Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Miestni sa boja najmä rakoviny

.veronika Šmiralová .časopis .kauza

Kedysi to vraj v Istebnom vyzeralo ako v mesačnej krajine. Červené stromy, žiadne huby a nad obcou prach ako atómový hríb. „Nechceme, aby sa situácia zopakovala,“ hovorí evanjelická farárka Alena Ďurčíková.

V bývalom štátnom podniku Kovohuty sa začala výroba ferozliatin v roku 1952. Predtým, ako zaviedli v osemdesiatych rokoch vo fabrike odprašovanie, sa do ovzdušia dostávali nebezpečné úlety z komínov. Od roku 1955 zomrelo v Istebnom podľa údajov v obecnej matrike 374 ľudí: z toho 21 percent na rakovinu. Napriek tomu, že nejde o vysoké číslo, miestni sú presvedčení, že za to môže najmä tamojšia fabrika, v ktorej pracovali takmer všetci muži. Pred odprašovaním to vraj v dedine vyzeralo ako v mesačnej krajine. „Keď sme išli do práce, na pančuchách sme mali vypálené dierky. Jablká na stromoch boli zaprášené, na autách bol prach z komínov. Aj bielizeň, čo sme si vyvesili vo dvore, bola celá od prachu,“ spomína vdova Mária Maderová.   
Jej muž pracoval v závode ako žeriavnik. Keď mal 43 rokov, zomrel na rakovinu pažeráka: „Začalo sa to slabosťou a nechutenstvom. Nevládal jesť ani piť, no do roboty musel ísť. Dlhé roky dýchal tie výpary. Keď som doktorovi povedala, že pracuje vo fabrike v Istebnom, zavrel kartotéku, pretože mu bolo všetko jasné.“ Maderová mala vtedy 38 rokov, zostala sama s dvoma deťmi. Na rakovinu zomrel aj jej otec a brat. „Keď sa prejdete po cmiteri, nájdete tam toľkých chlapov, čo poumierali mladí. V 70. a 80. rokoch zomierali veľa, každé tri mesiace až pol roka boli pohreby,“ hovorí Maderová a ukazuje prstom na miestny cintorín.
Manžel Zuzany Žuborovej zomrel, keď mal 38 rokov. Aj on robil vo fabrike žeriavnika, dlhodobo bol na invalidnom dôchodku. „Začali sme stavať chalupu, keď mu zrazu prišlo zle. Potom sa mu z nosa pustila krv, čo sa neustále opakovalo,“ spomína šesťdesiatnička Žuborová. Chalupu musela dostavať sama s dvoma malými dcérami, lebo jej muž už bol v nemocnici. Mladšia mala vtedy desať, staršia jedenásť rokov. „V Bratislave mu vyoperovali slezinu, bola to náročná operácia. Mysleli sme si, že to pomôže, ale nepomohlo. Zle sa mi o tom hovorí, tie rany sa zase otvárajú.“ Po smrti manžela sa musela obracať, aby vyžili. „Robila som poštárku, aby boli dáke koruny, neskôr som išla robiť do závodu upratovačku.“
Päťdesiatosemročný Pavol Bystrický nepochádza z Istebného, do obce sa prisťahoval. „Viete, ako som našiel Istebné? Podľa dymiacich komínov,“ spomína na svoju prvú cestu. Neskôr sa tu aj oženil, jeho svokor bol vedúci odprašovania. „V práci býval veľmi svedomitý. Keď zadymilo, sadol na motorku a už mastil do fabriky chlapov naháňať.“ Zomrel ako 66-ročný na rakovinu kosti. „Zistili mu to päť a pol roka pred smrťou. Od bolesti sa doslova plazil po stene. Svokra, ktorá pracovala v závode ako žeriavnička, vravela, že keď to tam buchlo, všetky tie výpary glgali do seba,“ hovorí Bystrický.
Bystrický hovorí, že keď bol asi pred pätnástimi rokmi v lese na čučoriedkach, Istebné takmer nebolo vidieť. „Nad obcou bol prach ako atómový hríb aj napriek tomu, že už fungovalo odprašovanie. Vyzeralo to hrozivo.“ Podľa miestnej evanjelickej farárky Aleny Ďurčíkovej v lese nerástli huby, stromy boli červené: „Ľudia si tu už zažili dosť, nechceme, aby sa situácia zopakovala.“ Teraz sa vraj vegetácia zlepšila. „V rieke sú opäť ryby a mloky, konečne sa tu príroda vracia do normálu. Keď sa skládka znovu otvorí, všetky jedy, ktoré sa v nej nachádzajú, sa opäť vypustia do ovzdušia,“ myslí si Ďurčíková.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite