, z ktorých ich potom zhadzovali do vody. Stovky vyčerpaných žien, detí a starcov zamykali do kostolov, stodôl či škôl, ktoré potom podpálili. Brali malé deti od matiek a tvrdili, že ich dajú na výchovu do tureckých rodín, aby z nich vyrástli osmanskí vlastenci – a potom tieto deti zabíjali.
Existujú dokonca dôkazy o tom, že tureckí lekári na príkaz vlády vykonávali popravy Arménov prostredníctvom vysokých dávok morfia, nákazy týfusom či jedovatým plynom. V tom – aj v iných aspektoch – možno genocídu Arménov v Osmanskej ríši považovať za desivého predchodcu holokaustu Židov za druhej svetovej vojny.
Ako bez rozpakov priznal Halil Kut, strýko pašu Envera, ktorý patril k osnovateľom genocídy, ešte v roku 1918 pred Arménmi v Jerevane tento projekt, na ktorom sa sám s hrdosťou a dobrovoľne zúčastnil, bol jednoducho pokusom „vyhladiť celý arménsky národ do posledného jednotlivca“.
Takto zahynulo od milióna do milióna a pol Arménov a turecký štát dodnes odmieta uznať, že základné kamene jeho štátnosti sú spojené s preliatou krvou nevinných.
.krajina, ktorá sa bojí
Niečo na záver. Keď chcel nemecký fotožurnalista Andy Spyra, autor fotografií na týchto stránkach, pricestovať do Turecka krátko pred stým výročím genocídy Arménov, stretol sa s čudným zaobchádzaním. Odmietli mu vstup do krajiny, zadržali ho na letisku a deportovali naspäť do Nemecka. Od tureckých úradov sa ako odôvodnenie dozvedel, že ho považujú za džihádistu. V Turecku pritom už niekoľkokrát predtým ako žurnalista bol a pracoval. A ešte v ten večer, keď priletel na Atatürkovo letisko, nemecký generálny konzul protestoval proti jeho zadržaniu a informoval turecké úrady, že Spyra je reportér.
Zdá sa, že Turecko sa bojí aj vlastného tieňa – pravda, ten tieň je poriadne dlhý a čierny.
Na jednej strane čítame svedectvá Arménov, ktorí prežili, ale aj svedkov masakier, ktorí sa pri pohľade na utrpenie celého národa chveli od hrôzy.
Na druhej strane sú zachované vyjadrenia vykonávateľov genocídy – ktorí si dobre uvedomovali, že toto zabíjanie bolo nariadené z najvyšších vládnych miest Osmanskej ríše a treba ho doviesť do konca.
Dnešná turecká vláda akúkoľvek genocídu popiera a trvá na tvrdeniach, že zabíjanie Arménov nebolo vykonávané systematicky, vyplynulo z vojnovej situácie a ani jeho rozsah nebol taký, ako uvádza druhá strana.
.osmanskej ríši dochádzal dych
Pravda však v tomto prípade nie je ani dvojznačná, ani skrytá. Od polovice 19. storočia európske mocnosti žiadali od sultánov, aby vo svojej ríši uznali práva menšín. Osmanské územie sa zmenšovalo, ako sa tieto menšiny (Gréci a balkánske národy) vyslobodzovali spod nadvlády sultánov. Osmanská ríša chradla – éra tohto rozsiahleho a ťažko spravovateľného imperiálneho útvaru skrátka vypršala.
V roku 1908 sa v Osmanskej ríši odohral štátny prevrat. K moci sa dostali tzv. mladoturci, hnutie, ktoré sa pokúšalo zachrániť Osmanskú ríšu prostredníctvom reforiem. Menšiny nadobudli nádej, že ich život sa zlepší – príchod mladoturkov vítali aj Arméni. V období bojov medzi politickými frakciami, ktoré po prevrate nasledovalo, sa však z menšín znovu stali obetní baránkovia. Dochádzalo k pogromom – počas tzv. adanského masakra bolo zavraždených až 30-tisíc Arménov.
Osmanskú ríšu vzápätí osudne zasiahli balkánske vojny – prišla v nich o 85 percent svojho európskeho územia. Frustrácia z prílevu moslimských utečencov, zatrpknutosť a smäd po krvi ovládli Turecko, v ktorom sa vzmáhal nacionalizmus. Keď potom ríša vstúpila do prvej svetovej vojny (v novembri roku 1914), bolo len otázkou času, keď sa krvavo vyvŕši na svojich menšinách za prehry, ktoré utrpela.
Vláda mladoturkov napriek všetkému verila, že Turecko môže zvíťaziť, ak sa zbaví tzv. nelojálnych živlov. Zrodil sa radikálny sen o Turecku bez vnútorných nepriateľov – aj bez kresťanov. Odtiaľ bol len krôčik k snahe o odstránenie kresťanských Arménov. A tak v roku 1915 využila vláda vojnový stav a vykonala genocídu. Urobila to dôsledne, systematicky a s jednoznačným úmyslom zbaviť sa „cudzieho prvku“. A hoci k pogromom a zabíjaniu Arménov dochádzalo aj predtým, hrôza z roku 1915 ich predstihla zámerom, metódami, rozsahom aj brutalitou.
Pápež František mal pravdu, keď nedávno hovoril o zabíjaní Arménov ako o prvej genocíde dvadsiateho storočia – na čo turecká vláda zareagovala pobúreným protestom.
.výroba nepriateľa
Dátumom pripomínania si genocídy Arménov sa stal 24. apríl. V noci z 23. na 24. apríla 1915 sa totiž odohrala udalosť, ktorá genocídu začala. Vtedy osmanské úrady v Konštantínopole zatkli odhadom 250 významných arménskych intelektuálov a následne ich popravili.
V máji požiadal Mehmet Talaat, známy ako paša Talaat, minister vnútra Osmanskej ríše, vládu a veľkého vezíra, pašu Saída Halima, o nariadenie deportácie Arménov zákonom. Ako oficiálny dôvod uviedol, že prítomnosť Arménov na území, ktoré obývajú, ohrozuje bezpečnostné záujmy Osmanskej ríše. Šlo konkrétne o mesto Van, kde pred časom skutočne vypukla vzbura Arménov. Dnešní historici sa však zhodujú v tom, že vzburu vyprovokovali osmanské úrady, aby mali zámienku na tvrdý zákrok voči arménskemu obyvateľstvu.
Vychádzajú z dobových svedectiev, ako sú napríklad slová Martina Niepagea, nemeckého učiteľa, ktorý v rokoch 1913 až 1916 pôsobil v Aleppe: „Dozvedel som sa, že vyvraždenie arménskeho národa sa politicky odôvodňovalo vojenskými dôvodmi. Po tom, čo som sa sám zoznámil s faktmi a zhromaždil som údaje zo všetkých zúčastnených strán, dospel som k názoru, že všetky tieto obvinenia voči Arménom boli v skutočnosti založené na malicherných provokáciách, ktoré sa následne využili ako zámienka na zavraždenie desiatich tisícov nevinných za jediného vinného človeka...“
Dokonca aj guvernér Aleppa a Konye, lojálny osmanský štátny úradník bej Mehmet Celal sa v tej istej dobe vyjadril takto: „Dajme tomu, že Arméni pomáhali nepriateľovi. A že niektorí arménski poslanci v parlamente sa pridali na stranu vzbúrencov a vraždili. Lenže vláda neurobila to, že by zatkla páchateľov týchto zločinov. Namiesto toho sa rozhodla presídliť celú arménsku populáciu... rebel spácha čokoľvek, pretože je rebel. Takých má vláda za úlohu vyhľadať... a predsa to neurobila. Radšej vykonala deportáciu tým najhroznejším spôsobom, akého by neboli schopní ani banditi.“
Legislatíva, ktorá nariadila deportáciu Arménov, bola prijatá koncom mája, a bola známa ako zákon Tehcir (tehcir je slovo označujúce deportáciu alebo premiestnenie). Status Arménov ako národnostnej menšiny, ktorá ohrozuje územnú integritu a bezpečnostné záujmy Osmanskej ríše, sa týmto úradne potvrdil. Propaganda hlásala, že Arméni stoja na strane Rusov – proti ktorým Osmanská ríša v prebiehajúcej vojne bojovala. Politicky bola genocída ospravedlnená a prebiehala s požehnaním najvyšších miest . Sprevádzala ju cielene šírená davová hystéria a rozšírilo sa vedomie, že Arménov treba z osmanskej spoločnosti odstrániť akýmkoľvek, aj tým najkrutejším spôsobom.
.pochody smrti
Osmanskí žandári hnali Arménov, deportovaných z ich domova, ako zvieratá do púšte v okolí mesta Deir ez-Zor, ktoré sa nachádza na území dnešnej Sýrie. Mužov a chlapcov od dvanásť rokov zvyčajne na začiatku týchto pochodov smrti pozabíjali. Zostali ženy, deti a starí ľudia, ktorí sa bez zásob potravín a vody pod páliacim slnkom potácali na svojej ceste nikam. Kto spadol, zostal ležať. Kto mal ešte čo-to cenné, bol olúpený. Mučenie a mlátenie zajatcov bolo na dennom poriadku, znásilňovanie žien a dievčat sa stalo obľúbenou zábavou žandárov. Smrť kosila najskôr deti, potom chorých a starých. A tí, čo prežili, čelili stále novej beznádeji. V bezvýchodiskovej situácii sa mnohí vrhali zo skál do rieky Eufrat alebo páchali samovraždu iným spôsobom.
Jedno z najotriasajúcejších svedectiev o zverstvách podal s nasadením vlastného života Armin T. Wegner, nemecký vojak a zdravotník, spisovateľ, fotograf a bojovník za ľudské práva – nemecký vlastenec pôvodom z hrdého pruského vojenského rodu, ktorý po hrôzach, ktoré uvidel, prijal za svoju filozofiu pacifizmus. (Neskôr, za druhej svetovej vojny, napísal otvorený list Hitlerovi, v ktorom odsúdil vyvražďovanie Židov, a za to ho väznili v koncentračnom tábore.)
Wegner, ktorý pôsobil v oblasti ako zdravotník, na vlastné oči videl pochody smrti Arménov. Zápisky a fotografie, ktoré to dokumentovali, prepašoval potom do Nemecka – hoci nemecká vláda robila všetko pre to, aby dôkazy o hrôzach páchaných osmanskými spojencami zamietla pod koberec. Wegner napísal: „Keď sa z jari roku 1915 turecká vláda rozhodla vykonať svoj obludný projekt vykynoženia Arménov, všetky európske národy krvácali, vyčerpané vojnou, za ktorú vďačili tragickej slepote a vzájomným nedorozumeniam, preto nebolo nikoho, kto by hrozným tureckým tyranom zabránil doviesť do trpkého konca tie odporné zverstvá... Deti zomierali od plaču, muži sa vrhali na skaly, matky hádzali bábätká do potokov, tehotné ženy sa radšej vrhali do Eufratu...“
.nijaké presídlenie – vražda
Každému, a najmä tým, ktorí podporovali zámer osmanskej vlády zbaviť sa Arménov, bolo jasné, že v skutočnosti nejde o nijaké presídľovanie. Cieľom deportácie bolo od samého začiatku vyvraždenie Arménov. Sprievody zúfalých ľudí museli v púšti pochodovať dokonca stále dookola, na kruhovej trase a s minimálnymi prestávkami na oddych – aby ich cestou čím viac zomrelo.
Na iných miestach žandári nútili Arménov hromadne nastupovať na člny, z ktorých ich potom zhadzovali do vody. Stovky vyčerpaných žien, detí a starcov zamykali do kostolov, stodôl či škôl, ktoré potom podpálili. Brali malé deti od matiek a tvrdili, že ich dajú na výchovu do tureckých rodín, aby z nich vyrástli osmanskí vlastenci – a potom tieto deti zabíjali.
Existujú dokonca dôkazy o tom, že tureckí lekári na príkaz vlády vykonávali popravy Arménov prostredníctvom vysokých dávok morfia, nákazy týfusom či jedovatým plynom. V tom – aj v iných aspektoch – možno genocídu Arménov v Osmanskej ríši považovať za desivého predchodcu holokaustu Židov za druhej svetovej vojny.
Ako bez rozpakov priznal Halil Kut, strýko pašu Envera, ktorý patril k osnovateľom genocídy, ešte v roku 1918 pred Arménmi v Jerevane tento projekt, na ktorom sa sám s hrdosťou a dobrovoľne zúčastnil, bol jednoducho pokusom „vyhladiť celý arménsky národ do posledného jednotlivca“.
Takto zahynulo od milióna do milióna a pol Arménov a turecký štát dodnes odmieta uznať, že základné kamene jeho štátnosti sú spojené s preliatou krvou nevinných.
.krajina, ktorá sa bojí
Niečo na záver. Keď chcel nemecký fotožurnalista Andy Spyra, autor fotografií na týchto stránkach, pricestovať do Turecka krátko pred stým výročím genocídy Arménov, stretol sa s čudným zaobchádzaním. Odmietli mu vstup do krajiny, zadržali ho na letisku a deportovali naspäť do Nemecka. Od tureckých úradov sa ako odôvodnenie dozvedel, že ho považujú za džihádistu. V Turecku pritom už niekoľkokrát predtým ako žurnalista bol a pracoval. A ešte v ten večer, keď priletel na Atatürkovo letisko, nemecký generálny konzul protestoval proti jeho zadržaniu a informoval turecké úrady, že Spyra je reportér.
Zdá sa, že Turecko sa bojí aj vlastného tieňa – pravda, ten tieň je poriadne dlhý a čierny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.