Rada pre vysielanie a retransmisiu reagovala na podnet sťažovateľa, ktorému sa nepáčilo, že verejnoprávna televízia v reportážach a spravodajských materiáloch o dianí na Kryme uviedla podľa neho nevyvážené informácie o aktuálnej situácii. Potrál omediach. com zverejnil aj časť listu, v ktorom dotknutý sťažovateľ píše: „Vyprosujem si, aby verejnoprávne médium prostredníctvom šéfa spravodajstva Lukáša Dika robilo goebbelsovskú propagandu, ktorá vykresľuje jednu stranu konfliktu (Rusko) ako agresora, bez akejkoľvek možnosti sa brániť. Rovnako považujem za porušenie vyváženosti a objektivity v informovaní aj fakt, že spravodajstvo RTVS v podobnom duchu neinformovalo o zasahovaní do vnútorných záležitostí Ukrajiny predstaviteľmi EÚ a USA, ktorí sú za eskaláciu napätia zodpovední v prvom rade." Členovia Licenčnej rady dali tomuto sťažovateľovi za pravdu.
Predstavme si teraz nasledovnú vec. Je august 1968 a nemecká verejnoprávna televízia ARD musí čeliť sankcii za to, že jej pražská redaktorka pri svojom informovaní o udalostiach v Československu nedodržala princípy objektívnosti a nestrannosti. Vo svojej reportáži z pražských ulíc totiž označila vpád armád Varšavskej zmluvy za inváziu a nepridala k tomu stanovisko Kremľa, že v žiadnom prípade nejde o agresiu, ale o ochranu československého ľudu pred kontralevolúciou.
Väčšine normálne uvažujúcich ľudí sa táto fikcia musí javiť absurdná, ale členom rady, ktorí podporili sankciu voči RTVS, by asi prišla úplne v poriadku. Nedá sa tomu ani veľmi čudovať, keďže medzi členmi rady sú napríklad také esá, ako bývalý šéfredaktor denníka Západoslovenského Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska KSS Hlas ľudu Pavol Dinka. Tento pán si aj na aktuálne internetovej stránke Licenčnej rady pri svojom mene hrdo uvádza titul RSDr. Navyše bol verejne usvedčený z plagiátorstva, keď napríklad vo svojej knihe o manipulácii médií použil texty novinára Tomáša Bellu bez toho, aby spomenul, že ide o prevzaté texty.
Ďalšia členka rady, bývalá šéfredaktorka časopisov Dorka, Slovenka a riaditeľka vydavateľstva Živena, sa zase na tom istom mieste chváli, že v roku 1984 sa stala prvou slovenskou nositeľkou ocenenia Zlatý mikrofón Československého rozhlasu.
Ale späť k veci. Rozhodnutie rady otvára dve otázky.
Bola ruská anexia Krymu agresívnym krokom? Takmer celý svet vrátane Roberta Fica a bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka si myslí, že áno.
Z toho vyplýva ďalšia otázka, či v záujme zachovania akýchsi formálnych pravidiel žurnalistiky má v každom spravodajskom materiáli z konfliktnej oblasti povinne zaznieť aj stanovisko agresora, ktorý vpadne do cudzej krajiny, aby si vzápätí kus z nej pripojil k svojmu vlastnému územiu. V tomto konkrétnom prípade stanovisko prezidenta Vladimíra Putina, že zelení mužíci na Kryme chránili miestnych ruskojazyčných obyvateľov pred kriminálnimi živlami a ukrajinskými fašistami.
To, že niektorí televízni diváci si myslia, že takéto stanovisko by vždy zaznieť malo, je v poriadku. Keď sa však s týmto názorom stotožní väčšina Licenčnej rady, tak je to celkom škandál.
Najmä, ak za týmto rozhodnutím treba hľadať zrejme úplne iné motívy, ako starosť o objektivitu a nestrannosť slovenskej televíznej žurnalistiky.
Predstavme si teraz nasledovnú vec. Je august 1968 a nemecká verejnoprávna televízia ARD musí čeliť sankcii za to, že jej pražská redaktorka pri svojom informovaní o udalostiach v Československu nedodržala princípy objektívnosti a nestrannosti. Vo svojej reportáži z pražských ulíc totiž označila vpád armád Varšavskej zmluvy za inváziu a nepridala k tomu stanovisko Kremľa, že v žiadnom prípade nejde o agresiu, ale o ochranu československého ľudu pred kontralevolúciou.
Väčšine normálne uvažujúcich ľudí sa táto fikcia musí javiť absurdná, ale členom rady, ktorí podporili sankciu voči RTVS, by asi prišla úplne v poriadku. Nedá sa tomu ani veľmi čudovať, keďže medzi členmi rady sú napríklad také esá, ako bývalý šéfredaktor denníka Západoslovenského Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska KSS Hlas ľudu Pavol Dinka. Tento pán si aj na aktuálne internetovej stránke Licenčnej rady pri svojom mene hrdo uvádza titul RSDr. Navyše bol verejne usvedčený z plagiátorstva, keď napríklad vo svojej knihe o manipulácii médií použil texty novinára Tomáša Bellu bez toho, aby spomenul, že ide o prevzaté texty.
Ďalšia členka rady, bývalá šéfredaktorka časopisov Dorka, Slovenka a riaditeľka vydavateľstva Živena, sa zase na tom istom mieste chváli, že v roku 1984 sa stala prvou slovenskou nositeľkou ocenenia Zlatý mikrofón Československého rozhlasu.
Ale späť k veci. Rozhodnutie rady otvára dve otázky.
Bola ruská anexia Krymu agresívnym krokom? Takmer celý svet vrátane Roberta Fica a bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka si myslí, že áno.
Z toho vyplýva ďalšia otázka, či v záujme zachovania akýchsi formálnych pravidiel žurnalistiky má v každom spravodajskom materiáli z konfliktnej oblasti povinne zaznieť aj stanovisko agresora, ktorý vpadne do cudzej krajiny, aby si vzápätí kus z nej pripojil k svojmu vlastnému územiu. V tomto konkrétnom prípade stanovisko prezidenta Vladimíra Putina, že zelení mužíci na Kryme chránili miestnych ruskojazyčných obyvateľov pred kriminálnimi živlami a ukrajinskými fašistami.
To, že niektorí televízni diváci si myslia, že takéto stanovisko by vždy zaznieť malo, je v poriadku. Keď sa však s týmto názorom stotožní väčšina Licenčnej rady, tak je to celkom škandál.
Najmä, ak za týmto rozhodnutím treba hľadať zrejme úplne iné motívy, ako starosť o objektivitu a nestrannosť slovenskej televíznej žurnalistiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.