Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Festival uprostred nákupov

.ľuba Heinzlová .časopis .divadlo

Deviaty ročník Medzinárodného filmového festivalu (MFF) v bratislavskom nákupnom centre Aupark sa niesol v duchu obmedzení. Finančný tlak prinútil organizátorov znížiť počet premietacích sál z ôsmich na päť a skrátiť festival z deviatich dní na sedem. Na kvalite filmov sa to však neodrazilo.

Deviaty ročník Medzinárodného filmového festivalu (MFF) v bratislavskom nákupnom centre Aupark sa niesol v duchu obmedzení. Finančný tlak prinútil organizátorov znížiť počet premietacích sál z ôsmich na päť a skrátiť festival z deviatich dní na sedem. Na kvalite filmov sa to však neodrazilo.


Komerčnosť sa tento rok na atmosfére MFF odrazila mimoriadne výrazne. Neustály ruch nákupného centra nedovoľoval vytvoriť festivalovú atmosféru, milovníci filmu sa strácali v dave nakupujúcich návštevníkov. Ešte výraznejšie ako samo prostredie ničili atmosféru festivalu desaťminútové(!) identické(!) reklamné spoty pred každou jednou projekciou. Vypočuť si desiaty, pätnásty a dvadsiaty raz, aké výhody ponúka ten-ktorý telekomunikačný operátor, je naozaj silná káva. Istotne je nevyhnutné robiť kompromisy, aby mohol festival finančne prežiť. Treba sa však zamyslieť nad tým, kde ležia hranice, ktoré by sa nemali prekročiť, aby mala takáto akcia ešte zmysel.
Celkový dojem z festivalu tentoraz znižovali aj organizačné nedostatky. Pre akreditovaných účastníkov bolo v každej sále rezervovaných 40 percent miest. Ak sa vypredali, účastníkovi na akreditáciu vstupenku nevydali. Mohol si ju len kúpiť ako každý iný návštevník. V takom prípade však akreditácia stratila zmysel. Absurdné. Najmä vzhľadom na fakt, že mnohé popoludňajšie premietania sa odohrávali v poloprázdnych sálach. A pritom medzi nimi boli mnohé výnimočné tituly.

.láska je už len slovo
Viaceré filmy v súťažnej sekcii sa pokúšali reflektovať univerzálny problém osamelosti a rozpadu vzťahov. Estónsky režisér Veiko Ounpuu dokonale využil nehostinné prostredie panelového sídliska, aby v ňom vyrozprával príbeh niekoľkých obyčajných ľudí, ktorých citový život je zacyklený v bludnom kruhu. Chlad a beznádej, ktorú prežívajú postavy snímky Jesenný bál, korešponduje s nevzhľadnými, zanedbanými interiérmi, vyprahnutosť ich osobného života pripomína pustotu neďalekej priemyslovej zóny, ich snobstvo sa odráža v luxusných, ale prázdnych obydliach. Izraelsko-francúzsky titul Medúza, ktorý nakrútila režisérska dvojica Etgar Keret a Shira Geffen, tiež priniesol vzájomne prepletené príbehy zo súčasnosti. Na vzťahové problémy sa však pozerá omnoho zhovievavejšie, s jemným humorom a optimisticky pôsobiacim záverom. Film Umenie plakať Dána Petra Schonau Foga sleduje totálne pokrivené vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Jedenásťročný Allan túži po láske svojho manipulatívneho, sentimentálneho otca natoľko, že je schopný prekročiť takmer každú etickú hranicu, len aby si získal jeho priazeň.

Kríza vzťahov zaujala aj porotu. Veiko Ounpuu si výnimočnou prácou s vizuálom v Jesennom bále vyslúžil ocenenie za najlepšiu réžiu, Medúza získala zvláštne uznanie poroty. Celkovým víťazom sa však stal film s úplne odlišnou témou. Snímka čínskeho režiséra Li Yang Slepá hora vypovedá o študentke, predanej do malej dedinky, v ktorej sa z nej stáva sexuálna otrokyňa. Porota ocenila predovšetkým univerzálnosť výpovede o ľudskej krutosti. Mladá predstaviteľka Allanovej staršej sestry z filmu Umenie plakať získala cenu za najlepší ženský herecký výkon. Najlepší mužský výkon podľa verdiktu poroty predviedol Sam Riley vo filme Control, mapujúcom život speváka skupiny Joy Division Iana Curtisa.

.papier bude modrý

Svieži vietor do svetovej kinematografie priviali rumunskí filmári. Ich filmy z posledných rokov sa vyznačujú unikátnou, výraznou poetikou, venujú sa problémom, ktoré sa týkajú špecifických domácich otázok, no úprimnosťou svojej výpovede oslovujú aj zahraničné publikum. Generácia mladých tvorcov sa začína označovať ako rumunská nová vlna.
Film Radu Munteana Papier bude modrý zachytáva jeden deň pôsobenia armádnej jednotky v období revolúcie proti režimu diktátora Ceausesca. Štylizáciou do studených farieb, použitím odpudivých exteriérov aj interiérov navodzuje atmosféru totalitnej beznádeje, klaustrofobickým spôsobom snímania zobrazuje izolovanosť všetkých armádnych a odbojových skupín a pôsobivo načrtáva absurditu vtedajšej politickej situácie, v ktorej takmer nikto nevedel, kto s kým a proti komu vlastne bojuje. Silná záverečná pointa krutú nezmyselnosť situácie ešte umocňuje.
Podobné obdobie, avšak z celkom opačného uhla pohľadu, reflektuje víťazný film z Cannes Štyri mesiace, tri týždne a dva dni. Režisér Cristian Mungiu zobrazuje niekoľko dní v živote ženy, ktorá sa rozhodne podstúpiť ilegálny potrat. Film nás konfrontuje s následkami jej rozhodnutia, s ponižujúcou skúsenosťou vykonania samotného zákroku. Vyznenie filmu posilňuje realistický spôsob zobrazovania, dominancia dlhých statických sekvencií, ktoré sa divákovi chtiac-nechtiac dostanú pod kožu. S udalosťami vo filme dokonale korešponduje všadeprítomná škaredosť prostredia, megalomanstvo stavieb a nevkusnosť zariadenia.
Film California Dreamin´ (bez konca) Cristiana Nemescu, ktorý tragicky zahynul pri autonehode, priniesol košatý príbeh s detailne prekreslenými postavami, premyslenými dejovými zvratmi a zrozumiteľnými vedľajšími motívmi. Film je ironickou reflexiou provinčnej mentality obyvateľov rumunskej dedinky, s humorom poukazuje aj na problém korupcie, mafie či byrokracie. Absolútne nečakaný, silný záver filmu pridáva ďalší rozmer.

.(bez)nádejné hľadanie

Ďalšiu významnú tému predstavovala túžba nájsť v živote zmysel a vlastné miesto. Snímka Garáž Íra Lenny Abrahamsona priniesla minimalistický portrét muža, ktorého život plynie v banálnej bezvýznamnosti. Josie, prostý zamestnanec provinčnej benzínovej stanice, sa pokúsi vytvoriť zmysluplné vzťahy, nepochopenie sociálnych pravidiel a zákonitostí ho však zavedie až na pokraj katastrofy. Hlboký a pravdivý príbeh o potrebe zmierenia sa so sebou samým tlmočila argentínska snímka XXY Lucíe Puenzo. Teenagerka Alex sa snaží svoju odlišnosť za každú cenu potlačiť, následkom niekoľkých zásadných udalostí si však uvedomí, že cesta k zmysluplnému životu vedie cez prijatie samej seba. Intenzitu filmovej výpovede umocňuje situovanie príbehu do malej dedinky na brehu mora. Drsné i poetické prostredie morského brehu totiž dotvára Alexin vnútorný boj, konfrontácia s prirodzenosťou morského života nasvecuje ústredný konflikt diela novým, hlbším spôsobom.
Japonský film Les trúchlenia zasa konfrontuje mladú ošetrovateľku v domove dôchodcov a jej takmer senilného pacienta s potrebou vyrovnať sa so stratou blízkeho človeka. Režisérka Naomi Kawase rozkrýva príbeh najmä pomocou vizuálnych prostriedkov. Využíva hypnotické zábery, v ktorých i tie najmenšie detaily vystihujú duševné pochody hlavných postáv. Nevyhnutnosť prijať tragédiu z minulosti dolieha aj na hrdinov snímky Znovuzrodenie. Rutina a monotónnosť, do ktorej upadli pre vlastnú neschopnosť opustiť minulosť, je zachytená pomocou ustavične sa opakujúcich záberov rovnakých činností. Zaujímavý nápad japonského režiséra Masahiro Kobayashiho však ubíja celovečerná dĺžka, tomuto konceptu by stačilo dvadsať či tridsať minút.
Najintímnejší príbeh o potrebe zmierenia sa s minulosťou priniesol film Ulzhan režiséra Volkera Schlöndorffa, ktorý sa preslávil oscarovým Plechovým bubienkom. Hrdina jeho najnovšieho filmu sa vydáva do stepí strednej Ázie, aby zabudol na rodinnú tragédiu. Obrazy pustej, drsnej kazašskej stepi korešpondujú s jeho rozorvaným vnútrom, zároveň však prinášajú výpoveď o zúboženom stave krajiny. Ulzhan rozpráva príbeh hlbokej, existenciálnej lásky, ktorá svojou úprimnosťou presahuje obvyklé zobrazenie ľúbostných citov.

.s prúdom a proti prúdu

Nechýbala sekcia Proti prúdu, ktorá uviedla tituly s tabuizovanými témami alebo neobvyklými spôsobmi rozprávania. Ako príklad zmysluplných a funkčných avantgardných postupov možno uviesť netradičné čiernobiele sci-fi Anténa o rebélii proti totalitnej diktatúre. Film kombinuje rozmanité spôsoby rozprávania a vytvára viacvrstvové originálne a napínavé dielo. Festival uviedol i retrospektívu rakúskeho dokumentaristu Ulricha Seidla. Režisér, ktorý svojím zobrazovaním neprikrášlenej, drsnej skutočnosti často provokuje, si odniesol ocenenie za celoživotný prínos kinematografii. Pozitívnou správou je vytvorenie sekcie Slovenský film 2007, v ktorej odpremietali štyri celovečerné, päť krátkometrážnych a niekoľko krátkych hraných i dokumentárnych filmov. I keď ich kvalita bola kolísavá, naznačili, že naša kinematografia sa po rokoch letargie začala prebúdzať k životu.
Mnohé z uvedených filmov zaujímavo a otvorene reflektovali zásadné osobné či spoločenské problémy. Organizátori festivalu nemusia prehodnocovať svoj filmový výber, mali by sa však zamyslieť nad jeho organizačnou stránkou. Situovanie festivalu na vhodnejšie miesto alebo aspoň menej reklám a viac sál by mu dodalo celkom inú atmosféru.



Polčas rozpadu
Medzinárodný filmový festival Bratislava otvorila premiéra slovenského filmu Polčas rozpadu. Hoci nejde o prelomové dielo, opatrne možno hovoriť o úspechu.

Úspešný podnikateľ Viktor prežíva krízu stredného veku. Z jeho manželstva s Karlou dávno vyprchala láska, a tak hľadá útechu v náručí mileniek. Vo vzťahu jeho kamarátov Patrika a Bibi síce nechýba vášeň, nedokážu sa však zblížiť so svojou dcérou Miou. Medzi osamelou Miou a znudeným Viktorom sa zrodí milostný vzťah. Tvorcovia filmu pospájali prvky z rozličných žánrov a vytvorili dielo, neurčito balansujúce medzi odľahčenou komédiou a serióznou drámou. Filmu chýba silný, logicky vystavaný príbeh, tvorcovia rozvíjajú zbytočne veľa dejových línií, v ktorých bezradne blúdia. Z väčšiny dejových motívov srší kŕčovitá snaha o povrchnú atraktivitu, dialógy sú silené, vulgárne a zbytočne doslovné. Postavám chýba autentickosť a hĺbka, čo miestami kompenzujú charizmatickí hereckí predstavitelia (Kroner, Mórová, Landl, Pauhofová). V réžii Vladimíra Fischera sa odráža ťažkopádnosť začiatočníka, spod ktorej však nádejne presvitá aj istá miera talentu. Dokáže udržiavať tempo, prejavuje aj cit pre rozprávanie obrazom. Vo vytváraní atmosféry diela mu pomáha výborná hudba Oskara Rózsu. Zamrzí však ľahkovážnosť, s akou tvorcovia pristupujú k detailom vizuálnej koncepcie diela. Ich nedôslednosť tak film približuje k estetike televíznych seriálov. Napriek tomu film Polčas rozpadu ukazuje, že na Slovensku máme režiséra, ktorý vie rozprávať príbehy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite