Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spojenci?

.daniel Bútora .časopis .komentáre

Bývalý americký minister obrany Donald Rumsfeld si pred niekoľkými rokmi pohneval viacerých európskych partnerov, keď v

Bývalý americký minister obrany Donald Rumsfeld si pred niekoľkými rokmi pohneval viacerých európskych partnerov, keď v súvislosti s ich neochotou podporiť vojenskú akciu v Iraku hovoril o „starej“ a „novej“ Európe (do tej novej zaradil bývalé socialistické štáty, ktoré mali vtedy pre americkú politiku väčšie porozumenie).
Problémy Európanov s americkými ministrami obrany pokračujú aj po tom, čo priamočiareho Rumsfelda nahradil opatrne vystupujúci Robert Gates. Ten sa totiž minulý týždeň zamyslel nad vojenským príspevkom spojencov k akciám proti Talibanu a al-Káide v Afganistane, kam práve Američania vysielajú ďalších 3 200 vojakov. Podľa Gatesa nie sú jednotky spojencov dostatočne vytrénované na boj s povstalcami.
Tieto slová si najhoršie vyložili Kanaďania, Holanďania a Briti, ktorí bojujú s Talibanom v južnej časti Afganistanu. Minister Gates tak strávil nasledujúce dni telefonátmi a rozhovormi pre médiá, v ktorých oceňoval prínos spojencov. Napriek tomu je dobré, že Gates nahlas povedal to, o čom väčšina diplomaticky mlčí: že medzi Amerikou a Európou zostáva nielen obrovská priepasť v schopnosti použiť vojenskú silu, ale aj priepasť v ochote znášať obete a ujať sa zodpovednosti.
Američania dnes majú 130-tisíc vojakov v Iraku a ďalších 30-tisíc v Afganistane, väčšinu z nich v rámci NATO. Americký pocit, že spojenci, azda s výnimkou Veľkej Británie, prispievajú málo, platí pre Irak aj pre Afganistan. Videné európskymi či kanadskými očami je tam však veľký rozdiel: zvrhnutie Talibanu nikdy nevyvolalo toľko nesúhlasu a odporu ako odstránenie Saddáma Husajna, a akcia v Afganistane je oficiálne misiou Aliancie.
Politicky i bezpečnostne zostáva situácia v oboch krajinách zlá, dôležité sú však trendy: v Iraku sa od posledného navýšenia amerických jednotiek zlepšila bezpečnosť, a do niektorých častí krajiny sa vrátil normálnejší život. V Afganistane je to naopak – po páde Talibanu formálne vznikla demokracia, vláda v Kábule však nemá kontrolu nad celou krajinou a veci idú skôr dole vodou. Aj tam, kde má dosah vláda, prevláda korupcia, tam, kde vláda nemá dosah, panujú klany, kmene a ópium – alebo potlačený, no nezničený Taliban. Na ťažkej situácii sa podpísal aj nedostatok spojeneckých vojakov, čo súvisí s tým, že Američania sa rýchlo po páde Talibanu sústredili na Irak a nikto iný ich nenahradil. Viaceré európske krajiny nedovolili svojim jednotkám vôbec vstúpiť do nebezpečných oblastí južného Afganistanu – tam sú len Briti, Holanďania a tiež Kanaďania. Niektoré vplyvné hlasy na Západe sa už nechali počuť, že NATO celú akciu v Afganistane prehrá, a že ak sa to stane, tak by do rúk extrémistov mohol padnúť aj susedný jadrový Pakistan.
V tejto situácii vysielajú Američania do Afganistanu ďalších tritisíc vojakov, a práve v tejto situácii minister Gates vyhlásil, že spojenci nie sú vytrénovaní na boj s povstalcami. Toto nediplomatické, no obsahovo presné vyjadrenie súvisí s tým, že pre Američanov je čoraz ťažšie niesť najväčšiu záťaž v Iraku aj v Afganistane naraz. Viac ako o vojenský problém tu však ide o otázku politickú – aká má byť náplň americkej angažovanosti vo svete? Má zahŕňať aj „budovanie štátov“, ktorému sa republikáni po skúsenostiach Clintonovej vlády z Haiti a Kosova bránili, no ktoré sa im v Afganistane aj Iraku vrátilo? Alebo sa má obmedziť na vojenské akcie, konané vo vlastnom záujme alebo z humanitárnych dôvodov? A ďalej: kto sú vlastne americkí spojenci pre jedno i pre druhé? Z vojenského hľadiska sú európske možnosti veľmi obmedzené, a ešte menšia je európska politická vôľa na akciu. Od Rumsfeldových slov o novej a starej Európe sa zmenili lídri v Nemecku a vo Francúzsku, z hľadiska toho, čo by Afganistan potreboval, to však nestačilo. Ak si teda Amerika začne vážnejšie klásť otázku, kto sú vlastne jej spojenci, odpovede by pre Európu nemuseli byť príjemné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite