Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sebavedomie v tieni mojita

.jozef Majchrák .časopis .týždeň doma

Keby bol Robert Fico iba jeden zo stoviek doktorov práv, vypovedala by jeho účasť na kubánskej recepcii len o

Keby bol Robert Fico iba jeden zo stoviek doktorov práv, vypovedala by jeho účasť na kubánskej recepcii len o jeho vlastnom zmýšľaní. V dnešnej situácii je však premiérske mojito chtiac-nechtiac aj signálom o krajine. Na Slovensku sú však, našťastie, aj ľudia, ktorí o nás tvoria celkom iný obraz.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že o charaktere dnešného kubánskeho režimu sa netreba  zoširoka rozpisovať. Kto si však pozrie internetové diskusie pod článkami o kubánskej recepcii, rýchlo sa presvedčí, že to až také zbytočné nie je. Iste, nejde o reprezentatívne názory slovenskej verejnosti, no množstvo romantizujúcich pohľadov na Kubu i tak zarazí. Takže niekoľko faktov. Na „ostrove slobody“ dnes vládne reálna diktatúra, ktorej predstavitelia svojich oponentov prenasledujú a posielajú do väzenia. Hector Raul Valle Hernandez putoval do väzenia za zbieranie podpisov pod petíciu za referendum o slobodných voľbách. Luis Enrique Ferrer Garcia bol zatknutý za organizovanie seminárov o ľudských právach a Pedro Pablo Alvarez Ramos zase za to, že vyčítal štátnym úradom porušovanie pracovnej legislatívy. Podobných prípadov sú desiatky. V kubánskych žalároch dnes podľa dostupných informácií sedí viac ako dvesto politických väzňov.
 
.pomoc zmene
Aj preto sa v roku 2003 organizácia Človek v ohrození rozhodla, okrem ďalších humanitárnych projektov, zorganizovať pomoc ich rodinám. Počas štyroch rokov vyzbierali viac ako 700-tisíc korún, ktoré dobrovoľníci distribuovali 35 rodinám politických väzňov. Najmä matkám a deťom, ktoré zostali bez živiteľov.
Časom získali viac kontaktov s miestnym prostredím a svoje kubánske aktivity rozšírili aj o sprostredkovanie skúseností s našou transformáciou po období komunizmu. Zameriavajú sa najmä na ekonomiku a vzdelávanie. Na Kube existujú skupiny nezávislých intelektuálov, ktoré o zmene režimu nielen snívajú, ale chcú sa na ňu aj pripraviť. Aj keď nie všetky slovenské recepty sú automaticky prenosné, o skúsenosti z bývalých komunistických krajín strednej a východnej Európy je záujem. Slovenskí aktivisti presvedčili viacerých kubánskych učiteľov, vychovávateľov a ekonómov, aby dali na papier svoje predstavy o reformách v týchto oblastiach. Tie následne pripomienkovali slovenskí odborníci. Niektorí z nich potom o slovenských skúsenostiach prednášali a diskutovali priamo na Kube.
Na svoje kubánske aktivity získava Človek v ohrození peniaze od súkromných darcov a podporili ich aj dve americké grantové nadácie. „Boli by sme veľmi radi, keby sme na to mali peniaze aj od Ministerstva zahraničných vecí či z fondov EÚ. Pokiaľ ide o EÚ, dali sa podávať projekty zamerané na Kubu, išlo však len o veľmi bezzubé aktivity. Neexistovala podpora demokratizačných projektov a peniaze sa dali zohnať len na kultúrne a environmentálne aktivity. A tie museli byť ešte odsúhlasené kubánskou vládou. V poslednom období boli však aj tieto aktivity obmedzené,“ hovorí Ivana Kullová z Človeka v ohrození, ktorú z Kuby nedávno vyhostili.

.adopcie
 Jeden zo zdrojov, z ktorého slovenské mimovládky financujú svoje kubánske aktivity, je aj adopcia rodín politických väzňov. Viacerí slovenskí politici si takto osvojili konkrétnu rodinu a každý polrok jej cez zbierku, organizovanú Človekom v ohrození, posielajú sumu dvesto eur. Je celkom zaujímavé, že kým sa Robert Fico bratríčkuje s reprezentantmi kubánskeho režimu, viacerí jeho stranícki kolegovia sa zapojili práve do tohto projektu. Svoju adoptívnu rodinu majú všetci europoslanci za Smer aj minister vnútra Robert Kaliňák. Príbuzných kubánskych disidentov touto formou podporujú aj všetci europoslanci za KDH, SDKÚ, SMK, ako aj šéf KDH Pavol Hrušovský a eurokomisár Ján Fígeľ.

.pomáhame, lebo sa tam dá
V internetových diskusiách neraz zaznievajú aj argumenty typu, že ak chce niekto pomáhať ľuďom v skutočnej diktatúre, mal by svoju pozornosť obrátiť najmä k Severnej Kórei. Porovnávanie diktatúr však nikam nevedie a fakt, že režim Fidela Castra je o dosť menej brutálny než ten severokórejský, nijako neznižuje hodnotu pomoci slovenských aktivistov. „Nemáme problém priznať, že Kuba je mäkká diktatúra. Vďaka tomu tam môžeme chodiť, do Severnej Kórey by sme sa nedostali. Ani v takej Barme by sme sa nemohli stretávať s disidentmi či s ich rodinami. To, že tam je menej politických väzňov ako inde, ešte neznamená, že im nepomôžeme,“ hovorí Kullová.

Aj na Kube je však medzi tolerovaním a perzekúciou veľmi tenká čiara. Viacerí disidenti sú už medzinárodne známi a režim ich necháva na pokoji. Môžu písať články a stretávať sa s ľuďmi zo zahraničia. Všetko sa však zmení vo chvíli, keď ich aktivity začnú nadobúdať masovejší charakter. Príkladom je projekt Varela, ktorý podporilo viac ako 11-tisíc Kubáncov. Išlo o petíciu, ktorá vládu vyzývala na zmenu volebného zákona a obnovenie občianskych práv, obsiahnutých v kubánskej ústave. Výsledkom bolo masové zatýkanie a 75 signatárov petície skončilo vo väzení. „Režim ťaží z toho, že jeho oponenti sú rozdrobení. Ak sa však začnú koordinovať a vyjdú na ulicu, nasleduje okamžitý zásah,“ vysvetľuje Kullová 

.skutočná Kuba
Aktivity slovenských mimovládnych organizácií majú ešte jeden efekt. Dobrovoľníci, ktorí tam cestujú distribuovať humanitárnu pomoc, môžu po návrate prezentovať svoje dojmy z tejto krajiny. Z reálnej Kuby, nie z tej, ktorá sa dá zažiť počas oficiálnych štátnych návštev či z dovolenky na Varadere. Voči mýtom, ktoré sa o tomto ostrove šíria zo salónov nostalgickej ľavice, nie sú totiž imúnni ani mnohí „neľavičiari“.
Jedným z takýchto mýtov je tvrdenie, že Kuba je v porovnaní s ostatnými krajinami v regióne na tom hospodársky oveľa lepšie. Tí, ktorí takto argumentujú, však často uvádzajú len jediný príklad: občianskou vojnou zdevastované Haiti. Na blízku Dominikánsku republiku s dvojnásobným HDP na hlavu sa pritom zabúda. Ako aj na východiskovú situáciu, v ktorej sa Kuba nachádzala pred komunistickou revolúciou.
Liberálny ekonóm z nadácie F. A. Hayeka Matúš Pošvanc, ktorý bol na Kube prostredníctvom Človeka v ohrození, hovorí, že miestna ekonomika je kapitálovo poddimenzovaná vo všetkých oblastiach. V krajine funguje prídelový systém, prídely na mesiac však podľa neho ľuďom vystačia iba na desať dní. Zvyšok si musia zohnať na čiernom trhu. „Chvalabohu, že funguje, pretože keby neexistoval, tak tam ľudia hladujú,“ hovorí Pošvanc.  Podľa údajov z roku 2005 má jeden Kubánec mesačne napríklad nárok na 8 vajíčok (mimo Havany len na štyri), štvrť litra oleja, tri kilogramy ryže. Na prídel je aj zubná pasta, pre dve osoby jedna na dva mesiace a mydlo, jeden kus tiež na dva mesiace. V obchodoch v turistických centrách sa dá, samozrejme, kúpiť všetko, chce to len maličkosť – doláre.
Problémom sú aj časté výpadky elektrickej energie, spôsobené chýbajúcimi investíciami do energetiky a zdevastovaný bytový fond. „Ľudia tam byty nevlastnia, iba ich užívajú. Mnohé sú v takom dezolátnom stave, že sú až nebezpečné.“  Podľa Pošvanca sú na tom lepšie len Kubánci, ktorí pracujú v turistických centrách, ako aj tí, ktorí dostávajú tvrdú menu od príbuzných v zahraničí. 
Najväčšiu ranu dostala kubánska ekonomika na začiatku 90. rokov, keď sa skončila dovtedajšia štedrá pomoc krajín RVHP. Hlavného vinníka však Castrov režim dnes vidí v embargu zo strany USA. „Ja osobne nie som zástancom embarga. Myslím, že do určitej miery má vplyv na životnú úroveň ľudí. Rozhodne však nepomáha aj preto, že je to lacný argument pre Fidela Castra, ktorým stále ospravedlňuje zlú hospodársku situáciu,“ myslí si Pošvanc.
O slovenské skúsenosti je podľa ekonóma medzi kubánskymi intelektuálmi záujem. Dôvodom je najmä naša komunistická minulosť a staré väzby z RVHP. Mal možnosť zoznámiť sa aj s niektorými analýzami kubánskych autorov a ich predstavami ekonomických zmien. „Je to pre mňa často také zábavné čítanie na dobrú noc. Mnohí z týchto ľudí sú veľmi ľavicoví a jediné, čo im prekáža, je nedodržiavanie ľudských práv. To by zmenili a všetko ostatné by nechali tak. Sú tam však aj viacerí bývalí komunistickí ekonómovia, ktorí si uvedomujú potrebu transformácie,“ hovorí ekonóm.
Medzi krokmi, ktoré sa určite nedajú automaticky preniesť na Kubu, sú reštitúcie v takom rozsahu, ako prebehli v Československu. V domoch a bytoch po obrovskom množstve kubánskych emigrantov dnes už žijú iní Kubánci. Ak by sa Kubánci z Floridy po prípadnej zmene režimu začali dožadovať vrátenia pôvodných majetkov, mohla by na ostrove tiecť krv. Opoziční ekonómovia preto skôr uvažujú o finančných kompenzáciách. Veľkej obľube sa medzi nimi teší aj čínsky model, ktorého obdivovateľom je vraj Fidelov brat Raul Castro. Podľa nich by však v miestnej realite viedol k rýchlejším politickým reformám ako v Číne.   

.kamufláž à la Michael Moore
Viacerí ľavicoví intelektuáli radi ospevujú aj kubánske bezplatné školstvo a zdravotníctvo. Čerstvým príkladom ódy na kubánske zdravotníctvo je aj nový film Michaela Moora Sicko. To, čo v jeho filme vyzerá na prvý pohľad veľkolepo, je však obyčajná kamufláž. Na Kube funguje v zdravotníctve duálny systém. Existujú tam síce kvalitné nemocnice, tie sú však určené len pre cudzincov a turistov. Radoví Kubánci sa musia každodenne boriť s nedostatkom základných liekov a zdravotníckych pomôcok. Podobne je to aj v školstve.
Zuzana Humajová z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika vzdelávala na Kube viacerých učiteľov – prednášala im o školských systémoch vo vyspelom svete a diskutovala s nimi o reforme vzdelávania v ich krajine. Kubánsku mizériu si naplno uvedomila pri návšteve tamojšej školy. „Materiálová vybavenosť bola nulová. Keďže znižovali počet žiakov v triede, tak z veľkých tried urobili dve jednoducho tak, že ich predelili preglejkou. Neboli tam okná. Mnohí učitelia nemajú ani základnú kvalifikáciu učiť, preto vyučujú pomocou videopások. Niektoré predmety sa učia prostredníctvom priameho televízneho vysielania z Havany,“ opisuje svoju skúsenosť. Testy, podľa ktorých dosahujú kubánski žiaci v rámci latinskoamerického systému najlepšie výsledky, majú podľa nej len nízku výpovednú hodnotu. „V rozhovoroch mi aj prorežimoví učitelia priznali, že nie každý učiteľ je počas písania testov poctivý. Nemajú kontrolné mechanizmy a učitelia sú podľa výsledkov týchto testov aj hodnotení. Správne odpovede môžu žiakom jednoducho nadiktovať. Objektivita je teda nulová.“
 Humajová opisuje aj svoju konkrétnu skúsenosť s kubánskym zdravotníctvom. „Dostali sme črevnú virózu a naša domáca nás ubezpečovala, nebojte sa, nepôjdete do našej nemocnice, ale do nemocnice pre zahraničných turistov. Je pravda, že tam mali exkluzívne vybavenie, servírovali nám na bielom obruse a výborne sa o nás starali. Akurát nás tam chodili navštevovať domáci a prosili nás, aby sme im tam kúpili nejaké lieky, ku ktorým sa oni nemôžu dostať. Boli to základné lieky ako paralen. Tieto lieky tam napokon nosí aj Človek v ohrození.“

.ako pudlík
Súčasná slovenská diskusia o Kube je dobrou príležitosťou povedať dve veci. Ľudia z mimovládnych organizácií, ktorí na ostrov cestujú, nie sú žiadni nepriatelia kubánskeho ľudu, ako o nich hovorí kubánsky velvyslanec. Pomáhajú tým, ktorí pomoc potrebujú a sprostredkúvajú informácie a skúsenosti tým, ktorí ich nemajú a stoja o ne.
Slovenský premiér, ktorý tak rád rozpráva o vlastenectve, národnej hrdosti a sebavedomej zahraničnej politike, mal v čase, keď z Kuby bezdôvodne vyhosťujú slovenských občanov, šancu premeniť svoje slová na činy. Namiesto toho si pripíjal s oficiálnym reprezentantom Castrovho režimu. Jednoducho stiahol chvost. Ako ten pudlík.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite