Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Yes? No!

.pavol Lukáč .časopis .fototéma

Škótsko zostáva súčasťou Veľkej Británie, rozhodlo o tom minulý týždeň referendum. Prieskumy verejnej mienky pred jeho konaním vychádzali raz tak, raz onak, ale zakaždým takmer pol na pol. Nezávislosť napokon odmietlo o desať percent viac voličov, než si ju želalo.

Amy a Sam spolu chodia už skoro rok a na Námestie svätého Juraja prišli vo štvrtok večer spolu. On oblečený v modro-bielom, ona v červenom. Poslušne sa vydali každý k svojmu táboru: Sam medzi separatistov, Amy k unionistom. Začalo sa spočítavanie hlasov, ktoré malo byť napínavé a celonočné, napokon však bolo pomerne rýchlo po všetkom.

.najskôr neverili
V Glasgowe mierne opadlo napätie približne hodinu po uzavretí volebných miestností. Obyvatelia najväčšieho škótskeho mesta podporujúci oba tábory sa zhromaždili v uliciach centra a v krčmách s očakávaním dlhej a napínavej volebnej noci. No už po zverejnení exit pollu agentúry YouGov, ktorý ukazoval prevahu podporovateľov únie v pomere 54:46, sa emócie zmiernili. Amy Mitham, študentka histórie na miestnej univerzite, sa potešila: „Hádam to bude dobré, osempercentný rozdiel je dosť veľký,“ hovorí mi a píše škodoradostnú sms frajerovi, stojacemu na druhom, separatistickom konci námestia.
 V uliciach mesta mali jasnú prevahu biele tričká s modrým logom YES, teda tí, ktorí volili nezávislosť od Spojeného kráľovstva. Po zverejnení odhadov len neveriacky pozerali do telefónov, až po chvíli sa začali burcovať a navzájom sa presviedčali, že ide len o ďalší nepresný prieskum. Po zverejnení exit pollu sa centrum Glasgowa mierne preriedilo. Mnoho ľudí zamierilo do pubov, kde vari naposledy riešili nezávislosť a všetky jej výhody a nevýhody. Hlavne tábor Yes Scotland ako keby si ani neuvedomoval, že je po voľbách a už treba len čakať na výsledky – jeho prívrženci pokračovali v agitke a miestami to pôsobilo priam komicky. Napríklad, keď sa jeden z nich pozabudol a k obľúbeným výkladom o priam nekonečných zásobách ropy, ktoré budú živiť samostatné Škótsko, dodal, že rozhodne treba ísť voliť.
V jednom z pubov som napokon natrafil aj na Sama McGowana, tiež študenta, ktorý už však neagitoval, skôr rozmýšľal, kde sa stala chyba. „Nerozumiem tomu. Všetci sme si mysleli, že to bude oveľa tesnejšie. Uvidíme.“ S príchodom skorých ranných hodín sa začali objavovať reálne čísla, tie však v podstate kopírovali predpoklady, a tak sa v centre Glasgowa mierne bezcieľne potulovali skupinky stúpencov Alexa Salmonda a jeho vízie samostatného Škótska. Paradoxne, veľmi podobne pôsobili aj stúpenci únie. Síce sa usmievali, ale vo všeobecnosti im na tvárach bolo skôr vidieť úľavu.
Mnoho priaznivcov oboch táborov sa rozpŕchlo a atmosféra v centre rozhodne nepripomínala stredu večer, keď sa na Námestí svätého Juraja zhromaždili tisíce bojovne naladených voličov a ani polícia nebola bez práce, pretože musela oba tábory oddeliť. Už okolo štvrtej ráno bolo jasné, že sa Veľká Británia nerozpadne, ale našťastie sa nepotvrdili ani pesimistické úvahy, že rozčarovaní priaznivci nezávislosti rozpútajú pouličné nepokoje. Aj napriek tomu, že sa Glasgow ako jeden z mála volebných obvodov vyslovil za nezávislosť, bola atmosféra pokojná. Až by sa dalo povedať, že na ľudí dopadla akási únava a v konečnom dôsledku všetkých potešilo, že už nebude treba donekonečna rozprávať o referende.

.viditeľná prevaha, neviditeľná väčšina
Pritom vo štvrtok ráno, keď sa referendum začalo, to v uliciach Glasgowa vyzeralo úplne inak. Vtedy ich zaplnili nadšení zástancovia nezávislosti a vyzbrojení odznakmi a vlajočkami zisťovali od okoloidúcich, či už boli voliť, prípadne či sú rozhodnutí. Priaznivcov zotrvania s Britániou prakticky v centre vidieť nebolo, čo do veľkej miery potvrdzovalo, že na rozdiel od Yes Scotland nestavili na legendárnu kampaň à la Barack Obama.
Rovnako to v posledných mesiacoch vyzeralo aj na Facebooku a Twitteri, kde mali separatisti absolútnu prevahu. Práve fakt, že priaznivci odtrhnutia Škótska boli vo väčšine aj v uliciach, aj na internete, často odradil prívržencov zotrvania v únii od väčšej aktivity. Gordon Brown, bývalý britský premiér, Škót a prominentná postava hnutia Better Together (Radšej spolu), odporcov separatizmu nazval „tichou väčšinou“.
Ako sa nakoniec ukázalo, tichá väčšina skutočne existuje, pretože separatisti odišli s 10-percentnou porážkou. No nedá sa povedať, že by úplne neuspeli, pretože premiér David Cameron okamžite po vyhlásení výsledkov prisľúbil škótskej vláde a parlamentu viac právomocí a dovolí Edinburghu siahnuť aj na doteraz posvätné dane. Dva roky trvajúca kampaň, ktorá u separatistov v posledných týždňoch pripomínala novodobú križiacku výpravu, síce neuspela, ale v konečnom dôsledku sa nikto netvári príliš sklamane. Ani Sam v modrom tričku s nápisom YES.

.boli tie sľuby nutné?
Britská libra krátko po zverejnení výsledkov referenda, hneď v piatok ráno, posilnila takmer na historické hodnoty. Dlho však na nich nevydržala, a keď sa ešte v ten deň vrátila dole, skončila ešte nižšie, ako sa nachádzala predtým.
Výdych od úľavy, ktorý zaznel z čísla desať na Downing Street v Londýne, bolo počuť ďaleko. David Cameron pred referendom hlasom, priškrteným od dojatia, prosil Škótov, aby to s Britániou ešte vydržali, a že on im ju zato prispôsobí, nech sa v nej cítia naozaj doma. Zlé jazyky hovoria, že celú záležitosť s referendom Cameron nezvládol. Unionisti mu vyčítajú, že referendum vôbec dopustil, aj keď mal sotva inú možnosť. Mohol však, ako poznamenal medzi inými komentátor Janan Ganesh z Financial Times, presadiť, aby otázky v referende boli nie dve, ale tri. Tá tretia sa mohla týkať max-devolution, maximálneho možného prenosu kompetencií od Británie na Škótsko. Toho prenosu, ktorý sa tak či onak bude musieť postupne uskutočniť.
Zrejme však neočakával až taký nárast preferencií pre prívržencov samostatného Škótska. A keď už ten nárast nastal, David Cameron rozhadzoval sľuby ako cukríky do davu detí. Ponúkol Škótom akurát tú max-devolution, čo najvyššiu autonómiu v rozhodovaní o ich vlastných záležitostiach, aká sa len v rámci úniového zväzku dá realizovať.
Tým si zarobil na problém. Aj jeho vlastní konzervatívci, najmä ich tvrdé unionistické krídlo, mu zazlievajú, že nasľuboval priveľa. Majú podozrenie, že až toľko ani sľubovať nemusel, pretože, ako predpokladajú zo spätného pohľadu, podpora pre zotrvanie vo Veľkej Británii v Škótsku bola oveľa vyššia, než sa zdalo.
Ale Škótom nesľuboval iba David Cameron. Aj Gordon Brown, bývalý a ku koncu funkčného obdobia neobľúbený labouristický premiér, sa v tejto kampani exponoval tak, až to začalo zaváňať osobným PR. Treba mu však uznať, že so všetkou dôstojnosťou, akej je  schopný, zdôraznil svoje škótske korene a vlastenectvo, a zároveň volal po uchovaní britského domovského prístavu. Aj on sľúbil Škótom maximálne možné právomoci, napriek tomu, že zo svojej momentálnej pozície vlastne nič sľubovať nemohol. Ak to vezmeme cynickejšie, u Browna to vyzeralo na šikovnú predvolebnú kampaň – lebo srdce má tento muž síce škótske i britské, ale najmä politické. A keby sa Škótsko po referende osamostatnilo, premiér Cameron by bol veľmi pravdepodobne odvolaný. Nato by sa Brown, s imidžom osvieženým v unionistickej kampani Better Together, mohol slávne vrátiť do politiky. A aby sa na nikoho nezabudlo, sľuby pre Škótov vlastným podpisom potvrdil aj Nick Clegg, šéf tretej hlavnej britskej strany, liberálnych demokratov.

.veľká federálna Británia?
Uvidíme, ako sa títo politici budú exponovať pri plnení sľubov. Čaká ich tŕnistá cesta, lebo budovanie „lepšieho Spojeného kráľovstva“, ako to označil David Cameron, bude niečo stáť.  Už teraz majú mnohí Angličania dojem neférovosti, lebo Škótsko dostáva na hlavu viac financií ako Anglicko. Argumenty, že škótsky sociálny systém je drahší vzhľadom na geografické faktory – napríklad vysoko položené, ťažko dostupné a riedko obývané oblasti – v Londýne počúvajú neradi. A teraz je súčasťou predreferendových sľubov pre Edinburgh aj to, že tento systém prerozdeľovania zostane zachovaný. Ešte menšie nadšenie ako u Londýnčanov vzbudzuje táto metóda financovania u ľudí, ktorí obývajú severovýchod Anglicka, pri hranici so Škótskom. Severovýchod je chudobný a cíti sa zanedbávaný. Nezamestnanosť je tam okolo deväť percent, kým v susednom Škótsku len šesť.
Druhý problém spočíva v tom, že ak majú veľké vlastné právomoci dostať Škóti (napríklad autonómiu takého typu, že si všetko okrem zahraničnej politiky a obrany budú riadiť sami), rovnaké postavenie by mali získať aj Walesania či Íri. A ešte niekto – Angličania. Aj tí sa postavia proti tomu, aby o zákonoch týkajúcich sa Anglicka hlasovali v britskom parlamente Neangličania. Škótski vlastenci – či nacionalisti – tak nechtiac posilnili aj tých anglických.
Zmeny, ktoré nastanú, budú veľké. Ich skutočný rozsah, politické a finančné dôsledky, dnes ťažko odhadnúť. Británia už nikdy nebude ako predtým. Federalizácia je za rohom.
V krátkodobom horizonte nebude ľahko ani top politickej garnitúre. Hoci Cameron „svoje“ referendum neprehral, aj tak možno hnevu unionistov neunikne. Stolička pod ním sa ešte nikdy tak netriasla ako teraz. Politický zisk by sa mohol ujsť labouristovi Gordonovi Brownovi – ak mu dynamický náboj z kampaňovania vydrží, možno sa ešte dočkáme jeho ďalšieho premiérstva, prípadne toho, že osobne privedie do kresla nového labouristického predsedu vlády.
Prvý politický padlý na referendovom bojisku je však na strane secesionistov – škótsky premiér Alex Salmond. Oznámil svoj úmysel odstúpiť ako líder Škótskej národnej strany a neskôr, keď strana zvolí jeho nástupcu, aj z postu premiéra. Ešte predtým uznal, že Škóti si teda samostatnosť neželajú. „Zatiaľ,“ zdôraznil.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite