Dávno sú preč časy, keď medzivojnové SND systematicky uvádzalo Straussove diela (začiatkom roku 1929 skladateľ v Bratislave osobne dirigoval svoje opery Elektra a Gavalier s ružou). Kým highlighty Straussovej tvorby patria k stáliciam svetového repertoáru, u nás sa s tvorbou „Richarda II.“ stretávame menej než zriedkavo. Kým populárna Salome sa v bratislavskom repertoári objavuje opakovane (predtým 1930 a 1976), dve tretiny z pätnástich autorových opusov ostávajú našim divákom stále neznáme. No napokon sa zdá, že išlo o realistickú voľbu, zohľadňujúcu dispozície speváckeho ansámblu aj nastavanie publika.
.expresívna Jolana Fogašová
Bulletin podsúva provokatívnu otázku: Máme čosi spoločné s onou magickou dobou fin de siècle spred viac než sto rokov? S tou, ktorú Paul Verlaine prirovnal k úpadku Ríma a Byzancie: všetko už bolo povedané, všetko je zjedené a vypité, na obzore hordy barbarov, ktoré chorá civilizácia nedokáže zastaviť? Hosťujúci nemecký režisér Hans-Joachim Ruckhäberle (1947) je presvedčený, že za storočie, deliace drážďanskú svetovú premiéru (1905) od dnešnej bratislavskej, sa dekadencia a neurózy spoločnosti dostali do vyššieho štádia: „Človek sa uzavrel v bludnom kruhu svojej individuality, bez súcitu voči druhým, s potrebou stále a v každej situácii na seba upozorňovať.“
Jeho inscenácia sa neodohráva na orientálnom dvore kráľa Herodesa, ale na neutrálne náznakovej scéne bez jednoznačného geografického či dobového zakotvenia (Helmut Staubach, Uwe Kuckertz). Dominujú jej skulptúra luny a žltá stena ako metafora zlatej klietky, z ktorej sa Salome snaží uniknúť. Toto geto vystaval jej otčim Herodes – pološialený zbohatlík, obklopený ochrankou a pochlebovačmi. Ani u matky Herodias nenachádza Salome oporu, tá si dcéru uzurpuje ako nástroj na vydieranie manžela (hoci, na rozdiel od biblickej predlohy a v súlade s Wildom neiniciuje Jochanaanovu vraždu).
Salome je degenerovaným produktom chorého zväzku, rozmaznaným dievčiskom, zvyknutým dostať všetko, na čo si pomyslí – prečo teda nie bozk od Božieho proroka? Mŕtvolu svojho zbožňovateľa Narrabotha, ktorý sa prebodol zo žiarlivej lásky k nej, len nevšímavo prekročí, Jochanaana vyzlečie z košele a vláči po zemi ako nesvojprávnu bábku. Jej tanec (či skôr pohybová pantomíma) pripomína narcistickú hru pubescentky, ktorá sa štylizuje do zvodnej krásavice. Keď jej Herodes namiesto Jochanaanovej hlavy vnucuje poklady ukryté po vreckách, Salome predvedie celú škálu infantilných prejavov: od detinského dupkania nohami, cez adolescentnú odutosť až po ultimatívny záchvat autistky, ktorej narušili stereotyp. Hereckému naturelu Jolany Fogašovej takáto koncepcia postavy sedí. Predovšetkým však dokazuje, že sa divadlo vonkoncom nepomýlilo, ak volilo titul (aj) s ohľadom na jej vokálne dispozície. Umelkyňa po oba večery fascinovala technickou istotou a neuveriteľnou kondíciou, jej prierazný kovový soprán ostával i v najdramatickejších momentoch krásny a okrúhly.
.poctivo premyslený výklad
Nielen vo Fogašovej má SND adekvátnu predstaviteľku náročného straussovského partu. Domáci barytonista Pavol Remenár potvrdil renomé spievajúceho herca: jeho Jochanaan ani v smiešnej čiernej parochni nestráca dôstojnú charizmu. Remenárov fond je drsnejší než hladký kultivovaný barytón hosťujúceho Antona Keremidtschieva, impozantný Haiderov orchester ho však ani v najvypätejších fortissimách neprekryje. Podobne Denisa Hamarová nevkladá do služieb Herodiady krásu materiálu, ale najmä výrazovú expresivitu a apartný zjav.
Herodes v skvelom podaní českého tenoristu Jana Vacíka vajatá na pokraji šialenstva. Jeho laserovo jasný hlas zasvieti v pevnej výške a hneď sa zlomí v šepotavom parlande. Vokálno-herecký výraz mení v rýchlych strihoch: roztúžený pohľadom na vzdorujúcu Salome groteskne cupitá javiskom, vzápätí sa jeho bezbrannosť zmení na nasrdenosť a napokon sa rozplynie v medovej fráze, keď nevlastnú dcéru ponúka ovocím (incest v prípade tohto senilnejúceho starca neprichádza do úvahy). Scéna, keď s Herodiadou, sediac za stolom, spoločne pozorujú Salome, ktorá sa mazná s Jochanaanovou hlavou, evokuje obrázok z pitoresknej hororovej telenovely: zhnusený otčim si kladie hlavu do dlaní a mamke pozvoľna dochádza, že sa im dcérka načisto vymkla z rúk. Ani v tejto chvíli však nemáme dočinenia s „metapríbehom“ (aký pre Prahu pred pár dňami pripravil tím Mariusz Trełinski/Boris Kudlička), ale s poctivo premysleným výkladom bez provokatívnych ambícií.
Nielen spevácky súbor, aj orchester pod vedením Friedricha Haidera sa prezentoval vo výbornom svetle. Napriek minimálnej skúsenosti s expresívnym štýlom si úspešne poradil s technickými i výrazovými nárokmi Straussovej chromaticky rafinovanej partitúry, ktorá vníma inštrumentálne teleso ako autonómny mnohofarebný nástroj, postihujúci vnútorný svet postáv a zároveň „vizualizujúci“ atmosféru príbehu.
Pri prvej ansámblovej skúške v drážďanskej Semperovej opere chceli sólisti skladateľovi demonštratívne vrátiť party s argumentom, že dielo nie je spievateľné. Premiéra sa napokon konala, Salome sa vzápätí po nej stala svetovou senzáciou a skladateľ si z utŕžených tantiém postavil vilu v bavorskom Garmischi. Až taký kasový trhák to v Bratislave asi nebude. Nádej však vzbudzuje už fakt, že premiéra (14. 11.) i prvá repríza (16. 11.) boli takmer vypredané a veľmi ústretovo prijaté.
.autorka je operná kritička a stála spolupracovníčka .týždňa.
Richard Strauss: Salome. Hudobné naštudovanie Friedrich Haider Réžia: Hans-Joachim Rückhäberle Scéna: Helmut Staubachm Uwe Kuckertz Účinkujú: Jolana Fogašová, Denisa Hamarová, Jan Vacík, Pavol Remenár / Anton Keremidtschiev, Tomáš Juhás a ďalší. Opera SND, premiéra 14. novembra 2014.
.expresívna Jolana Fogašová
Bulletin podsúva provokatívnu otázku: Máme čosi spoločné s onou magickou dobou fin de siècle spred viac než sto rokov? S tou, ktorú Paul Verlaine prirovnal k úpadku Ríma a Byzancie: všetko už bolo povedané, všetko je zjedené a vypité, na obzore hordy barbarov, ktoré chorá civilizácia nedokáže zastaviť? Hosťujúci nemecký režisér Hans-Joachim Ruckhäberle (1947) je presvedčený, že za storočie, deliace drážďanskú svetovú premiéru (1905) od dnešnej bratislavskej, sa dekadencia a neurózy spoločnosti dostali do vyššieho štádia: „Človek sa uzavrel v bludnom kruhu svojej individuality, bez súcitu voči druhým, s potrebou stále a v každej situácii na seba upozorňovať.“
Jeho inscenácia sa neodohráva na orientálnom dvore kráľa Herodesa, ale na neutrálne náznakovej scéne bez jednoznačného geografického či dobového zakotvenia (Helmut Staubach, Uwe Kuckertz). Dominujú jej skulptúra luny a žltá stena ako metafora zlatej klietky, z ktorej sa Salome snaží uniknúť. Toto geto vystaval jej otčim Herodes – pološialený zbohatlík, obklopený ochrankou a pochlebovačmi. Ani u matky Herodias nenachádza Salome oporu, tá si dcéru uzurpuje ako nástroj na vydieranie manžela (hoci, na rozdiel od biblickej predlohy a v súlade s Wildom neiniciuje Jochanaanovu vraždu).
Salome je degenerovaným produktom chorého zväzku, rozmaznaným dievčiskom, zvyknutým dostať všetko, na čo si pomyslí – prečo teda nie bozk od Božieho proroka? Mŕtvolu svojho zbožňovateľa Narrabotha, ktorý sa prebodol zo žiarlivej lásky k nej, len nevšímavo prekročí, Jochanaana vyzlečie z košele a vláči po zemi ako nesvojprávnu bábku. Jej tanec (či skôr pohybová pantomíma) pripomína narcistickú hru pubescentky, ktorá sa štylizuje do zvodnej krásavice. Keď jej Herodes namiesto Jochanaanovej hlavy vnucuje poklady ukryté po vreckách, Salome predvedie celú škálu infantilných prejavov: od detinského dupkania nohami, cez adolescentnú odutosť až po ultimatívny záchvat autistky, ktorej narušili stereotyp. Hereckému naturelu Jolany Fogašovej takáto koncepcia postavy sedí. Predovšetkým však dokazuje, že sa divadlo vonkoncom nepomýlilo, ak volilo titul (aj) s ohľadom na jej vokálne dispozície. Umelkyňa po oba večery fascinovala technickou istotou a neuveriteľnou kondíciou, jej prierazný kovový soprán ostával i v najdramatickejších momentoch krásny a okrúhly.
.poctivo premyslený výklad
Nielen vo Fogašovej má SND adekvátnu predstaviteľku náročného straussovského partu. Domáci barytonista Pavol Remenár potvrdil renomé spievajúceho herca: jeho Jochanaan ani v smiešnej čiernej parochni nestráca dôstojnú charizmu. Remenárov fond je drsnejší než hladký kultivovaný barytón hosťujúceho Antona Keremidtschieva, impozantný Haiderov orchester ho však ani v najvypätejších fortissimách neprekryje. Podobne Denisa Hamarová nevkladá do služieb Herodiady krásu materiálu, ale najmä výrazovú expresivitu a apartný zjav.
Herodes v skvelom podaní českého tenoristu Jana Vacíka vajatá na pokraji šialenstva. Jeho laserovo jasný hlas zasvieti v pevnej výške a hneď sa zlomí v šepotavom parlande. Vokálno-herecký výraz mení v rýchlych strihoch: roztúžený pohľadom na vzdorujúcu Salome groteskne cupitá javiskom, vzápätí sa jeho bezbrannosť zmení na nasrdenosť a napokon sa rozplynie v medovej fráze, keď nevlastnú dcéru ponúka ovocím (incest v prípade tohto senilnejúceho starca neprichádza do úvahy). Scéna, keď s Herodiadou, sediac za stolom, spoločne pozorujú Salome, ktorá sa mazná s Jochanaanovou hlavou, evokuje obrázok z pitoresknej hororovej telenovely: zhnusený otčim si kladie hlavu do dlaní a mamke pozvoľna dochádza, že sa im dcérka načisto vymkla z rúk. Ani v tejto chvíli však nemáme dočinenia s „metapríbehom“ (aký pre Prahu pred pár dňami pripravil tím Mariusz Trełinski/Boris Kudlička), ale s poctivo premysleným výkladom bez provokatívnych ambícií.
Nielen spevácky súbor, aj orchester pod vedením Friedricha Haidera sa prezentoval vo výbornom svetle. Napriek minimálnej skúsenosti s expresívnym štýlom si úspešne poradil s technickými i výrazovými nárokmi Straussovej chromaticky rafinovanej partitúry, ktorá vníma inštrumentálne teleso ako autonómny mnohofarebný nástroj, postihujúci vnútorný svet postáv a zároveň „vizualizujúci“ atmosféru príbehu.
Pri prvej ansámblovej skúške v drážďanskej Semperovej opere chceli sólisti skladateľovi demonštratívne vrátiť party s argumentom, že dielo nie je spievateľné. Premiéra sa napokon konala, Salome sa vzápätí po nej stala svetovou senzáciou a skladateľ si z utŕžených tantiém postavil vilu v bavorskom Garmischi. Až taký kasový trhák to v Bratislave asi nebude. Nádej však vzbudzuje už fakt, že premiéra (14. 11.) i prvá repríza (16. 11.) boli takmer vypredané a veľmi ústretovo prijaté.
.autorka je operná kritička a stála spolupracovníčka .týždňa.
Richard Strauss: Salome. Hudobné naštudovanie Friedrich Haider Réžia: Hans-Joachim Rückhäberle Scéna: Helmut Staubachm Uwe Kuckertz Účinkujú: Jolana Fogašová, Denisa Hamarová, Jan Vacík, Pavol Remenár / Anton Keremidtschiev, Tomáš Juhás a ďalší. Opera SND, premiéra 14. novembra 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.