Prezidenti Putin a Porošenko sa zhodli na rovnakej interpretácii iba troch z trinástich bodov novej minskej dohody sprostredkovanej kancelárkou Merkelovou a prezidentom Hollandom: 15. februára sa zastavujú boje a začína prímerie, do 14 dní od zastavenia bojov obidve strany stiahnu ťažké zbrane do rovnakej vzdialenosti s cieľom vytvoriť bezpečnostnú zónu v šírke 50 km pre delá s rážou 100 mm a viac, a v šírke 140 km pre raketové systémy, a nakoniec, obidve strany si vymenia zajatcov podľa princípu „všetkých za všetkých“ najneskôr 5 dní po ukončení odsunu ťažkých zbraní.
Pri interpretácii ďalších 10 bodov dohody existujú zásadné rozdiely, ktoré sú momentálne neprekonateľné, nehovoriac už o tom, že niektoré body dohody sú v súčasnej situácii nevykonateľné. Dohoda síce prináša nádej na prímerie, avšak nerieši príčiny krízy. Aj v tomto prípade platí, že ak nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.
.vnútropolitický problém
Hlavným cieľom ukrajinskej strany v rokovaniach bolo dosiahnuť kontrolu nad vonkajšou hranicou v zóne konfliktu, cez ktorú smeruje z Ruska podpora separatistom. Dohoda síce obsahuje prísľub obnovenia kontroly príslušného úseku hranice ukrajinskou vládou, avšak až po uskutočnení lokálnych volieb na územiach kontrolovaných separatistami a ústavnej reforme Ukrajiny, ktorá by podľa minskej dohody mala prebehnúť do konca roku 2015. Prezident Porošenko, pred a aj po uzavretí dohody vylúčil, že by nová ústava mohla znamenať federalizáciu Ukrajiny alebo autonómiu pre časť Donbasu kontrolovanú separatistami, avšak ukrajinská strana sa zaviazala v dohode zohľadniť špecifiká „jednotlivých okresov“ Doneckej a Luganskej oblasti a zmeny v ústave odsúhlasiť s ich zástupcami. Je podivuhodné, že, po prvé, ukrajinská strana sa vôbec zaviazala k zmene ústavy v minskej dohode, a po druhé, že tak urobí v krkolomnom termíne, t.j. do konca roku 2015. Navyše, z lídrov separatistov Zacharčenka a Plotnického robí dohoda hlavných konzultantov ústavnej reformy v Ukrajine. Ide o absolútny politický nonsens, ktorý je v súčasných pomeroch ukrajinskej politiky nepriechodný. O zmene ústavy rozhoduje ukrajinský parlament, nie prezident. Nehovoriac o tom, že reforma verejnej správy, t.j. administratívna a fiškálna decentralizácia v prospech posilnenia kompetencií regiónov, sa dá urobiť aj bez reformy ústavy. Na Slovensku a všade inde v postkomunistických krajinách sa uskutočnila reforma verejnej správy, vrátane administratívnej a fiškálnej decentralizácie bez toho, aby sa kvôli tomu menila ústava. Inými slovami, dohoda neposunula ani o piaď Ukrajinu k cieľu získať kontrolu nad hranicou s Ruskom v zóne konfliktu. Jediné, čo sa Porošenkovi v Minsku podarilo, je, že si v podobe ústavnej reformy pred seba hodil vnútropolitickú nášľapnú mínu, na ktorú určite v najbližších mesiacoch nastúpi. Do rovnakého súdka patrí i záväzok ukrajinskej strany, že prijme osobitný zákon, ktorý omilostí a zakáže trestné stíhanie proti osobám, ktoré sa zúčastnili bojov na strane separatistov. Zákon bude prijímať parlament, poslanci ktorého boli zvolení počas vojny na Donbase, vrátane desiatok veliteľov a členov dobrovoľníckych práporov, nie prezident Porošenko. .voľby ako problém
Hlavnou požiadavkou separatistov a Ruska počas rokovaní bolo dosiahnuť, aby Ukrajina obnovila finančnú podporu separatistických území, vrátane prevodov sociálnych dávok, výplat dôchodkov, platov zamestnancov verejnej správy, ale napríklad aj štátnych dotácií do stratovej ťažby uhlia na separatistickom území. Tento cieľ separatisti i Rusko v dohode dosiahli. Na rozdiel od požiadavky ukrajinskej strany na kontrolu hranice, ktorá bola podmienená ústavnou reformou, záväzok ukrajinskej strany dotovať separatistov a tým aj vojnu proti sebe, nie je podmienený ničím. Až po uzavretí dohody prezident Porošenko vyhlásil, že Ukrajina obnoví finančné prevody do separatistických území až po uskutočnení lokálnych volieb. Lenže táto podmienka v dohode explicitne v súvislosti s týmto záväzkom uvedená nie je. Plotnickij a Zacharčenko komentovali vyjadrenie Porošenka jednoznačne: Ukrajina preberá plnú zodpovednosť za naplnenie, respektíve porušenie dohody. Skutočnosť, že obnovenie finančnej podpory separatistov nie je v dohode podmienené ničím, je zlyhaním ukrajinskej diplomacie. Znova, rozhodnúť o obnovení finančnej podpory separatistov môže ukrajinská vláda, nie prezident. Jaceňukova vláda takéto rozhodnutie určite neurobí a Porošenko sa od tohto bodu dohody takisto, avšak až post festum, dištancoval.
Dohoda zaväzuje Ukrajinu schváliť Zákon o osobitnom štatúte „jednotlivých okresov“ Luganskej a Doneckej oblasti. Tento bod dohody je kľúčový z hľadiska šance pre nájdenie riešenia konfliktu na základe zachovania územnej integrity Ukrajiny. Cesta k dočasnému a neskôr i trvalému osobitnému štatútu separatistických území by mala viesť cez uskutočnenie lokálnych volieb, z ktorých by mali vzísť politickí lídri rešpektovaní Kyjevom ako partneri pre rokovania o konečnom riešení krízy. Zákon už bol schválený po prvej minskej dohode z 5. septembra 2014, avšak jeho platnosť ukrajinská strana pozastavila po tom, čo separatisti pôvodný zákon porušili tým, že si zorganizovali voľby vo vlastnom termíne 2. novembra 2014 a bez monitoringu OBSE. Druhé vydanie minskej dohody hovorí o tom, že ukrajinská strana uvedie zákon do platnosti, a že sa lokálne voľby na separatistickom území uskutočnia, avšak nehovorí nič o tom, čo s výsledkami volieb, ktoré sa konali 2. novembra, v ktorých boli zvolení lídri separatických republík a poslanci ich parlamentov. Rusko a separatisti trvajú na tom, že Plotnickij a Zacharčenko sú legitímne zvolení lídri, a že ďalšie voľby na území kontrolovanom separatistami sa majú týkať iba volieb do obecných samospráv, primátorov miest a starostov obcí. Predseda parlamentu tzv. Doneckej ľudovej republiky Purgin tento bod minskej dohody komentoval nasledovne: „super, aj tak sme potrebovali zvoliť našich starostov a primátorov“. Ukrajinská strana však trvá na tom, že nové lokálne voľby monitorované OBSE sa budú týkať všetkých politických pozícií, vrátane regionálnych predstaviteľov zastupujúcich „jednotlivé okresy“ Luganskej a Doneckej oblasti. Druhé vydanie minskej dohody nešpecifikuje charakter nových volieb a ani ich vzťah s voľbami z 2. novembra 2014. Inými slovami, kľúčový nástroj pre nájdenie trvalého riešenia na báze zachovania územnej integrity Ukrajiny prostredníctvom demokratických a spravodlivých volieb, ktorých výsledky by nebolo možné spochybniť, minská dohoda, sprostredkovaná nemeckou kancelárkou a francúzskym prezidentom, nerieši. Ak minská dohoda nerieši toto, nerieši nič, jednoducho bude nevykonateľná. Interpretácie, o aké voľby v dohode ide, sú natoľko rozdielne, že, ak sa aj uskutočnia, druhá strana ich neuzná.
.opak toho, čo chceme
Druhé vydanie minskej dohody nastavuje i zrkadlo diplomacii EÚ, vedenej v tomto prípade nemeckou kancelárkou a francúzskym prezidentom. EÚ prijala voči Rusku sankcie za to, že ohrozilo územnú integritu Ukrajiny a podporuje separatistov na Donbase. Dohoda nepriblížila EÚ ani o piaď k tomu, aby Rusko prestalo separatistov podporovať. V otázke kontroly rusko-ukrajinskej hranice v zóne konfliktu nás minská dohoda neposunula nikam. Tento kľúčový záujem EÚ a Ukrajiny pri riešení krízy, to znamená zastavenie podpory Ruska separatistom, bol v dohode podmienený nezmyselnou požiadavkou na ústavnú reformu Ukrajiny, ktorej, obrazne povedané, hlavnými konzultantmi budú separatistickí lídri Zacharčenko a Plotnickij. Inými slovami, Kyjev, Berlín i Paríž akceptovali a dohodou de iure legalizovali požiadavku Moskvy na zmenu vnútorných pomerov v Ukrajine, respektíve pokračujúce zasahovanie Ruska do vnútorných záležitostí Ukrajiny bez toho, aby Rusko prestalo podporovať separatistov a spolupracovalo pri kontrole rusko-ukrajinskej hranice.
Navyše, zastavenie bojov, ak k nemu predsa len dôjde, a zároveň, ak bude sprevádzané neriešením všetkých ostatných bodov minskej dohody, zafixuje existujúci status quo, ktorý porušuje územnú integritu Ukrajiny. V Minsku dosiahla európska diplomacia absolútny opak toho, čo deklaruje ako cieľ svojej politiky pri riešení krízy a čím zdôvodňuje sankcie voči Rusku. Ak EÚ nezmení ciele svojej politiky, bude sa musieť zasadiť o novú dohodu.
Pri interpretácii ďalších 10 bodov dohody existujú zásadné rozdiely, ktoré sú momentálne neprekonateľné, nehovoriac už o tom, že niektoré body dohody sú v súčasnej situácii nevykonateľné. Dohoda síce prináša nádej na prímerie, avšak nerieši príčiny krízy. Aj v tomto prípade platí, že ak nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.
.vnútropolitický problém
Hlavným cieľom ukrajinskej strany v rokovaniach bolo dosiahnuť kontrolu nad vonkajšou hranicou v zóne konfliktu, cez ktorú smeruje z Ruska podpora separatistom. Dohoda síce obsahuje prísľub obnovenia kontroly príslušného úseku hranice ukrajinskou vládou, avšak až po uskutočnení lokálnych volieb na územiach kontrolovaných separatistami a ústavnej reforme Ukrajiny, ktorá by podľa minskej dohody mala prebehnúť do konca roku 2015. Prezident Porošenko, pred a aj po uzavretí dohody vylúčil, že by nová ústava mohla znamenať federalizáciu Ukrajiny alebo autonómiu pre časť Donbasu kontrolovanú separatistami, avšak ukrajinská strana sa zaviazala v dohode zohľadniť špecifiká „jednotlivých okresov“ Doneckej a Luganskej oblasti a zmeny v ústave odsúhlasiť s ich zástupcami. Je podivuhodné, že, po prvé, ukrajinská strana sa vôbec zaviazala k zmene ústavy v minskej dohode, a po druhé, že tak urobí v krkolomnom termíne, t.j. do konca roku 2015. Navyše, z lídrov separatistov Zacharčenka a Plotnického robí dohoda hlavných konzultantov ústavnej reformy v Ukrajine. Ide o absolútny politický nonsens, ktorý je v súčasných pomeroch ukrajinskej politiky nepriechodný. O zmene ústavy rozhoduje ukrajinský parlament, nie prezident. Nehovoriac o tom, že reforma verejnej správy, t.j. administratívna a fiškálna decentralizácia v prospech posilnenia kompetencií regiónov, sa dá urobiť aj bez reformy ústavy. Na Slovensku a všade inde v postkomunistických krajinách sa uskutočnila reforma verejnej správy, vrátane administratívnej a fiškálnej decentralizácie bez toho, aby sa kvôli tomu menila ústava. Inými slovami, dohoda neposunula ani o piaď Ukrajinu k cieľu získať kontrolu nad hranicou s Ruskom v zóne konfliktu. Jediné, čo sa Porošenkovi v Minsku podarilo, je, že si v podobe ústavnej reformy pred seba hodil vnútropolitickú nášľapnú mínu, na ktorú určite v najbližších mesiacoch nastúpi. Do rovnakého súdka patrí i záväzok ukrajinskej strany, že prijme osobitný zákon, ktorý omilostí a zakáže trestné stíhanie proti osobám, ktoré sa zúčastnili bojov na strane separatistov. Zákon bude prijímať parlament, poslanci ktorého boli zvolení počas vojny na Donbase, vrátane desiatok veliteľov a členov dobrovoľníckych práporov, nie prezident Porošenko. .voľby ako problém
Hlavnou požiadavkou separatistov a Ruska počas rokovaní bolo dosiahnuť, aby Ukrajina obnovila finančnú podporu separatistických území, vrátane prevodov sociálnych dávok, výplat dôchodkov, platov zamestnancov verejnej správy, ale napríklad aj štátnych dotácií do stratovej ťažby uhlia na separatistickom území. Tento cieľ separatisti i Rusko v dohode dosiahli. Na rozdiel od požiadavky ukrajinskej strany na kontrolu hranice, ktorá bola podmienená ústavnou reformou, záväzok ukrajinskej strany dotovať separatistov a tým aj vojnu proti sebe, nie je podmienený ničím. Až po uzavretí dohody prezident Porošenko vyhlásil, že Ukrajina obnoví finančné prevody do separatistických území až po uskutočnení lokálnych volieb. Lenže táto podmienka v dohode explicitne v súvislosti s týmto záväzkom uvedená nie je. Plotnickij a Zacharčenko komentovali vyjadrenie Porošenka jednoznačne: Ukrajina preberá plnú zodpovednosť za naplnenie, respektíve porušenie dohody. Skutočnosť, že obnovenie finančnej podpory separatistov nie je v dohode podmienené ničím, je zlyhaním ukrajinskej diplomacie. Znova, rozhodnúť o obnovení finančnej podpory separatistov môže ukrajinská vláda, nie prezident. Jaceňukova vláda takéto rozhodnutie určite neurobí a Porošenko sa od tohto bodu dohody takisto, avšak až post festum, dištancoval.
Dohoda zaväzuje Ukrajinu schváliť Zákon o osobitnom štatúte „jednotlivých okresov“ Luganskej a Doneckej oblasti. Tento bod dohody je kľúčový z hľadiska šance pre nájdenie riešenia konfliktu na základe zachovania územnej integrity Ukrajiny. Cesta k dočasnému a neskôr i trvalému osobitnému štatútu separatistických území by mala viesť cez uskutočnenie lokálnych volieb, z ktorých by mali vzísť politickí lídri rešpektovaní Kyjevom ako partneri pre rokovania o konečnom riešení krízy. Zákon už bol schválený po prvej minskej dohode z 5. septembra 2014, avšak jeho platnosť ukrajinská strana pozastavila po tom, čo separatisti pôvodný zákon porušili tým, že si zorganizovali voľby vo vlastnom termíne 2. novembra 2014 a bez monitoringu OBSE. Druhé vydanie minskej dohody hovorí o tom, že ukrajinská strana uvedie zákon do platnosti, a že sa lokálne voľby na separatistickom území uskutočnia, avšak nehovorí nič o tom, čo s výsledkami volieb, ktoré sa konali 2. novembra, v ktorých boli zvolení lídri separatických republík a poslanci ich parlamentov. Rusko a separatisti trvajú na tom, že Plotnickij a Zacharčenko sú legitímne zvolení lídri, a že ďalšie voľby na území kontrolovanom separatistami sa majú týkať iba volieb do obecných samospráv, primátorov miest a starostov obcí. Predseda parlamentu tzv. Doneckej ľudovej republiky Purgin tento bod minskej dohody komentoval nasledovne: „super, aj tak sme potrebovali zvoliť našich starostov a primátorov“. Ukrajinská strana však trvá na tom, že nové lokálne voľby monitorované OBSE sa budú týkať všetkých politických pozícií, vrátane regionálnych predstaviteľov zastupujúcich „jednotlivé okresy“ Luganskej a Doneckej oblasti. Druhé vydanie minskej dohody nešpecifikuje charakter nových volieb a ani ich vzťah s voľbami z 2. novembra 2014. Inými slovami, kľúčový nástroj pre nájdenie trvalého riešenia na báze zachovania územnej integrity Ukrajiny prostredníctvom demokratických a spravodlivých volieb, ktorých výsledky by nebolo možné spochybniť, minská dohoda, sprostredkovaná nemeckou kancelárkou a francúzskym prezidentom, nerieši. Ak minská dohoda nerieši toto, nerieši nič, jednoducho bude nevykonateľná. Interpretácie, o aké voľby v dohode ide, sú natoľko rozdielne, že, ak sa aj uskutočnia, druhá strana ich neuzná.
.opak toho, čo chceme
Druhé vydanie minskej dohody nastavuje i zrkadlo diplomacii EÚ, vedenej v tomto prípade nemeckou kancelárkou a francúzskym prezidentom. EÚ prijala voči Rusku sankcie za to, že ohrozilo územnú integritu Ukrajiny a podporuje separatistov na Donbase. Dohoda nepriblížila EÚ ani o piaď k tomu, aby Rusko prestalo separatistov podporovať. V otázke kontroly rusko-ukrajinskej hranice v zóne konfliktu nás minská dohoda neposunula nikam. Tento kľúčový záujem EÚ a Ukrajiny pri riešení krízy, to znamená zastavenie podpory Ruska separatistom, bol v dohode podmienený nezmyselnou požiadavkou na ústavnú reformu Ukrajiny, ktorej, obrazne povedané, hlavnými konzultantmi budú separatistickí lídri Zacharčenko a Plotnickij. Inými slovami, Kyjev, Berlín i Paríž akceptovali a dohodou de iure legalizovali požiadavku Moskvy na zmenu vnútorných pomerov v Ukrajine, respektíve pokračujúce zasahovanie Ruska do vnútorných záležitostí Ukrajiny bez toho, aby Rusko prestalo podporovať separatistov a spolupracovalo pri kontrole rusko-ukrajinskej hranice.
Navyše, zastavenie bojov, ak k nemu predsa len dôjde, a zároveň, ak bude sprevádzané neriešením všetkých ostatných bodov minskej dohody, zafixuje existujúci status quo, ktorý porušuje územnú integritu Ukrajiny. V Minsku dosiahla európska diplomacia absolútny opak toho, čo deklaruje ako cieľ svojej politiky pri riešení krízy a čím zdôvodňuje sankcie voči Rusku. Ak EÚ nezmení ciele svojej politiky, bude sa musieť zasadiť o novú dohodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.