Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bratislavský operný oktoberfest

.michaela Mojžišová .časopis .kultúra

Úvod októbra sa niesol v znamení vokálneho hodovania nielen na špičkovo obsadených jubilejných Bratislavských hudobných slávnostiach, ale aj na reprízach v Opere SND.

Edita Veľká, La Santa di Bratislava, Kráľovná belcanta. Račianska rodáčka Edita Gruberová sa na svetovej špičke drží neuveriteľných štyridsaťpäť rokov a jej kalendár nenasvedčuje tomu, že by uvažovala o konci kariéry. Kým bude rekordérka v dĺžke diváckych potleskov prijímať také ovácie, aké zožala 30. septembra v bratislavskej Redute, nemá na to dôvod. Slovenskí poslucháči milujú návraty svojich hviezd a Edita Gruberová je medzi nimi tou najjagavejšou.

.fenomén Gruberová
Prvá časť koncertu patrila Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi – skladateľovi, ktorého ekvilibristická Kráľovná noci katapultovala začiatkom sedemdesiatych rokov mladučkú elévku na operný Olymp, a s ktorého dielami prežila nasledujúce dve desaťročia. V Redute sme smútili s jej Konstanzou (Únos zo serailu), nádejali sa s Donnou Annou (Don Giovanni) a čelili hysterickému afektu život preklínajúcej Elektry (Idomeneo). Umelkyňa, ktorá je „o to tichšia, o čo hlasnejšie spievajú iní,“ dávkovala tóny ako na lekárenských váhach, držiac každučkú notu pod racionálnou kontrolou.
V druhom bloku prišla na rad speváčkina aktuálna doména, vypäté party z opier Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho. Gruberová dospela v interpretácii predverdiovských belcantových hrdiniek k vlastnej, vysoko sofistikovanej licencii. Jej podstatou je extrémne formovanie výrazu, minuciózne modelovanie dynamiky s dôrazom na pianové plochy a tiež svojský prístup k farbe tónu (pričom v nízkej polohe ide viac o výrazovú barličku než o prirodzenú vlastnosť materiálu). Je to poňatie, na ktoré má Gruberová copyright –beda menej disponovaným plagiátorkám!
Ak sopranistka počas skvelej kariéry čelila výhradám, zväčša sa týkali citovej rezervovanosti či zdôrazňovania technickej bravúry na úkor emocionálnej spontánnosti. Rozumné protiargumenty k týmto tvrdeniam sa nájdu ľahko: bez zázemia vokálnej techniky by sme dnes na Gruberovej umenie už len nostalgicky spomínali, racionálny prístup k operným partom je zase speváčkinou najosobnostnejšou črtou. A predsa bolo jej vystúpenie v Redute najintenzívnejšie v tých momentoch, keď prestala „interpretovať“ a nechala naplno zaznieť svoj laserovo svietivý, najmä vo výškach kovovo prierazný hlas (Belliniho La straniera). Alebo keď v prvom prídavku popustila uzdu hudobnému i hereckému temperamentu ako vtipná, jemne (seba)ironická Adela zo Straussovho Netopiera. Či keď nás napokon dojala clivou ľudovou piesňou Dolina, dolina, kamenný chodníček.
Sympatickým gestom vystúpení opernej divy je príležitosť, ktorú poskytuje mladým talentovaným kolegom. Po jej boku sa na BHS v minulosti predstavili Michal Lehotský (Roberto Devereux) či Pavol Bršlík (Lucrezia Borgia). Hosť ostatného koncertu Richard Šveda, v súčasnosti pôsobiaci v düsseldorfskej opere, však možnosť blysnúť sa pred festivalovým publikom nezúročil. Jeho tenorálny barytón znel málo výrazne, s rezervami v rezonancii a konzistentnosti tónu. S výnimkou Slovenského filharmonického zboru, telesa so sýtym kompaktným zvukom, tak umelkyňa tentoraz nemala na pódiu adekvátnych partnerov. Dirigent Peter Valentovič sa síce osvedčil ako citlivý sprievodca, v orchestrálnych číslach však jeho paličke neraz chýbala elegancia (ťažkopádna polonéza z Čajkovského Eugena Onegina) aj architektonický cit (jednodimenzionálne hlučná Wagnerova Jazda valkýr).

.Giovanni de luxe
Kým na koncerte Edity Gruberovej sme sa skláňali pred opernou legendou, v repríze Mozartovho Dona Giovanniho (SND, 5. október) sa prezentovala generácia operných svetobežníkov, ktorá má výkonnostný zenit pred sebou. Ani nie tridsaťročný český barytonista Adam Plachetka, sólista viedenskej Štátnej opery, priniesol do Bratislavy kreáciu, ktorá je inkarnáciou Giovanniho. A to nielen vďaka spevákovmu atraktívnemu vzhľadu, šťavnatému a v každej polohe vyrovnanému basbarytónu či príkladnému uchopeniu mozartovského štýlu. Plachetkovi sa podarilo vokálnymi aj hereckými prostriedkami preniknúť k najhlbším psychologickým dimenziám slávneho antihrdinu. Aj stokrát obohraná serenáda sa v jeho podaní zmenila na plnohodnotné dramatické číslo: smutné vyznanie muža, pre ktorého sa neukojiteľná túžba po vášni stala prekliatím. Zvieracia kazajka, do ktorej Giovanniho v závere obliekol režisér Jozef Bednárik, tak vyznela ako nutné vyústenie sebazničujúceho spôsobu života.
Po Plachetkovom boku stál o dekádu starší Leporello – slovenský basista Štefan Kocán, stály hosť newyorskej Metropolitnej opery. Ani tu sme nemali do činenia s tradičným plebejsky komickým sluhom, ale s konformným oportunistom, ktorý si napriek vynútenej submisívnosti zachoval kus noblesy a dôstojnosti. Popri krásnej, zapamätateľnej farbe je najväčšou devízou Kocánovho materiálu jeho úctyhodný tónový rozsah a rezonančná koncentrovanosť, zabezpečujúca hlasu i pri štandardnom objeme bezproblémovú nosnosť. Treťou hosťujúcou akvizíciou predstavenia bola slovenská sólistka berlínskej Deutsche Oper Jana Kurucová. Jej poňatie (nekaždodenne mezzosopránovej) Donny Elvíry sa nieslo v dramatickom duchu – nie jednostrunne hysterickom, ale obohatenom o tragické tóny súcitne milujúcej manželky.
Trinásť rokov starú inscenáciu má od marca 2014 v rukách umelecký šéf súboru Friedrich Haider. Pod jeho dirigentskou paličkou spoznávame autentického Mozarta: Haider s Orchestrom Opery SND doslova čaruje (prekrásne bzučiace sláčiky, absolútne presné dychy), excerpujúc zo známej partitúry zriedkakedy počuté, vzrušujúce nuansy.
Gurmánske sólistické menu sa v SND servíruje aj v blízkej budúcnosti: Adam Plachetka, Štefan Kocán a Jana Kurucová sa do Bratislavy vracajú 8. novembra.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite