Po smrti slovenského speváka a hudobníka Deža Ursinyho sa objavilo zopár záznamov zo živých vystúpení, no ani jeden z nich nedosahoval úroveň, ktorú by si táto legendárna postava slovenskej a českej hudby zaslúžila. Buď nemali potrebnú zvukovú kvalitu, alebo Ursiny už nebol v potrebnej forme. V tomto smere je najnovší živý album Tisíc izieb, ktorý vydal český alternatívny label Indies Happy Trails, výnimkou. Živý záznam pochádza z Ursinyho koncertu, ktorý sa konal 23. júna 1989 v rámci festivalu Valašský špalíček vo Valašskom Meziříčí, kde spevák vystúpil s kapelou Plus Band. Tisíc izieb obsahuje osem piesní z jeho repertoáru z 80. rokov (vrátane prerábky Lennonovej Imagine). Nahrávka vznikla pôvodne pre súkromný archív dramaturga akcie Karla Prokeša, no neskôr sa z nej stal populárny bootleg, ktorý sa šíril medzi najväčšími fanúšikmi. Je o to cennejší, že Dežo Ursiny koncertoval veľmi málo. Po prvé, koncertovanie nemal príliš v láske a, bohužiaľ, ťažko nachádzal slovenské publikum, ktoré ho vo väčšom meradle objavilo až po jeho smrti.
.budem si musieť naladiť gitaru!
Ľubomír Stankovský (bubeník a člen skupiny Plus Band): Koncertov s Dežom bolo veľmi málo. Dokonca som mal pocit, že sa živému hraniu vyhýbal. Príliš ho to neťahalo. Neviem prečo. Pravdepodobne si nebol istý výsledkom. Napriek tomu, že navonok pôsobil veľmi sebavedome, vnútri bol bojazlivým človekom. Obával sa, že to nebude mať úspech, ale ono to úspech malo. To je, ako keď má niekto trému a nevie prečo. Okrem toho bolo zamestnaný na Kolibe, takže nemal na hranie veľa času. Nakoniec ani nemal spravené prehrávky, čo bolo vtedy povinné, aby sa dalo vystupovať. Aj to ho urážalo, že prečo by ho mal skúšať nejaký amatér, čo nevie hrať na žiadnom nástroji. Ako potom mohol vystupovať? No to bola úloha manažéra Pavla Daněka, ktorý bol námestníkom na Slovkoncerte. On to celé vybavil, aby kapela mohla hrať.
Karel Prokeš (dramaturg Valašského špalíčku a majiteľ nahrávky Tisíc izieb): Deža som prvýkrát stretol až na jar 1989 v Prahe na Rockfeste. Jeho koncert so skupinou Plus v programe Halušky s Pepsi Colou vymyslel bratislavský kultúrny animátor Laco „Agnes“ Snopko. Hudba, ktorú som dôverne poznal z platní, znela nádherne aj z pódia. Samotný Ursiny nikoho nenechal na pochybách, kto je tu hviezda. Choval sa ležérne, vyzeral nezúčastnene, ale všetci na pódiu boli v strehu. Celá kapela vrátane huslistu Richarda Kroczeka z Ostravy na ňom visela. Dežova charizma pôsobila na poslucháčov aj spoluhráčov. Pár dní som o tom koncerte rozmýšľal, a potom mi napadlo, že presne toto potrebujem do programu festivalu Valašský špalíček, ktorý som pripravoval na jún toho roku. Agnes mi dal telefónnne číslo do filmového štúdia Koliba, kde Dežo pracoval. Zavolal som mu a vysvetlil, ako si tento program predstavujem, ale príliš ho to nenadchlo. Namietal, že sa tam nehodí, ale dohodli sme sa, že o tom popremýšľa, že o pár dní znovu zavolám. Rýchlo som telefonoval do Ostravy Kroczekovi, ktorý už o Valašskom špalíčku niečo počul. Ďalší telefonát do Bratislavy bol krátky. Ursiny sľúbil, že príde s Kroczekom a kapelou Plus.
Ľubomír Stankovský: Pred Valašským špalíčkom sme hrali v Lucerne, kde sme mali výborný koncert. Spomínam si, že keď sme hrali pieseň Tisíc izieb, tak bola celá Lucerna doslova zhypnotizovaná. Paradoxne, ja si ten koncert zo Špalíčka ani veľmi nepamätám. Niečo sa mi marí, že Dežo bol nespokojný s organizáciou, dokonca tam padla veta, že zbaľme to a nehrajme.
Karel Prokeš: Na začiatku festivalu to vyzeralo dobre, ale atmosféra zhustla hneď po úvodnom dni. Slováci prišli uprostred vyšetrovania, kto a prečo vo štvrtok nedodržal schválený repertoár. Zlízli sme si to za vystúpenie Jima Čerta. Muzikanti z Ursinyho kapely, pochopiteľne, znervózneli a keď sa potom dozvedeli, že organizátori pre nich objednali ubytovanie niekde na internáte, vyhodnotili to ako porušenie zmluvy a rozhodli sa pre návrat do Bratislavy. Dežo bol dosť naštvaný, ale vypočul si ma a nakoniec zavrčal, že do Valmezu neprišiel preto, aby sa tu o niečom dohadoval. Dodrží, čo sľúbil, a po koncerte pôjdu všetci s Kroczekom do Ostravy.
Marián Jaslovský (hudobník a publicista, autor Ursinyho biografie Pevniny a vrchy): Myslím, že je to najlepší dochovaný živý záznam Ursinyho koncertov. Kapela hrá veľmi dobre. Sú to skúsení muzikanti, ošľahaní barmi, Dežo vlastne k rytmike zobral celú zohratú skupinu a zahral s nimi dva alebo tri koncerty. Kapela nie je označená ako Provisorium, Dežo ju predstavoval ako Plus, čo bolo jej občianske meno, to je tiež zvláštne. Takmer všetky jeho kapely sa volali Provisorium.
Ľubomír Stankovský: Deža vtedy sprevádzala kapela Country Plus Band. Slovo Country sme vyhodili, lebo sa tam nehodilo. Dežo Ursiny Country Plus Band by vyzeralo zvláštne! (Smiech.)
Karel Prokeš: Táto nahrávka takmer nevznikla. Keď sa všetci trochu upokojili a konečne sme sa dohodli, že Dežo s kapelou Plus na Valašském špalíčku bude hrať, nastal ďalší problém. Pri zvukovej skúške si muzikanti všimli, že pri mixážnom pulte je pripravený magnetofón, kazeťák Kenwood. Zvukár im len tak mimochodom povedal, že Karel Prokeš si všetky koncerty nahráva. To bol v tejto situácii dosť nešťastný spôsob, ako od nasranej kapely získať povolenie na nahrávanie. Zavolali ma do šatne a ja som sa Dežovi priznal, že mám v archíve nahrávky zo všetkých ročníkov Špalíčka, pretože na koncertoch nepočúvam, ale pracujem, a nemať tie nahrávky, ani by som nevedel, čo kto hrá. Pár sekúnd sa mi pozeral do očí, a potom unavene povedal: „Budem musieť naladiť gitaru...“ Nepovolil, nezakázal... Vyložil som si to ako súhlas a koncert som nahral. Nikdy sme už o tom spolu nehovorili.
Mikoláš Chadima (líder skupiny MCH Band): „Fesťák sa konal na zámku, kde sídlil v podzemí aj menší klub. Po prídavku sme odložili naše veci v šatni a ja som sa začal nedočkavo tešiť na ďalšiu časť programu. V ten deň som mal prvýkrát vidieť a počuť jeden zo svojich najväčších hudobných idolov. Ob kapelu po nás mal hrať Dežo Ursiny, ktorého pokladám za jednu z mála svetových osobností československej rockovej hudby. Bolo to neuveriteľné, ale zúčastniť sa na jeho koncerte sa mi podarilo až na Špalíčku. Dovtedy som ho poznal a obdivoval len z nahrávok, z ktorých obzvlášť EP so Soulmenmi som zodral až na kosť. Teraz som sa naraz ocitol s Dežom v jednej miestnosti, ktorá za pódiom zámockej sály slúžila ako spoločná šatňa. Keď som sa mu ocitol tvárou tvár, stal sa zo mňa naraz znovu tínedžer. Počas niekoľkých minút som sa snažil povedať svojej hviezde, čo všetko kedy pre mňa znamenala. Lenže tým tínedžerom som už nebol, takže to pôsobilo dosť trápne a uvádzal som Deža do nepríjemných rozpakov. Tak dlho som sa tešil, že sa s ním porozprávam, a teraz toto… Našťastie bol zhovievavý. Vďaka tomu som pachuť trápnosti rýchlo zahnal. Hlavne, že som hovoril s veľkým Dežom Ursinymu zoči-voči! Dežov koncert nesklamal a v dobrom rozopoložení som si užil aj zvyšok programu, ktorý dohrávali spriaznené kapely.
Ľubomír Stankovský: Aby som to uviedol na pravú mieru, my sme nikdy necvičili. Ani keď sme šli do štúdia. Myslím, že sme cvičili asi iba raz, pri platni 4/4. Potom sme pochopili, že to nie je o nič lepšie, ako keď necvičíme. Strata času! (Smiech.) Každú jednu skladbu sme robili priamo v štúdiu. Bolo to tak, že Dežo nemal o aranžmámoch ani tušenia, vedel len približnú štruktúru a texty Ivana Štrpku, nevedel, čo budú hrať bicie, basa, klávesy. Začali sme, niečo si hral na gitare. Na koncerty sme tiež necvičili. Načo?! Dežo vždy hovoril, že to poznám, veď som to nahrával. On dokázal vyťažiť z muzikantov to najlepšie. My sme si rozumeli aj mimo hudby. Aj tak sme podstatný čas z nahrávania strávili v krčme. Bodovali sme, čiže pili panáky.
Karel Prokeš: V rámci tejto nahrávky sme príliš nestrihali. Je tam len minimum úprav. Album Tisíc izieb je verným obrazom Dežovho koncertu. Aj po rokoch oceňujem nielen výborné skladby a dobre hrajúcu kapelu, ale aj Dežovu profesionalitu a vlastne aj istú pokoru a bázeň pred tým „alternatívnym“ publikom, ktoré ho tak pozorne počúvalo. Záznam z Dežovho koncertu na Špalíčku se mi páčil od prvého vypočutia, bez ohľadu na to, v akých podmienkach vznikol. Z môjho archívu sa potom dostal k niekoľkým blízkym priateľom. Pustil som ho von až niekoľko rokov po Dežovej smrti, najmä preto, že som si bol istý kvalitou nahrávky. O skutočnom zverejnení záznamu som prvýkrát uvažoval až po tom, čo v roku 2000 vyšiel Ursinyho Posledný príbeh live. Ten by som teda vážne nevydával. Ale fakt, že sa mi niečo nepáči, ešte nie je dôvodom na to, aby som rýchlo vydal niečo iné. Pre oficiálne vydanie som sa teda nakoniec rozhodol z iných dôvodov po tom, čo sa k tomu vyjadril aj Dežov syn Jakub Ursiny.
Ľubomír Stankovský: Deža viac akceptovali Česi, na Slovensku sme sa až tak nechytali. České publikum je na kultúru zvyknuté viac ako slovenské. Slováci inklinujú skôr ku komerčnej hudbe. Keď ťa vidia v televízii, tak si myslia, že si pomaly génius. Nemajú príliš radi menšinové žánre, pravdepodobne preto, že im ani nerozumejú. Som presvedčený, keby Dežo žil, vypredávame veľké haly. To tu u nás chýba. Túto medzeru po Dežovi čiastočne vyplnil Richard Müller. Nikdo si to z nás poriadne neuvedomuje, ale tie jeho pomalé pesničky, to je Dežova atmosféra. Začal s tým Jaro Filip, on vlastne aplikoval Deža na Müllera a uchytilo sa to.
Marián Jaslovský: Ja si myslím, že masové publikum by na Slovensku nemal ani dnes. V roku 1989 mal program v Štúdiu S, ktorý mal byť prierezom jeho tvorby, skončil sa po premiére a prvej repríze pre totálny nezáujem publika. Dežo bol síce formálne naštvaný, že ho nehrávajú v rozhlase a TV, ale veľké publikum v podstate nikdy nechcel, to by musel robiť iné veci a inak. Po revolúcii sa to ukázalo naplno, on nebol človekom pre túto dobu a najmä nie pre porevolučné časy. Celý život prežil ako zamestnanec štátnej inštitúcie, nebol to žiadny disident a ten divoký kapitalizmus ho desil. Na sklonku života ubiehal do ezoteriky a určite sa nemienil hudbe venovať nejako viac ako dovtedy.
.dežo v undergrounde
Príbeh albumu Tisíc izieb je zároveň príbehom, akým sa za boľševika šírila hudba, ktorá bola komunistickými úradmi zakazovaná alebo fungoval v šedej zóne. Samozrejme, Ursiny nepatril medzi zakázaných autorov, jeho platne vychádzali oficiálnou cestou v Opuse, no nahrávky Nohavicu, českého undergroundu alebo punkových kapiel sa šírili len na domácky vyrobených kazetách, ktoré vznikali najmä na koncertoch Ak napísal vo svojom blogu český kritik Pavel Klusák, „bola to vtedy doba bez súkromých nahrávacích štúdií, bez pomerne lacnej záznamovej elektroniky, a vôbec, bez možnosti rýchlo a bez povolenia svoje dielo publikovať. Pri dnešnej situácii sa to skoro až ťažko chápe: na autorské práva a honoráre vtedy u nás viac-menej nikto nemyslel, išlo o prežitie kultúry.” Čiže album Tisíc izieb vznikol aj preto, že sa Dežo na tú hodinu počas svojho koncertu stal súčasťou českého undergroundu.
.budem si musieť naladiť gitaru!
Ľubomír Stankovský (bubeník a člen skupiny Plus Band): Koncertov s Dežom bolo veľmi málo. Dokonca som mal pocit, že sa živému hraniu vyhýbal. Príliš ho to neťahalo. Neviem prečo. Pravdepodobne si nebol istý výsledkom. Napriek tomu, že navonok pôsobil veľmi sebavedome, vnútri bol bojazlivým človekom. Obával sa, že to nebude mať úspech, ale ono to úspech malo. To je, ako keď má niekto trému a nevie prečo. Okrem toho bolo zamestnaný na Kolibe, takže nemal na hranie veľa času. Nakoniec ani nemal spravené prehrávky, čo bolo vtedy povinné, aby sa dalo vystupovať. Aj to ho urážalo, že prečo by ho mal skúšať nejaký amatér, čo nevie hrať na žiadnom nástroji. Ako potom mohol vystupovať? No to bola úloha manažéra Pavla Daněka, ktorý bol námestníkom na Slovkoncerte. On to celé vybavil, aby kapela mohla hrať.
Karel Prokeš (dramaturg Valašského špalíčku a majiteľ nahrávky Tisíc izieb): Deža som prvýkrát stretol až na jar 1989 v Prahe na Rockfeste. Jeho koncert so skupinou Plus v programe Halušky s Pepsi Colou vymyslel bratislavský kultúrny animátor Laco „Agnes“ Snopko. Hudba, ktorú som dôverne poznal z platní, znela nádherne aj z pódia. Samotný Ursiny nikoho nenechal na pochybách, kto je tu hviezda. Choval sa ležérne, vyzeral nezúčastnene, ale všetci na pódiu boli v strehu. Celá kapela vrátane huslistu Richarda Kroczeka z Ostravy na ňom visela. Dežova charizma pôsobila na poslucháčov aj spoluhráčov. Pár dní som o tom koncerte rozmýšľal, a potom mi napadlo, že presne toto potrebujem do programu festivalu Valašský špalíček, ktorý som pripravoval na jún toho roku. Agnes mi dal telefónnne číslo do filmového štúdia Koliba, kde Dežo pracoval. Zavolal som mu a vysvetlil, ako si tento program predstavujem, ale príliš ho to nenadchlo. Namietal, že sa tam nehodí, ale dohodli sme sa, že o tom popremýšľa, že o pár dní znovu zavolám. Rýchlo som telefonoval do Ostravy Kroczekovi, ktorý už o Valašskom špalíčku niečo počul. Ďalší telefonát do Bratislavy bol krátky. Ursiny sľúbil, že príde s Kroczekom a kapelou Plus.
Ľubomír Stankovský: Pred Valašským špalíčkom sme hrali v Lucerne, kde sme mali výborný koncert. Spomínam si, že keď sme hrali pieseň Tisíc izieb, tak bola celá Lucerna doslova zhypnotizovaná. Paradoxne, ja si ten koncert zo Špalíčka ani veľmi nepamätám. Niečo sa mi marí, že Dežo bol nespokojný s organizáciou, dokonca tam padla veta, že zbaľme to a nehrajme.
Karel Prokeš: Na začiatku festivalu to vyzeralo dobre, ale atmosféra zhustla hneď po úvodnom dni. Slováci prišli uprostred vyšetrovania, kto a prečo vo štvrtok nedodržal schválený repertoár. Zlízli sme si to za vystúpenie Jima Čerta. Muzikanti z Ursinyho kapely, pochopiteľne, znervózneli a keď sa potom dozvedeli, že organizátori pre nich objednali ubytovanie niekde na internáte, vyhodnotili to ako porušenie zmluvy a rozhodli sa pre návrat do Bratislavy. Dežo bol dosť naštvaný, ale vypočul si ma a nakoniec zavrčal, že do Valmezu neprišiel preto, aby sa tu o niečom dohadoval. Dodrží, čo sľúbil, a po koncerte pôjdu všetci s Kroczekom do Ostravy.
Marián Jaslovský (hudobník a publicista, autor Ursinyho biografie Pevniny a vrchy): Myslím, že je to najlepší dochovaný živý záznam Ursinyho koncertov. Kapela hrá veľmi dobre. Sú to skúsení muzikanti, ošľahaní barmi, Dežo vlastne k rytmike zobral celú zohratú skupinu a zahral s nimi dva alebo tri koncerty. Kapela nie je označená ako Provisorium, Dežo ju predstavoval ako Plus, čo bolo jej občianske meno, to je tiež zvláštne. Takmer všetky jeho kapely sa volali Provisorium.
Ľubomír Stankovský: Deža vtedy sprevádzala kapela Country Plus Band. Slovo Country sme vyhodili, lebo sa tam nehodilo. Dežo Ursiny Country Plus Band by vyzeralo zvláštne! (Smiech.)
Karel Prokeš: Táto nahrávka takmer nevznikla. Keď sa všetci trochu upokojili a konečne sme sa dohodli, že Dežo s kapelou Plus na Valašském špalíčku bude hrať, nastal ďalší problém. Pri zvukovej skúške si muzikanti všimli, že pri mixážnom pulte je pripravený magnetofón, kazeťák Kenwood. Zvukár im len tak mimochodom povedal, že Karel Prokeš si všetky koncerty nahráva. To bol v tejto situácii dosť nešťastný spôsob, ako od nasranej kapely získať povolenie na nahrávanie. Zavolali ma do šatne a ja som sa Dežovi priznal, že mám v archíve nahrávky zo všetkých ročníkov Špalíčka, pretože na koncertoch nepočúvam, ale pracujem, a nemať tie nahrávky, ani by som nevedel, čo kto hrá. Pár sekúnd sa mi pozeral do očí, a potom unavene povedal: „Budem musieť naladiť gitaru...“ Nepovolil, nezakázal... Vyložil som si to ako súhlas a koncert som nahral. Nikdy sme už o tom spolu nehovorili.
Mikoláš Chadima (líder skupiny MCH Band): „Fesťák sa konal na zámku, kde sídlil v podzemí aj menší klub. Po prídavku sme odložili naše veci v šatni a ja som sa začal nedočkavo tešiť na ďalšiu časť programu. V ten deň som mal prvýkrát vidieť a počuť jeden zo svojich najväčších hudobných idolov. Ob kapelu po nás mal hrať Dežo Ursiny, ktorého pokladám za jednu z mála svetových osobností československej rockovej hudby. Bolo to neuveriteľné, ale zúčastniť sa na jeho koncerte sa mi podarilo až na Špalíčku. Dovtedy som ho poznal a obdivoval len z nahrávok, z ktorých obzvlášť EP so Soulmenmi som zodral až na kosť. Teraz som sa naraz ocitol s Dežom v jednej miestnosti, ktorá za pódiom zámockej sály slúžila ako spoločná šatňa. Keď som sa mu ocitol tvárou tvár, stal sa zo mňa naraz znovu tínedžer. Počas niekoľkých minút som sa snažil povedať svojej hviezde, čo všetko kedy pre mňa znamenala. Lenže tým tínedžerom som už nebol, takže to pôsobilo dosť trápne a uvádzal som Deža do nepríjemných rozpakov. Tak dlho som sa tešil, že sa s ním porozprávam, a teraz toto… Našťastie bol zhovievavý. Vďaka tomu som pachuť trápnosti rýchlo zahnal. Hlavne, že som hovoril s veľkým Dežom Ursinymu zoči-voči! Dežov koncert nesklamal a v dobrom rozopoložení som si užil aj zvyšok programu, ktorý dohrávali spriaznené kapely.
Ľubomír Stankovský: Aby som to uviedol na pravú mieru, my sme nikdy necvičili. Ani keď sme šli do štúdia. Myslím, že sme cvičili asi iba raz, pri platni 4/4. Potom sme pochopili, že to nie je o nič lepšie, ako keď necvičíme. Strata času! (Smiech.) Každú jednu skladbu sme robili priamo v štúdiu. Bolo to tak, že Dežo nemal o aranžmámoch ani tušenia, vedel len približnú štruktúru a texty Ivana Štrpku, nevedel, čo budú hrať bicie, basa, klávesy. Začali sme, niečo si hral na gitare. Na koncerty sme tiež necvičili. Načo?! Dežo vždy hovoril, že to poznám, veď som to nahrával. On dokázal vyťažiť z muzikantov to najlepšie. My sme si rozumeli aj mimo hudby. Aj tak sme podstatný čas z nahrávania strávili v krčme. Bodovali sme, čiže pili panáky.
Karel Prokeš: V rámci tejto nahrávky sme príliš nestrihali. Je tam len minimum úprav. Album Tisíc izieb je verným obrazom Dežovho koncertu. Aj po rokoch oceňujem nielen výborné skladby a dobre hrajúcu kapelu, ale aj Dežovu profesionalitu a vlastne aj istú pokoru a bázeň pred tým „alternatívnym“ publikom, ktoré ho tak pozorne počúvalo. Záznam z Dežovho koncertu na Špalíčku se mi páčil od prvého vypočutia, bez ohľadu na to, v akých podmienkach vznikol. Z môjho archívu sa potom dostal k niekoľkým blízkym priateľom. Pustil som ho von až niekoľko rokov po Dežovej smrti, najmä preto, že som si bol istý kvalitou nahrávky. O skutočnom zverejnení záznamu som prvýkrát uvažoval až po tom, čo v roku 2000 vyšiel Ursinyho Posledný príbeh live. Ten by som teda vážne nevydával. Ale fakt, že sa mi niečo nepáči, ešte nie je dôvodom na to, aby som rýchlo vydal niečo iné. Pre oficiálne vydanie som sa teda nakoniec rozhodol z iných dôvodov po tom, čo sa k tomu vyjadril aj Dežov syn Jakub Ursiny.
Ľubomír Stankovský: Deža viac akceptovali Česi, na Slovensku sme sa až tak nechytali. České publikum je na kultúru zvyknuté viac ako slovenské. Slováci inklinujú skôr ku komerčnej hudbe. Keď ťa vidia v televízii, tak si myslia, že si pomaly génius. Nemajú príliš radi menšinové žánre, pravdepodobne preto, že im ani nerozumejú. Som presvedčený, keby Dežo žil, vypredávame veľké haly. To tu u nás chýba. Túto medzeru po Dežovi čiastočne vyplnil Richard Müller. Nikdo si to z nás poriadne neuvedomuje, ale tie jeho pomalé pesničky, to je Dežova atmosféra. Začal s tým Jaro Filip, on vlastne aplikoval Deža na Müllera a uchytilo sa to.
Marián Jaslovský: Ja si myslím, že masové publikum by na Slovensku nemal ani dnes. V roku 1989 mal program v Štúdiu S, ktorý mal byť prierezom jeho tvorby, skončil sa po premiére a prvej repríze pre totálny nezáujem publika. Dežo bol síce formálne naštvaný, že ho nehrávajú v rozhlase a TV, ale veľké publikum v podstate nikdy nechcel, to by musel robiť iné veci a inak. Po revolúcii sa to ukázalo naplno, on nebol človekom pre túto dobu a najmä nie pre porevolučné časy. Celý život prežil ako zamestnanec štátnej inštitúcie, nebol to žiadny disident a ten divoký kapitalizmus ho desil. Na sklonku života ubiehal do ezoteriky a určite sa nemienil hudbe venovať nejako viac ako dovtedy.
.dežo v undergrounde
Príbeh albumu Tisíc izieb je zároveň príbehom, akým sa za boľševika šírila hudba, ktorá bola komunistickými úradmi zakazovaná alebo fungoval v šedej zóne. Samozrejme, Ursiny nepatril medzi zakázaných autorov, jeho platne vychádzali oficiálnou cestou v Opuse, no nahrávky Nohavicu, českého undergroundu alebo punkových kapiel sa šírili len na domácky vyrobených kazetách, ktoré vznikali najmä na koncertoch Ak napísal vo svojom blogu český kritik Pavel Klusák, „bola to vtedy doba bez súkromých nahrávacích štúdií, bez pomerne lacnej záznamovej elektroniky, a vôbec, bez možnosti rýchlo a bez povolenia svoje dielo publikovať. Pri dnešnej situácii sa to skoro až ťažko chápe: na autorské práva a honoráre vtedy u nás viac-menej nikto nemyslel, išlo o prežitie kultúry.” Čiže album Tisíc izieb vznikol aj preto, že sa Dežo na tú hodinu počas svojho koncertu stal súčasťou českého undergroundu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.