Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Múzeum z hrdze a bieleho plastu

.jaroslav Daniška .časopis .reportáž

Budova gdanských lodeníc a nového múzea Solidarity je ohromujúca. Veľkosťou, farbou fasády, ale najmä historickou rolou. V auguste 1980 sa práve tu začal rúcať európsky komunizmus.

Legendárne gdanské lodenice dostali tento rok nový význam. Vzniklo tu múzeum s trochu bizarným názvom Európske centrum Solidarity. Otvorili ho na prelome augusta a septembra, doteraz ho navštívilo vyše stotisíc ľudí a  okamžite vyvolalo medzi Poliakmi kontroverzie a hádky. Hoci pád komunizmu a historická rola hnutia Solidarita Poliakov spájajú, jednotlivé osobnosti, aktéri tej doby, Poľsko rozdeľujú. Napriek tomu by toto múzeum malo otvoriť novú kapitolu, aspoň tu v Gdansku. Lodenice sa nikdy nespamätali z konca komunizmu, muži a ženy, ktorí tu pracovali, síce porazili mocný režim, ale trhový kapitalizmus, ktorý ho nahradil, ich nedokázal uživiť. A tak ostávala na mieste historického triumfu jazva.

.legenda menom Walesa
Obrovské lodenice, poľsky stocznia, sú v širšom centre mesta, neďaleko hlavnej železničnej stanice, s dobre vybudovaným prístupom k moru. Múzeum sídli v masívnej hranatej budove hrdzavej farby. Farba budovy teraz na jeseň, keď sa do nej opiera ostré slnko, vynikne osobitým spôsobom, ale vďaka postkomunitickému okoliu sa jej to bude dariť ešte dlho, bez ohľadu na ročné obdobie. Múzeum stálo vyše 55 miliónov eur a na budove je to vidieť.  Pred múzeom stojí historická brána s nápisom Stocznia Gdanska, búdka, cez ktorú prechádzali robotníci do práce, lacná putika s poľským pivom a povinné obrázky poľského pápeža a Panny Márie Čenstochovskej s kvetmi. Betónový múr je posiaty pamätnými tabuľami z bronzu a námestiu pred lodenicami dominujú tri gigantické kovové kríže, pripomínajúce obete konfliktu odborárov s režimom v roku 1970. Odborári zo Solidarity si ich s podporou cirkvi, ktorá robila prostredníka medzi vládou a opozíciou, vyvzdorovali hneď na začiatku 80. rokov.  
Večer predtým, keď som strávil niekoľko hodín v novom múzeu, sa začínala konferencia European Forum of New Ideas (EFNI) v neďalekom Sopote. Je to mestečko, kde koncom 70. rokov odštartovala svoju kariéru Helena Vondráčková, ktorá vyhrala tunajšie Grand Prix. Má charakter kúpeľného mestečka na morskom pobreží s množstvom hotelov a taxíkov. Spolu s Gdanskom a modernou, z okolitých miest najviac sa rozvíjajúcou Gdyňou, tvoria takzvané Trojmestie, ktoré má spolu takmer 800-tisíc obyvateľov. Konferencia EFNI funguje inak ako náš Globsec, cieľom je prezentovať Poľsko a zahraniční hostia tu majú pôsobiť viac ako publikum než ako vystupujúci rečníci. Otvárací večer patrí Lechovi Walesovi. Legenda Solidarity sa v Gdansku teší obrovskej úcte. Jeho meno už teraz nesie modernizované letisko, na dome, kde býval, visí pamätná tabuľa. Walesa je energický sedemdesiatnik so svižným krokom a s talentom pre mikrofón. „Komunizmus nefungoval, ale vidíme, že ani kapitalizmus nefunguje. Pozývajú ma na rôzne protesty po celom svete, kapitalizmus neposkytuje ľuďom to, čo od neho chcú, a práve preto potrebujeme nové idey,“ hovorí bývalý prezident. Ale to, aké to majú byť idey a čo by asi tak mohlo nahradiť kapitalizmus, už nevedno. Scéna pôsobí o to bizarnejšie, že Walesa kritizuje kapitalizmus pred ľuďmi, ktorí ho do značej miery stelesňujú, zástupcami nadnárodných firiem, bánk, lobistov a politikov, ktorí sa zložili Walesovi na honorár.
V novom múzeu bude mať Lech Walesa svoju kanceláriu, centrum sa stane jeho inštitútom, čo do značnej miery múzeum charakterizuje. Zo všetkého najviac ide o poctu tomuto slávnemu mužovi. Do istej miery sa o to zaslúžil ďalší významný politik z Gdanska, bývalý premiér Donald Tusk, ktorý sa onedlho stane prezidentom Európskej únie. Tusk pred časom Walesu vytiahol späť na výslnie a Walesa sa stal jeho spojencom proti bratom Kaczynským.  Nové múzeum preto niektorí chápu aj ako skrytý zápas s Kaczynským a ľuďmi okolo jeho strany. Lech Kaczynski vybudoval Múzeum varšavského povstania, v politicky liberálnejšom Gdansku povstalo zase Walesovo múzeum Solidarity.
V Gdansku po vzore Varšavy vzniklo viac než múzeum v klasickom zmysle. Popri stálej aj aktuálnej expozícii bude ponúkať program pre školy a mládež, publikovať knihy, organizovať eventy. V budove s kinosálou, zasadačkou, ale aj obchodom a reštauráciou na jej streche, ktoré čoskoro pribudnú, bude na všetko dosť priestoru. Výstava dnes zaberá len menšiu polovicu rozľahlej budovy. A práve s tým je spojený najsilnejší pocit dnešného návštevníka. Je tu príliš veľa prázdneho priestoru. Horšie je však niečo iné, čo nás čaká na konci.

.ostatné príde neskôr
Expozícia má šesť častí. Prvou je „narodenie Solidarity“. Vchádzame bez prípravy, in medias res, do momentu, keď sa začína štrajk v Gdansku. Miestnosti dominuje technika z lodeníc, kokpit žieravu, všadeprítomné žlté prilby, vozík, z ktorého rečnil Walesa. Všetkého sa možno dotýkať, sadnúť si. Uprostred miestnosti je multimediálny stôl, na ktorom sa zobrazhú desiatky fotografií zo štrajku.  Na podlahe je os so sedemnástimi dňami, toľko trval štrajk. Najdôležitejším dokumentom v prvej miestnosti sú autentické dosky s 21 požiadavkami odborárov. Najdôležitejšia (a najpolitickejšia) bola prvá z nich, ktorá sa dožadovala „uznania slobodných odborových zväzov, nezávislých od strany a zamestnávateľov, ako to vyplýva z  konvencie č. 87 Medzinárodnej organizácie práce o odborárskej slobode ratifikovanej Poľskom“. Žlté dosky s ručne popísanými žiadosťami boli pôvodne vystavené tak, aby ich videli všetci zamestnanci lodeníc. Zvyšným požiadavkám dominovali sociálne nároky a práva, o politiku v nich až tak nešlo. Napriek tomu toto hnutie okamžite vystrašilo Moskvu, kde sa o situácii v Poľsku okamžite rokovalo. V Moskve panovala zhoda, že ústupok Solidarite by narušil systém, preto je to neprípustný krok. Brežnev však prisľúbil Varšave, že bez nich vojensky nezasiahne.
Z vedľajšej miestnosti už počuť ozveny rečniaceho Walesu. Na stene sa premieta pôvodný film, zobrazujúci vyjednávanie a následné vystúpenie Lecha Walesu pred protestujúcim davom. „Máme právo na odbory, máme právo na štrajk,“ oznamuje Walesa davu ústupky komunistickej strany a zhromaždenie je v eufórii. Kus z nej sa prenáša aj na návštevníkov, vidieť to na ich očiach. „Ostatné príde neskôr,“ dodáva sebavedomo Walesa. Jeho žena, Danuta, neskôr napíše, že v tento moment sa skončil ich pokojný rodinný život, prišli totiž o súkromie. Režim im síce po štrajku pridelil lukratívny byt na gdanskej Zaspe, keďže sa Walesa dostal na titulky všetkých svetových novín a týždenníkov a novinári navštevovali jeho domácnosť a písali o jeho rodine a podmienkach, v akých žije. Dejiny však bežali cvalom vpred a Walesova rodina pokoj v novom byte nenašla.
Z miestnosti s havlovským názvom Moc bezmocných (Walesa istý čas na Havla žiarlil) pred nami vystupujú početní lídri hnutia z celého Poľska, vidíme mladého Bronislawa Wildsteina aj Adama Michnika, ktorí si dnes nevedia prísť na meno, môžeme si posedieť v byte Jacka Kuroňa, vytiahnuť knihy a časopisy z jeho políc.
Cez sálu s názvom Solidarita a nádej sa postupne dostaneme do miestnosti, kde prebieha Vojna so spoločnosťou. Ústrednou postavou je generál Jaruzelski a ním pestovaný mýtus o hrozbe ruského zásahu v Poľsku. Jaruzelski bol však na vlastný národ taký tvrdý, že Rusi o tom vážne neuvažovali. Zásahové vozidlá, do ktorých si možno sadnúť a pozrieť si v nich dokument, sa striedajú s miestnosťou vyšetrovačky a zdemolovaným plotom brány z lodeníc. A práve tu niekde sa končí zaujímavá časť múzea, ktorú postupne vytesňuje gýč.
Ide o pavilóny o ceste k demokracii a najmä triumfe slobody. Autentické dobové artefakty nahradí počítačový hlas a biely plast s vygravírovanými právami v početných jazykoch. Korunku všetkému dodá snehobiela miestnosť, venovaná Jánovi Pavlovi II. Má ísť o akúsi svätyňu slobody a solidarity, Wojtylov citát však dopĺňajú obrázky Martina Luthera Kinga ml., Nelsona Mandelu či barmskej disidentky Si Ťij. Každý jeden z príbehov nenásilného odporu je významný, ale na kope v budove v Gdansku to pôsobí trochu násilne. Na škodu veci.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite