Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hlavne si to neškrab!

.peter Szolcsányi .časopis .veda

Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

Zdá sa, že naši rodičia budú mať nakoniec pravdu: treba to jednoducho vydržať a svrbenie ignorovať, pretože opakované škrabanie nepríjemnú situáciu – paradoxne – naozaj iba zhoršuje. Ale prečo? Najnovší výskum naznačuje, že škrabaním podráždenej pokožky dochádza, okrem iného, aj k vylučovaniu serotonínu v mozgu, čo však následne práve zintenzívni pocit svrbenia. Úloha tejto dôležitej biomolekuly v procese kontroly bolesti síce bola známa už skôr, teraz sa však vôbec prvýkrát preukázal vplyv mozgového neurotransmitera na biochémiu svrbenia. Efekt bol zatiaľ experimentálne pozorovaný u myší, avšak podobný začarovaný kruh svrbenia a škrabania sa predpokladá aj u ľudí. Ak sa potvrdí, otvárajú sa tým nové možnosti liečby pacientov s chronickým svrbením, ktorým dokáže až nepredstaviteľne strpčovať život.

.serotonín
Svrbenie patrí medzi najobťažujúcejšie fyziologické prejavy, a tak nečudo, že automaticky vyvoláva intenzívne nutkanie poškrabať sa. Pritom akútny pocit svrbenia má dôležitú ochrannú funkciu, lebo pomocou vyvolaného reflexu škrabania sa odstráni možná (mechanická) príčina poškodenia kože. Na druhej strane, ak svrbenie pretrváva niekoľko týždňov alebo mesiacov, či nebodaj rokov, vzniká chronický stav, ktorý svoju ochrannú funkciu evidentne stratil. A keďže diagnostika a liečba chronického svrbenia je dodnes nevyriešeným medicínskym problémom, každý nový užitočný poznatok je viac než len vítaný.
Už dlho sa vie, že poškrabanie pokožky spôsobí miernu bolesť, ktorá nám však dočasne uľaví od pocitu svrbenia tým, že ho na chvíľu neurologicky doslova „prehluší“. A to preto, lebo nervové bunky miechy prenášajú do mozgu prednostne signály bolesti namiesto signálov svrbenia. Naoko „vyriešený“ problém sa však následne zhorší tým, že mozog začne na bolesť reagovať vylučovaním serotonínu, čím sa ju snaží potlačiť. Vedci ale nedávno zistili, že len čo  sa tento neurotransmiter vyplaví do miechy, „vykoľají“ sa z očakávanej biochemickej dráhy a namiesto výlučnej regulácie neurónov bolesti začne ovplyvňovať aj tie, ktoré zvyšujú intenzitu svrbenia.
Výsledky získané u myší naznačujú, že tak vnímanie bolesti, ako aj svrbenia podmieňujú síce rôzne, ale predsa len súvisiace procesy. Zdalo by sa teda, že zablokovanie vylučovania serotonínu by mohlo potlačiť chronické svrbenie. Takéto riešenie však u ľudí neprichádza do úvahy, lebo serotonín je kľúčovou molekulou zapojenou do biochémie rastu, lásky a starnutia, ako aj kostného metabolizmu alebo ovplyvňovania nálady. (Napríklad mnohé psychofarmaká potláčajú depresiu práve zvyšovaním hladiny tohto neurotransmitera). Čiže kompletné zablokovanie serotonínu by malo ďalekosiahle negatívne dôsledky na ľudský organizmus, navyše bez možnosti prirodzenej kontroly bolesti.

.inhibítor
Schodnejšou cestou úľavy od chronického svrbenia sa však javí ovplyvňovanie komunikácie medzi serotonínom a „svrbivými“ neurónmi miechy. Ide o špeciálne nervové bunky, ktoré prenášajú signály z pokožky priamo do mozgu. Vedci nedávno izolovali ich kľúčové receptory, ktoré sa aktivujú práve serotonínom. (Pre znalcov: ide o 5HT1A receptory GRPR-špecifických neurónov). Pokiaľ by teda bolo možné selektívne zablokovať konkrétne receptory svrbenia, interakcia neurotransmitera s nimi by bola znemožnená a ich signalizácia do mozgu by tým pádom skončila. Nuž, a presne toto sa podarilo dosiahnuť u laboratórnych myší, ktorým bol podaný inhibítor účinne blokujúci inkriminovaný „svrbivý“ receptor – a tie sa na rozdiel od kontrolnej skupiny takmer kompletne prestali škrabať, pričom všetky pokusné zvieratá boli vystavené rovnakým „svrbivým“ podmienkam.
Pozoruhodný je pritom fakt, že vôbec nejde o žiadnu obskúrnu alebo nedostupnú zlúčeninu. Naopak, tým perfektným inhibítorom konkrétnych serotonínových receptorov sa ukázala  malá syntetická molekula, ktorá bola navyše objavená už pred vyše desaťročím. (Pre znalcov: ide o farmakologicky aktívny piperazinyl-pyridínový cyklohexylkarboxamid). Od toho času sa pomerne často využíva v rôznych výskumných štúdiách, a to aj na zdravých či chorých ľudských dobrovoľníkoch.
Doposiaľ sa o nej vedelo, že molekula (dez)aktivuje nervové centrá súvisiace s depresiou, schizofréniou a Alzheimerovou chorobou. Prekvapujúcim poznatkom však bolo zistenie, že spomínaná zlúčenina sa viaže v mozgu aj v tých oblastiach, v ktorých sa generujú pocity a prejavy nášho sebauvedomovania či spirituality. Nuž a zaujímavou genderovou informáciou je dozaista skutočnosť, že predmetná molekula sa intenzívnejšie viaže na receptory dámskych nervových buniek než na ich pánske náprotivky. Futuristické využitie inhibítora serotonínových receptorov ako potenciálneho lieku na zvládnutie úporného chronického svrbenia je však zatiaľ jeho najužitočnejšou perspektívou. Pacientom, trpiacim na ekzémy, psoriázu a iné chronicky „svrbivé“ diagnózy, tak svitá nová nádej.
.autor je chemik.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite