Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nemocnice bez zmlúv

.peter Pažitný .časopis .týždeň v ekonomike

Všeobecná zdravotná poisťovňa neuzatvorí zmluvu so šiestimi zariadeniami ústavnej starostlivosti. S

Všeobecná zdravotná poisťovňa neuzatvorí zmluvu so šiestimi zariadeniami ústavnej starostlivosti. S ďalšími šesťdesiatimi rokuje. Vyzerá to na drámu. Vyzerá to, že konečne sa bude redukovať prebytok lôžok. Naozaj sa konečne čosi zmení?

To, že na Slovensku máme priveľa nemocničných lôžok je fakt, o ktorom odborníci i politici vedia minimálne dvadsať rokov. K činom sa však pristupuje len veľmi pomaly, keďže popularita sa na zatváraní nemocníc buduje len veľmi ťažko. Politici uprednostňujú krátkodobé ciele (úspech vo voľbách) pred dlhodobými (ekonomická udržateľnosť a kvalita).

.30 zbytočných nemocníc?
Aj pre túto „antimotiváciu“ politikov redukovať lôžka reforma zdravotníctva ponechala túto „špinavú prácu“ na trh. O zmluvy s poisťovňami sa majú poskytovatelia uchádzať v súťaži na základe kritérií kvality a efektivity. Poisťovne nakupujú zdravotnú starostlivosť podobne ako keď si v obchode vyberáte tovar podľa ceny a kvality. O tom, či má poisťovňa dobrú nákupnú politiku, potom rozhodujú jej poistenci: napríklad tak, že sa prepoistia ku konkurencii, ak sú nespokojní.
Na Slovensku máme priveľa nemocničných lôžok. Odhad ministerstva zdravotníctva je veľmi podobný odhadu, ktorý urobil Health Policy Institute: zo solidárnych zdrojov financujeme o 6- až 7-tisíc postelí viac než reálne potrebujeme. To je asi 30 stredne veľkých nemocníc...
Dôležitá je i štruktúra – napríklad máme priveľa internistických postelí, ale ležia na nich zvyčajne geriatrickí pacienti. Ani dostupnosť lôžok nie je na celom Slovensku rovnaká – najhoršie s dostupnosťou sú na tom obyvatelia východného Slovenska, zato Bratislavčania si môžu vyberať z tucta zariadení priamo v meste.
Najväčší prebytok máme v akútnych lôžkach. Chronické zasa nie sú rozložené rovnomerne. Dnes zostávajú v nemocniciach na drahších akútnych lôžkach ležať pacienti, ktorí sice takúto hospitalizáciu nepotrebujú, no niet ich kam preložiť.
Z tohto pohľadu je redukcia navrhnutá Všeobecnou zdravotnou poisťovňou – zatiaľ je reč o šiestich ústavných zariadeniach – skôr symbolická. Mala a mohla by byť podstatne radikálnejšia – ale je to stále väčší krok, než aký urobili predchádzajúce vedenia poisťovne.

.krátkozrakosť
Zdráhavý postoj VšZP k uzatváraniu zmlúv však nie je začiatkom štandardizácie nástrojov zdravotnej politiky. A to najmä z dvoch dôvodov.
VšZP mieni uprednostniť fakultné nemocnice s cieľom zabezpečiť ich vyrovnané hospodárenie bez toho, aby museli reštrukturalizovať svoje kapacity, zefektívniť svoje procesy a zlepšiť kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Na to však potrebuje niekde zdroje ušetriť – najlepšie v malých nemocniciach a špecializovaných zariadeniach.
Zároveň sa vláda snaží naplňovať sľuby súvisiace so zvyšovaním platov lekárov. Lenže už v roku 2007 mzdy v zdravotníctve rástli o 17,3 percenta. Najrýchlejšie v celej ekonomike. V roku 2008 predpokladáme rast v rozmedzí 10 až 15 percent. Problém je, že s rastúcimi platmi nerastie produktivita práce – pacienti tak dostávajú za viac peňazí menej starostlivosti.
Okrem zlého cieľa, ktorý dá fakultným nemocniciam viac peňazí bez toho, aby ony museli urobiť čokoľvek na zvýšenie svojej efektívnosti, je tu aj druhý problém. Pri rozhodovaní o objeme a cene nákupu zdravotnej starostlivosti by mala rozhodovať kvalita a efektívnosť. Súčasný postup VšZP tomu však nenasvedčuje, čitateľná je skôr inšpirácia minimálnou sieťou, kde sú len štátne nemocnice. Prideľovanie zmlúv štýlom „štátna nemocnica má lepší kontrakt ako neštátna“ je krátkozraké. Ale spĺňa politické zadanie.

Škoda, že minister zdravotníctva Ivan Valentovič nepredložil správu o finančne náročnej liečbe a o spôsobe účtovníctva a výkazníctva v nemocniciach. Na rozhodovanie o zmluvách by boli aspoň nejaké dáta. A možno výsledky analýz nezodpovedali zadaniu, tak bolo jednoduchšie ich nezverejniť. Výsledok na seba nenechal čakať – základným predpokladom uzatvorenia dobrej zmluvy nie je kvalita starostlivosti a spokojnosť pacienta, ale štátne vlastníctvo.
Je však otázka vlastníctva niečím, čo zaujíma pacienta v momente, keď potrebuje zdravotnú starostlivosť?

.mýtus o dostupnosti
Medzi najčastejšie námietky voči redukcii patrí tá o zníženej dostupnosti. Slovensko je dnes mimoriadne husto posiate nemocnicami, medzi mnohými z nich nie je väčšia vzdialenosť než 10 alebo 20 kilometrov. Pri dnešnom systéme záchrannej služby nie je problém včas dopraviť pacienta v akútnom stave i do krajskej nemocnice. Záchranári to tak často i robia – vedia, že pacientovi by skôr uškodili, ak by ho doviezli do najbližšieho (ale nevyhovujúceho) zariadenia. A pre chronických pacientov je podstatná dostupnosť ambulantnej starostlivosti.
Viaceré menšie nemocnice dnes nemajú základné predpoklady na to, aby ponúkali plnohodnotnú ústavnú starostlivosť. Nemajú dostatok kvalifikovaného personálu, chýba im moderná technika. Mimo pracovného času je nemožné robiť konzíliá, anesteziológ prichádza na dve predpoludnia týždenne... Tak veru nevyzerá nemocnica, v ktorej by chcel byť dobrovoľne hospitalizovaný ktokoľvek s vyvinutým pudom sebazáchovy. Tak vyzerá ideálny kandidát na „reprofilizáciu“, o ktorej hovorieva minister Valentovič.
Proces redukcie pritom nemusí byť sprevádzaný negatívnymi emóciami. Pacienti ako živé štíty poskytovateľov pri vyjednávaní o zmluvách sú len nechutnou bodkou za nezvládnutou domácou úlohou ministra zdravotníctva. Lebo jedna vec je rečniť o potrebe redukcie a reprofilizácie, druhá vec je dať poisťovniam do rúk potrebné argumenty.

.čo je to „nemocnica“?
Je nevyhnutné, aby bola vydaná vyhláška, ktorá by stanovila, čo to vlastne je „nemocnica“. Má určiť, aké materiálne, technické a personálne požiadavky musí poskytovateľ spĺňať, ak chce prevádzkovať lôžkové zariadenie. Kým pre ambulancie predpis určuje aj rozmery záchoda, nemocnicou môže byť prakticky čokoľvek.
Je tiež potrebné stanoviť, aké typy výkonov môže poskytovateľ so svojím vybavením robiť. Inak sa o „veľkú“ medicínu pokúšajú aj dobrodruhovia, ktorí nemajú žiadne zázemie na riešenie komplikácií a chýba im potrebná zručnosť, keďže daný typ výkonu robia raz za uhorský rok.
S týmito predpismi v ruke by bolo možné hneď zajtra zatvoriť desiatky nemocníc – a bez strašenia pacientov. A navyše, bolo by možné nahlas a pravdivo povedať, že také opatrenie zvyšuje bezpečnosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti na Slovensku.

Autori pracujú v Health Policy Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite