.pred rokom 1998 vznikla šanca zbaviť sa mečiarizmu. Vtedy sa začali protimečiarovskej strane tolerovať veci, ktoré vytvorili dva nové brehy. Ty si sa zjavne ocitol na tom pustejšom.
Ľudia okolo Dzurindu si vtedy povedali, že keď chcú poraziť Mečiara, dokážu to rýchlejšie, keď budú používať jeho prostriedky, vrátane lží a korupcie, a nie elementárnu poctivosť, lebo potom dopadnú ako „naivisti“ vo VPN. V tomto mali dzurindovci v istom zmysle pravdu. Mimochodom, toto je kľúčová ponovembrová otázka: Je dôležitejšie zachovať si tvár, byť rovný, ale možno neúspešný, alebo byť úspešný, dokonca urobiť dobré reformy, ale za cenu, že sa prispôsobíš krivým pomerom, ktoré sa aj vďaka tebe nadlho zakorenia vo fungovaní celej krajiny? Medzi lepšími novinármi bol presne tento spor. Všetci sme si uvedomovali, že ide o veľa. Keby Mečiar v roku 1998 vyhral, mohlo sa stať, že by Slovensko nebolo súčasťou Západu, ale stalo by sa súčasťou, zjednodušene povedané, ruského sveta. Ešte dnes vidíme, čo by to znamenalo. Viacerí moji kolegovia zo Slobodky vtedy v malej viere, že Slovensko ocení priame a čestné postoje, nasledovali Dzurindov príklad. Ja som bol naopak presvedčený, že práve vtedy by ešte Slovensko privítalo elementárnu poctivosť, takže postup niektorých kolegov som videl nielen ako hlboký omyl, ale aj ako spreneverenie sa poctivej novinárčine.
.toto bol kľúčový spor?
Tento spor nás vtedy roztrhol. Pritom dodnes veľmi oceňujem vtedajšie reformy a vidím nebotyčný rozdiel medzi tým, čo urobili Dzurindove vlády od roku 1998 až do roku 2006 a Mečiar predtým a Fico potom. Vo všetkých segmentoch. Ale v jednom sú si tí traja podobní, a to je kľúčová vec: úskočným spôsobom vládnutia, nefér vzťahmi v politike, a katastrofálne nízkou mierou dôvery a lojálnosti. Tieto veci sú úplne zničené. Úplne. Miera oportunizmu a manipulácie v politike je dnes neznesiteľná. Vrátane Procházku, ktorý nie je nová tvár, ale starý problém. Podľa mňa je to daň za spôsob, akým dosiahli reformné sily víťazstvo v roku 1998 a ako postupovali potom. Práve kvôli tomuto som napokon zo Slobodky odišiel.
.nemalo to konkrétnu príčinu?
Bolo tam veľa nepekných vecí. Čelil som intrigám kolegov, ktorí presviedčali vedenie, že môj spôsob písania sa už do Slobodky nehodí. Okrem toho ma obviňovali, že nie som v spore o Dzurindu nestranný, že nie som nezávislý novinár, pričom Sergej Michalič skončil ako Dzurindov poradca a Marián Bednár radil najprv Šimkovi a potom pracoval u Schustera aj Gašparoviča. Posledná kvapka bola ale iná. Schuster vtedy kandidoval na prezidenta za antikomunistickú koalíciu. On, bývalý člen Ústredného výboru Komunistickej strany, vtedy všeličo stváral, len aby dostal vysnívanú funkciu. Napísal som preto kritický komentár. Mali sme v Slobodke taký systém, že každý komentár musel prečítať niekto iný, tento zhodou okolností vyšiel na Ivana Štulajtera, a on ho nepustil do vysielania. To mi už pripadlo absurdné. V mene toho, aby sa Schusterovi nekomplikovala vidina prezidentstva a koalícia nemala problém, odmietne antikomunistická Slobodná Európa odvysielať kritický komentár o členovi ÚV KSS? Vtedy som pocítil, že už viac v takejto Slobodnej Európe nechcem byť. Jadrom sporu však bol Dzurinda. Či a ako sa má písať o tom, že sa tu falošne sľubujú dvojnásobné platy, či a ako písať o podrazoch voči partnerom, či a ako držať palce lepším. Vlastne to bol spor o podstatu žurnalistiky: Či až tak nehovoriť o slabostiach reformátorov, o ich korupcii a zlyhaniach, alebo o nich hovoriť práve preto, aby sa neskôr nestali pravidlom.
.v Domine si neskôr zverejnil veci o podplácaní novinárov zo strany SDK.
Ako to už býva, po krčmách a nočných zákutiach sa človek dozvie najviac. Tam som od rôznych novinárov opakovane počul, že im bol ponúknutý nejaký profit, ak budú pekne písať o SDK. Mimochodom, bolo to absurdné, lebo tí novinári boli tak či tak proti Mečiarovi. Trochu prekvapene som sa ich dookola pýtal, či im fakt ponúkli nejaké peniaze, nejaké benefity. A keď to potvrdili, zdalo sa mi samozrejmé, že o tom treba napísať. Musím povedať, že v Domine o tom nebola žiadna pochybnosť. V tomto boli pre mňa Martin Šimečka, Jano Štrasser a ďalší na rozdiel od Slobodky pokračovaním Novembra. Pritom to bolo tesne pred voľbami a bolo jasné, že mečiarovci začnú hovoriť vo všetkých správach, televíziách, rádiách, vo všetkom, čo majú k dispozícii: Vidíte, takto tu chce Dzurinda vyhrať, novinári klamú, lebo za to dostávajú peniaze. A aj to tak urobili. Ale u nás, v redakcii Domina, bol absolútny konsenzus, bez akéhokoľvek zaváhania. Veď nie my sme tých novinárov podplácali alebo si ich zaväzovali, robila to SDK a bude teda len jej zodpovednosť, ak kvôli tomu prehrá voľby. Táto sloboda a úcta k pravde ma po sklamaní v Slobodke veľmi tešila. V Domine som sa ako novinár znovu cítil úplne doma.
.ako prijala článok o podplácaní novinárov verejnosť?
Z poľskej tlačovej agentúry mi zavolal nejaký človek, ktorý o tom písal, a povedal mi: „Máte tesne pred voľbami, uvedomujete si, že pre vašu kauzu sa tie voľby môžu prehrať a Slovensko sa vydá diktátorskou, bieloruskou cestou?“ Povedal som mu, že je to možné, ale nestane sa to preto, že sme to uverejnili, ale preto, že to SDK urobila. A on povedal: „To je predsa samozrejmé, dobrá práca!“ Trochu som si vydýchol. Dovtedy mi písali najmä voliči SDK, tí reformní ľudia, ktorí boli vždy proti Mečiarovi, veľmi nenávistné listy, vrátane odporúčaní typu: „Choď sa obesiť za to, čo si spôsobil!“
.si rád v menšine?
Vlastne aj áno. Najmä si ale nepamätám, kedy som bol v dôležitej veci vo väčšine. Takmer všetci zaujímaví slovenskí novinári vtedy pracovali pre české a federálne médiá, lebo slovenské ich nechceli. Peter Schutz, Karol Wolf, Milan Žitný, Jeňo Korda a pár ďalších. Ale aj potom, keď Mečiar padol, som bol v menšine, a je to tak dodnes. Naozaj si nepamätám pocit, a musí to byť veľmi opojný pocit, že si na správnej strane, a pritom vo väčšine.
.ako si sa cez osamelosť dostával?
Mával som občas pocit úplnej absurdity. Bezcieľne som chodil po Bratislave a hovoril som si: „Čo tu vlastne robím?“ V bratislavských krčmách som to tupo prebíjal alkoholom.
Ľudia okolo Dzurindu si vtedy povedali, že keď chcú poraziť Mečiara, dokážu to rýchlejšie, keď budú používať jeho prostriedky, vrátane lží a korupcie, a nie elementárnu poctivosť, lebo potom dopadnú ako „naivisti“ vo VPN. V tomto mali dzurindovci v istom zmysle pravdu. Mimochodom, toto je kľúčová ponovembrová otázka: Je dôležitejšie zachovať si tvár, byť rovný, ale možno neúspešný, alebo byť úspešný, dokonca urobiť dobré reformy, ale za cenu, že sa prispôsobíš krivým pomerom, ktoré sa aj vďaka tebe nadlho zakorenia vo fungovaní celej krajiny? Medzi lepšími novinármi bol presne tento spor. Všetci sme si uvedomovali, že ide o veľa. Keby Mečiar v roku 1998 vyhral, mohlo sa stať, že by Slovensko nebolo súčasťou Západu, ale stalo by sa súčasťou, zjednodušene povedané, ruského sveta. Ešte dnes vidíme, čo by to znamenalo. Viacerí moji kolegovia zo Slobodky vtedy v malej viere, že Slovensko ocení priame a čestné postoje, nasledovali Dzurindov príklad. Ja som bol naopak presvedčený, že práve vtedy by ešte Slovensko privítalo elementárnu poctivosť, takže postup niektorých kolegov som videl nielen ako hlboký omyl, ale aj ako spreneverenie sa poctivej novinárčine.
.toto bol kľúčový spor?
Tento spor nás vtedy roztrhol. Pritom dodnes veľmi oceňujem vtedajšie reformy a vidím nebotyčný rozdiel medzi tým, čo urobili Dzurindove vlády od roku 1998 až do roku 2006 a Mečiar predtým a Fico potom. Vo všetkých segmentoch. Ale v jednom sú si tí traja podobní, a to je kľúčová vec: úskočným spôsobom vládnutia, nefér vzťahmi v politike, a katastrofálne nízkou mierou dôvery a lojálnosti. Tieto veci sú úplne zničené. Úplne. Miera oportunizmu a manipulácie v politike je dnes neznesiteľná. Vrátane Procházku, ktorý nie je nová tvár, ale starý problém. Podľa mňa je to daň za spôsob, akým dosiahli reformné sily víťazstvo v roku 1998 a ako postupovali potom. Práve kvôli tomuto som napokon zo Slobodky odišiel.
.nemalo to konkrétnu príčinu?
Bolo tam veľa nepekných vecí. Čelil som intrigám kolegov, ktorí presviedčali vedenie, že môj spôsob písania sa už do Slobodky nehodí. Okrem toho ma obviňovali, že nie som v spore o Dzurindu nestranný, že nie som nezávislý novinár, pričom Sergej Michalič skončil ako Dzurindov poradca a Marián Bednár radil najprv Šimkovi a potom pracoval u Schustera aj Gašparoviča. Posledná kvapka bola ale iná. Schuster vtedy kandidoval na prezidenta za antikomunistickú koalíciu. On, bývalý člen Ústredného výboru Komunistickej strany, vtedy všeličo stváral, len aby dostal vysnívanú funkciu. Napísal som preto kritický komentár. Mali sme v Slobodke taký systém, že každý komentár musel prečítať niekto iný, tento zhodou okolností vyšiel na Ivana Štulajtera, a on ho nepustil do vysielania. To mi už pripadlo absurdné. V mene toho, aby sa Schusterovi nekomplikovala vidina prezidentstva a koalícia nemala problém, odmietne antikomunistická Slobodná Európa odvysielať kritický komentár o členovi ÚV KSS? Vtedy som pocítil, že už viac v takejto Slobodnej Európe nechcem byť. Jadrom sporu však bol Dzurinda. Či a ako sa má písať o tom, že sa tu falošne sľubujú dvojnásobné platy, či a ako písať o podrazoch voči partnerom, či a ako držať palce lepším. Vlastne to bol spor o podstatu žurnalistiky: Či až tak nehovoriť o slabostiach reformátorov, o ich korupcii a zlyhaniach, alebo o nich hovoriť práve preto, aby sa neskôr nestali pravidlom.
.v Domine si neskôr zverejnil veci o podplácaní novinárov zo strany SDK.
Ako to už býva, po krčmách a nočných zákutiach sa človek dozvie najviac. Tam som od rôznych novinárov opakovane počul, že im bol ponúknutý nejaký profit, ak budú pekne písať o SDK. Mimochodom, bolo to absurdné, lebo tí novinári boli tak či tak proti Mečiarovi. Trochu prekvapene som sa ich dookola pýtal, či im fakt ponúkli nejaké peniaze, nejaké benefity. A keď to potvrdili, zdalo sa mi samozrejmé, že o tom treba napísať. Musím povedať, že v Domine o tom nebola žiadna pochybnosť. V tomto boli pre mňa Martin Šimečka, Jano Štrasser a ďalší na rozdiel od Slobodky pokračovaním Novembra. Pritom to bolo tesne pred voľbami a bolo jasné, že mečiarovci začnú hovoriť vo všetkých správach, televíziách, rádiách, vo všetkom, čo majú k dispozícii: Vidíte, takto tu chce Dzurinda vyhrať, novinári klamú, lebo za to dostávajú peniaze. A aj to tak urobili. Ale u nás, v redakcii Domina, bol absolútny konsenzus, bez akéhokoľvek zaváhania. Veď nie my sme tých novinárov podplácali alebo si ich zaväzovali, robila to SDK a bude teda len jej zodpovednosť, ak kvôli tomu prehrá voľby. Táto sloboda a úcta k pravde ma po sklamaní v Slobodke veľmi tešila. V Domine som sa ako novinár znovu cítil úplne doma.
.ako prijala článok o podplácaní novinárov verejnosť?
Z poľskej tlačovej agentúry mi zavolal nejaký človek, ktorý o tom písal, a povedal mi: „Máte tesne pred voľbami, uvedomujete si, že pre vašu kauzu sa tie voľby môžu prehrať a Slovensko sa vydá diktátorskou, bieloruskou cestou?“ Povedal som mu, že je to možné, ale nestane sa to preto, že sme to uverejnili, ale preto, že to SDK urobila. A on povedal: „To je predsa samozrejmé, dobrá práca!“ Trochu som si vydýchol. Dovtedy mi písali najmä voliči SDK, tí reformní ľudia, ktorí boli vždy proti Mečiarovi, veľmi nenávistné listy, vrátane odporúčaní typu: „Choď sa obesiť za to, čo si spôsobil!“
.si rád v menšine?
Vlastne aj áno. Najmä si ale nepamätám, kedy som bol v dôležitej veci vo väčšine. Takmer všetci zaujímaví slovenskí novinári vtedy pracovali pre české a federálne médiá, lebo slovenské ich nechceli. Peter Schutz, Karol Wolf, Milan Žitný, Jeňo Korda a pár ďalších. Ale aj potom, keď Mečiar padol, som bol v menšine, a je to tak dodnes. Naozaj si nepamätám pocit, a musí to byť veľmi opojný pocit, že si na správnej strane, a pritom vo väčšine.
.ako si sa cez osamelosť dostával?
Mával som občas pocit úplnej absurdity. Bezcieľne som chodil po Bratislave a hovoril som si: „Čo tu vlastne robím?“ V bratislavských krčmách som to tupo prebíjal alkoholom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.