Na javisku sa postupne rozsvecujú lampy ako v nejakom socialistickom dome kultúry. Alebo v staničnom bufete. Na obidvoch stranách sú presklené lietacie dvere, úplne na krajoch javiska sú dve časti archetypálneho budovateľského súsošia. Napravo sú toalety, v strede je bufetové okienko (typickým blikaním sa v ňom zažne neónka) a z neho ako taká úlisne usmievavá myš vykúka bufetár Vilko (Richard Autner). Pred bufetom sú dva stoly, zopár stoličiek a masívny kovový popolník. To všetko zaberá prednú časť javiska. Až do posledného obrazu sa bude vlastne hrať na proscéniu. To znamená, že napriek veľkosti sály máte to, čo sa pred vami deje, na dosah. Tak je to správne. Ide totiž oňho. O diváka. O diváčku.
.neromantizujúca Timrava
Božena Slančíková-Timrava (1867 – 1951) nemala príliš vzrušujúci život. Narodila sa v rodine evanjelického farára v Polichne, pričom rodný Novohrad opustila na dlhší čas len dvakrát (rok strávila v Banskej Bystrici na dievčenskej škole a niekoľko mesiacov v Dolnom Kubíne). Napriek tomu, že počas jej života sa rozpadla monarchia a krajinou sa prehnali dve svetové vojny, nijako výrazne sa spoločensky či politicky neangažovala. Nikdy sa nevydala, život prežila medzi svojimi príbuznými a susedmi.
Písať začala podľa vlastných slov „zo žartu”, prípadne z nudy. „Moje sestry, všetky sme začali písať. Mali sme aj časopištek. Potom sme si nahlas čítali. Tie nudné zimy polichnianske!” cituje spomínajúcu Timravu v bulletine k inscenácii Bálu Daniel Majling. Timrava písala svojsky. Jej prózy boli založené na prenikavom pozorovacom talente, schopnosti vložiť aj do krátkych, realistických textov jatrivo znepokojujúcu drámu. Úplne jej chýbalo v tej dobe módne romantizovanie života dedinského „ľudu”. Podobala sa v tom na Flannery O’Connor, ktorá prežila podobne „nezaujímavý” život v inej dobe a v inej krajine a tiež svojich hrdinov neprifarbovala. Hoci bolo z jej poviedok jasné, že svojimi susedmi nepohŕda, že ich má vlastne rada, no ich charakterové, duševné, ba aj telesné deformácie neskrývala, ba – podobne ako Flannery O’Connor – veľmi často zvýrazňovala. Vďaka tomu – a vďaka svojmu nespornému literárnemu majstrovstvu – sú jej prózy stále živé. Timrava nám tak ponúka autentický, realistický pohľad na slovenský vidiek konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, no zároveň má tú mimoriadnu kvalitu veľkej literatúry: v jej príbehoch sa aj o sto rokov neskôr spoznávame.
.smiech nás prejde
Vďaka autentickým postavám, ktoré vovádza do dramatických situácií, pri ktorých síce ide o veľa, no nechýba v nich humor, boli Timravine texty viackrát dramatizované. A vždy dobre. V roku 2003 pre SND Peter Pavlac zdramatizoval a Ľubomír Vajdička inscenoval jej poviedku Veľké šťastie. O päť rokov neskôr inscenoval v Divadle A. Bagara Timravinu poviedku Všetko za národ (dramatizácia Daniel Majling) Michal Vajdička. Obidve inscenácie boli právom ocenené Doskami za Inscenácie roka.
Hoci Timrava napísala aj poviedku Bál, aktuálna inscenácia nie je jej divadelnou adaptáciou. Daniel Majling sa pri písaní svojho divadelného textu dal inšpirovať viacerými autorkinými poviedkami. Je to riskantný prístup, výsledkom ktorého ľahko môže byť nesúrodá koláž. Majlingovi sa však podarilo z poviedok vydestilovať timravovskú esenciu a v spolupráci s režisérom Michalom Vajdičkom, scénografom Pavlom Andraškom, kostymérkou Katarínou Hollou a autorom, či „vyberateľom” hudby Mariánom Čekovským z nej spraviť silné divadlo.
Už kontrast hymnickej piesne Aká si mi krásna s opotrebovaným, esteticky prudko nepríťažlivým bufetom v úvode predstavenia naznačuje, o čo pôjde. Nemilosrdne demýtizovaný, groteskne smiešny, no pritom bolestivo tragický rozpor medzi tým, akí sme a akými by sme sa chceli vidieť. Pieseň doznieva, v bufete akéhosi kultúrneho domu, v ktorom sa koná bál, sú dvaja muži: lekár a farár. Obaja v priebehu predstavenia vyrastú na komplikované dramatické postavy, no zatiaľ je ich rozhovor pomerne banálny: lekár Michal (Ľuboš Kostelný) si uťahuje z farára Milana (Alexander Bárta). Milan by chcel nejako pozdvihnúť svojich hlúpych, v alkohole sa topiacich farníkov, no vôbec sa mu nedarí. Ide na to z nesprávneho konca – alkoholikov abstinentským spolkom nenadchne. Bál je zrejme nudný a tak do bufetu postupne prichádzajú ďalší aktéri tejto čechovovskej drámy: farárova sestra Milina (komplexnosť postavy dobre zvládajúca Táňa Pauhofová) a snúbenica Júlia (trochu menej výrazná Monika Horváthová), miestny fešák Samo (skvelý Ján Koleník), už na začiatku podnapitý hypochonder Važecký (Daniel Fischer, ktorý vie byť komický a pritom skutočný), prostoduchý Žovkin (vynikajúci Jozef Vajda) a jeho žena Katuša, obdarená podobnou prostoduchosťou (presvedčivá, komická, výborná Zdena Studenková). Nakoniec sa k nim pridá nešťastná Eva (Kamila Magálová), ktorej bol kedysi dávno odopretý sobáš s milovaným mládencom, a tak sa vydala za alkoholika Adama (Marián Geišberg). A ešte aj kurátor miestneho evanjelického zboru Karman (František Kovár) príde na pohárik. Medzi týmito ľuďmi sa v priebehu trojhodinovej inscenácie odohrajú tragické pokusy o zblíženie, odhalí sa veľa z ich minulosti a keď sa objaví Nemka (tajomná Jana Oľhová), vyjde na povrch aj zdieľaná krutosť príslušníkov holubičieho národa.
Chvíľami akoby ste sledovali grotesku, ale grotesku tragickú. Výborne napísané a zrežírované divadlo, v ktorom hlavne staršia generácia hercov ukazuje hviezdne výkony. Neprehrávajú, sú uveriteľní, smiešni, tragickí. Najmä pár Studenková – Vajda zostáva človeku dlho v mysli. Kým väčšina predstavenia plynie ako čechovovská tragikomédia, jeho koniec sa – ani neviete ako – zmení na grécku drámu. Dovtedy sa všetci v hľadisku často smejú. Na konci ich smiech prejde.
Timravin a Majlingov Bál je v istom zmysle dokonalým divadlom: zabáva, znepokojuje, vniká pod kožu a v prípade hlbšej reflexie hádam aj očisťuje.
Daniel Majling: Bál Réžia: Michal Vajdička Scéna: Pavol Andraško Kostýmy: Katarína Hollá Hudba: Marián Čekovský Hrajú: Alexandre Bárta, Táňa Pauhofová, Ján Koleník, Monika Horváthová, Ľuboš Kostelný, Diana Mórová, Zdena Studenková, Jozef Vajda, Daniel Fischer, František Kovár, Kamila Magálová, Marián Geišberg, Jana Oľhová, Richar Autner a ďalší. Premiéra 7. novembra v SND.
.neromantizujúca Timrava
Božena Slančíková-Timrava (1867 – 1951) nemala príliš vzrušujúci život. Narodila sa v rodine evanjelického farára v Polichne, pričom rodný Novohrad opustila na dlhší čas len dvakrát (rok strávila v Banskej Bystrici na dievčenskej škole a niekoľko mesiacov v Dolnom Kubíne). Napriek tomu, že počas jej života sa rozpadla monarchia a krajinou sa prehnali dve svetové vojny, nijako výrazne sa spoločensky či politicky neangažovala. Nikdy sa nevydala, život prežila medzi svojimi príbuznými a susedmi.
Písať začala podľa vlastných slov „zo žartu”, prípadne z nudy. „Moje sestry, všetky sme začali písať. Mali sme aj časopištek. Potom sme si nahlas čítali. Tie nudné zimy polichnianske!” cituje spomínajúcu Timravu v bulletine k inscenácii Bálu Daniel Majling. Timrava písala svojsky. Jej prózy boli založené na prenikavom pozorovacom talente, schopnosti vložiť aj do krátkych, realistických textov jatrivo znepokojujúcu drámu. Úplne jej chýbalo v tej dobe módne romantizovanie života dedinského „ľudu”. Podobala sa v tom na Flannery O’Connor, ktorá prežila podobne „nezaujímavý” život v inej dobe a v inej krajine a tiež svojich hrdinov neprifarbovala. Hoci bolo z jej poviedok jasné, že svojimi susedmi nepohŕda, že ich má vlastne rada, no ich charakterové, duševné, ba aj telesné deformácie neskrývala, ba – podobne ako Flannery O’Connor – veľmi často zvýrazňovala. Vďaka tomu – a vďaka svojmu nespornému literárnemu majstrovstvu – sú jej prózy stále živé. Timrava nám tak ponúka autentický, realistický pohľad na slovenský vidiek konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, no zároveň má tú mimoriadnu kvalitu veľkej literatúry: v jej príbehoch sa aj o sto rokov neskôr spoznávame.
.smiech nás prejde
Vďaka autentickým postavám, ktoré vovádza do dramatických situácií, pri ktorých síce ide o veľa, no nechýba v nich humor, boli Timravine texty viackrát dramatizované. A vždy dobre. V roku 2003 pre SND Peter Pavlac zdramatizoval a Ľubomír Vajdička inscenoval jej poviedku Veľké šťastie. O päť rokov neskôr inscenoval v Divadle A. Bagara Timravinu poviedku Všetko za národ (dramatizácia Daniel Majling) Michal Vajdička. Obidve inscenácie boli právom ocenené Doskami za Inscenácie roka.
Hoci Timrava napísala aj poviedku Bál, aktuálna inscenácia nie je jej divadelnou adaptáciou. Daniel Majling sa pri písaní svojho divadelného textu dal inšpirovať viacerými autorkinými poviedkami. Je to riskantný prístup, výsledkom ktorého ľahko môže byť nesúrodá koláž. Majlingovi sa však podarilo z poviedok vydestilovať timravovskú esenciu a v spolupráci s režisérom Michalom Vajdičkom, scénografom Pavlom Andraškom, kostymérkou Katarínou Hollou a autorom, či „vyberateľom” hudby Mariánom Čekovským z nej spraviť silné divadlo.
Už kontrast hymnickej piesne Aká si mi krásna s opotrebovaným, esteticky prudko nepríťažlivým bufetom v úvode predstavenia naznačuje, o čo pôjde. Nemilosrdne demýtizovaný, groteskne smiešny, no pritom bolestivo tragický rozpor medzi tým, akí sme a akými by sme sa chceli vidieť. Pieseň doznieva, v bufete akéhosi kultúrneho domu, v ktorom sa koná bál, sú dvaja muži: lekár a farár. Obaja v priebehu predstavenia vyrastú na komplikované dramatické postavy, no zatiaľ je ich rozhovor pomerne banálny: lekár Michal (Ľuboš Kostelný) si uťahuje z farára Milana (Alexander Bárta). Milan by chcel nejako pozdvihnúť svojich hlúpych, v alkohole sa topiacich farníkov, no vôbec sa mu nedarí. Ide na to z nesprávneho konca – alkoholikov abstinentským spolkom nenadchne. Bál je zrejme nudný a tak do bufetu postupne prichádzajú ďalší aktéri tejto čechovovskej drámy: farárova sestra Milina (komplexnosť postavy dobre zvládajúca Táňa Pauhofová) a snúbenica Júlia (trochu menej výrazná Monika Horváthová), miestny fešák Samo (skvelý Ján Koleník), už na začiatku podnapitý hypochonder Važecký (Daniel Fischer, ktorý vie byť komický a pritom skutočný), prostoduchý Žovkin (vynikajúci Jozef Vajda) a jeho žena Katuša, obdarená podobnou prostoduchosťou (presvedčivá, komická, výborná Zdena Studenková). Nakoniec sa k nim pridá nešťastná Eva (Kamila Magálová), ktorej bol kedysi dávno odopretý sobáš s milovaným mládencom, a tak sa vydala za alkoholika Adama (Marián Geišberg). A ešte aj kurátor miestneho evanjelického zboru Karman (František Kovár) príde na pohárik. Medzi týmito ľuďmi sa v priebehu trojhodinovej inscenácie odohrajú tragické pokusy o zblíženie, odhalí sa veľa z ich minulosti a keď sa objaví Nemka (tajomná Jana Oľhová), vyjde na povrch aj zdieľaná krutosť príslušníkov holubičieho národa.
Chvíľami akoby ste sledovali grotesku, ale grotesku tragickú. Výborne napísané a zrežírované divadlo, v ktorom hlavne staršia generácia hercov ukazuje hviezdne výkony. Neprehrávajú, sú uveriteľní, smiešni, tragickí. Najmä pár Studenková – Vajda zostáva človeku dlho v mysli. Kým väčšina predstavenia plynie ako čechovovská tragikomédia, jeho koniec sa – ani neviete ako – zmení na grécku drámu. Dovtedy sa všetci v hľadisku často smejú. Na konci ich smiech prejde.
Timravin a Majlingov Bál je v istom zmysle dokonalým divadlom: zabáva, znepokojuje, vniká pod kožu a v prípade hlbšej reflexie hádam aj očisťuje.
Daniel Majling: Bál Réžia: Michal Vajdička Scéna: Pavol Andraško Kostýmy: Katarína Hollá Hudba: Marián Čekovský Hrajú: Alexandre Bárta, Táňa Pauhofová, Ján Koleník, Monika Horváthová, Ľuboš Kostelný, Diana Mórová, Zdena Studenková, Jozef Vajda, Daniel Fischer, František Kovár, Kamila Magálová, Marián Geišberg, Jana Oľhová, Richar Autner a ďalší. Premiéra 7. novembra v SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.