.aké boli tvoje hudobné začiatky? Učila si sa hrať na nejakom nástroji?
Ako dieťa som chodila na klavír, ale sekla som s tým vo štvrtom ročníku na základnej škole. Bola som veľký lajdák. Dnes mi je to strašne ľúto. Pred tromi rokmi som povedala našim, že ma mali biť, aby som pokračovala. Chýba mi to, keď rozmýšľam o muzike a tvorím pesničky. Myslím, že som veľmi obmedzená pri skladaní. Sama som sa učila hrať na gitare, ale aj to je veľmi naivné. Ovládam len sedem alebo osem akordov. Začínala som Dajánou a Andělom od Kryla, Gé, Cé, Dé-sedem…
.a hráš ešte?
Gitaru som už dlhšie nedržala v rukách, občas malému niečo zahrám, pretože ju má rád. Už som si toľkokrát povedala, že by som aspoň jednu pieseň zahrala na koncerte aj s gitarou alebo s iným nástrojom, tak som si kúpila aspoň to kazoo. (Smiech.) Môj muž ten zvuk neznáša, strašne mu to drása uši, ale v jednej piesni to vydrží.
.a kedy prišiel spev?
S rodinou sme chodili každý víkend do lesa, otec zobral gitaru a spievali sme si rôzne trampské pesničky. Môj kamarát tvrdí, že je to lacná romantika, ale to bolo moje detstvo. Potom som sa dala k skautom a už sa to so mnou viezlo. Počúvali sme Nedvědov a potom sme prešli na Nerez. Chalani zo skautingu začali hrať na gitare, my sme s nimi spievali, ale ja som spev vôbec nebrala vážne. Dlhé roky som rozmýšľala nad tým, že budem archeologičkou. Potom som bola v Prahe s našimi, šli sme na muzikál Jesus Christ Superstar. Bolo to veľmi zvláštne. V hlavných úlohách rockoví speváci ako Kamil Střihavka a Dan Bárta, v ich hlasoch bola taká prirodzenosť a surovosť. Neboli to muzikáloví speváci. Neviem, ako by som sa na to pozerala dnes, ale vtedy sa mi to veľmi páčilo, bolo to veľmi dobre urobené predstavenie. Mala som šestnásť, povedala som si, že chcem spievať. Sny o archeológii sa rozplynuli. Vrátila som sa domov, našla som si učiteľku spevu, ktorá ma viedla klasickým spôsobom. Mala som rozbitý hlas z toho vrieskania pri táborových ohňoch a muzikálových árií, učiteľka ma musela dať dohromady. Chcela som sa dostať do Brna na Janáčkovu akadémiu múzických umení, kde sa dal študovať odbor muzikál. Postúpila som do druhého kola, ale nezobrali ma. Povedala som si, že ešte rok vydržím, nepôjdem na žiadnu výšku a skúsim ešte raz Brno, ale zas ma nezobrali. Tak som v Prešove začala študovať odbor estetiku-filozofiu. Po roku som si povedala, že ešte raz to skúsim, ale už ma to až tak nebralo. No zas ma nezobrali. V tom čase som už začala od muzikálov bočiť, možno tým, že som z toho vyrástla. Tak som doštudovala vysokú školu v Prešove.
.spievala si vtedy v nejakej skupine?
S mojou sestrou, občas sme vystúpili s prevzatými pesničkami, ktoré sme vedeli zahrať na gitare. Neskôr sme začali spievať vokály v gospelovej formácii Heaven’s Shore, čo bola pre mňa prvá skúsenosť s pódiom. Vtedy som prvýkrát zistila, že strašne falošne spievam. Bolo to hrozné! Keď spievaš pri ohníku, je to fajn, ale zrazu ti odposluch vracia tvoj spev a ty zistíš, že si pod tónom. Musela som sa naučiť počúvať celú kapelu. Bola to dobrá škola. Vtedy sme so segrou dostali aj prvý honorár, skoro sme odpadli. Prišli sme si len zaspievať a zrazu sme za to dostali peniaze, čo bolo super!
.z Prešova v tom čase vyšlo veľa rôznych skupín. Vnímala si to?
Áno, poznali sme chalanov z kapiel. Zároveň títo chalani mali ďalšie kapely. Napríklad môj švagor Maťo Husovský zo skupiny Komajota vtedy hrával v troch rôznych skupinách, raz s nimi hrala moja sestra, potom ja. Väčšinou to zostalo pri tých skúškach. Ale žeby som to brala vážne, to sa nedalo povedať. Rozmýšľala som nad divadelnou dramaturgiou alebo že budem pracovať v galérii. Hudba bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. No a prišla SuperStar.
.ako si sa k tomu dostala?
Rok alebo dva roky predtým som videla v telke program Deutschland sucht den Superstar, bola to veľká šou, vôbec mi vtedy nenapadlo, že sa to bude robiť aj na Slovensku. Rok predtým som bola v USA…
.čo si tam robila?
Bola som tam v rámci Work and Travel v meste Huntington Beach, čo bolo mesto asi hodinu cesty od Los Angeles. Hrávala som aj na ulici. Keď sme tam prišli, nemali sme prácu, tak som si od kamaráta na hosteli požičala gitaru a na móle som hrala dookola tie isté štyri pesničky. Zarobila som si asi desať dolárov. Nakoniec sme po týždni čakania dostali džob, tak som s hraním na ulici prestala. Po návrate domov mi cez prázdniny niekto povedal, že sa SuperStar chystá aj na Slovensku. Povedala som, že to skúsim, nech mi niekto povie, či na to mám, alebo nie, no a vidíš, ako to dopadlo. (Smiech.)
.o tejto súťaži sa toho veľa popísalo. Keď sa pozrieš späť, aká spomienka ti napadne ako prvá?
Hlavná spomienka? Že som sa strašne hanbila, keď som vyhrala, lebo som hrozne falošne spievala pesničku od Alanis Morrisette. Nastúpila som do úplne inej tóniny. Keď je človek nad tónom alebo pod ním, na tom sa dá popracovať, ale ja som bola úplne mimo. To sa mi predtým v živote nestalo. Nejako sa mi na pódiu zliali všetky tie zvuky. Bolo to strašné. Keby som to zaspievala dobre, tak som v pohode, tak by bolo všetko ok. Potešilo ma, že som vyhrala, ale ten pocit hanby trošku prevládol.
.jedným z dôvodov, že si vyhrala prvú SuperStar bolo, že si pôsobila prirodzeným dojmom. Vnímala si to?
Áno, ale hlavne po semifinále prišli za mnou a Zdenkou Prednou producenti Peter Graus a Marián Kachút a ponúkli nám, že chcú s každou z nás spraviť album. Vtedy mi už bolo jedno, čo sa stane v tejto súťaži ďalej. Mala som síce stres vystúpiť pred toľkými ľuďmi, veď to malo obrovskú sledovanosť, ale so Zdenkou nám už bolo jedno, či to vyhráme, alebo nie, pretože sme mali ponuku na album.
.po tých rokoch ste Zdenka Predná, ty a Peter Cmorík asi jediní, ktorí dodnes robia hudbu a je o vás stále počuť. Čo zavážilo, že sa naplno venuješ hudbe aj dnes?
Vydala som prvý album, ktorý bol podľa mňa veľmi vlažný. Na druhom som participovala už autorsky, ale stále to bol taký slovenský pop a ani naživo mi tie pesničky príliš nešli. Po druhom albume som si povedala, že keď to s hudbou myslím vážne, tak buď to bude hudba, ktorej verím, alebo ju nebudem robiť vôbec, lebo to nemá zmysel. Začala som písať prvé vlastné pesničky. Situácia sa trochu skomplikovala, keď z kapely odišiel Maťo Husovský, ktorému sa začalo dariť s Komajotou, no našiel mi náhradníka Dana Špinera, ktorý so mnou hrá dodnes.
.spomínam si, že keď som s tebou robil rozhovor po prvom albume, tak už vtedy si hovorila, že chceš robiť inú než popovú hudbu.
Prvý album bol taký zlepenec. Ale taký bol môj vývoj. Nedávno sme sa s mojím mužom rozprávali, že je asi fajn, že moje prvé dva albumy neboli dobre prijaté, lebo by som sa možno nedostala tam, kde som dnes. Nechcem zaznávať pop, aj ten môže byť kvalitný. Neúspech ma prinútil k tomu, aby som robila hudbu, akú ju ja chcem a bez kompromisov.
.tvoj tretí album Nebotrasenie sa teda dá považovať za tvoj nový začiatok?
Áno.
.aké to bolo, vrátiť sa z haly, kde sa na teba pozerajú tisíce pubertiakov, späť do klubov?
Ako keby som sa vrátila domov. Superstaristi, medzi nich počítam aj seba, zažili obrovský boom, ale keď začali hrávať sami, tak mali poloprázdne sály. Ľudia mali záujem o prevzaté pesničky, ktoré poznajú zo šou, nie o ich vlastné. Ja som sa rozhodla nájsť vnímavejšie publikum, čiže poslucháča, ktorý sa o hudbu zaujíma, ktorý ju hľadá a vynecháva tú, ktorá mu každý deň udiera do uší a očí. Pre mňa to bolo najlepšie a najjednoduchšie rozhodnutie.
.ako sa to stalo, že ste nakoniec Nebotrasenie vydali na alternatívnej značke Slnko Records?
Raz sme hrali s Longital na jednom festivale a môj muž vtedy vyhlásil, že sa ide spýtať Šiny (pozn. red. – Šina je členkou Longital a šéfkou Slnka Records), či nám nevydá album. Hovorím mu, že sa zbláznil, ona nás určite pošle do kelu. Naopak, Šina a Danko boli skvelí a otvorení. Šina to, samozrejme, chcela počuť a keď sme jej to poslali, povedala, že ide to toho. Strašne ma to povzbudilo. S predchádzajúcim vydavateľstvom som si už nemala čo dať, napríklad oni vtedy vydali dva albumy Szidi Tobias, ktoré boli skvelé, ale nepredávali sa a lamentovali nad tým, ako sa nič nedá. Dnes Szidi vypredáva v Česku koncerty, lebo to zobral do rúk niekto, kto jej verí a kto sa nepozeral na hranosť v rádiách a predajnosť CD v Tescu. Dnešná doba potrebuje iný prístup. Je tu priestor pre nezávislé vydavateľstvá. Slnko Records dnes vydáva najviac slovenskej muziky.
.medzi tretím a štvrtým albumom si začala spievať s českou skupinou Neřež. Ako k tomu došlo?
Na jednom slovenskom folkovom festivale organizátorovi napadlo, či nejako nespojí Neřež so mnou, pretože vedel, že ich mám rada a že som na ich hudbe vyrastala. S Vítom Sázavským som si v aute prešla nejaké pesničky, vystúpili sme a bolo nám veľmi dobre. Potom mali koncert v Prešove, kde som prišla ako divák a oni ma vytiahli na pódium, aby som si s nimi zaspievala. Spomínam si, že som pre trému skoro odpadla, na záchode som si prepisovala slová pesničiek, aby som ich nezabudla. Po koncerte prišiel Vít so Zdeňkom Vřešťálom, či nespravíme nejaké turné. Odvtedy sme ich absolvovali tri. Tá spolupráca trvá dodnes. Som takým ich inventárom.
.aké to je, postaviť sa na miesto jedinečnej Zuzany Navarovej?
Na prvé koncerty som šla s malým strachom, či si môžem dovoliť spievať jej pesničky. Zuzana bola veľmi unikátna autorka a interpretka. Hovorila som si, či sa to vôbec smie, spievať piesne niekoho iného. Ale potom mi došlo, že to neboli len jej pesničky, veľa z nich spravila práve so Zdeňkom. Veď sú to také krásne veci, že by bola škoda nespievať ich ďalej. Je pre mňa veľkou cťou, že výber padol práve na mňa. Chlapcom sa to páči a pre mňa sú naše spoločné koncerty osviežením. Môžem zaspievať pesničky, o ktorých viem, že sú hodnotné a že ich ľudia majú radi.
.ovplyvnilo pôsobenie so skupinou Neřež aj tvoj najnovší album Oknom?
Bol by som rada, ale mám pocit, že na tento level ešte nemám. Chcela by som byť lepšou autorkou, možno sa k tomu raz dostanem, ale viem, kde sú moje hranice. Strašne sa teším z nového albumu, baví ma a rada by som sa posunula, no neviem, či sa mi to v tomto živote ešte podarí. (Smiech.) Mne sa páčia texty Michala Horáčka, Zdeňka Vřešťála či slová, ktoré pre Szidi píše jej manžel. Toto je vrchol, ktorý by som chcela dosiahnuť. A keď nie, tak budem využívať služby nadanejších autorov.
Katarína Koščová/
Slovenská speváčka, víťazka prvého ročníka slovenskej verzie SuperStar. Predtým spievala v lokálnych prešovských skupinách, bola členkov gospelových Heaven’s Shore. Po SuperStar začala so sólovou dráhou. Prvé dva albumy vychádzali zo strednoprúdového popu, svoju tvár našla až treťou radovkou Nebotrasenie. Ostatný album Oknom vydala na jeseň tohto roku. Obe nahrávky vyšli v alternatívnom vydavateľstve Slnko Records. V poslednom čase vystupuje aj ako hosť českej folkovej skupiny Neřež, kde spieva piesne svojej obľúbenej speváčky Zuzany Navarovej. Je vydatá, má syna Adama, žije v Prešove.
Ako dieťa som chodila na klavír, ale sekla som s tým vo štvrtom ročníku na základnej škole. Bola som veľký lajdák. Dnes mi je to strašne ľúto. Pred tromi rokmi som povedala našim, že ma mali biť, aby som pokračovala. Chýba mi to, keď rozmýšľam o muzike a tvorím pesničky. Myslím, že som veľmi obmedzená pri skladaní. Sama som sa učila hrať na gitare, ale aj to je veľmi naivné. Ovládam len sedem alebo osem akordov. Začínala som Dajánou a Andělom od Kryla, Gé, Cé, Dé-sedem…
.a hráš ešte?
Gitaru som už dlhšie nedržala v rukách, občas malému niečo zahrám, pretože ju má rád. Už som si toľkokrát povedala, že by som aspoň jednu pieseň zahrala na koncerte aj s gitarou alebo s iným nástrojom, tak som si kúpila aspoň to kazoo. (Smiech.) Môj muž ten zvuk neznáša, strašne mu to drása uši, ale v jednej piesni to vydrží.
.a kedy prišiel spev?
S rodinou sme chodili každý víkend do lesa, otec zobral gitaru a spievali sme si rôzne trampské pesničky. Môj kamarát tvrdí, že je to lacná romantika, ale to bolo moje detstvo. Potom som sa dala k skautom a už sa to so mnou viezlo. Počúvali sme Nedvědov a potom sme prešli na Nerez. Chalani zo skautingu začali hrať na gitare, my sme s nimi spievali, ale ja som spev vôbec nebrala vážne. Dlhé roky som rozmýšľala nad tým, že budem archeologičkou. Potom som bola v Prahe s našimi, šli sme na muzikál Jesus Christ Superstar. Bolo to veľmi zvláštne. V hlavných úlohách rockoví speváci ako Kamil Střihavka a Dan Bárta, v ich hlasoch bola taká prirodzenosť a surovosť. Neboli to muzikáloví speváci. Neviem, ako by som sa na to pozerala dnes, ale vtedy sa mi to veľmi páčilo, bolo to veľmi dobre urobené predstavenie. Mala som šestnásť, povedala som si, že chcem spievať. Sny o archeológii sa rozplynuli. Vrátila som sa domov, našla som si učiteľku spevu, ktorá ma viedla klasickým spôsobom. Mala som rozbitý hlas z toho vrieskania pri táborových ohňoch a muzikálových árií, učiteľka ma musela dať dohromady. Chcela som sa dostať do Brna na Janáčkovu akadémiu múzických umení, kde sa dal študovať odbor muzikál. Postúpila som do druhého kola, ale nezobrali ma. Povedala som si, že ešte rok vydržím, nepôjdem na žiadnu výšku a skúsim ešte raz Brno, ale zas ma nezobrali. Tak som v Prešove začala študovať odbor estetiku-filozofiu. Po roku som si povedala, že ešte raz to skúsim, ale už ma to až tak nebralo. No zas ma nezobrali. V tom čase som už začala od muzikálov bočiť, možno tým, že som z toho vyrástla. Tak som doštudovala vysokú školu v Prešove.
.spievala si vtedy v nejakej skupine?
S mojou sestrou, občas sme vystúpili s prevzatými pesničkami, ktoré sme vedeli zahrať na gitare. Neskôr sme začali spievať vokály v gospelovej formácii Heaven’s Shore, čo bola pre mňa prvá skúsenosť s pódiom. Vtedy som prvýkrát zistila, že strašne falošne spievam. Bolo to hrozné! Keď spievaš pri ohníku, je to fajn, ale zrazu ti odposluch vracia tvoj spev a ty zistíš, že si pod tónom. Musela som sa naučiť počúvať celú kapelu. Bola to dobrá škola. Vtedy sme so segrou dostali aj prvý honorár, skoro sme odpadli. Prišli sme si len zaspievať a zrazu sme za to dostali peniaze, čo bolo super!
.z Prešova v tom čase vyšlo veľa rôznych skupín. Vnímala si to?
Áno, poznali sme chalanov z kapiel. Zároveň títo chalani mali ďalšie kapely. Napríklad môj švagor Maťo Husovský zo skupiny Komajota vtedy hrával v troch rôznych skupinách, raz s nimi hrala moja sestra, potom ja. Väčšinou to zostalo pri tých skúškach. Ale žeby som to brala vážne, to sa nedalo povedať. Rozmýšľala som nad divadelnou dramaturgiou alebo že budem pracovať v galérii. Hudba bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. No a prišla SuperStar.
.ako si sa k tomu dostala?
Rok alebo dva roky predtým som videla v telke program Deutschland sucht den Superstar, bola to veľká šou, vôbec mi vtedy nenapadlo, že sa to bude robiť aj na Slovensku. Rok predtým som bola v USA…
.čo si tam robila?
Bola som tam v rámci Work and Travel v meste Huntington Beach, čo bolo mesto asi hodinu cesty od Los Angeles. Hrávala som aj na ulici. Keď sme tam prišli, nemali sme prácu, tak som si od kamaráta na hosteli požičala gitaru a na móle som hrala dookola tie isté štyri pesničky. Zarobila som si asi desať dolárov. Nakoniec sme po týždni čakania dostali džob, tak som s hraním na ulici prestala. Po návrate domov mi cez prázdniny niekto povedal, že sa SuperStar chystá aj na Slovensku. Povedala som, že to skúsim, nech mi niekto povie, či na to mám, alebo nie, no a vidíš, ako to dopadlo. (Smiech.)
.o tejto súťaži sa toho veľa popísalo. Keď sa pozrieš späť, aká spomienka ti napadne ako prvá?
Hlavná spomienka? Že som sa strašne hanbila, keď som vyhrala, lebo som hrozne falošne spievala pesničku od Alanis Morrisette. Nastúpila som do úplne inej tóniny. Keď je človek nad tónom alebo pod ním, na tom sa dá popracovať, ale ja som bola úplne mimo. To sa mi predtým v živote nestalo. Nejako sa mi na pódiu zliali všetky tie zvuky. Bolo to strašné. Keby som to zaspievala dobre, tak som v pohode, tak by bolo všetko ok. Potešilo ma, že som vyhrala, ale ten pocit hanby trošku prevládol.
.jedným z dôvodov, že si vyhrala prvú SuperStar bolo, že si pôsobila prirodzeným dojmom. Vnímala si to?
Áno, ale hlavne po semifinále prišli za mnou a Zdenkou Prednou producenti Peter Graus a Marián Kachút a ponúkli nám, že chcú s každou z nás spraviť album. Vtedy mi už bolo jedno, čo sa stane v tejto súťaži ďalej. Mala som síce stres vystúpiť pred toľkými ľuďmi, veď to malo obrovskú sledovanosť, ale so Zdenkou nám už bolo jedno, či to vyhráme, alebo nie, pretože sme mali ponuku na album.
.po tých rokoch ste Zdenka Predná, ty a Peter Cmorík asi jediní, ktorí dodnes robia hudbu a je o vás stále počuť. Čo zavážilo, že sa naplno venuješ hudbe aj dnes?
Vydala som prvý album, ktorý bol podľa mňa veľmi vlažný. Na druhom som participovala už autorsky, ale stále to bol taký slovenský pop a ani naživo mi tie pesničky príliš nešli. Po druhom albume som si povedala, že keď to s hudbou myslím vážne, tak buď to bude hudba, ktorej verím, alebo ju nebudem robiť vôbec, lebo to nemá zmysel. Začala som písať prvé vlastné pesničky. Situácia sa trochu skomplikovala, keď z kapely odišiel Maťo Husovský, ktorému sa začalo dariť s Komajotou, no našiel mi náhradníka Dana Špinera, ktorý so mnou hrá dodnes.
.spomínam si, že keď som s tebou robil rozhovor po prvom albume, tak už vtedy si hovorila, že chceš robiť inú než popovú hudbu.
Prvý album bol taký zlepenec. Ale taký bol môj vývoj. Nedávno sme sa s mojím mužom rozprávali, že je asi fajn, že moje prvé dva albumy neboli dobre prijaté, lebo by som sa možno nedostala tam, kde som dnes. Nechcem zaznávať pop, aj ten môže byť kvalitný. Neúspech ma prinútil k tomu, aby som robila hudbu, akú ju ja chcem a bez kompromisov.
.tvoj tretí album Nebotrasenie sa teda dá považovať za tvoj nový začiatok?
Áno.
.aké to bolo, vrátiť sa z haly, kde sa na teba pozerajú tisíce pubertiakov, späť do klubov?
Ako keby som sa vrátila domov. Superstaristi, medzi nich počítam aj seba, zažili obrovský boom, ale keď začali hrávať sami, tak mali poloprázdne sály. Ľudia mali záujem o prevzaté pesničky, ktoré poznajú zo šou, nie o ich vlastné. Ja som sa rozhodla nájsť vnímavejšie publikum, čiže poslucháča, ktorý sa o hudbu zaujíma, ktorý ju hľadá a vynecháva tú, ktorá mu každý deň udiera do uší a očí. Pre mňa to bolo najlepšie a najjednoduchšie rozhodnutie.
.ako sa to stalo, že ste nakoniec Nebotrasenie vydali na alternatívnej značke Slnko Records?
Raz sme hrali s Longital na jednom festivale a môj muž vtedy vyhlásil, že sa ide spýtať Šiny (pozn. red. – Šina je členkou Longital a šéfkou Slnka Records), či nám nevydá album. Hovorím mu, že sa zbláznil, ona nás určite pošle do kelu. Naopak, Šina a Danko boli skvelí a otvorení. Šina to, samozrejme, chcela počuť a keď sme jej to poslali, povedala, že ide to toho. Strašne ma to povzbudilo. S predchádzajúcim vydavateľstvom som si už nemala čo dať, napríklad oni vtedy vydali dva albumy Szidi Tobias, ktoré boli skvelé, ale nepredávali sa a lamentovali nad tým, ako sa nič nedá. Dnes Szidi vypredáva v Česku koncerty, lebo to zobral do rúk niekto, kto jej verí a kto sa nepozeral na hranosť v rádiách a predajnosť CD v Tescu. Dnešná doba potrebuje iný prístup. Je tu priestor pre nezávislé vydavateľstvá. Slnko Records dnes vydáva najviac slovenskej muziky.
.medzi tretím a štvrtým albumom si začala spievať s českou skupinou Neřež. Ako k tomu došlo?
Na jednom slovenskom folkovom festivale organizátorovi napadlo, či nejako nespojí Neřež so mnou, pretože vedel, že ich mám rada a že som na ich hudbe vyrastala. S Vítom Sázavským som si v aute prešla nejaké pesničky, vystúpili sme a bolo nám veľmi dobre. Potom mali koncert v Prešove, kde som prišla ako divák a oni ma vytiahli na pódium, aby som si s nimi zaspievala. Spomínam si, že som pre trému skoro odpadla, na záchode som si prepisovala slová pesničiek, aby som ich nezabudla. Po koncerte prišiel Vít so Zdeňkom Vřešťálom, či nespravíme nejaké turné. Odvtedy sme ich absolvovali tri. Tá spolupráca trvá dodnes. Som takým ich inventárom.
.aké to je, postaviť sa na miesto jedinečnej Zuzany Navarovej?
Na prvé koncerty som šla s malým strachom, či si môžem dovoliť spievať jej pesničky. Zuzana bola veľmi unikátna autorka a interpretka. Hovorila som si, či sa to vôbec smie, spievať piesne niekoho iného. Ale potom mi došlo, že to neboli len jej pesničky, veľa z nich spravila práve so Zdeňkom. Veď sú to také krásne veci, že by bola škoda nespievať ich ďalej. Je pre mňa veľkou cťou, že výber padol práve na mňa. Chlapcom sa to páči a pre mňa sú naše spoločné koncerty osviežením. Môžem zaspievať pesničky, o ktorých viem, že sú hodnotné a že ich ľudia majú radi.
.ovplyvnilo pôsobenie so skupinou Neřež aj tvoj najnovší album Oknom?
Bol by som rada, ale mám pocit, že na tento level ešte nemám. Chcela by som byť lepšou autorkou, možno sa k tomu raz dostanem, ale viem, kde sú moje hranice. Strašne sa teším z nového albumu, baví ma a rada by som sa posunula, no neviem, či sa mi to v tomto živote ešte podarí. (Smiech.) Mne sa páčia texty Michala Horáčka, Zdeňka Vřešťála či slová, ktoré pre Szidi píše jej manžel. Toto je vrchol, ktorý by som chcela dosiahnuť. A keď nie, tak budem využívať služby nadanejších autorov.
Katarína Koščová/
Slovenská speváčka, víťazka prvého ročníka slovenskej verzie SuperStar. Predtým spievala v lokálnych prešovských skupinách, bola členkov gospelových Heaven’s Shore. Po SuperStar začala so sólovou dráhou. Prvé dva albumy vychádzali zo strednoprúdového popu, svoju tvár našla až treťou radovkou Nebotrasenie. Ostatný album Oknom vydala na jeseň tohto roku. Obe nahrávky vyšli v alternatívnom vydavateľstve Slnko Records. V poslednom čase vystupuje aj ako hosť českej folkovej skupiny Neřež, kde spieva piesne svojej obľúbenej speváčky Zuzany Navarovej. Je vydatá, má syna Adama, žije v Prešove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.