Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sabbatical!

.martin Hanus .časopis .reportáž

Prišlo to bez akýchkoľvek dlhodobých plánov a príprav. V polovici septembra som sa s rodinou presťahoval do Talianska, odkiaľ sa späť na Slovensko a do .týždňa vrátim v lete 2015.

Hovorí sa, že človek by si mal každých sedem rokov oddýchnuť od svojej práce. Je to pekná teória, v najrozmaznanejších štátoch ju dokonca aj pestujú, ale čo si má s ňou počať obyčajný Stredoeurópan, pokiaľ nie je rovno milionár či benefitmi obdarený úradník EÚ? Aj ja som po dvanástich rokoch novinárčiny cítil, že potrebujem aspoň načas skúsiť niečo nové: pustiť z hlavy svoju prácu, odstrihnúť sa od bratislavských problémov a klebiet, stíšiť sa, aspoň sčasti vrátiť rodine rokmi hromadený časový dlh, a tiež hľadať nový vzťah s Bohom.

.medzi nebom a zemou
A zrazu to prestala byť len abstraktná túžba: na začiatku júla sme spoznali podobnú rodinu, tiež s tromi malými deťmi, ktorá sa práve vrátila z ročného pobytu v Loppiane, toskánskom komunitnom mestečku hnutia Fokoláre. Pozdávalo sa nám to, ale pre praktické prekážky sme príliš neverili, že to vyjde. Lenže prekážky rad za radom akoby zázrakom popadali, takže sme v septembri (aj vďaka pochopeniu našej redakcie) balili kufre a vydali sa tisíc kilometrov smer Toskánsko, 30 kilometrov od Florencie.  
Naraz som nemal nič spoločné s predošlým životom, v novom svete som si pripadal ako nemohúce dieťa, ktoré dopadlo z Marsu: po taliansky som nevedel takmer nič, ani o mne nevedel nikto, okrem mena a krajiny pôvodu. Ale od tohto bodu nula tu začína takmer každý z približne 800 obyvateľov všetkých rás a desiatok národov, je tu väčšina takých, ktorí sem prišli na necelý rok.
Mestečko vzniklo pred 50 rokmi, keď istý bohatý mladík odkázal hnutiu Fokoláre pozemky na rozložitom kopci nad riekou Arno.
Na oddelených usadlostiach tu žije viacero komunít, tínedžeri, kňazi, rehoľníci, samostatnou kategóriou sú študenti, ktorí si tu na loppianskej univerzite Sophia robia doktorát, a potom sme tu my rodiny. Predpoludním navštevuje každá z týchto komunít svoju školu, teda vzdelávanie, výučbu taliančiny či duchovnú formáciu, poobede sa tieto rôzne prostredia Loppiana stretávajú pri práci v miestnych firmách, ktoré produkujú výrobky pre celé Taliansko – ja som napríklad najskôr brázdil toskánske cesty na dodávke, teraz zarezávam ako skladník.  
Centrom Loppiana je kostol a hneď vedľa neho spoločenské sály, v ktorých sa dejú aj podujatia s celotalianskym významom (nedávno tu napríklad rečnil taliansky premiér Matteo Renzi a po ňom sa videom prihováral nám Loppiančanom pápež František).
Mimochodom, František: medzi ním a fokolarínmi cítiť duchovné súznenie, napokon, keď pápež vyzdvihuje spiritualitu fokolarínov – čo urobil za posledné mesiace viackrát – postavenú na jednote a vzájomnosti, zrieknutí sa vlastného ega pre dobro druhého, teda, ako vravia sami fokolaríni, na princípe „žiť Ježiša medzi nami“, akoby opisoval svoju vlastnú pápežskú agendu.  
Loppiano o sebe hovorí, že je mestom medzi nebom a zemou, ale časom zistíte, že to nie je až také trúfalé tvrdenie: inak by tu pri každodennom styku aj tých najvzdialenejších kultúr nebolo toľkej ľudskej blízkosti.

.sestra Violet
Loppiano je aj škola ľudských osudov, ako na dlani sa tu pred vami otvárajú príbehy z celého sveta, stačí spomenúť pár rodín v susedstve. Rus Andrej len nedávno oslávil svoje „druhé narodeniny“, pred dvanástimi rokmi prežil útok čečenských teroristov na moskovské divadlo na Dubrovke, pri ktorom zahynulo 170 ľudí. Dodnes celkom neverí oficiálnej verzii, lebo, ako hovorí, v Rusku sa nedá veriť vôbec ničomu. Taliansky Švajčiar Andrea tu okrem iného stíha písať román o 70 rokov starej nevyjasnenej vražde a zdá sa, že vďaka kutraniu v archívoch nenapíše len fikciu, ale odhalí aj skutočného páchateľa. Naši mexickí susedia len pred tromi rokmi celkom zmenili svoj život. On bol poslanec parlamentu, a ako vraví, na svoju minulosť politika nemá byť prečo hrdý. Navonok mu nechýbalo nič, mal veľký dom so slúžkami, vlastnil niekoľko obchodov, ale jeho manželstvo spelo ku krachu, až sa ocitol na dne. Potom však spoznal Fokoláre, nadchla ho spiritualita jednoty a život v miestnom spoločenstve, a do Loppiana prišiel s tým, že sa chce spolu s manželkou po návrate venovať práve párom, ktorých vzťah je v troskách. Najviac cítime s našimi sýrskymi susedmi. Isaa a Violet, on ortodoxný kresťan, ona katolíčka, sem prišli so svojimi štyrmi deťmi pred vyše dvoma rokmi, verili, že na konci ich pobytu bude po vojne a oni vrátia sa domov. Vojna sa zďaleka neskončila, ich deti hovoria lepšie po taliansky než po arabsky, no napriek tomu rodina uvažuje aj nad návratom.    
Violet je dušou našej komunity rodín, vždy dobre naladená a v nasadení pre druhých. „Ak by ste čokoľvek potrebovali, príďte za mnou, som ako vaša sestra,“ to je typická veta Violet. Ale hoci je to šťastná povaha, často sa v jej očiach lesknú prebdené a preplakané noci. Len občas so stoickým smútkom povie, že doma stratili ďalšieho priateľa či príbuzného. Isaa si ako gynekológ nevie nájsť v Taliansku prácu, preto sa plánuje s rodinou presťahovať za prácou do Nemecka. Deti, najmä tie staršie, ktoré si dobre pamätajú Sýriu, však nechcú kočovať po Európe, ale radšej sa vrátiť domov. Asi to znie bláznivo, ale nad týmto stále uvažujú aj ich rodičia. Doma v Sýrii žije totiž veľká časť rodiny v relatívnom pokoji, pretože mesto je pevne pod kontrolou Assadovej armády. Túžba po domove, nech je kdekoľvek, vás neopustí ani v toskánskom mestečku medzi nebom a zemou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite