.ako sa máte?
Tak všelijako. (Ticho.) Ťažko.
.pracovne?
Ešte som to nahlas nevyslovila, ale pracovne sa cítim zaujímavo. V roku 2000 sme sa s naším divadlom stali súčasťou Európskej divadelnej konvencie a túto sezónu sa mi vďaka tomu naskytla príležitosť hrať v Berlíne.
.už tam hráte?
Najprv to nevyzeralo nádejne, a tak som sa s tou myšlenkou rozlúčila. Ale pred dvoma dňami som sa vrátila z Berlína, kde som mala premiéru hry Land der ersten Dinge/Bludičky, ktorá vznikla ako koprodukcia nášho a nemeckého divadla. Strávila som tam prekrásnu jeseň.
.v ktorom divadle bola premiéra?
V tom najstaršom a najznámejšom – v Deutsches Theater Berlin. Hra vznikla v rámci Európskej divadelnej konvencie, kde bola ôsmim divadlám zadaná téma „Roky starnutia“ v rámci projektu „Art of aging“. Tak vznikla hra, ktorá má zapojiť do kontextu okrem starnutia aj slovenskú históriu. Autorka Nino Haratischwili je pôvodom Gruzínka, žije od svojich dvanástich rokov v Nemecku a napísala už niekoľko úspešných hier a kníh. Nedávno ju zaradili medzi desať najrenomovanejších nemeckých spisovateľov súčasnosti.
.ako sa dostala k vám?
Naše divadlo rokovalo s Deutsches Theater, a oni ju ponúkli. Potom sme sa s Nino spolu s Dušanom Jamrichom, ale najmä našimi dramaturgmi a riaditeľom Romanom Polákom začali rozprávať o československých dejinách a Slovensku po roku 1989.
.hra je v nemčine?
Nie. Hra je celá slovensko-nemecká. Aj ja hrám po nemecky. Len scény s Dušanom Jamrichom hrám po slovensky, vtedy idú titulky. Mimochodom, po posledných predstaveniach k nám začalo chodiť veľa ľudí z Viedne. Zistili, že s nami hrá aj Gabriela Heinz, ktorá je v Rakúsku známa.
.hru ste naštudovali v Berlíne?
Najprv sme tri týždne skúšali na Slovensku a potom sme boli dvadsaťšesť dní v Berlíne. Režisérka bola Nemka Brit Bartkowiak. Predstavenie hráme striedavo v Slovenskom národnom divadle a Deutsches Theater Berlin.
.aké sú reakcie berlínskej kritiky?
V Berlíne sa vždy čaká na takzvanú „Nachtkritik“. Už ráno o pol šiestej sme dostali správu, že kritika je dobrá.
.váš pocit z obecenstva?
Skvelý. Mladí ľudia, mladí herci, všetky generácie, energia, vnímavosť.
.existuje predsudok, že Nemci sú chladní.
Ale kdeže. Sú chtiví, chcú všetko vedieť. Po predstavení zo 17. novembra sme mali recepciu v jednej z najstarších sál divadla, ktoré ma vyše stošesťdesiatročnú tradíciu. Prišlo mnoho hercov, kritikov, filozofov, veľa ľudí zo Slovenska a Česka, ktorí žijú v Berlíne a pýtali sa. Som rada, že som sa s nimi zoznámila.
.už ste niekedy mali divadelnú premiéru mimo Československa?
Nie.
.je to iné?
Berlín je veľké mesto.
.aký z neho máte pocit?
Ešte stále tam vidieť, čo všetko bolo zničené. Je tam mnoho obnovených a dobudovaných domov. Ale je to neskutočne kultúrne mesto, plné zelene. Najviac ma prekvapilo, že v období, keď sme tam boli a diali sa rôzne oslavy okolo pádu múru a zjednotenia, sa mesto na dva či tri dni stalo pešou zónou, všade množstvo panelov a obrazoviek, vraj tri milióny ľudí z celého sveta a všade história, história, história. To ma fascinovalo najviac. Národ, ktorý učí ľudí poznávať minulosť, má budúcnosť.
.nemáte po návrate z takého mesta pocit, že Bratislava je dedina?
Z tohto som postupne vyrástla. Len ma mrzí, keď vidím, čo sa učia naše deti. To si uvedomím najmä na prijímacích skúškach na vysokú školu, keď im dávame otázky z histórie. Myslím si, že hlavne tu chýbajú kvalitné učebnice.
.dosť veľa teraz chodím do SND, kde sa za posledné dva-tri roky čosi udialo. Akoby vzniklo niečo iné. Čo to je?
Podľa mňa skvelá idea. Zodpovední sa rozhodli pracovať s divadlom, ktoré je postavené tak, ako je. Tá stavba nespĺňa parametre normálneho divadla. Ale nebudem kritizovať. Tá idea spočíva najmä v tom, že okrem hlavných scén začína divadlo fungovať aj ako multižánrový priestor. A je to nad očakávania.
.zvonku to vyzerá tak, že posledné sezóny sú nadpriemerné najmä z hľadiska tvorby.
Divadlo ide vždy vo vlnách úspechu a neúspechu. Teraz sme na vrchole jednej z nich. Vzniklo veľa zaujímavých inscenácií a špeciálne v minulej sezóne veľa dramatizácií svetovej literatúry. Diváci s nami čítajú a čítali svetových autorov a zaujíma ich to. Keď sa do toho stretnú dobrí realizátori, tak to ľudí ťahá. Rovnakým ťahom a trikom sme kedysi víťazili v televíznych pondelkoch v celom Československu. Vďakabohu.
.ale teraz je sezóna slovenskej klasiky, a tá znovu nie je ani patetická, ani povinne náučná, ale iskrivo zaujímavá.
Dôležité je, že naše divadlo dáva šancu najmä mladým ľuďom, hercom, režisérom, dramaturgom. Táto sezóna je slovenská. Začalo sa Timravou, ktorú keby mali hocikde vo svete, urobia z každej jednej jej poviedky nádherný film. Je to výnimočná, pravdivá a paradoxne aj moderná žena, taký je aj celý jej životný príbeh. Vedela o Slovákoch hovoriť tak, že to platí aj dnes.
.hovoríte, že je dôležité, ak mladí ľudia dostávajú príležitosť. Vznikla tým zaujímavá generácia?
Určite. Generačné divadlo máva úspech. Tak to bolo s Korzom, ale aj so SND v 80. rokoch. A ide aj o to, že sú tu často externí režiséri, čím vzniká konkurencia. Konkurencia je vždy veľmi dobrá. Preto bolo napríklad kedysi veľkým prínosom pre Slovensko, že sme súťažili s Čechmi. To človeka núti hľadať a ťahá ho to vpred.
.čo všetko potrebuje mladý umelec, aby rástol?
Musí dostať príležitosť, dôveru, musí sa tiež spojiť zvláštna energia. Talent potom vytryskne. Ale talent je málo. Je dôležité, aby mal človek aj niečo viac. Jeden úspech neznamená nič. Ja si myslím, že herectvo je svojím spôsobom rehoľa a tá tam musí byť tiež. Generáciu tiež spojí istý spôsob nazerania na svet. Som šťastná, že hrám s mojimi žiakmi, že ma režírujú, píšu texty. Takto si s nimi žijem. Cítim sa pri tom veľmi dobre.
.hra, ktorú ste hrali v Berlíne, je o starnutí. Neviem, či sa to patrí, ale ako sa vám starne?
(Smiech.) Teraz som v ťažkej životnej situácii na to, aby som mohla o takýchto veciach slobodne hovoriť. Život je jeden z najťažších. Určite som mala o starnutí úplne iné predstavy. Že keď raz prestanem pracovať, tak život dožijem po boku svojho muža. On bol vždy veľmi zdravý a v jeho rodine sa vždy veľmi dlho žije. Tak som trochu aj dúfala, že budem mať po boku človeka, ktorý ma doopatruje.
.existuje názor, že pre umelkyne, ktoré sú na obrazovke alebo pred divákmi, je starnutie ťažšie. Je to tak?
Ak niekto robí herectvo preto, aby sa pretŕčal na javisku, tak áno. Exibicionizmus je súčasťou nášho povolania, no keď prekročí istú mieru, a človek si kontroluje každú vrásku, je lepšie to zabaliť.
.existuje aj druhý pohľad, podľa ktorého človek, ktorý má rokmi veľa nažité, vie potom svoje skúsenosti zúročiť práve v herectve.
Ide o to, či vtedy dostane správne roly. Ja sa nasťažujem. Osud je ku mne milosrdný. Mám stále zaujímavé a inšpirujúce ponuky a môžem si z nich vyberať. Túto jeseň sme natáčali trikrát v rôznych hospicoch. Videla som opustených ľudí, postihnutých chorobami. Vidím, že konce sú občas strašné. Keď som hrala v Kanade, zobrali ma na návštevu k Inuitom. U nich, keď človek cíti blízkosť smrti, vyberie sa a ide naslepo ľadovou krajinou. To ma dosť zaujalo.
.keď je človek mladý, má radosť z obyčajných vecí. Že vyšlo slnko, že vie bežať, že prší. Je to tak, že čím sme starší, tým je podobných radostí menej? Alebo sú iba iné?
Ja neviem. Vy ste boli veľmi rád, keď ste boli ako malý na svete?
.celkom áno.
Ja si musím vnútornú radosť už od mala prácne navodiť. Možno preto, že som sa narodila cez vojnu, keď veci v našej rodine boli veľmi turbulentné. Mala som v živote pár skutočne šťastných období, ale nie som ten typ človeka, ktorý sa stále usmieva. Ani ako dieťa som taká nebola. Vždy som sa svojich rodičov pýtala, prečo som na svete.
.a našli ste už odpoveď?
Asi každý máme nejakú úlohu. Otec mi hovorieval, že som tu preto, že ma majú s mamou radi. Teraz ja mám deti, vnúčatá, a to sú všetko radosti. Sme tu asi naozaj pre iných.
.mladí ľudia si často plánujú, čo všetko chcú v živote dosiahnuť. Ako vyzerá pohľad na budúcnosť vo vašom prípade?
Vždy som mala toľko roboty a starostí, že som nemala čas plánovať ani rozmýšlať. Som skôr človek, ktorý žije zo dňa na deň. Aj keď, teraz už mnohokrát premýšľam. Niekedy nemôžem dobre spávať, tak prepínam televízne programy a premýšľam, ako sa všetko na tomto našom svete skončí. Je to chaos, riadny. Keď vidím na obrazovke bezradnosť v očiach politikov, premýšľam, ako to dopadne. Kamera odhalí vo všetkých viac, ako chceme.
.čo sa týka Slovenska, vyzerá to tak, že tu sa vlastne nič nedeje. Je tu nejaká vláda, rozbitá opozícia. Ľudia, ktorí by chceli, aby sa čosi zmenilo, takmer nemajú svojich reprezentantov. Vy tento spor ešte prežívate alebo ho už vnímate s nadhľadom?
Už skôr s nadhľadom. Slovensko je maličká krajina, chýbajú nám ľudia aj osobnosti. A myslím, že vo svete celkovo akoby chýbali „hlavičky“, ľudia, ktorí vedia osloviť svojou múdrosťou a charizmou aj viacerých, ale hlavne majú aj víziu. Mám pocit, že teraz sa všetci navzájom ťaháme niekam dolu. Stále dúfam, že prídu ľudia, ktorí to potiahnu vyššie, hoci dnes vidím, že aj primitivizmus dokážu ľudia obdivovať. A to naháňa strach. Profesor Halík povedal, že civilizácia sa začína tam, kde začíname mať v úcte svojich mŕtvych. A potom sa v novinách dočítam, že po nemalé percento ľudí, ktorí umrú v nemocniciach, si už nikto nepríde. Toto sú veci, ktoré ma desia. Dúfam, že je to zveličené. A občas si hovorím, chvalabohu, že sa nedožijem rozuzlenia.
.minulý rok boli prezidentské voľby, ktoré dopadli proti všetkým očakávaniam. Potešilo vás to?
Áno, samozrejme.
.možno sa predsa len nejak pohneme.
To ja neviem. Dúfam.
.nemyslím teraz na politiku, ale na to, že zaujímaví ľudia sa aj tu občas spoja a niečo silné urobia.
Ja len dúfam, že sa objaví nová životodarná energia, ktorá nás potiahne viac k dobru, ktoré je v každom človeku. Aj v politike som zažila množstvo ľudí, do ktorých sme vkladali nádeje, no ktorých ten pocit, že môžu vládnuť a ovplyvňovať naše životy, úplne zmenil. Teraz by bolo dobré, aby takých bolo aspoň čo najmenej.
.keď ste počas Novembra vystúpili na tribúne a zakričali ste, že tu ide o lásku, stál som dolu pod vami. Keď bilancujete posledných dvadsaťpäť rokov, ako to dopadlo?
To je na dlhší rozhovor. Napríklad Banská Štiavnica. Pred dvadsiatimi rokmi som si myslela, že to mesto zanikne. A opeknela. Naozaj sa veľa vecí zmenilo k lepšiemu.
.to je krajina, budovy. Ale čo tá láska?
Na lásku treba veľkú silu. A treba ju v sebe neustále pestovať. Ľahšie je nenávidieť, ako milovať. Pri milovaní musí človek veľa odpustiť, musí byť tolerantný. Tak to hrám vo Vyrypajevových Ilúziách – skutočná láska je, keď dávaš a nič nechceš.
.je klišé, že Slováci sú priateľskí a mäkkí. No niektorí znalci dejín hovoria, že v skutočnosti vieme byť veľmi neprajný a závistlivý národ. Čo prevažuje?
Tieto vlastnosti máme všetci. Nezáleží na jazyku, ktorým hovoríme. Máme v sebe všetko dobro i zlo. Ako Slováci určite máme všetko, čo treba mať. No keď môj emigrovaný strýko videl, o čo sa tu hneď po osemdesiatom deviatom spolu so sestrou snažíme, napísal mi list. Písal, že nemáme zabúdať, že nech sa deje čokoľvek, dejiny učia, že revolúcia požerie všetky svoje deti a vyplaví na povrch všetko zlé. Ako vždy, múdry strýko mal pravdu.
.je začiatok roka, keď si ľudia zvyknú dávať predsavzatia. Má Emília Vašáryová niečo také, čo by chcela tento rok zažiť?
(Ticho.) Nie. Musím sa naučiť prežiť bez môjho muža. To je všetko.
.a pracovne?
Nikdy som nemala veľké profesijné sny. Nikdy som si až tak veľa neželala, lebo potom to nepríde. Keď sa v umení niekto o niečo príliš snaží, nedosiahne to. Taká je moja skúsenosť. Mama ma naučila, že čo nemôžem mať, to by mi nemalo chýbať. To ma mnohokrát zachránilo. Špeciálne v mojom povolaní.
Emília Vášáryová/
Narodila sa v roku 1942 v Hornej Štubni a vyrastala v učiteľskej rodine. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 1964 je členkou Činohry Slovenského národného divadla. Počas svojej hereckej kariéry účinkovala v množstve filmov a divadelných predstavení. Niekoľkokrát dostala prestížne divadelné ocenenie Dosky a v roku 2004 získala Českého leva za hlavnú ženskú úlohu vo filme Horem pádem režiséra Jana Hřebejka. Hrala aj v ďalšom úspešnom filme tohto režiséra Pelíšky. Je tiež držiteľkou prestížneho českého divadelného ocenenia Ceny Alfréda Radoka. Posôbí aj ako pedagogička na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Tak všelijako. (Ticho.) Ťažko.
.pracovne?
Ešte som to nahlas nevyslovila, ale pracovne sa cítim zaujímavo. V roku 2000 sme sa s naším divadlom stali súčasťou Európskej divadelnej konvencie a túto sezónu sa mi vďaka tomu naskytla príležitosť hrať v Berlíne.
.už tam hráte?
Najprv to nevyzeralo nádejne, a tak som sa s tou myšlenkou rozlúčila. Ale pred dvoma dňami som sa vrátila z Berlína, kde som mala premiéru hry Land der ersten Dinge/Bludičky, ktorá vznikla ako koprodukcia nášho a nemeckého divadla. Strávila som tam prekrásnu jeseň.
.v ktorom divadle bola premiéra?
V tom najstaršom a najznámejšom – v Deutsches Theater Berlin. Hra vznikla v rámci Európskej divadelnej konvencie, kde bola ôsmim divadlám zadaná téma „Roky starnutia“ v rámci projektu „Art of aging“. Tak vznikla hra, ktorá má zapojiť do kontextu okrem starnutia aj slovenskú históriu. Autorka Nino Haratischwili je pôvodom Gruzínka, žije od svojich dvanástich rokov v Nemecku a napísala už niekoľko úspešných hier a kníh. Nedávno ju zaradili medzi desať najrenomovanejších nemeckých spisovateľov súčasnosti.
.ako sa dostala k vám?
Naše divadlo rokovalo s Deutsches Theater, a oni ju ponúkli. Potom sme sa s Nino spolu s Dušanom Jamrichom, ale najmä našimi dramaturgmi a riaditeľom Romanom Polákom začali rozprávať o československých dejinách a Slovensku po roku 1989.
.hra je v nemčine?
Nie. Hra je celá slovensko-nemecká. Aj ja hrám po nemecky. Len scény s Dušanom Jamrichom hrám po slovensky, vtedy idú titulky. Mimochodom, po posledných predstaveniach k nám začalo chodiť veľa ľudí z Viedne. Zistili, že s nami hrá aj Gabriela Heinz, ktorá je v Rakúsku známa.
.hru ste naštudovali v Berlíne?
Najprv sme tri týždne skúšali na Slovensku a potom sme boli dvadsaťšesť dní v Berlíne. Režisérka bola Nemka Brit Bartkowiak. Predstavenie hráme striedavo v Slovenskom národnom divadle a Deutsches Theater Berlin.
.aké sú reakcie berlínskej kritiky?
V Berlíne sa vždy čaká na takzvanú „Nachtkritik“. Už ráno o pol šiestej sme dostali správu, že kritika je dobrá.
.váš pocit z obecenstva?
Skvelý. Mladí ľudia, mladí herci, všetky generácie, energia, vnímavosť.
.existuje predsudok, že Nemci sú chladní.
Ale kdeže. Sú chtiví, chcú všetko vedieť. Po predstavení zo 17. novembra sme mali recepciu v jednej z najstarších sál divadla, ktoré ma vyše stošesťdesiatročnú tradíciu. Prišlo mnoho hercov, kritikov, filozofov, veľa ľudí zo Slovenska a Česka, ktorí žijú v Berlíne a pýtali sa. Som rada, že som sa s nimi zoznámila.
.už ste niekedy mali divadelnú premiéru mimo Československa?
Nie.
.je to iné?
Berlín je veľké mesto.
.aký z neho máte pocit?
Ešte stále tam vidieť, čo všetko bolo zničené. Je tam mnoho obnovených a dobudovaných domov. Ale je to neskutočne kultúrne mesto, plné zelene. Najviac ma prekvapilo, že v období, keď sme tam boli a diali sa rôzne oslavy okolo pádu múru a zjednotenia, sa mesto na dva či tri dni stalo pešou zónou, všade množstvo panelov a obrazoviek, vraj tri milióny ľudí z celého sveta a všade história, história, história. To ma fascinovalo najviac. Národ, ktorý učí ľudí poznávať minulosť, má budúcnosť.
.nemáte po návrate z takého mesta pocit, že Bratislava je dedina?
Z tohto som postupne vyrástla. Len ma mrzí, keď vidím, čo sa učia naše deti. To si uvedomím najmä na prijímacích skúškach na vysokú školu, keď im dávame otázky z histórie. Myslím si, že hlavne tu chýbajú kvalitné učebnice.
.dosť veľa teraz chodím do SND, kde sa za posledné dva-tri roky čosi udialo. Akoby vzniklo niečo iné. Čo to je?
Podľa mňa skvelá idea. Zodpovední sa rozhodli pracovať s divadlom, ktoré je postavené tak, ako je. Tá stavba nespĺňa parametre normálneho divadla. Ale nebudem kritizovať. Tá idea spočíva najmä v tom, že okrem hlavných scén začína divadlo fungovať aj ako multižánrový priestor. A je to nad očakávania.
.zvonku to vyzerá tak, že posledné sezóny sú nadpriemerné najmä z hľadiska tvorby.
Divadlo ide vždy vo vlnách úspechu a neúspechu. Teraz sme na vrchole jednej z nich. Vzniklo veľa zaujímavých inscenácií a špeciálne v minulej sezóne veľa dramatizácií svetovej literatúry. Diváci s nami čítajú a čítali svetových autorov a zaujíma ich to. Keď sa do toho stretnú dobrí realizátori, tak to ľudí ťahá. Rovnakým ťahom a trikom sme kedysi víťazili v televíznych pondelkoch v celom Československu. Vďakabohu.
.ale teraz je sezóna slovenskej klasiky, a tá znovu nie je ani patetická, ani povinne náučná, ale iskrivo zaujímavá.
Dôležité je, že naše divadlo dáva šancu najmä mladým ľuďom, hercom, režisérom, dramaturgom. Táto sezóna je slovenská. Začalo sa Timravou, ktorú keby mali hocikde vo svete, urobia z každej jednej jej poviedky nádherný film. Je to výnimočná, pravdivá a paradoxne aj moderná žena, taký je aj celý jej životný príbeh. Vedela o Slovákoch hovoriť tak, že to platí aj dnes.
.hovoríte, že je dôležité, ak mladí ľudia dostávajú príležitosť. Vznikla tým zaujímavá generácia?
Určite. Generačné divadlo máva úspech. Tak to bolo s Korzom, ale aj so SND v 80. rokoch. A ide aj o to, že sú tu často externí režiséri, čím vzniká konkurencia. Konkurencia je vždy veľmi dobrá. Preto bolo napríklad kedysi veľkým prínosom pre Slovensko, že sme súťažili s Čechmi. To človeka núti hľadať a ťahá ho to vpred.
.čo všetko potrebuje mladý umelec, aby rástol?
Musí dostať príležitosť, dôveru, musí sa tiež spojiť zvláštna energia. Talent potom vytryskne. Ale talent je málo. Je dôležité, aby mal človek aj niečo viac. Jeden úspech neznamená nič. Ja si myslím, že herectvo je svojím spôsobom rehoľa a tá tam musí byť tiež. Generáciu tiež spojí istý spôsob nazerania na svet. Som šťastná, že hrám s mojimi žiakmi, že ma režírujú, píšu texty. Takto si s nimi žijem. Cítim sa pri tom veľmi dobre.
.hra, ktorú ste hrali v Berlíne, je o starnutí. Neviem, či sa to patrí, ale ako sa vám starne?
(Smiech.) Teraz som v ťažkej životnej situácii na to, aby som mohla o takýchto veciach slobodne hovoriť. Život je jeden z najťažších. Určite som mala o starnutí úplne iné predstavy. Že keď raz prestanem pracovať, tak život dožijem po boku svojho muža. On bol vždy veľmi zdravý a v jeho rodine sa vždy veľmi dlho žije. Tak som trochu aj dúfala, že budem mať po boku človeka, ktorý ma doopatruje.
.existuje názor, že pre umelkyne, ktoré sú na obrazovke alebo pred divákmi, je starnutie ťažšie. Je to tak?
Ak niekto robí herectvo preto, aby sa pretŕčal na javisku, tak áno. Exibicionizmus je súčasťou nášho povolania, no keď prekročí istú mieru, a človek si kontroluje každú vrásku, je lepšie to zabaliť.
.existuje aj druhý pohľad, podľa ktorého človek, ktorý má rokmi veľa nažité, vie potom svoje skúsenosti zúročiť práve v herectve.
Ide o to, či vtedy dostane správne roly. Ja sa nasťažujem. Osud je ku mne milosrdný. Mám stále zaujímavé a inšpirujúce ponuky a môžem si z nich vyberať. Túto jeseň sme natáčali trikrát v rôznych hospicoch. Videla som opustených ľudí, postihnutých chorobami. Vidím, že konce sú občas strašné. Keď som hrala v Kanade, zobrali ma na návštevu k Inuitom. U nich, keď človek cíti blízkosť smrti, vyberie sa a ide naslepo ľadovou krajinou. To ma dosť zaujalo.
.keď je človek mladý, má radosť z obyčajných vecí. Že vyšlo slnko, že vie bežať, že prší. Je to tak, že čím sme starší, tým je podobných radostí menej? Alebo sú iba iné?
Ja neviem. Vy ste boli veľmi rád, keď ste boli ako malý na svete?
.celkom áno.
Ja si musím vnútornú radosť už od mala prácne navodiť. Možno preto, že som sa narodila cez vojnu, keď veci v našej rodine boli veľmi turbulentné. Mala som v živote pár skutočne šťastných období, ale nie som ten typ človeka, ktorý sa stále usmieva. Ani ako dieťa som taká nebola. Vždy som sa svojich rodičov pýtala, prečo som na svete.
.a našli ste už odpoveď?
Asi každý máme nejakú úlohu. Otec mi hovorieval, že som tu preto, že ma majú s mamou radi. Teraz ja mám deti, vnúčatá, a to sú všetko radosti. Sme tu asi naozaj pre iných.
.mladí ľudia si často plánujú, čo všetko chcú v živote dosiahnuť. Ako vyzerá pohľad na budúcnosť vo vašom prípade?
Vždy som mala toľko roboty a starostí, že som nemala čas plánovať ani rozmýšlať. Som skôr človek, ktorý žije zo dňa na deň. Aj keď, teraz už mnohokrát premýšľam. Niekedy nemôžem dobre spávať, tak prepínam televízne programy a premýšľam, ako sa všetko na tomto našom svete skončí. Je to chaos, riadny. Keď vidím na obrazovke bezradnosť v očiach politikov, premýšľam, ako to dopadne. Kamera odhalí vo všetkých viac, ako chceme.
.čo sa týka Slovenska, vyzerá to tak, že tu sa vlastne nič nedeje. Je tu nejaká vláda, rozbitá opozícia. Ľudia, ktorí by chceli, aby sa čosi zmenilo, takmer nemajú svojich reprezentantov. Vy tento spor ešte prežívate alebo ho už vnímate s nadhľadom?
Už skôr s nadhľadom. Slovensko je maličká krajina, chýbajú nám ľudia aj osobnosti. A myslím, že vo svete celkovo akoby chýbali „hlavičky“, ľudia, ktorí vedia osloviť svojou múdrosťou a charizmou aj viacerých, ale hlavne majú aj víziu. Mám pocit, že teraz sa všetci navzájom ťaháme niekam dolu. Stále dúfam, že prídu ľudia, ktorí to potiahnu vyššie, hoci dnes vidím, že aj primitivizmus dokážu ľudia obdivovať. A to naháňa strach. Profesor Halík povedal, že civilizácia sa začína tam, kde začíname mať v úcte svojich mŕtvych. A potom sa v novinách dočítam, že po nemalé percento ľudí, ktorí umrú v nemocniciach, si už nikto nepríde. Toto sú veci, ktoré ma desia. Dúfam, že je to zveličené. A občas si hovorím, chvalabohu, že sa nedožijem rozuzlenia.
.minulý rok boli prezidentské voľby, ktoré dopadli proti všetkým očakávaniam. Potešilo vás to?
Áno, samozrejme.
.možno sa predsa len nejak pohneme.
To ja neviem. Dúfam.
.nemyslím teraz na politiku, ale na to, že zaujímaví ľudia sa aj tu občas spoja a niečo silné urobia.
Ja len dúfam, že sa objaví nová životodarná energia, ktorá nás potiahne viac k dobru, ktoré je v každom človeku. Aj v politike som zažila množstvo ľudí, do ktorých sme vkladali nádeje, no ktorých ten pocit, že môžu vládnuť a ovplyvňovať naše životy, úplne zmenil. Teraz by bolo dobré, aby takých bolo aspoň čo najmenej.
.keď ste počas Novembra vystúpili na tribúne a zakričali ste, že tu ide o lásku, stál som dolu pod vami. Keď bilancujete posledných dvadsaťpäť rokov, ako to dopadlo?
To je na dlhší rozhovor. Napríklad Banská Štiavnica. Pred dvadsiatimi rokmi som si myslela, že to mesto zanikne. A opeknela. Naozaj sa veľa vecí zmenilo k lepšiemu.
.to je krajina, budovy. Ale čo tá láska?
Na lásku treba veľkú silu. A treba ju v sebe neustále pestovať. Ľahšie je nenávidieť, ako milovať. Pri milovaní musí človek veľa odpustiť, musí byť tolerantný. Tak to hrám vo Vyrypajevových Ilúziách – skutočná láska je, keď dávaš a nič nechceš.
.je klišé, že Slováci sú priateľskí a mäkkí. No niektorí znalci dejín hovoria, že v skutočnosti vieme byť veľmi neprajný a závistlivý národ. Čo prevažuje?
Tieto vlastnosti máme všetci. Nezáleží na jazyku, ktorým hovoríme. Máme v sebe všetko dobro i zlo. Ako Slováci určite máme všetko, čo treba mať. No keď môj emigrovaný strýko videl, o čo sa tu hneď po osemdesiatom deviatom spolu so sestrou snažíme, napísal mi list. Písal, že nemáme zabúdať, že nech sa deje čokoľvek, dejiny učia, že revolúcia požerie všetky svoje deti a vyplaví na povrch všetko zlé. Ako vždy, múdry strýko mal pravdu.
.je začiatok roka, keď si ľudia zvyknú dávať predsavzatia. Má Emília Vašáryová niečo také, čo by chcela tento rok zažiť?
(Ticho.) Nie. Musím sa naučiť prežiť bez môjho muža. To je všetko.
.a pracovne?
Nikdy som nemala veľké profesijné sny. Nikdy som si až tak veľa neželala, lebo potom to nepríde. Keď sa v umení niekto o niečo príliš snaží, nedosiahne to. Taká je moja skúsenosť. Mama ma naučila, že čo nemôžem mať, to by mi nemalo chýbať. To ma mnohokrát zachránilo. Špeciálne v mojom povolaní.
Emília Vášáryová/
Narodila sa v roku 1942 v Hornej Štubni a vyrastala v učiteľskej rodine. Vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 1964 je členkou Činohry Slovenského národného divadla. Počas svojej hereckej kariéry účinkovala v množstve filmov a divadelných predstavení. Niekoľkokrát dostala prestížne divadelné ocenenie Dosky a v roku 2004 získala Českého leva za hlavnú ženskú úlohu vo filme Horem pádem režiséra Jana Hřebejka. Hrala aj v ďalšom úspešnom filme tohto režiséra Pelíšky. Je tiež držiteľkou prestížneho českého divadelného ocenenia Ceny Alfréda Radoka. Posôbí aj ako pedagogička na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.