.rozsudok prijal najprv okresný súd a Krajský súd v Prešove ho potvrdil. Ide o prelomový rozsudok v histórii práva na Slovensku, pretože sa prvýkrát spomína – a odsudzuje – segregačná prax. Takisto sa v rozsudku prvýkrát hovorí o inkluzívnom vzdelávaní. V súčasnosti navštevuje Základnú školu v Šarišských Michaľanoch 419 žiakov, z čoho je 257 z biednej rómskej osady v susedných Ostrovanoch a 166 priamo zo Šarišských Michalian. Rómov z Michalian je v škole 42, zvyšní 124 sú Nerómovia.
Až do vynesenia precedentného rozsudku mala škola dve etnicky oddelené podlažia – na prízemí boli iba čisto rómske triedy, na poschodí iba nerómske. Podobne sa na „biely“ a „čierny“ delili aj dvory, kde sa hrali deti po vyučovaní alebo cez prestávky. A čo je ešte nepochopiteľnejšie, nerómske deti dostávali v jedálni na obed teplú stravu, zatiaľ čo rómske sa museli zaobísť iba s obloženou bagetou a nechodili sa stravovať do jedálne.
Súdy, na ktoré sa s podaním obrátila košická Poradňa pre občianske a ľudské práva, konštatovali, že takáto prax je nezákonná, a to napriek tomu, že s ňou mnohí rodičia z Ostrovian súhlasili. V tejto obci je už dvadsať rokov špeciálna škola, do ktorej dnes chodí na dve zmeny 117 detí z rómskej osady. Zopár nerómskych detí z Ostrovian chodí do školy v neďalekých Medzanoch.
Krajský súd zaviazal školu v Šarišských Michaľanoch napraviť stav vytvorením zmiešaných tried od 1. po 7. ročník. Ale súd neurčil pomer zmiešavania, čo môže znamenať, že dôjde len ku kozmetickým zmenám. Podľa tejto dikcie súdneho rozhodnutia žalovaný splní podmienky súdu, ak umiestni jednu rómsku triedu na prvé podlažie a jednu zmiešanú na prízemie a ak v každej „zmiešanej triede“ bude aspoň jeden rómsky žiak.
.zlá a dobrá prax
Naplniť rozhodnutia súdov pomáha michalianskej škole aj mimovládna organizácia EduRoma. Jej riaditeľ Vladimír Rafael hovorí, že to nie je o matematickom zmiešavaní žiakov. Pretože aj bezbrehé premiešanie detí, a teda nepremyslená integrácia, môže segregáciu prehĺbiť. Na názornom príklade to uvádza analýza michalianskej školy, ktorú vypracovala Alica Petrasová z Pedagogickej fakulty v Prešove. Tá porovnáva dve triedy na druhom stupni; pričom v jednej triede sú čisto rómski žiaci, zatiaľ čo tá druhá je zmiešaná a sú v nej dvaja rómski žiaci.
„Na vyučovacej hodine v 7. A triede žiaci pracovali v počítačovej miestnosti,“ uvádza Petrasová príklad zlej praxe a pokračuje: „Okrem jednej rómskej žiačky mali prístup k počítaču všetci žiaci. Dokonca prvých tridsať minút rómska žiačka sedela oddelene a na svojich spolužiakov sa iba nečinne pozerala. Zvyšných pätnásť minút ju vyučujúci vyzval, aby si k niekomu prisadla. Stoličku jej prisunul iba za chrbát inej žiačky, takže do konca vyučovania ako jediná v triede nepracovala na počítači, hoci úlohy, spoločné pre všetkých žiakov, boli zamerané na vyhľadávanie informácií.“
Ako zistila Petrasová, v tej istej triede počas celého predpoludňajšieho pozorovania nikto zo spolužiakov s rómskou žiačkou nekomunikoval – cez vyučovanie ani cez prestávky. Ani zo strany vyučujúcich nebol v tomto smere nijaký impulz.
Čo teda vlastne požadujú súdy? Rafael namiesto matematického „premiešavania“ detí hovorí o potrebe vyvinutia úplne jednoduchých stratégií na to, aby deti neboli izolované. Konečným cieľom je podľa neho inkluzívne vzdelávanie, čo je najvyššia forma zapojenia detí rôznych etník, náboženstiev či potrieb tak, aby sa učili a vzdelávali v jednom kolektíve. Inými slovami povedané, deti sú vedené smerom k tolerancii a citlivosti voči potrebám detí s rôznymi druhmi znevýhodnenia. Takto napísané to znie pekne, no rodičia nerómskych detí v Michaľanoch sa už dlhoročne búria a sú proti tomu, aby ich deti chodili do spoločnej triedy s deťmi z rómskej osady v Ostrovanoch, ktoré výrazne zaostávajú a nemajú ani základné hygienické návyky. V minulosti dokonca rodičia nerómske deti odhlásili z tejto školy a využili svoje právo zapísať ich do inej školy – buď v Sabinove, alebo v Medzanoch, kde nechodia rómske deti.
„Situácia sa už upokojila. Po mojom nástupe do funkcie pred dvoma rokmi od nás štyri deti odišli do iných škôl, no osem sa ich medzičasom vrátilo,“ vraví riaditeľ školy v Šarišských Michaľanoch Jaroslav Valaštiak a pokračuje: „Rodičia nerómskych detí mi naďalej telefonujú s tým, že nesúhlasia, aby ich dieťa cvičilo na telesnej výchove s Rómom. Dokonca na rodičovskom združení jedna matka povedala, že nesúhlasí s tým, aby sa jej dcéry dotýkala Rómka z Ostrovian. Vyhrážala sa, že ak to nezariadim, zoberie dieťa preč. Nezariadil som to, lebo to považujem za nesprávne. A dieťa k nám chodí naďalej.“
.sám proti všetkým?
Riaditeľ Valaštiak je v nezávideniahodnej situácii. Ocitol sa pod tlakom rodičov, ale aj učiteľov, ktorí sa búria proti rozhodnutiu súdov o zamedzení segregácie. Od svojho nástupu premiestnil dvadsaťosem rómskych detí tak, aby vytvoril zmiešané triedy. Škola má dnes dvadsaťdva tried, čo je strop, z toho deväť je etnicky zmiešaných – ostatné sú čisto rómske. Tak napríklad v 1. A je osem Rómov a osem Nerómov, v 2. A je šesť Rómov, v 4. A päť Rómov a podobne. Ale aj tu platí, že nemožno veci robiť mechanicky. Mnohé rómske deti sa cítia v nerómskych triedach izolované a vyčleňované – nikto tam s nimi nekomunikuje, a tak cez prestávku utekajú za svojimi kamarátmi do čisto rómskych tried. Riaditeľ Valaštiak od svojho nástupu urobil veľa pozitívnych zmien. Nejde len o „premiešavanie“ v triedach. Škola zrušila oddelené dvory a deti sa hrajú spoločne. Takisto sa vďaka podpore z ministerstva kúpila do jedálne konvektomatová pec a teplé jedlá dostávajú všetci žiaci.
Valaštiak si pritom svojím úsilím naplniť rozsudok pohneval aj starostu, ktorý je zriaďovateľom školy. Je zrejmé, že v Michaľanoch deti z Ostrovian nechcú. Obecné zastupiteľstvo od 1. júla tohto roku zrušilo spoločný školský obvod s Ostrovanmi, čo v praxi znamená, že riaditeľ by už nemal tamojšie deti zapisovať do tried. Valaštiak sa proti rozhodnutiu postavil, prijal tridsaťjeden prváčikov z Ostrovian a dnes čelí žalobe zo strany starostu. Veľká časť problémov by sa pritom odstránila, keby mali v Ostrovanoch nielen špeciálnu, ale aj plne organizovanú základnú školu. Pretože demografia nepustí a na budúci rok bude v tejto obci až 65 prvákov. Ministerstvo školstva a Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity ponúkali Ostrovanom finančné zdroje na postavenie kontajnerovej školy, tak ako v iných obciach, kde majú početné rómske komunity. Ponuka sa spája s jednou podmienkou – nová škola nebude v osade, ale v strede obce, ako prístavba dnešnej špeciálnej školy. Obecné zastupiteľstvo v Ostrovanoch s tým nesúhlasí a žiada, aby škola stála v segregovanej osade. Na Slovensku máme pritom povinnú školskú dochádzku. Deti teda niekam musia chodiť. Ale kam, keď ich nikde nechcú?
Je to patový stav, ktorý sa reálne môže skončiť tak, že škola v Šarišských Michaľanoch začne učiť na dve zmeny. Druhou možnosťou je, že štát rezignuje na svoju podmienku, aby nová kontajnerová škola stála v strede Ostrovian a vybuduje sa v osade. Ako tretiu možnosť Rafael spomína to, že sa vytvoria nové, rozšírené školské obvody tak, aby deti z Ostrovian mohli chodiť do škôl aj do iných obcí alebo do Sabinova. S ohľadom na fakt, že ostrovianske deti nikde nechcú, je to zrejme najmenej pravdepodobná možnosť.
.dvaja riaditelia
„Náš školský audit zaznamenal, že učitelia – a to nielen v Michaľanoch – majú tendenciu učiť davovo a orientujú sa na priemer,“ vysvetľuje Rafael a dodáva: „Talentované deti tak nemajú dostatočný priestor a sú frustrované. Ako príklad môžem uviesť hodinu matematiky, na ktorej nadaný žiak urobil päťminútovku za minútu. Keď to zbadal učiteľ, dal mu ‚za trest´ vypracovať príklad ešte raz. Takáto prax ubližuje talentovaným, ale aj zaostávajúcim deťom. Inklúzia znamená, že na rast sú motivované všetky deti v triede.“
Znie to možno pekne, no prax je tristná. V michalianskej škole je zatiaľ prázdna kooperatívna učebňa, ktorá mala byť prvým krokom smerom k integrácii. Rafael hovorí o potrebe zmeny prístupu učiteľov. Tí nie sú na to motivovaní a viac im vyhovuje, ak ide všetko po starom. Nehovoriac o tom, že škola v Michaľanoch je v schizofrenickej situácii, pretože má dvoch riaditeľov. Okrem Valaštiaka, ktorý funkciu aj vykonáva, je podľa rozhodnutia súdu naďalej riaditeľkou aj Mária Cvancigerová, ktorú pred dvoma rokmi odvolal starosta. Spor však vyhrala, je doma a poberá plat aj príplatky.
Až do vynesenia precedentného rozsudku mala škola dve etnicky oddelené podlažia – na prízemí boli iba čisto rómske triedy, na poschodí iba nerómske. Podobne sa na „biely“ a „čierny“ delili aj dvory, kde sa hrali deti po vyučovaní alebo cez prestávky. A čo je ešte nepochopiteľnejšie, nerómske deti dostávali v jedálni na obed teplú stravu, zatiaľ čo rómske sa museli zaobísť iba s obloženou bagetou a nechodili sa stravovať do jedálne.
Súdy, na ktoré sa s podaním obrátila košická Poradňa pre občianske a ľudské práva, konštatovali, že takáto prax je nezákonná, a to napriek tomu, že s ňou mnohí rodičia z Ostrovian súhlasili. V tejto obci je už dvadsať rokov špeciálna škola, do ktorej dnes chodí na dve zmeny 117 detí z rómskej osady. Zopár nerómskych detí z Ostrovian chodí do školy v neďalekých Medzanoch.
Krajský súd zaviazal školu v Šarišských Michaľanoch napraviť stav vytvorením zmiešaných tried od 1. po 7. ročník. Ale súd neurčil pomer zmiešavania, čo môže znamenať, že dôjde len ku kozmetickým zmenám. Podľa tejto dikcie súdneho rozhodnutia žalovaný splní podmienky súdu, ak umiestni jednu rómsku triedu na prvé podlažie a jednu zmiešanú na prízemie a ak v každej „zmiešanej triede“ bude aspoň jeden rómsky žiak.
.zlá a dobrá prax
Naplniť rozhodnutia súdov pomáha michalianskej škole aj mimovládna organizácia EduRoma. Jej riaditeľ Vladimír Rafael hovorí, že to nie je o matematickom zmiešavaní žiakov. Pretože aj bezbrehé premiešanie detí, a teda nepremyslená integrácia, môže segregáciu prehĺbiť. Na názornom príklade to uvádza analýza michalianskej školy, ktorú vypracovala Alica Petrasová z Pedagogickej fakulty v Prešove. Tá porovnáva dve triedy na druhom stupni; pričom v jednej triede sú čisto rómski žiaci, zatiaľ čo tá druhá je zmiešaná a sú v nej dvaja rómski žiaci.
„Na vyučovacej hodine v 7. A triede žiaci pracovali v počítačovej miestnosti,“ uvádza Petrasová príklad zlej praxe a pokračuje: „Okrem jednej rómskej žiačky mali prístup k počítaču všetci žiaci. Dokonca prvých tridsať minút rómska žiačka sedela oddelene a na svojich spolužiakov sa iba nečinne pozerala. Zvyšných pätnásť minút ju vyučujúci vyzval, aby si k niekomu prisadla. Stoličku jej prisunul iba za chrbát inej žiačky, takže do konca vyučovania ako jediná v triede nepracovala na počítači, hoci úlohy, spoločné pre všetkých žiakov, boli zamerané na vyhľadávanie informácií.“
Ako zistila Petrasová, v tej istej triede počas celého predpoludňajšieho pozorovania nikto zo spolužiakov s rómskou žiačkou nekomunikoval – cez vyučovanie ani cez prestávky. Ani zo strany vyučujúcich nebol v tomto smere nijaký impulz.
Čo teda vlastne požadujú súdy? Rafael namiesto matematického „premiešavania“ detí hovorí o potrebe vyvinutia úplne jednoduchých stratégií na to, aby deti neboli izolované. Konečným cieľom je podľa neho inkluzívne vzdelávanie, čo je najvyššia forma zapojenia detí rôznych etník, náboženstiev či potrieb tak, aby sa učili a vzdelávali v jednom kolektíve. Inými slovami povedané, deti sú vedené smerom k tolerancii a citlivosti voči potrebám detí s rôznymi druhmi znevýhodnenia. Takto napísané to znie pekne, no rodičia nerómskych detí v Michaľanoch sa už dlhoročne búria a sú proti tomu, aby ich deti chodili do spoločnej triedy s deťmi z rómskej osady v Ostrovanoch, ktoré výrazne zaostávajú a nemajú ani základné hygienické návyky. V minulosti dokonca rodičia nerómske deti odhlásili z tejto školy a využili svoje právo zapísať ich do inej školy – buď v Sabinove, alebo v Medzanoch, kde nechodia rómske deti.
„Situácia sa už upokojila. Po mojom nástupe do funkcie pred dvoma rokmi od nás štyri deti odišli do iných škôl, no osem sa ich medzičasom vrátilo,“ vraví riaditeľ školy v Šarišských Michaľanoch Jaroslav Valaštiak a pokračuje: „Rodičia nerómskych detí mi naďalej telefonujú s tým, že nesúhlasia, aby ich dieťa cvičilo na telesnej výchove s Rómom. Dokonca na rodičovskom združení jedna matka povedala, že nesúhlasí s tým, aby sa jej dcéry dotýkala Rómka z Ostrovian. Vyhrážala sa, že ak to nezariadim, zoberie dieťa preč. Nezariadil som to, lebo to považujem za nesprávne. A dieťa k nám chodí naďalej.“
.sám proti všetkým?
Riaditeľ Valaštiak je v nezávideniahodnej situácii. Ocitol sa pod tlakom rodičov, ale aj učiteľov, ktorí sa búria proti rozhodnutiu súdov o zamedzení segregácie. Od svojho nástupu premiestnil dvadsaťosem rómskych detí tak, aby vytvoril zmiešané triedy. Škola má dnes dvadsaťdva tried, čo je strop, z toho deväť je etnicky zmiešaných – ostatné sú čisto rómske. Tak napríklad v 1. A je osem Rómov a osem Nerómov, v 2. A je šesť Rómov, v 4. A päť Rómov a podobne. Ale aj tu platí, že nemožno veci robiť mechanicky. Mnohé rómske deti sa cítia v nerómskych triedach izolované a vyčleňované – nikto tam s nimi nekomunikuje, a tak cez prestávku utekajú za svojimi kamarátmi do čisto rómskych tried. Riaditeľ Valaštiak od svojho nástupu urobil veľa pozitívnych zmien. Nejde len o „premiešavanie“ v triedach. Škola zrušila oddelené dvory a deti sa hrajú spoločne. Takisto sa vďaka podpore z ministerstva kúpila do jedálne konvektomatová pec a teplé jedlá dostávajú všetci žiaci.
Valaštiak si pritom svojím úsilím naplniť rozsudok pohneval aj starostu, ktorý je zriaďovateľom školy. Je zrejmé, že v Michaľanoch deti z Ostrovian nechcú. Obecné zastupiteľstvo od 1. júla tohto roku zrušilo spoločný školský obvod s Ostrovanmi, čo v praxi znamená, že riaditeľ by už nemal tamojšie deti zapisovať do tried. Valaštiak sa proti rozhodnutiu postavil, prijal tridsaťjeden prváčikov z Ostrovian a dnes čelí žalobe zo strany starostu. Veľká časť problémov by sa pritom odstránila, keby mali v Ostrovanoch nielen špeciálnu, ale aj plne organizovanú základnú školu. Pretože demografia nepustí a na budúci rok bude v tejto obci až 65 prvákov. Ministerstvo školstva a Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity ponúkali Ostrovanom finančné zdroje na postavenie kontajnerovej školy, tak ako v iných obciach, kde majú početné rómske komunity. Ponuka sa spája s jednou podmienkou – nová škola nebude v osade, ale v strede obce, ako prístavba dnešnej špeciálnej školy. Obecné zastupiteľstvo v Ostrovanoch s tým nesúhlasí a žiada, aby škola stála v segregovanej osade. Na Slovensku máme pritom povinnú školskú dochádzku. Deti teda niekam musia chodiť. Ale kam, keď ich nikde nechcú?
Je to patový stav, ktorý sa reálne môže skončiť tak, že škola v Šarišských Michaľanoch začne učiť na dve zmeny. Druhou možnosťou je, že štát rezignuje na svoju podmienku, aby nová kontajnerová škola stála v strede Ostrovian a vybuduje sa v osade. Ako tretiu možnosť Rafael spomína to, že sa vytvoria nové, rozšírené školské obvody tak, aby deti z Ostrovian mohli chodiť do škôl aj do iných obcí alebo do Sabinova. S ohľadom na fakt, že ostrovianske deti nikde nechcú, je to zrejme najmenej pravdepodobná možnosť.
.dvaja riaditelia
„Náš školský audit zaznamenal, že učitelia – a to nielen v Michaľanoch – majú tendenciu učiť davovo a orientujú sa na priemer,“ vysvetľuje Rafael a dodáva: „Talentované deti tak nemajú dostatočný priestor a sú frustrované. Ako príklad môžem uviesť hodinu matematiky, na ktorej nadaný žiak urobil päťminútovku za minútu. Keď to zbadal učiteľ, dal mu ‚za trest´ vypracovať príklad ešte raz. Takáto prax ubližuje talentovaným, ale aj zaostávajúcim deťom. Inklúzia znamená, že na rast sú motivované všetky deti v triede.“
Znie to možno pekne, no prax je tristná. V michalianskej škole je zatiaľ prázdna kooperatívna učebňa, ktorá mala byť prvým krokom smerom k integrácii. Rafael hovorí o potrebe zmeny prístupu učiteľov. Tí nie sú na to motivovaní a viac im vyhovuje, ak ide všetko po starom. Nehovoriac o tom, že škola v Michaľanoch je v schizofrenickej situácii, pretože má dvoch riaditeľov. Okrem Valaštiaka, ktorý funkciu aj vykonáva, je podľa rozhodnutia súdu naďalej riaditeľkou aj Mária Cvancigerová, ktorú pred dvoma rokmi odvolal starosta. Spor však vyhrala, je doma a poberá plat aj príplatky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.