Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vojnová sekera na literárnom poli

.zuska Kepplová .časopis .kultúra

Spisovateľka Monika Kompaníková napísala kritický text o akcii Dni slovenskej literatúry. Na jej text reagoval minister kultúry Marek Maďarič aj predseda Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Ľubomír Belák (.týždeň 44, 45/2014). Na ich reakciu prišla odpoveď od spisovateľky Zusky Kepplovej. A zrejme budú aj ďalšie príspevky. V polemike preto pokračujeme.

Na Dňoch slovenskej literatúry som sa pre chorobu nezúčastnila. Následne sa to ukázalo ako šťastný zásah vis major.
Podujatie malo dvojitú organizáciu: jednak ho orgaizuje Literárne informačné centrum (LIC), ale tiež Asociácia organizácií slovenských spisovateľov (AOSS), ktorú pred časom neblaho zviditeľnil jej (ex)predseda Ľubomír Belák, a to pokútnym predajom Domu spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave. Mala som obavy a malú chuť vystúpiť na Dňoch slovenskej literatúry, keďže mi po článkoch o odvolávaní Ľubomíra Beláka zhorkli. Navyše organizácia podujatia priniesla zopár nepríjemných pochybení, ktoré ma presvedčili, že akciu robia aj ľudia, ktorí o súčasnej literárnej scéne nemajú dobrý prehľad. Počúvla som však prajné hlasy z literárneho prostredia, že akcii DSL treba dať šancu a zapojiť sa. Napokon mi vystúpenie, moderované vždy vzorne pripravenou Zuzkou Belkovou, prekazila choroba.
Keď som si prečítala kritiku podujatia od Moniky Kompaníkovej, uverejnenú v .týždni 44/2014, musela som s mnohými jej postrehmi súhlasiť. Najmä ohľadom nevšímavosti k snahám tých ľudí, ktorí už roky na literárnej scéne pôsobia. A tak napríklad vedia, že najprv treba overiť, či sa autor/-ka chce a môže na podujatí zúčastniť, a až potom písať meno na plagát a vypúšťať tlačovú správu.
O to viac ma prekvapila Belákova odpoveď, ktorá reagovala na „článok (jemu) neznámej autorky Moniky Kompaníkovej“. Najprv som sa úprimne vyľakala, že predseda strešnej spisovateľskej organizácie nepozná meno Monika Kompaníková, a teda už pár rokov nečíta ocenené slovenské knihy, noviny, nechodí do kníhkupectiev, nerozpráva sa s ľuďmi a nezaujíma sa o dianie, ktoré si kladie za cieľ reprezentovať podujatím ako Dni slovenskej literatúry. Ďalej som sa však v jeho odpovedi dočítala až k zakopanému psovi a vykopanej vojnovej sekere na poli literárnom.
Predseda AOSS Ľubormí Belák okrem iného píše: „Znôška výmyslov a neprávd sa striedali s nárekom akejsi nezaradenej skupinky, ktorá už dlhodobo znečisťuje literárne prostredie a tendenčne servíruje svoju optiku na to, čo literatúra je a čo nie, kto je spisovateľ a kto nie, kto má zastupovať slovenskú literatúru vo svete a kto nie. Toto rozdeľovanie a panovanie, žiaľ, sa im vo veľkej miere darí, čo je biedou slovenskej knižnej kultúry. Tí, o ktorých hovorím, si neuvedomujú, že si takto kopú svoj vlastný hrob.“
Zlomila som nad Dňami slovenskej literatúry palicu. A to aj napriek tvrdeniu pána Beláka, že „ich potrebujeme ako soľ nad zlato“. Potrebujeme, ale nie takto, nie týmto tónom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite