Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osamelí bežci a návrat anjelov

.časopis .kultúra

V prvom čísle časopisu Mladá tvorba z roku 1964 vyšiel umelecký manifest s názvom Návrat anjelov. Pod ním boli mená troch mladíkov, z ktorých ani jeden vtedy ešte neoslávil 20. narodeniny. Osamelí bežci.

„Naše prvé opovrhnutie patrí pánom literátom, ktorí nevidia! Dobrý deň! Prichádzame z čistých krajín detstva a kladieme si otázky.” Tak sa manifest začínal. „Pocit osamelosti bežca, ktorý svoj pohyb koná na neznámej ceste, vzdialený od štartu a cieľa, ktorý nepozná, beží, teda je (cogito, ergo sum), do behu vkladá všetky svoje ušľachtilé sily a vôľu, by dosiahol svoj cieľ – zmysel pohybu.” Manifest Osamelých bežcov má v sebe poetickú krásu a idealizmus mladých ľudí: „Angažujeme sa za návrat anjelov.” Ale je tam aj duchovná hĺbka a vnímanie poézie – nie ako písania básní, ale ako „spôsobu života”.
Pod slovami, ktoré sa končili výzvou „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom,” boli podpísaní Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka. „Kamaráde, v živote nič lepšie ako Osamelí bežci nevymyslíme!” napísal 29. januára 1992 Peter Repka Ivanovi Laučíkovi.

.anjeli a trojnohí slávici
Niekedy v roku 1962 prišiel do redakcie časopisu Mladá tvorba osemnásťročný Bratislavčan Peter Repka. Bol to bežec. Šprintér. Dorastenecký reprezentant Československa. Do redakcie priniesol svoje básne. O nejaký čas neskôr dostala redakcia poštou zošitok s veršami Ivana Štrpku, aktívneho a tiež pomerne úspešného „štvrťkára”, teda bežca na 400 metrov, ktorý v tom čase žil s rodičmi v Pate. V tom istom čase prišli do redakcie aj básne Ivana Laučíka, študenta prvého ročníka Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a milovníka hôr a jaskýň. „V sprievodnom liste písal o slonoch,” spomína vtedajší redaktor Mladej tvorby, básnik Ján Buzássy. „Básne boli dobré, ale ešte lepší bol ten list. Už od začiatku to boli uverejniteľní autori.”
Ak malo zrodenie Osamelých bežcov svojho pôrodného asistenta, tak ním bol nepochybne práve Ján Buzássy. Hoci on sám tvrdí, že k stretnutiu Repku a Štrpku v redakcii Mladej tvorby došlo zrejme náhodou. „Asi si povedali: ‚Ty si šprintér, ja som behal štvorstovku´,” píše v knihe Pohybliví v pohyblivom (F.R.&G., 2007) Buzássy. „A potom som im ja povedal, že ešte jeden sem píše zaujímavé listy a básne. Možno som im dal aj adresu. Pokiaľ si pamätám, tieto poskytnuté informácie boli mojou hlavnou a asi jedinou zásluhou na vzniku básnickej skupiny Osamelých bežcov. Ale fandil som im. Možno som im ešte ponúkol kávu, ale tú uvarila Gitka Vyskočilová, sekretárka a duša redakcie.”
Repka, Štrpka a Laučík sa teda niekedy začiatkom roku 1963 stretli a už v novembri toho istého roku sformulovali prvý zo svojich dvoch manifestov Návrat anjelov. Ten potom v januári 1964 vyšiel spolu s tromi básňami Osamelých bežcov v Mladej tvorbe.
V máji vyšiel druhý manifest Prednosti trojnohých slávikov. „Skupina vznikla zo spontánnej vnútornej potreby jej príslušníkov ako životná nutnosť, nie ako literárna schválnosť. Spája nás spoločná predstava poézie, jej zmyslu a poslania, spoločná potreba ideálu, ktorým je pohyb k ľudskosti, spoločný pocit osamelosti bežca,” píše sa v ňom. „Odmietame, a to treba zdôrazniť so všetkou opovážlivosťou hneď na začiatku, zaradiť sa disciplinovane na miesto vyhradené pre nás naším biologickým vekom v početnom zástupe slovenských poetov našich, lýronoscov, tých priškrtených slávikov, buditeľov rána, ospevovateľov, pofŕkaných maltou, zvoľna stúpajúcich na Parnas slovenský náš, zaujímajúc tam po preriednutí vlasov svoje pomyselné tróniky a tróny, kde sa už ujali osvietenej vlády žijúci klasici a laureáti, rozhliadajúc sa po šťastnej domovine.”
V odvážnych, poetických slovách oboch manifestov je veľa z toho, čo bude Osamelých bežcov charakterizovať ďalších päťdesiat rokov: poézia ako životný postoj, osamelosť ako odpor voči formálnej organizovanosti, no zároveň priateľstvo rovnakým smerom putujúcich (bežiacich). Cesta (beh) ako cieľ.

.kto sa stará o ľadovec?
„Báseň sa zúčastňuje aj na živote sovy, aj na živote toho, čo prežije lokomotívu. Je v zhode s jazykom ľudí. Za to básnik ručí životom, ale nie je dnes jediný, kto sa stará o to, ako TITANIC poškodil ľadovec?”
Tieto slová napísal 25. februára 1966 z Martina Ivan Laučík Petrovi Repkovi a Ivanovi Štrpkovi. Laučík pochádzal z Liptovského Mikuláša, kde absolvoval stavebnú priemyslovku, rok bol stavbyvedúcim, následne študoval v Martine a v Banskej Bystrici, a to pedagogický odbor slovenský jazyk a zemepis. Po skončení školy bol až do konca svojho života (zomrel 12. mája 2004) učiteľom. Repka pochádzal z Bratislavy a v čase, keď si Laučíkove slová prečítal, bol študentom strojáriny na SVŠT. Po skončení vysokej školy sa spolu so svojou nemeckou manželkou Angelou usadil v západnom Nemecku, kde dodnes žije. Väčšinu života pracoval ako obchodný zástupca kovospracujúcich firiem. Štrpka sa narodil v Hlohovci, vyrastal v obci Pata a v šesťdesiatych rokoch študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského španielčinu a slovenčinu. Zo všetkých troch Osamelých bežcov bol a je najznámejší – jednak je literárne plodný (autor pätnástich básnických zbierok, jedného románu a jednej knihy esejí, pričom stále tvorí) a hlavne vstúpil do širšieho povedomia ako spoluautor fenomenálnych piesní Deža Ursinyho.
Po tom, ako sa v redakcii Mladej tvorby Peter a dvaja Ivanovia stretli, vzniklo hlboké priateľstvo, založené na podobnom vnímaní života a poézie. Tá ich bola vždy aj poéziou akcie. Už v roku 1964 sa vybrali na spoločnú cestu autostopom cez Poľsko k Baltickému moru. Zúčastnil sa na nej Laučík so Štrpkom, Repku, ktorý bol v tom čase na základnej vojenskej službe, z cesty informovali v poetických listoch. Nešlo len o prázdninový výlet, ale o sebapoznávací, poetický  roadtrip v duchu Jacka Kerouaca. Podobnú podobu mali pravidelné výlety do hôr a do jaskýň (horským vodcom, iniciátorom a sprievodcom bol Ivan Laučík). Dokonca aj cesty do Juhoslávie, Bulharska či do Maďarska boli pre Osamelých bežcov vítanými príležitosťami k prirodzenému rozširovaniu a zjemňovaniu vnímania. „Európske LETO TRIAŠOK v pustatine & biede jazera! Opäť z Európy – lebo fajčíme & spomíname na Teba,” napísal napríklad v júli 1969 Laučík Repkovi od Balatonu.
„Vypli elektrinu. Píšem Vám pri sviečke. Pôjdeme ďalej, i pri sviečke, i so sviečkou. Citlivý znak plameňa. Rana na očiach,” napísal Repka Laučíkovi 9. októbra 1972 z Bratislavy.

.od výstrednosti k sústredenosti
Šesťdesiate roky sa pre Osamelých bežcov začali zoznámením a umeleckými manifestami, pokračovali inšpiratívnou návštevou Allena Ginsberga v Bratislave, publikovaním v literárnych časopisoch a končili sa vydaním ich prvých básnických zbierok. Laučíkova zbierka Pohyblivý v pohyblivom vyšla v roku 1968, o rok neskôr vyšlo Štrpkovo Krátke detstvo kopijníkov a Repkova Sliepka v katedrále. V prípade všetkých troch kníh bolo jasné, že ide o novú, sviežu, na Slovensku dovtedy  nepočutú poéziu. Bítnická voľnosť v nej bola šťastne kombinovaná s mimoriadne citlivým vnímaním vonkajšieho aj vnútorného sveta a s bohato rozvinutou schopnosťou vytvárať prirodzene pôsobiace, no pritom presné a silné metafory.
So začiatkom normalizácie sa publikačné možnosti Bežcov výrazne obmedzili. Laučík mohol vydať ďalšiu zbierku až v roku 1988 (Na prahu počuteľnosti), v Nemecku žijúci Repka vydal svoju druhú zbierku básní (Že-lez-ni-ce) až v roku 1992. Štrpka ešte stihol v roku 1971 vydať zbierku Tristan tára, no na ďalšiu (Teraz a iné ostrovy) si musel počkať desať rokov. Osamelých bežcov to však nezneistilo. Veď poézia pre nich nebola len nejakou umeleckou tvorbou a už vôbec nie niečím, čím by sa živili. Poézia bola ich prirodzenou komunikáciou, ich životom.
„Sme – myslím tým Osamelých bežcov – zatlačení do podvedomia. Je to silná pozícia,” napísal v roku 1986 Laučík Repkovi. „Veď kamarát z detstva, čo nemá nič spoločné s literatúrou, mi povedal: ‚Ty vlastne oponuješ všetkému tomuto svojím spôsobom života.‘ Takto sa mi vrátili slová ‚spôsob života´ a potešilo ma to ako máločo.” Básnikov kamarát pritom nemal na mysli umelecké avantúry či bohémske bonvivánstvo. Ivan Laučík v tom čase býval so svojou rodinou v normálnom panelákovom byte v Liptovskom Mikuláši a učil slovenčinu a dejepis na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Peter Repka ako obchodný zástupca cestoval po Európe a predával rúry z PVC. Ivan Štrpka sa po niekoľkých rokoch strávených v redakcii vysielania pre deti a mládež v STV práve stával šéfredaktorom Mladých rozletov, neskôr zástupcom šéfredaktora Literárneho týždenníka. Normalizácia bola pre Osamelých bežcov cestou „od výstrednosti k sústredenosti”, ako napísal Ivan Laučík.

.sloboda
„Nemali by sme písať nič okrem básní. NEVYUŽIŤ PRÍLEŽITOSŤ korumpovania. ASKETIZMUS – sloboda. Sloboda je len v dobrovoľnej chudobe.”
Ak sedemdesiate a osemdesiate roky boli pre Osamelých bežcov dobou sústredenia, posledné dve desaťročia boli rokmi slobody. Ani sloboda a množstvo príležitostí ich neodviedli od poézie, ktorá stále zostáva ich životným postojom, ich „spôsobom života”.
Dvanásteho mája 2004, skoro ráno, pravdepodobne pri písaní básne, zomrel vo svojom byte v Liptovskom Mikuláši Ivan Laučík. „Ticho sa leje do slov a tká / iné ‚vodopády’ – z prachu asi.” Napísal v jednej zo svojich posledných básní. Dokonca ani takáto radikálna príhoda Osamelých bežcov nezmenila. Každý  z nich je niekde inde – Štrpka v Bratislave, Repka v Offenbachu, Laučík tam hore – každý z nich svojím jedinečným spôsobom osamelý, no pritom všetci traja spolu pokračujúci v behu. „Žijeme a budeme žiť viac,” napísal v septembri 1968 Ivan Štrpka Ivanovi Laučíkovi. „Sloboda je v nás.”
Ivan Štrpka, Peter Repka aj Ivan Laučík sa narodili v roku 1944, teda pred sedemdesiatimi rokmi. Osamelí bežci sformulovali svoje manifesty v roku 1964, čiže pred päťdesiatimi rokmi. Ivan Laučík odišiel zo svojich jaskýň a hôr do krajiny ducha a čistej poézie v roku 2004, teda pred desiatimi rokmi. Jedným z literárnych počinov posledných rokov bolo vydanie „bežeckej” trilógie vo vydavateľstve F.R.&G.: v roku 2007 vyšiel príbeh Osamelých bežcov s názvom Pohybliví v pohyblivom, o dva roky neskôr kniha Pohybliví nehoria, ktorá je obohatením a doplnením príbehu Štrpku, Repku a Laučíka. V roku 2014 vyšiel výber z ich korešpondencie s názvom Poker s kockami ľadu. Všetky tri knihy sú vlastne poetické koláže poskladané zo spomienok, básní, listov či rozhovorov. Napriek tomu, že trilógia má spolu zhruba 1 200 strán, je to jedna veľká a krásna báseň. „Písanie trvá,” píše Štrpka a Repka v úvode knihy Pohybliví nehoria. Písanie trvá. Ideme ďalej. Angažujeme sa za návrat anjelov.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite