Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Milujem vizuálne umenie!

.časopis .kultúra

Rozhovor s výtvarníkom Rudom Sikorom je vždy zaujímavý, pretože človek sa okrem odpovedí na svoje otázky dozvie aj všeličo iné. Nebolo to ináč ani teraz, keď sme sa rozprávali o súťaži Maľba roka, ktorú každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB.

.dá sa v umení súťažiť?
Ja som o tom vždy pochyboval. V tomto prípade som to však nebral ako súťaž. Štyria porotcovia – jeden z Budapešti, jeden z Vroclavu, jeden z Prahy a jeden z Bratislavy – sme vybrali spomedzi deväťdesiatich zúčastnených a následne z dvadsiatich finalistov tri diela, ktoré podľa nás mali v sebe nejaké „jasnejšie" posolstvá. Možno iné komisie by vybrali iné veci, my sme vybrali tieto. Pričom naša komisia pracovala poctivo, nemali sme žiadne vedľajšie záujmy. Neviem teda, či sa dá v umení súťažiť, ale je možné vybrať diela, ktoré sa konkrétnym porotcom zdajú najsilnejšie.

.kľúčovým kritériom pre vás bolo teda posolstvo diela?
Áno. Musím povedať, že som nikdy nesúhlasil s teóriou, ktorá sa sporadicky objavovala v dvadsiatom storočí a hovorila o „smrti maľby". Boli roky, keď som nemaľoval, ale ja milujem vizuálne umenie! A rád prechádzam médiami. Keď som potreboval autenticitu, tak som prirodzene siahol po fotografii – niekedy čistej, inokedy upravovanej. Niečo som jednoducho potreboval autenticky zdôrazniť. Sú výtvarníci, ktorí si vyberajú médium podľa toho, či dokáže najlepšie vystihnúť ich zámer alebo myšlienku, ich vnútorné posolstvo, správu z ich vnútorného vesmíru. A sú výtvarníci, ktorí sa venujú len jednému médiu. Mal som aj takých žiakov. Moj ateliér sa volal „Otvorený ateliér", maľovalo sa v ňom, ale pracovalo sa aj s fotografiou, aj s objektmi, inštaláciami, študenti medzi sebou diskutovali, hádali sa. Niektorí prechádzali rôznymi médiami a niektorí iba maľovali. Je možné, že keď niekto len maľuje, po istom čase dosiahne brilantnosť – niekedy však práve ona pomáha skĺznúť do rutiny. Autorovi uniká podstata, stráca sa idea. Máločo je horšie, ako rutina mladého umelca. Mladí umelci sa pritom niekedy boja vystúpiť z toho, čo rutinne zvládajú – najmä keď zistia, že ich vystavujú a kupujú. To ich môže zabiť.

.ako ste sa teda rozhodovali?
Keď sme dostali diela devaťdesiatich ľudí, museli sme si dať nejaké kritériá. Rozhodli sme sa, že budeme hľadať najjasnejšie vnútorné posolstvá, ktoré nám odkazujú autori prostredníctvom svojej maľby. Kritérium nebolo, či sú pekné, úžasné, vizuálne vzrušujúce. Hľadali sme vnútorné posolstvo. Tým sa náš výber zúžil a nakoniec sme vybrali tých, ktorí skončili na prvých troch miestach. Niektorí si možno myslia, že tam boli aj „krajšie" obrázky. Áno, možno. A niektoré by sa aj nad gauč lepšie hodili. Ale to nebol náš cieľ.

.na súťaži o Maľbu roka sa mohli zúčastniť umelci do 35 rokov. Možno hovoriť o generačnom pocite?
Práve odstup, ktorý som získal tým, že už tri roky neučím mi umožnil generačný posun lepšie cítiť. Je to avšak ovplyvnené tým, že tých starších „mladých" výtvarníkov poznám lepšie a viem, kam vo svojom vývoji došli – je rozdiel, či už máš štyridsať a za sebou 15-ročnú tvorbu, alebo ešte iba začínaš. Týchto mladých som väčšinou poznal prvýkrát. To, čo sme videli a posudzovali, bolo akoby menej vykvasené, čo je však logické.

.skús charakterizovať diela , ktoré skončili na prvých troch miestach.
Keďže sme kládli dôraz na vnútorné posolstvo, do popredia sa dostali výtvarníci, ktorí boli pre niektorých prekvapením. Napríklad András Csefálvay: to je človek, ktorý študoval u Daniela Fischera aj u Anny Daučíkovej, mimoriadne vníma aj hudbu, robí zaujímavé videoinštalácie. Nie je to len maliar „par exelence", ale jasný vnútorný odkaz tam bol. Udelili sme mu tretie miesto. Potom tam bol Csudaiov žiak Matej Fabián, ktorý skončil druhý. Ghost Riders . Malo to veľkorysú kompozíciu, ktorá umocňovala dvojicu lyžiarov. Silu diela sme si uvedomili, až keď sme ho videli „naživo". Pastózne štruktúry zosilňovali odkaz posolstva zobrazením dvoch lyžiarov v strašidelných maskách. Prvé miesto sme udelili Jurajovi Florekovi z Banskej Bystrice, žiakovi Jána Kudličku. Pri rozmýšľaní o tom, komu udeliť prvú cenu, som bol ovplyvnený portfóliom umelca. Mal v ňom maľby automatov na nápoje a bankomatov. Tento výtvarník pracuje s vecami, ktoré tu pred nejakými dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi neboli, teraz tu sú a keď ich vytiahol, akoby vytvárali svoj vlastný nový svet. Bolo tam akési vnútorné mystérium, ktoré na komisiu silno zapôsobilo. Tento rok bolo, mimochodom, viac zaujímavých študentov z Banskej Bystrice a menej z Košíc. Je to do istej miery dané aj obmedzením veľkosti, čo je škoda – obrazy musia byť do dvoch metrov. Napriek tomu ďakujem VÚB, že Maľbu roka robí. Poďakovať sa tiež musím Galérii Nedbalka za to, že dáva k dispozícii svoj priestor na výstavu finalistov. Problémom je, že ten priestor je trošku malý a jednotlivé obrazy sa navzájom potierajú. Je zlé, keď mystérium obrazu narúša ďalšie a ďalšie mystérium. Može sa potom stať, že práve obrazy, ktoré majú „nežnejšiu " výpoveď, sú potlačené agresívnejšími, hoci nie vždy lepšími dielami. Ale opakujem: som rád, že existuje táto pomoc mladým maliarom.

.v súčasnosti máš výstavu Foto(ne)odchádzanie v Turčianskej galérii v Martine. Možeš ju krátko priblížiť?
Ťažiskom tej výstavy sú práce zo sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Sú tam však aj práce po roku 2010. Podarilo sa mi vytvoriť inštalácie z klasických fotografií, ale aj z objektov vychádzajúcich z fotografie. Sú tam fotografie na papieri, fotografie tlačené na plátne serigrafiou ale aj digitálnou tlačou, sú tam fotografie na duralalluminiových platniach, ale napríklad aj Hrob pre Maleviča, kde je fotografia cez fotoemulziu vyvolaná priamo na kameni. Je to všetko inštalované tak, že jednotlivé diela sa navzájom podporujú – je to vlastne jedna veľká inštalácia.

.venuješ sa v súčasnosti aj maľbe?
Ostatné dva roky som sa k maľbe vrátil. V Zahorian Gallery som mal výstavu trojmetrových obrázkov, ktorých idey vznikali pri telefonovaní a meraní krvného tlaku, čo robím – jedno aj druhé – dosť často. Keď bolo týchto „podvedomých" zápisov niekoľko desiatok, spracoval som ich a vytiahol na plátna. S radosťou som to potom rôznymi spôsobmi domaľúval. Mal pritom až „podozrivú" radosť. Tešil som sa z maľovania. Táto radosť ma neopustila ani pri hodnotení prác v súťaži Maľba roka.

.takže maľba žije?
Maľba žije! Samozrejme! Žije tak ako socha, objekt, fotografia, inštalácia a bude žiť ďalších mnoho nových médií, ktoré prinesú technológie budúcnosti. Život sa mení, svet sa vyvíja, človek sa vyvíja. Cítime, že svet je príliš materializovaný. Ale keď sa rozprávam s mladými ľuďmi, mám pocit, že mnohí majú plné zuby matérie, čo sa na nich valí. Ako keby ich svet „zospirituálnieval". Títo mladí ľudia vo mne vzbudzujú istú nádej. Možno sa mýlim, ale verím, že to je celosvetový trend.

Výstavu finalistov 9. ročníka súťaže Maľba roka si môžete pozrieť do 21. decembra 2014 v Galérii Nedbalka.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite