Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tajná správa

.peter Schutz .časopis .komentáre

„Tajná správa“ o

„Tajná správa“ o privatizácii SPP, ktorú na svojich stránkach zverejnil parlament, je svojskou výpoveďou o tom, ako robí politiku predseda vlády. Súbor domnienok, ktorými zahlcoval médiá z opozície, zoradili vládni úradníci do akejsi zbierky a vydali vo forme uznesenia...

Hoci genéza je zaiste dlhšia, správa je predovšetkým komunikačný úder, cielený do nového kola odvolávania premiéra – teda aby bola látka, ktorou sa zahovorí vinica a byt Ficovej mamky. Niežeby to rozhodovalo o výsledku odvolávania, ale ako marketingová taktika, teda nedopustiť návrat nehnuteľností premiéra do médií, je to celkom zručný ťah.
Keďže privatizácia SPP je Ficova „trvalka“, na správe najviac prekvapuje, že aparát byrokratov ministerstva hospodárstva (a SIS?) nedokázal k jeho domnienkam už nič pridať. Za opakovaním podozrení o nízkej cene, kurzovej strate či informácií o odmenách pre poradcu (čo sú všetko chronicky známe skutočnosti), však vyčnieva ešte iná „trvalka“: Kriminalizácia politických súperov ako štýl vedenia mocenského zápasu.
Už dávno pred privatizáciou SPP, ešte ako idea „tretej cesty“, si začal Fico osvojovať ten spôsob politiky, kde dva póly spektra nerozdeľujú iba odlišné predstavy o spravovaní štátu, ale najmä to, že jedna to myslí s národom dobre, kým druhá prišla do verejných funkcií úmyselne škodiť a kradnúť. Príznačná je napríklad obrana Fica kedysi z roku 2000, keď čelil žalobe KDH za obvinenie o províziách pri nákupe stíhačiek: „Celá spoločnosť o tom hovorí. Prevládal názor, že ten nákup bol zbytočný.
Ak je niečo zbytočné a napriek tomu sa to presadzuje, tak treba položiť otázku, prečo sa to presadzuje...“ Tu je jasne viditeľný skrat vo Ficovej hlave, ktorý z pochybnosti či podozrenia robí rovno obvinenie. Iste, aj Mečiar s Lexom boli „kriminalizovaní“ a behajú po slobode. Rozdiel je však zrejmý – Ficovi sa neváľajú indície pod nohami, on indície vytvára a doťahuje do záverov, ktoré nemá podložené.
To, že Fico je SPP posadnutý, i to, že polícia i prokuratúra sa podnetmi okolo privatizácie tohto podniku už zaoberali a všetky „odložili“, ešte, samozrejme, nemusí nič znamenať. V kontexte transakcií podobných rozmerov vo svete by bolo naivné si myslieť, že práve predaj SPP prebehol v úplnej počestnosti. Fakt je tiež ten, že inštitút privatizačného poradcu, ktorý prišiel celosvetovo do módy pred viac ako desaťročím, je dosť nezrozumiteľný v situácii, keď štáty zamestnávajú armády právnikov. A základný problém predaja SPP bol už v skĺbení menšinového balíka akcií (keďže kvôli SDĽ sa nesmelo odštátniť nad 49 percent) s väčšinovými rozhodovacími právami ich nadobúdateľa. Napokon, konzultačné zmluvy, ktorými Ruhrgas a Gas de France vyplácali vlastné dcérske spoločnosti za „poradenské služby“ a ktoré boli zrušené po dosť veľkom škandále ešte za Dzurindovej vlády, dávajú rôznym pochybnostiam tiež len väčšie krídla.
Nikto si naozaj nemyslí, že úpadok mravov v politike obchádza transakcie veľkého formátu. Fakticky niet privatizácie či veľkého verejného obstarávania, kde by sa nevyskytli silnejšie či hmlistejšie podozrenia. Robert Fico však v rámci svojho triedneho pohľadu na svet (dôkazom je tolerancia Mečiara a Slotu, kde neprekáža majetok vesmírneho pôvodu) vytvára obraz a priori kriminálnych živlov z opozície a podnikateľského prostredia. Toto najviac kričí zo správy o privatizácii SPP.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite