V druhej polovici septembra sa Oktoberfest stáva v Bavorsku a okolí horúcou témou. Rozprávajú sa o ňom kolegovia v rozhovoroch vo firemnej kantíne, výklady s krojovým oblečením či skupiny hlučne opitých a opito hlučných ľudí vo vlakoch smerujúcich do Mníchova.
.ľudová zábava, hody či lunapark? Najmä pivo!
Ak si chcete o Oktoberfeste niečo prečítať, v zásade všetky zdroje vám povedia, že Oktoberfest nadväzuje na tradíciu slávností pri príležitosti svadby korunného princa Ľudovíta (neskôr Ľudovít 1., kráľ Bavorska) v roku 1810. Stretol som sa však aj s tvrdením, že história tejto sviatosti siaha podstatne ďalej a vlastne ide o oslavu prvej várky piva z tohoročného jačmeňa. Podľa tejto interpretácie je Oktoberfest skutočne ľudácky, poľnohospodársky sviatok – podobne ako naše dožinky, vinobrania alebo stupavské Dni zelá. Ešte aj to názvoslovie je mätúce – v nemčine je Oktoberfest volksfest čiže ľudová zábava; na Slovensku by sme ho označili za hody; anglická Wikipédia si nerobí starosti s historickou hodnotou a označuje ho ako funfair čiže lunapark.
Či chceme, alebo nie, areál Theresienwiese (Teréziinej lúky) sa skutočne ponáša viac na kolotoče, aké stretneme vo viedenskom Pratri či na púti v ľubovoľnej slovenskej obci. Mám dôvodné pochybnosti o tom, že čerstvo vydatá Tereza si pred vyše 200 rokmi pochutnávala na cukrovej vate a pražených mandliach a jazdila na húsenkovej dráhe.
Leitmotívom celého Oktoberfestu je pivo – podáva sa v asi pätnástich veľkých stanoch, ktoré prevádzkujú jednotlivé bavorské pivovary (najznámejším je, samozrejme, mníchovský Hofbräu.) Každý z týchto stanov má kapacitu zhruba 10 000 ľudí. Sú celkom plné, väčšie skupiny sa bez predošlej rezervácie ani nemusia snažiť hľadať miesto vnútri. Podáva sa v nich pivo v litrových krígľoch, ktoré sa volajú maβ, stoja 9,70 eura a statní čašníci a statné čašníčky ich vedia vziať do rúk naraz vyše 10 – presne tak, ako som to kedysi videl v učebnici nemeckého jazyka.
Mimo stanov sa pivo čapuje len v malých záhradkách, ktoré patria jednotlivým stanom. Ak sa vám v nich neujde miesto, pivo ľahko uvidíte v bezprizorných pohľadoch a neistej chôdzi mnohých návštevníkov. Nie nadarmo mi miestni odporúčali navštíviť stránku muenchenkotzt.de (v preklade mnichovgrcia.de) ktorá obsahuje presne to, čo názov napovedá – bezpočet fotiek mladých ľudí v krojoch v mníchovských uliciach, ako si v predklone „odkladajú svoje boa“.
.oblečenie určené na pitie piva
A propos, kroje. Na Oktoberfest sa patrí chodiť vo folklórnom oblečení – dámy si obliekajú dirndl a páni lederhosen. Dirndl je dámsky šatový kroj (aj keď nie som fanúšikom krojov, uznávam, že dnešná verzia dirndla má často naozaj veľký výstrih) a lederhosen sú krátke nohavice z kože. V obchodoch stojí folklórne oblečenie stovky eur, pred Oktoberfestom navyše výrazne zdražie. Pravé lederhosen sa majú dediť z generácie na generáciu a dirndl je nositeľom jednej z posledných ľudových tradícii – ak má dievča uviazanú mašľu okolo pása na ľavej strane, je slobodná; ak na pravej, je zadaná. Mašľu vzadu nosia vdovy.
Nezainteresovaný pozorovateľ nadobudne pocit, že kroje rakúsko-nemeckého pohraničia si mladí ľudia obliekajú skutočne len vtedy, keď sa idú opiť, ale potrebujú si to sami pred sebou zdôvodniť nejakou príležitosťou – narodeniny má predsa každý iba raz do roka ale volksfestov je v rakúsko-nemeckom pohraničí habadej. Myslím si, že myšlienka oblečenia špecificky určeného na pitie obrovského množstva alkoholu vo svete nemá obdoby.
Keďže momentálne pracujem neďaleko Oktoberfestu, nedalo mi to a začal som sa na lokálne zvyky pýtať aj na pracovisku. Zistil som, že u nás majú dámy v stredu „Dirndl Mittwoch“, čiže príležitosť slobodne vyjadriť svoju národnú hrdosť. Páni do práce lederhosen nenosia, ale má ich každý Nemec, Rakúšan, ba aj niektorí kolegovia-gastarbeiteri z východnej Európy. „Lederhosen si obliekame na špeciálne príležitosti. Áno – kde je špeciálna príležitosť, tam sa pije pivo,“ vysvetľoval mi kolega Martin.
Vidieť tisíce rovnako oblečených ľudí má určite niečo do seba – zrazu sa netreba pozerať na vek či sociálne rozdiely, všetci sme hrdí Bavori. Aj Taliani, aj Angličania, ba aj tí turisti z Austrálie, ktorí zaplatili 3 000 dolárov za letenku a týždenné ubytovanie v Mníchove, aby mohol na Oktoberfeste piť pivo. Ale, pravdu povediac – s Krisztiánom, maďarským IT technikom z Esztergomu, sme sa zhodli, že Plzeň je Plzeň. On na ňu najradšej chodí prechádzkou cez Dunaj ku nám do Štúrova.
Oktoberfest pri premene zo svadobnej hostiny na turistickú atrakciu vymenil hodný kus tradícií za hyperkonzumný svet kolotočov, stánkov s fastfoodmi a ďalšie presolené a blikajúce atrakcie. Ešte aj tá Teréziina lúka je vlastne betónová plocha. Jediné, čím sa dnešná dvojtýždňová zábava podobá na tú pôvodnú, je tá jednoduchá radosť zo života, ktorá z pripitých návštevníkov žiarila. Oktoberfest sa skutočne v mnohom podobá na hippie festivaly – žiadne spoločenské triedy, napriek grcke do kríkov spomienkový optimizmus, a najmä všeobjímajúca láska – nielen k pivu.
Len si neviem predstaviť, čo sa dá na festivale robiť dlhšie ako toho pol dňa, ktorý som tam strávil. Áno, kolotočov je tam mnoho, môžete si vzduchovkou vystreliť papierovú ružu a merať si silu úderu obrovským kladivom, ale v iných lunaparkoch nie je toľko ľudí, netreba sa tak veľmi báť vreckárov a pre deti je tam predsa trochu veľa chaosu a hluku. Treba sa spoľahnúť na to, že cyklus opitosti a triezvenia sa vám tak skoro nezunuje.
Na záver niekoľko rád pre všetkých, ktorí by sa chceli vydať na budúcoročný Oktoberfest: Po prvé, Oktoberfest je v skutočnosti v septembri a končí sa prvou októbrovou nedeľou – oproti pôvodným slávnostiam sa začína skôr kvôli krajšiemu počasiu. Po druhé, Bavori, ktorí ma na Oktoberfeste sprevádzali, mi vysvetlili, že znalci sa idú prejsť po Oktoberfeste, aby „nasali atmosféru“ a potom sa idú niekam civilizovane najesť. Mňa vzali do neďalekej Augustiner Keller. Ide o typickú nemeckú biergarten, čiže záhradnú reštauráciu. V nej je atmosféra pohodovejšia, nálada autentickejšia a pivo lacnejšie. Pred spievajúcimi Bavormi v lederhosen však neujdete.
.autor je spolupracovník .týždňa
.ľudová zábava, hody či lunapark? Najmä pivo!
Ak si chcete o Oktoberfeste niečo prečítať, v zásade všetky zdroje vám povedia, že Oktoberfest nadväzuje na tradíciu slávností pri príležitosti svadby korunného princa Ľudovíta (neskôr Ľudovít 1., kráľ Bavorska) v roku 1810. Stretol som sa však aj s tvrdením, že história tejto sviatosti siaha podstatne ďalej a vlastne ide o oslavu prvej várky piva z tohoročného jačmeňa. Podľa tejto interpretácie je Oktoberfest skutočne ľudácky, poľnohospodársky sviatok – podobne ako naše dožinky, vinobrania alebo stupavské Dni zelá. Ešte aj to názvoslovie je mätúce – v nemčine je Oktoberfest volksfest čiže ľudová zábava; na Slovensku by sme ho označili za hody; anglická Wikipédia si nerobí starosti s historickou hodnotou a označuje ho ako funfair čiže lunapark.
Či chceme, alebo nie, areál Theresienwiese (Teréziinej lúky) sa skutočne ponáša viac na kolotoče, aké stretneme vo viedenskom Pratri či na púti v ľubovoľnej slovenskej obci. Mám dôvodné pochybnosti o tom, že čerstvo vydatá Tereza si pred vyše 200 rokmi pochutnávala na cukrovej vate a pražených mandliach a jazdila na húsenkovej dráhe.
Leitmotívom celého Oktoberfestu je pivo – podáva sa v asi pätnástich veľkých stanoch, ktoré prevádzkujú jednotlivé bavorské pivovary (najznámejším je, samozrejme, mníchovský Hofbräu.) Každý z týchto stanov má kapacitu zhruba 10 000 ľudí. Sú celkom plné, väčšie skupiny sa bez predošlej rezervácie ani nemusia snažiť hľadať miesto vnútri. Podáva sa v nich pivo v litrových krígľoch, ktoré sa volajú maβ, stoja 9,70 eura a statní čašníci a statné čašníčky ich vedia vziať do rúk naraz vyše 10 – presne tak, ako som to kedysi videl v učebnici nemeckého jazyka.
Mimo stanov sa pivo čapuje len v malých záhradkách, ktoré patria jednotlivým stanom. Ak sa vám v nich neujde miesto, pivo ľahko uvidíte v bezprizorných pohľadoch a neistej chôdzi mnohých návštevníkov. Nie nadarmo mi miestni odporúčali navštíviť stránku muenchenkotzt.de (v preklade mnichovgrcia.de) ktorá obsahuje presne to, čo názov napovedá – bezpočet fotiek mladých ľudí v krojoch v mníchovských uliciach, ako si v predklone „odkladajú svoje boa“.
.oblečenie určené na pitie piva
A propos, kroje. Na Oktoberfest sa patrí chodiť vo folklórnom oblečení – dámy si obliekajú dirndl a páni lederhosen. Dirndl je dámsky šatový kroj (aj keď nie som fanúšikom krojov, uznávam, že dnešná verzia dirndla má často naozaj veľký výstrih) a lederhosen sú krátke nohavice z kože. V obchodoch stojí folklórne oblečenie stovky eur, pred Oktoberfestom navyše výrazne zdražie. Pravé lederhosen sa majú dediť z generácie na generáciu a dirndl je nositeľom jednej z posledných ľudových tradícii – ak má dievča uviazanú mašľu okolo pása na ľavej strane, je slobodná; ak na pravej, je zadaná. Mašľu vzadu nosia vdovy.
Nezainteresovaný pozorovateľ nadobudne pocit, že kroje rakúsko-nemeckého pohraničia si mladí ľudia obliekajú skutočne len vtedy, keď sa idú opiť, ale potrebujú si to sami pred sebou zdôvodniť nejakou príležitosťou – narodeniny má predsa každý iba raz do roka ale volksfestov je v rakúsko-nemeckom pohraničí habadej. Myslím si, že myšlienka oblečenia špecificky určeného na pitie obrovského množstva alkoholu vo svete nemá obdoby.
Keďže momentálne pracujem neďaleko Oktoberfestu, nedalo mi to a začal som sa na lokálne zvyky pýtať aj na pracovisku. Zistil som, že u nás majú dámy v stredu „Dirndl Mittwoch“, čiže príležitosť slobodne vyjadriť svoju národnú hrdosť. Páni do práce lederhosen nenosia, ale má ich každý Nemec, Rakúšan, ba aj niektorí kolegovia-gastarbeiteri z východnej Európy. „Lederhosen si obliekame na špeciálne príležitosti. Áno – kde je špeciálna príležitosť, tam sa pije pivo,“ vysvetľoval mi kolega Martin.
Vidieť tisíce rovnako oblečených ľudí má určite niečo do seba – zrazu sa netreba pozerať na vek či sociálne rozdiely, všetci sme hrdí Bavori. Aj Taliani, aj Angličania, ba aj tí turisti z Austrálie, ktorí zaplatili 3 000 dolárov za letenku a týždenné ubytovanie v Mníchove, aby mohol na Oktoberfeste piť pivo. Ale, pravdu povediac – s Krisztiánom, maďarským IT technikom z Esztergomu, sme sa zhodli, že Plzeň je Plzeň. On na ňu najradšej chodí prechádzkou cez Dunaj ku nám do Štúrova.
Oktoberfest pri premene zo svadobnej hostiny na turistickú atrakciu vymenil hodný kus tradícií za hyperkonzumný svet kolotočov, stánkov s fastfoodmi a ďalšie presolené a blikajúce atrakcie. Ešte aj tá Teréziina lúka je vlastne betónová plocha. Jediné, čím sa dnešná dvojtýždňová zábava podobá na tú pôvodnú, je tá jednoduchá radosť zo života, ktorá z pripitých návštevníkov žiarila. Oktoberfest sa skutočne v mnohom podobá na hippie festivaly – žiadne spoločenské triedy, napriek grcke do kríkov spomienkový optimizmus, a najmä všeobjímajúca láska – nielen k pivu.
Len si neviem predstaviť, čo sa dá na festivale robiť dlhšie ako toho pol dňa, ktorý som tam strávil. Áno, kolotočov je tam mnoho, môžete si vzduchovkou vystreliť papierovú ružu a merať si silu úderu obrovským kladivom, ale v iných lunaparkoch nie je toľko ľudí, netreba sa tak veľmi báť vreckárov a pre deti je tam predsa trochu veľa chaosu a hluku. Treba sa spoľahnúť na to, že cyklus opitosti a triezvenia sa vám tak skoro nezunuje.
Na záver niekoľko rád pre všetkých, ktorí by sa chceli vydať na budúcoročný Oktoberfest: Po prvé, Oktoberfest je v skutočnosti v septembri a končí sa prvou októbrovou nedeľou – oproti pôvodným slávnostiam sa začína skôr kvôli krajšiemu počasiu. Po druhé, Bavori, ktorí ma na Oktoberfeste sprevádzali, mi vysvetlili, že znalci sa idú prejsť po Oktoberfeste, aby „nasali atmosféru“ a potom sa idú niekam civilizovane najesť. Mňa vzali do neďalekej Augustiner Keller. Ide o typickú nemeckú biergarten, čiže záhradnú reštauráciu. V nej je atmosféra pohodovejšia, nálada autentickejšia a pivo lacnejšie. Pred spievajúcimi Bavormi v lederhosen však neujdete.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.