Vecne možno povedať, že realistickým stredom našich novodobých dejín je vzťah k Uhorsku, Habsburskej ríši, Československu a v súčasnosti k Európskej únii. Len po druhej svetovej vojne sa stal dominantným politický vzťah k Sovietskemu zväzu. Vzťah k Rusku sa vždy chápal ako reakcia na nespokojnosť s danými politickými pomermi a ako mýticko-utopická alternatíva voči nedostatočnosti žitej historickej reality. Na začiatku bol myšlienkovou konštrukciou. Otcami všeslovanskej idey a v ňom skrytého ruského mýtu boli Pavol Jozef Šafárik a Ján Kollár: v porovnaní s triezvym Šafárikom však najmä entuziastický Kollár, zrejme aj pre básnivú povahu, a to nielen v poézii, ale aj vo vedeckých pojednaniach a cestopisných črtách.
Najčastejšie sa hovorí, že Kollárov mýtus bol kultúrny, a nie politický. To treba poopraviť. Jeho politikum nebolo manifestované, ale skryté. Ján Kollár bol verný a lojálny rakúsky občan. Preto má uňho slovanský a ruský mýtus mesianistickú podobu zvestovania a historickej kultúrnej misie. Ján Kollár založil romantickú tradíciu mýtu ruského dubiska, ktorý prichýli všetky slovanské dietky. Je to mýtus poetický. Prispôsobuje fakty ideovým potrebám, čo má svoju logiku – Kollárov mýtus má legitimizačnú a mobilizačnú funkciu. V duchu ideí Herderovej filozofie dejín ľudstva a staromaďarskej politickej filozofie Jánosa Horvátha, ktoré vypreparoval Kollár do slovanských cností, zdôvodnil historické právo Slovanov na existenciu a čin.
Dvojlomnosť realistickej a mýtickej povahy vzťahu k Rusku sa vinie od Ľudovíta Štúra ako ponorný prúd našich dejín. Štúr bol ako predrevolučný politický realista a revolučný politický radikál západoeurópskym demokratom, ale po sklamaní v roku 1848 sa stal politickým mesianistom a vzývateľom cárskeho Ruska, pravoslávia, ruského jazyka a mýtickej občiny. Spis Slovanstvo a svet budúcnosti ostal apokryfný, bol vydaný ešte v devätnástom storočí len v ruštine, neskôr v nemčine a až v roku 1993 v slovenčine. Jeho vplyv v slovenských pomeroch bol ponorný. Najvýznamnejším predstaviteľom viditeľnej podoby tejto ponornej línie sa stal od osemdesiatych rokov devätnásteho storočia až po prvú svetovú vojnu Svetozár Hurban Vajanský, a to v spore s Masarykom aj slovenskými hlasistami. No i jeho vzťah k ruskému fenoménu bol dvojlomný. Vajanský odmietol dekadenciu západnej kultúry a velebil ruskú kultúru, no aj v nej odmietol všetko, čo narušovalo jeho mýtický koncept spasiteľstva. Vajanského vplyv na dobové osudy slovenskej kultúry bol priamy a drsný. Možno však práve preto bola drsná nepriama aj priama polemika s jeho dielom a názormi, od Boženy Slančíkovej Timravy po Alexandra Matušku.
Kollárov mýtus je zakladajúci. Mal veľký vplyv a dlhé trvanie. Má však aj svoju odvrátenú tvár. Michal Chorváth ju v roku 1939, v čase, keď sa lámal chlieb, nazval chybou romantického temperamentu, „nevytrvalosťou v započatej práci, ktorá narobila veľa škôd, lebo najmä kultúrna práca vyžaduje predovšetkým trpezlivosť a vytrvalosť“. Michal Chorváth popísal presne základnú chybu slovenského romantického temperamentu a charakteru, ktorý stojí v základoch našej dnešnej historickej mentality. V tom bol realista. Celá generácia moderných ľavicových intelektuálov a on s ňou sa však stala obeťou tej istej chyby. Mýtus, ktorý prenechala svojim konzervatívnym generačným vrstovníkom, zhorel v druhej svetovej vojne. Oni ho nahradili utópiou šťastného komunistického zajtrajšku. Ruský, teraz už sovietsky základ ostal spoločný. Kvôli nemu boli pripravení urobiť všetko. Nahradiť oslobodenie okupáciou, slobodu poslušnosťou. Často skončili ako revolucionár poézie a poetický revolucionár Ladislav Novomeský väzením a rozdvojením, alebo ako Gustáv Husák väzením a poslušnosťou.
Naši dnešní rusofili sú nositeľmi a pokračovateľmi slovenskej romantickej mentality. Kombinujú obe vlastnosti tradičného slovenského romantického temperamentu – konzervatívnu mýtickosť a ľavicovú utopickosť. Lebo mýtus a utópia sú ako dva konce tej istej podkovy, ktorá oblúkom zlučuje dve protikladné vlastnosti, utopický mýtus a mýtickú utópiu. Spája ich spoločný mesianizmus. Bojujú spoločne, jedni majú pritom na mysli mýtickú utópiu, druhí utopický mýtus. Možno ich už nespája nič iné, ale toto puto je také silné, že amalgamuje všetky ostatné antagonizmy. Za svoj mýtus a utópiu trpia spoločne, spoločne však trpia ako všetky generácie slovenských rusofilov najmä na spoločnú ilúziu, že mesianistická výnimočnosť ich vzťahu k Rusku znamená aj výnimočný vzťah cárskeho Ruska a komunistického Sovietskeho zväzu k Slovensku. Nikdy to tak nebolo, lebo základný ruský mýtus nie je slovanský ani kresťanský, ale eurázijský. Zlučuje nezlučiteľné – kresťanstvo s pohanstom a islamom, Európu s Áziou a Aljaškou. Zlučovaním a rozlučovaním tejto nezlučiteľnej zlúčeniny, mesianizmu a realizmu, žije historické Rusko.
Za poetickým, mýticko-utopickým a pateticko-melancholickým obrazom Jermakových labutí, tiahnucich ako letka v útvare do ďalekých sibírskych končín, sa však skrýva praktická ruská koloniálna idea. Lebo za všetkými slovanskými a slovenskými ruskými mýtmi a utópiami je vždy ukrytá všadeprítomná ruská idea rozširovania priestoru vlastnej moci. Nemá zmysel vyčítať ju Rusku, ale má zmysel vyčítať jej nepochopenie slovenským rusofilom. Lebo v tom istom historickom okamihu, keď ruský cár prijímal v roku 1867 slovanskú delegáciu a sľuboval jej pomoc proti habsburskej tyranii, odkazoval po rakúskom veľvyslancovi bratskému cisárskemu Veličenstvu Habsburskej ríše, že mu nechce jeho poddaných odlákať a že sú mu všetky tie demonštrácie odporné, pričom si už kdesi do zadného mozgu ukladal myšlienku, čo keby predsa len... a stačilo to na neveľkú podporu slovenských rusofilov rangu Vajanského.
To predsa len nastalo po druhej svetovej vojne a láska našich sovietofilov a rusofilov k Sovietskemu zväzu sa skončila tak, že Vladimír Clementis, ktorý si dovolil pri pakte s hitlerovským Nemeckom zapochybovať o sovietskych úmysloch, odvisol a proletársky internacionalista Novomeský, označkovaný za slovenského nacionalistu, sa ocitol aj s Gustávom Husákom vo väzení. Je to povedané nahrubo, ale treba to povedať – Rusko pokladalo vždy sebakolonizujúcich sa rusofilov a sovietofilov za užitočných idiotov, a tak s nimi aj nakladalo.
Čo z toho všetkého však vyplýva pre nás dnes? Dá sa povedať, že mýty a utópie majú zvláštnu povahu. Sú imaginovanými, myslenými a pomyselnými ideami, ktoré nezriedka splývajú s reálnymi faktami a často stoja namiesto nich. Tak je to aj s naším historicky výnimočným vzťahom k Rusku. Výnimočný nie je on sám, ale jeho utopický mýtus a mýtická utópia.
Najčastejšie sa hovorí, že Kollárov mýtus bol kultúrny, a nie politický. To treba poopraviť. Jeho politikum nebolo manifestované, ale skryté. Ján Kollár bol verný a lojálny rakúsky občan. Preto má uňho slovanský a ruský mýtus mesianistickú podobu zvestovania a historickej kultúrnej misie. Ján Kollár založil romantickú tradíciu mýtu ruského dubiska, ktorý prichýli všetky slovanské dietky. Je to mýtus poetický. Prispôsobuje fakty ideovým potrebám, čo má svoju logiku – Kollárov mýtus má legitimizačnú a mobilizačnú funkciu. V duchu ideí Herderovej filozofie dejín ľudstva a staromaďarskej politickej filozofie Jánosa Horvátha, ktoré vypreparoval Kollár do slovanských cností, zdôvodnil historické právo Slovanov na existenciu a čin.
Dvojlomnosť realistickej a mýtickej povahy vzťahu k Rusku sa vinie od Ľudovíta Štúra ako ponorný prúd našich dejín. Štúr bol ako predrevolučný politický realista a revolučný politický radikál západoeurópskym demokratom, ale po sklamaní v roku 1848 sa stal politickým mesianistom a vzývateľom cárskeho Ruska, pravoslávia, ruského jazyka a mýtickej občiny. Spis Slovanstvo a svet budúcnosti ostal apokryfný, bol vydaný ešte v devätnástom storočí len v ruštine, neskôr v nemčine a až v roku 1993 v slovenčine. Jeho vplyv v slovenských pomeroch bol ponorný. Najvýznamnejším predstaviteľom viditeľnej podoby tejto ponornej línie sa stal od osemdesiatych rokov devätnásteho storočia až po prvú svetovú vojnu Svetozár Hurban Vajanský, a to v spore s Masarykom aj slovenskými hlasistami. No i jeho vzťah k ruskému fenoménu bol dvojlomný. Vajanský odmietol dekadenciu západnej kultúry a velebil ruskú kultúru, no aj v nej odmietol všetko, čo narušovalo jeho mýtický koncept spasiteľstva. Vajanského vplyv na dobové osudy slovenskej kultúry bol priamy a drsný. Možno však práve preto bola drsná nepriama aj priama polemika s jeho dielom a názormi, od Boženy Slančíkovej Timravy po Alexandra Matušku.
Kollárov mýtus je zakladajúci. Mal veľký vplyv a dlhé trvanie. Má však aj svoju odvrátenú tvár. Michal Chorváth ju v roku 1939, v čase, keď sa lámal chlieb, nazval chybou romantického temperamentu, „nevytrvalosťou v započatej práci, ktorá narobila veľa škôd, lebo najmä kultúrna práca vyžaduje predovšetkým trpezlivosť a vytrvalosť“. Michal Chorváth popísal presne základnú chybu slovenského romantického temperamentu a charakteru, ktorý stojí v základoch našej dnešnej historickej mentality. V tom bol realista. Celá generácia moderných ľavicových intelektuálov a on s ňou sa však stala obeťou tej istej chyby. Mýtus, ktorý prenechala svojim konzervatívnym generačným vrstovníkom, zhorel v druhej svetovej vojne. Oni ho nahradili utópiou šťastného komunistického zajtrajšku. Ruský, teraz už sovietsky základ ostal spoločný. Kvôli nemu boli pripravení urobiť všetko. Nahradiť oslobodenie okupáciou, slobodu poslušnosťou. Často skončili ako revolucionár poézie a poetický revolucionár Ladislav Novomeský väzením a rozdvojením, alebo ako Gustáv Husák väzením a poslušnosťou.
Naši dnešní rusofili sú nositeľmi a pokračovateľmi slovenskej romantickej mentality. Kombinujú obe vlastnosti tradičného slovenského romantického temperamentu – konzervatívnu mýtickosť a ľavicovú utopickosť. Lebo mýtus a utópia sú ako dva konce tej istej podkovy, ktorá oblúkom zlučuje dve protikladné vlastnosti, utopický mýtus a mýtickú utópiu. Spája ich spoločný mesianizmus. Bojujú spoločne, jedni majú pritom na mysli mýtickú utópiu, druhí utopický mýtus. Možno ich už nespája nič iné, ale toto puto je také silné, že amalgamuje všetky ostatné antagonizmy. Za svoj mýtus a utópiu trpia spoločne, spoločne však trpia ako všetky generácie slovenských rusofilov najmä na spoločnú ilúziu, že mesianistická výnimočnosť ich vzťahu k Rusku znamená aj výnimočný vzťah cárskeho Ruska a komunistického Sovietskeho zväzu k Slovensku. Nikdy to tak nebolo, lebo základný ruský mýtus nie je slovanský ani kresťanský, ale eurázijský. Zlučuje nezlučiteľné – kresťanstvo s pohanstom a islamom, Európu s Áziou a Aljaškou. Zlučovaním a rozlučovaním tejto nezlučiteľnej zlúčeniny, mesianizmu a realizmu, žije historické Rusko.
Za poetickým, mýticko-utopickým a pateticko-melancholickým obrazom Jermakových labutí, tiahnucich ako letka v útvare do ďalekých sibírskych končín, sa však skrýva praktická ruská koloniálna idea. Lebo za všetkými slovanskými a slovenskými ruskými mýtmi a utópiami je vždy ukrytá všadeprítomná ruská idea rozširovania priestoru vlastnej moci. Nemá zmysel vyčítať ju Rusku, ale má zmysel vyčítať jej nepochopenie slovenským rusofilom. Lebo v tom istom historickom okamihu, keď ruský cár prijímal v roku 1867 slovanskú delegáciu a sľuboval jej pomoc proti habsburskej tyranii, odkazoval po rakúskom veľvyslancovi bratskému cisárskemu Veličenstvu Habsburskej ríše, že mu nechce jeho poddaných odlákať a že sú mu všetky tie demonštrácie odporné, pričom si už kdesi do zadného mozgu ukladal myšlienku, čo keby predsa len... a stačilo to na neveľkú podporu slovenských rusofilov rangu Vajanského.
To predsa len nastalo po druhej svetovej vojne a láska našich sovietofilov a rusofilov k Sovietskemu zväzu sa skončila tak, že Vladimír Clementis, ktorý si dovolil pri pakte s hitlerovským Nemeckom zapochybovať o sovietskych úmysloch, odvisol a proletársky internacionalista Novomeský, označkovaný za slovenského nacionalistu, sa ocitol aj s Gustávom Husákom vo väzení. Je to povedané nahrubo, ale treba to povedať – Rusko pokladalo vždy sebakolonizujúcich sa rusofilov a sovietofilov za užitočných idiotov, a tak s nimi aj nakladalo.
Čo z toho všetkého však vyplýva pre nás dnes? Dá sa povedať, že mýty a utópie majú zvláštnu povahu. Sú imaginovanými, myslenými a pomyselnými ideami, ktoré nezriedka splývajú s reálnymi faktami a často stoja namiesto nich. Tak je to aj s naším historicky výnimočným vzťahom k Rusku. Výnimočný nie je on sám, ale jeho utopický mýtus a mýtická utópia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.