Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Whiplash po slovensky

.peter Bálik .časopis .kultúra

Chcel byť najlepším bubeníkom na svete, skoro prišiel o svoj život. Taký je príbeh mladého džezmena v americkom filme Whiplash, ktorý chcel despotickému učiteľovi dokázať, že na to má. No ako je to v skutočnosti. Čo všetko musí obetovať bubeník svojmu nástroju?    

Americký film Whiplash spadá do kategórie nezávislých filmov, no medzi divákmi zaznamenal pomerne veľký úspech. Koncom januára mal premiéru aj u nás a tržby sa vyšplhali na takmer 17 miliónov dolárov.
Whiplash znamená v preklade šľahať bičom. Ten imaginárny bič drží v ruke despotický džezový učiteľ Terence Fletcher, ktorý ho používa na svojho študenta a bubeníka Andrewa Neimana,  pretože chce z neho spraviť špičkového hudobníka. To je jedno vysvetlenie. Alebo je Fletcher len obyčajný tyran, ktorý pre svoje potešenie terorizuje svojich žiakov?  
Film sa nakoniec dostal aj do najužšieho oskarového výberu o najlepší film roka. Americký herec J. K. Simmons si nakoniec za postavu Fletchera zaslúžene odniesol sošku za najlepší výkon vo vedľajšej úlohe. Americkí džezmeni z tejto drámy nie sú nadšení. Hovoria, že film nemá s vyučovaním džezu veľa spoločného. Whiplash nie je film o džeze, je to psychologická dráma, kde je táto hudba hlavným soundtrackom k pozoruhodnému príbehu.  
Popri Simmonsovom hereckom koncerte treba vyzdvihnúť aj výkon mladého amerického herca Milesa Tellera, ktorý dostal túto úlohu aj preto, že vie hrať na bicích, čo vo filme zvládol na výbornú. Iba tí, ktorí bicím rozumejú, si všimli, že pri tých najkomplikovanejších pasážach hry ho vystriedal profesionálny dablér.
.týždeň oslovil dvoch slovenských bubeníkov Martina Valihoru a Mariána Slávku, aby svoj vlastný príbeh porovnali s mladým hrdinom Neimanom. Museli na bicích makať rovnako ako on? Mali krvavé prsty? Koľko času a námahy museli venovať tomuto náročnému nástroju? Stretli sa počas svojej kariéry so skutočným Terencom Fletcherom?

.aký je tvoj zvuk?
Martin Valihora je jedným z najznámejších slovenských bubeníkov a v súčasnosti hrá aj s  legendárnymi Collegium Musicum. Predtým pôsobil vo viacerých slovenských skupinách vrátane Fermaty, Midi či OBD a v rôznych bigbandoch. Neskôr odišiel študovať bicie na prestížnu Berklee College of Music v New Yorku, kde so spolužiakmi založil džezové trio Waking Vision, a potom hrával s japonskou džezovou klaviristkou Hiromi.   
„Prekonávanie samého seba, ísť za svojím cieľom, kontinuita, oddanosť veci, dlhodobá investícia času, to všetko je v tom filme zachytené,“ hovorí Martin Valihora, ktorý sa v súčasnosti nachádza práve v New Yorku, kde sa vrátil do džezových klubov.
Martin Valihora je tak trochu ako Andrew Neiman, hlavná postava filmu Whiplash. Keď prišiel ako dvadsaťročný hudobník na Berklee, jeho cieľom bolo dostať sa do najlepšieho orchestra na škole.
Na škole pôsobí niekoľko ansámblov, zložených z mladých hudobníkov, ktorí sa triedia na základe ich schopností. Najlepším z nich je Berklee Jazz Orchestra, ktorý síce nehrá klasické štandardy ako vo Whiplash, ale zaoberá sa hraním pôvodných skladieb od študentov v bigbendovom podaní.
„Tie skladby sú dosť interpretačne náročné a je veľmi ťažké sa do orchestra dostať, pretože v ňom hrajú tí najlepší študenti. Ak sa ti to podarí, tak si tam až do konca svojho štúdia, pretože ide o reprezentatívny súbor, ktorý hráva aj mimo školy. Ten bol aj mojím cieľom,“ vysvetľuje bubeník, ktorému sa tam nakoniec podarilo dostať.
Našťastie, v realite ho nevedie Terence Fletcher, ale rešpektovaný džezmen Greg Hopkins. Kritici z radov amerických džezových učiteľov najviac vyčítali filmu Whiplash, že spôsob, akým Fletcher vedie školský orchester, je úplne vzdialený praxi na škole. Podľa nich príliš tvrdá ruka vedie skôr k horším výsledkom. S tým súhlasí aj Martin. Podľa neho jeho učiteľ na škole nebazíroval na rýchlosti alebo dokonalosti hry, skôr si zakladal na originalite hráča.
„Hopkins určite nebol taký tvrďas ako ten chlapík z filmu, ale nekompromisnosť a dbanie na kvalitu hudby majú spoločné. O hudbe mal jasnú predstavu. Keď som sa tam dostal, nešlo už o to, aby som hral čo najrýchlejšie, ale hovoril mi, že chce počuť môj zvuk. Skôr ho zaujímalo, či som autentický. Na škole sme, samozrejme, cvičili aj techniku a učili sa džezové štandardy, bez ktorých to v džeze ani nejde. Džezové štandardy sú základ, čím viac z nich poznáš, tým je tvoj hudobný jazyk bohatší.“

.keby som cvičil...
Martin Valihora sa nepovažuje za takého „dríča“, akým je hlavná postava filmu Whiplash. Teller je ochotný presedieť za bicími hodiny času, pričom počas hrania mu tečie z prstov krv. Ide mu len o to, aby potešil svojho profesora. Slovenský bubeník je skôr za naturálny typ, ktorý sa nerád núti do vecí, ale keď sa do nich zahryzne, tak to robí naplno. „Na základnej škole som búchal do peračníkov, pre svojich spolužiakov som na lavici hrával prvé koncerty. Bol som bubeníkom ešte skôr, ako som sa narodil,“ smeje sa bubeník, ktorý už v tínedžerskom veku hrával s hudobníkmi o jednu či dve generácie staršími.
Keď mal štrnásť a prijali ho na konzervatórium, otcovi, ktorý bol profesionálnym basgitaristom, povedal, že nechce hrať len so slovenskými hudobníkmi, ale že chce ísť ďalej. Jeho cieľom bola Amerika a škola Berklee. Hovorí, že veľmi veľa cvičil, aby presvedčil rodičov, že na to má. Išiel na prehrávky do Paríža, kde mu dali štipendium. Potom si vybavil ďalšie štipendium a konečne sa presťahoval do New Yorku. Ale aj tam musel makať. Nielen na škole, ale aj mimo nej.
„Robil som v sobotu a v nedeľu, čiže, keď som prišiel v pondelok do školy, bol to pre mňa vlastne víkend,“ hovorí bubeník, podľa ktorého mladí slovenskí hudobníci majú síce talent, ale chýba im silný základ, ktorý sa dá získať práve v Amerike, ktorá dala svetu džez, blues, soul alebo rokenrol.  
„Moji kamaráti ma od toho odhovárali, že prečo idem do tej Ameriky, alebo či si myslím, že Amerika spraví zo mňa lepšieho muzikanta. Na Slovensku máme pocit, že sa musíme porovnávať alebo prirovnávať. V New Yorku je to naopak. Tam sa páči ľuďom originalita. To treba rozvíjať. Nejde o to, hrať ako niekto iný.“
Martin Valihora dnes žije striedavo v Bratislave a New Yorku. Hovorí, že pätnásť rokov na nástroji necvičil, pretože stále hral, ale že sa to bude snažiť napraviť, pretože po rokoch plánuje vrátiť sa do newyorských džezových kruhov, v ktorých fungoval počas štúdia na Berklee.
Okrem toho pripravuje na Slovensku ďalší ročník džezového festivalu One Day Jazz Festival, ktorý sa 21. a 22 mája uskutoční v bratislavskom Istropolise, kde vystúpi s islandskou skupinou Mezzoforte a predstaví sa aj ako člen projektu, ktorý spojí hudobníkov z kapiel Waking Vision, Dan Brantigan Quartet a The Universal Cure.  
Na záver sa ho .týždeň pýta, či vie zahrať „double time swing“, náročný a extrémne rýchly spôsob hry na bicích, ktorý je vo Whiplash pre bubeníka tou najväčšou výzvou. „Viem. Čím viac by som cvičil, tým by som bol rýchlejší.“  

.srdce kapely
„Veľmi sa mi páčila scénka, keď toho bubeníka zobrali do kapely a on zrazu vedel pozvať dievča na rande. Tak to funguje aj v živote. Nemyslím, že nejako prvoplánovo, ale keď sa niečo podarí, odzrkadľuje sa to aj v takýchto veciach,“ hovorí bubeník Marián Slávka, ktorý vyzdvihuje fakt, že pozícia bubeníka v kapele je veľmi dôležitá: „Staré muzikantské príslovie hovorí, že kapela hrá tak dobre, ako hrá bubeník. A je na tom veľa pravdy. Preto sa často stávame terčom kritiky v kapelách, lebo mať paličky v ruke je veľká zbraň. Bubeník je srdcom kapely.“
V skutočnosti jeho prvým nástrojom bol klavír, ktorý využíva dodnes, či už v rámci komponovania, alebo na koncertoch so skupinou Longital. Bicie ho očarili, až keď mal dvanásť rokov.  Tvrdí, že odvtedy vedel, čo by chcel v živote robiť. Jeho brat hral na gitare, a tak spolu založili skupinu. Neskôr študoval bicie na bratislavskom konzervatóriu u Mariána Zajačka. „Počas školy som cvičil tak štyri hodiny denne, chodievali sme s chalanmi na siedmu, takže sme hrali ešte pred vyučovaním a potom počas dňa. Dosť rýchlo si ma odchytil Henry Tóth, takže od druhého ročníka sa dá povedať, že som už hral s profi muzikantmi, čo bolo tiež veľmi podstatné,“ hovorí Marián Slávka, ktorý potom vystriedal viacero kapiel.
Hrával so skupinou Dlhé diely (neskôr Longital), s Andrejom Šebanom a Richardom Müllerom, potom prešiel do slovenskej popmusic ako člen IMT Smile. V súčasnosti hrá v projekte Tomáša Slobodu Sounds Like This, vrátil sa do Longitalu a je členom džezového zoskupenia Talent Transport s Vladislavom Šarišským a Filipom Hitrichom.
Majo hral pod rôznymi kapelníkmi, ktorí mali určitú predstavu, ako by mala hudba znieť, čo sa niekedy prejavilo na jeho psychike. „Veľakrát som ich predstavu nevedel naplniť, čo bol spôsobené aj tým, že som mal nízke sebavedomie. Ale prežil som. Až v poslednom čase sa od toho všetkého odosobňujem. Viem ohodnotiť klady svojej hry. Veľmi mi v tom pomohol Vladislav Šarišský, o ktorom hovorím, že uveril môjmu tempu, čo je pre mňa veľmi silný moment a ďakujem mu za to.“

.strach v hudbe
Marián Slávka v súčasnosti pôsobí aj na druhej strane barikády. Nie je len hudobníkom, ale aj učiteľom hudby. Už sedem rokov učí deti bicie nástroje na bratislavskej ZUŠ Jozefa Kresánka. „V prvom rade ich musíš presvedčiť, že niečo vieš. Decká sú v zásade dosť lenivé, treba ich motivovať. Napríklad im ukážem moje cédečká alebo videá, na ktorých hrám. Musia ti veriť, aby ťa počúvali.“  
Po skúsenostiach z minulosti sa dnes vie vcítiť do kože žiakov, takže určite nerozdáva rany bičom ako fiktívny Terence Fletcher. Hovorí, že by nikdy nechcel byť ako on, pretože strach je pre hudbu tá najhoršia vec.
„Existujú prísni učitelia. Deti ich poslúchajú, ale neviem, či to je tá správna cesta. Majú výsledky, ale či je ten žiak schopný láskyplne fungovať s nástrojom, to je dosť otázne,“ vysvetľuje Marián Slávka a dodáva: „Keď na vás kričí niekto, kto hudbe rozumie, a vy viete, že je to dobrý človek s dobrým úmyslom, dá sa to zniesť. Treba sa len učiť nebrať veci príliš osobne, ale to sa týka aj bežného života. Ako pedagóg sa snažím budovať v žiakovi lásku k hudbe a vyhnúť sa strachu z hry. To je pre mňa najdôležitejšie. Strach v hudbe je ako rakovina.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite