Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Historický argument je jednoznačný

.marek Syrný .časopis .téma

Keď Červená armáda vstúpila na Slovensko, bojovala nielen na okupovanom území, ale aj území nemeckého satelitu.

Tým, že Sovieti bojovali proti okupačným jednotkám na predtým neslobodnom území, vytlačili ich odtiaľto a nastolili domácu (a nie vlastnú sovietsku) správu, nepochybne Slovensko oslobodzovali. A zbavovali nás nielen nacistického područia a ľudáckej totality, ale oslobodzovali aj územia južného Slovenska, zabraté predtým Maďarskom.
Pri pohľade na povojnový vývoj v rokoch 1945 až 1947, respektíve 1948 v krajinách neskoršieho sovietskeho bloku, sa nám celkom prirodzene ukáže prvoplánové spojenie medzi prítomnosťou Červenej armády a nastolením komunistických režimov. Aj tu však treba opatrne a konkrétne rozlišovať, kde sa Sovieti správali ako skutoční dobyvatelia a kde bolo zasahovanie Moskvy do vnútorných pomerov a ďalšieho vývoja slabé. Zatiaľ čo v Poľsku, Maďarsku či na Balkáne bol vplyv Červenej armády a  Stalina na presadenie komunistickej dominancie úplne evidentný, situácia vo Fínsku a Československu je výrazne iná.
Povojnové Československo síce nebolo obnovením predvojnového demokratického štátu, ale malo k nemu bližšie ako k totalitným režimom slovenského štátu či Československej socialistickej republiky, nevraviac o porovnaní s Protektorátom Čechy a Morava. Takže politicky išlo o oslobodenie, lebo umožňovalo vytvorenie slobodnejšieho politického režimu, aký bol predtým. To samozrejme neznamená, že nevieme pomenovať nedemokratické defekty povojnového režimu: početné a programové obmedzenie politických strán, vyčlenenie, súdenie či nútené presídlenie Nemcov, Maďarov a vojnových kolaborantov; často subjektívne realizované majetkové presuny a podobne.
Povojnový režim tzv. ľudovej demokracie (nemýliť si s „ľudovou demokraciou“ po februári 1948) prirodzene rehabilitoval dovtedy ilegálne prúdy slovenskej politiky a spoločnosti – komunistov a demokratov – a zakázal činnosť predošlej štátostrany, HSĽS. Masy pospolitých ľudákov sa však bez problémov stávali členmi demokratickej aj komunistickej strany. Vplyv Moskvy na neskoršie víťazstvo komunistov v Československu bol malý, respektíve v porovnaní s ďalšími krajinami východného bloku zanedbateľný. Rozhodovala hlavne aktivita a vôľa po moci miestnych, najmä českých komunistov. Rozhodujúca časť najmä českej spoločnosti bola po vojne nastavená na socializmus a k jeho výraznej akceptácii prispel aj vcelku pozitívny obraz Sovietskeho zväzu a Červenej armády, ktorá sa práve na československom území správala najpriateľskejšie. Tisícky odvlečených, znásilnených či okradnutých Čechov a Slovákov bol síce na naše pomery zarážajúce, ale ak to porovnáme so správaním Sovietov na skutočne nepriateľských a protisovietskych teritóriách, vyznieva inak.
Áno, Červená armáda sa na mnohých územiach správala „dobyvateľsky“. Ale podobné negatívne prejavy, prirodzene, neobišli ani americkú či iné spojenecké armády, aj keď v menšom meradle. Treba si však uvedomiť, že vojna na východe bola diametrálne odlišná od vojny na západnom fronte.
.autor je historik, pôsobí v Múzeu SNP. Napísal knihy Slovenskí demokrati 44 – 48 a Slovenskí komunisti v rokoch 1939 – 1944.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite