Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kde domov môj?

.časopis .fototéma

Palestínčania, národ bez domova. Mnohí aj bez strechy nad hlavou. A ďalší, ktorí žijú takmer tak ako my, len si to zriedka uvedomujeme. Akí teda sú?

Lucia Klimáčková je psychologička, cestovateľka a tanečnica hula hoop. Keď v roku 2012 prvý raz navštívila Palestínu a zistila, ako ťažko sa žije tamojším deťom, rozhodla sa, že sa im pokúsi pomôcť. Založila organizáciu HoopRelief, ktorá v rôznych oblastiach sveta poskytuje voľnočasové aktivity deťom zo znevýhodnených rodín a skupín. Ponúka im šancu prostredníctvom pohybu a hier rozvíjať svoje schopnosti a kreativitu. Nech majú tieto deti aspoň trochu uspokojenú prirodzenú potrebu hrať sa a prežívať radosť. Aj teraz pracuje Lucia priamo v Palestíne. Ako vníma bežný život Palestínčanov? „Tak ako všade inde, aj tu sú rôznorodí ľudia s rozličnými názormi a prístupmi. Mnohí Palestínčania sú už unavení a chcú len žiť normálny život, preto sa ani nezúčastňujú na žiadnych demonštráciách či na odboji. A potom sú tu aj takí, ktorí pociťujú okupáciu ako obrovskú krivdu, napríklad preto, že im vzali pozemky a sú obklopení ilegálnymi izraelskými osadami. Chcú sa preto brániť voči neprávosti. V nich pocit krivdy rastie, chodia každý piatok na demonštrácie, kde dávajú najavo odpor voči útlaku.“

.potrebujú pocit domova
Každodenný život Palestínčanov sa líši podľa toho, v ktorej oblasti ľudia žijú, hovorí Lucia Klimáčková „Napríklad v utečeneckých táboroch, v určitých dedinách a mestách, napríklad v Hebrone, je prítomnosť izraelskej armády bežnou súčasťou života. Hebron je rozdelený na oblasť H1 a H2. Ľudia v okupovanej H-dvojke majú obmedzený pohyb, prísun vody a elektriny, denne ich na ulici kontrolujú vojaci. Ich bežný život sa preto veľmi líši od ľudí povedzme v Nábuluse alebo v Ramaláhu, kde je armáda oveľa menej prítomná a je tam väčšia sloboda.“  Nedá sa teda generalizovať, zdôrazňuje Lucia Klimáčková.
„Sú Palestínčania, ktorí sú pomerne bohatí a žijú život trochu podobný tomu európskemu. Sú aj takí, ktorí majú prepychové vily a dobré zamestnanie. A potom sú mnohí, ktorí majú veľmi obmedzené príjmy aj slobodu. Niektorí podnikajú, iní sú farmári, ďalší pracujú v administratíve, kultúre, politike. Veľa žien je stále v domácnosti, ale počet tých, ktoré si našli zamestnanie a sú ekonomicky samostatné, tiež stúpa. Deti chodia do škôl, mladí na univerzity alebo pracujú. Aj ja som mala predsudky na základe toho, čo som vedela z európskych médií. Bála som sa, že pri mne vybuchne bomba, že ma niekto unesie. Pár mesiacov života v Palestíne na východnom brehu Jordánu mi však takéto obavy vyvrátilo. Navštíviť západný breh Jordánu nie je vôbec také nebezpečné – aspoň nie pre nás turistov. My sme tu doslova privilegovaní,“ s úsmevom dodáva Lucia Klimáčková.
Tento postoj k cudzincom a k hosťom, vychádza z hlbokého presvedčenia Palestínčanov pre rodinu, komunitu a pohostinnosť. „Človek sa tu nikdy nemusí báť, že by nemal v noci strechu nad hlavou alebo dať čo do úst. Palestínčania sa s nami vždy podelili aj o to posledné. Je to veľmi sociálna kultúra a sú pevne pripútaní k domovu. Aj preto tu zostávajú. Pre mnohých by bolo azda jednoduchšie odísť do inej krajiny a žiť tam relatívne spokojne, ale prišli by o skutočný pocit domova –ten im vytvára ich rodina a priatelia.“

.neľudské nariadenie
Ako sa u ľudí s takou pripútanosťou k rodine a domovu prejaví trauma, keď o domov prídu? Lucia Klimáčková sa stretla s ľuďmi, ktorých domy boli zdemolované pôda zabratá, dokonca majú uzavreté cesty k vlastným domom a žijú sústavne pod dohľadom z kontrolných veží. Vraví, že to má obrovské psychologické následky: „Toto izraelské nariadenie je neľudské, považujem ho za kolektívny trest. Viete, my vnímame najmä to, ako sa táto situácia odráža na deťoch. Deti z takých oblastí strácajú to najdôležitejšie – normálne detstvo.“
Búranie domov ako trestnoprávny či preventívny nástroj je brutálny postup a vo svete vyvoláva obrovskú kritiku. Pritom jeho pozitívny účinok, ktorým má byť prevencia terorizmu, je veľmi diskutabilný. Demoláciu domov tu zaviedli ešte počas Britského mandátu v roku 1945, keď vznikla regulácia 119. Tá umožnila miestnemu vojenskému veleniu búrať domy bez obmedzenia či možnosti odvolania. Briti sa dnes k tejto necivilizovanej metóde už nehlásia a jej používanie vo svete odsudzujú.
Ku kritikom búrania domov patrí Amnesty International, ale aj Human Rights Watch, ktorá v roku 2004 vyjadrila znepokojenie nad ilegálnymi demoláciami vykonávanými izraelskou armádou v Rafahu. Ide o mesto s utečeneckým táborom v južnom cípe pásma Gazy. Izraelská vláda si tu vytvorila nárazníkovú zónu a pri jej budovaní padli do prachu tisícky domov. Tisícky rodín zostali bez prístrešia a frustrácia Palestínčanov bola obrovská.
Izraelská vláda sa bráni, že konkrétne v Rafahu mala na demolácie bezpečnostné dôvody. Rafah leží na 4-kilometrovom úseku hranice, ktorá delí pásmo Gazy od Egypta. Práve cez toto územie sa často pašujú zbrane a výbušniny, ktorými sa potom v Izraeli páchajú teroristické útoky. Tadiaľto vedú tunely, ktoré vykopali preto, aby sa ľahšie pašovali zbrane pre palestínskych militantov. Túto skutočnosť priznal aj samotný Hamas a ani obyvatelia Rafahu ju nepopierali. Militanti v Rafahu, nielen tí z hnutia Hamas, ale aj z Fatahu, Islamského džihádu a Výborov ľudového odporu, sa v roku 2004 rozprávali s pracovníkmi Human Rights Watch a opísali im, ako útočia na izraelských vojakov a na ich stanovištia na hraniciach, ale aj na na židovských osadníkov v Gaze. Sami zdôraznili, že izraelská armáda nemá na búranie domov iný dôvod, len ten, že chce, aby miestni obyvatelia prestali podporovať bojovníkov proti Izraelu. Po rokoch je však už azda jasné, že takáto stratégia nefunguje.
Niektorí obyvatelia Rafahu pri rozhovoroch s pracovníkmi Human Rights Watch kritizovali militantov, tvrdili, že zbytočne ohrozujú ich rodiny, a aj tak nič nedosiahnu. To znamená, že podpora pre militantov nie je v Rafahu úplne bežná. „Bojíme sa o naše domy a deti. Keď sa tu bojuje, len my sme tí, ktorí trpia,“ citujú sa v správe ich vyjadrenia. „Ak sem idú ľudia s puškami, posielame ich preč.“ A objavilo sa aj tvrdenie, že „keď prídu tanky, povstalci nás nebránia. Utekajú.“
Human Rights Watch vo svojej správe z Rafahu komentovala postupy skupín ako Islamský džihád takto: „Bojovníci... tvrdia, že ich hlavnou úlohou je ochrana civilistov, ale ich stratégia vyvoláva otázku, do akej miery civilistov skôr ohrozujú...“

.čo je neprimerané?
Jana Shemesh, novinárka, ktorá so svojou rodinou žije v Izraeli, hovorí o praktike demolácií z pohľadu Izraelčanov: „Iste, búranie domov vyzerá brutálne. Lenže je to vojenská taktika a tu prebieha vojenský konflikt. Treba to vidieť v tomto kontexte. Nie som právnička, ale kritici Izraela vždy hovoria o neprimeranosti jeho zásahov, a už menej sa vyjadrujú k neprimeranosti teroristických útokov. Naposledy sa surový útok odohral v synagóge na nespochybniteľne izraelskom území. Nedávno sa stalo, že terorista náročky prešiel autom ľudí stojacich na zastávke, vrátane malého bábätka. Aj to treba brať do úvahy. Na druhej strane, ja osobne si myslím, že demolácia ako trest vôbec neplní svoj cieľ – teda nepomáha odradiť Palestínčanov od podpory terorizmu.“
V Izraeli verejná mienka stojí stále na strane armády. Aj nedávne útoky palestínskych militantov spôsobili posun verejnej mienky. „Postoj verejnosti voči palestínskym teroristickým organizáciám je jasne negatívny,“ vysvetľuje Jana Shemesh. „Samozrejme, iné je to s palestínskym obyvateľstvom ako takým, ale aj tam Izraelčania hovoria, že kým sa Palestínčania budú identifikovať so svojím vedením, budú musieť niesť aj dôsledky.“
Ani politická situácia nedáva teraz veľa dôvodov na optimizmus. Izraelský premiér rozpustil kabinet a chystá kampaň. „Preto nejaký posun v mierových rozhovoroch sa teraz nedá očakávať. Navyše, už nejde len o pásmo Gazy. Izrael asi najviac trápi radikalizácia miestnych Arabov. Prehlbuje sa nedôvera, atmosféra hustne. Židovskí radikáli tvrdia, že tu máme vnútorného nepriateľa – izraelských Arabov. Diskutuje sa o zákone, ktorým by sa kodifikoval židovský charakter štátu Izrael, jedným slovom, nevyzerá to so spolužitím dobre. Žiaľ, nevidím ani na jednej strane lídra, ktorý by spolužitie presadzoval naozaj zo svojho vnútorného presvedčenia.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite