.vy ste vlastne na Liptove narodený Bratislavčan?
Je to tak. Až na to, že my v Palúdzke narodení Liptáci nehovoríme „na Liptove” ale „v Liptove”. Narodil som sa asi päť dní po nemeckom útoku na Sovietsky zväz. Stará mama bola v Palúdzke a mama mala zrejme pocit, že tam budem prvé dni po pôrode v lepších rukách.
.vo svojich textoch ste sa viackrát vracali k Bratislave. Máte podobne silnú väzbu k Liptovu?
Mám. V detstve som tam trávil pomerne veľa času. Každé prázdniny aspoň mesiac a ešte predtým počas vojny, keď sa Nemci vyhrážali, že Festung Pressburg udržia a nikto tadiaľ neprejde, tak si rodičia povedali, že v Liptovskom Mikuláši nie je nič vojensky zaujímavé, a preto tam bude bezpečne.
.neodhadli to dobre.
Asi dva mesiace sa tam naťahoval front a my sme to prečkali v pivnici na zemiaky, lebo dvere a okná na dome boli rozbité od mín.
.mali ste štyri roky. Pamätáte si niečo z vojny?
Mám len také bodové spomienky, ktoré nemusia byť vôbec presné: Spával som v koryte a brat v plechovej vani. Spomínam si tiež, ako tam raz prišiel nemecký vojak, ktorý hľadal ubytovanie pre svojich kamarátov. A ako sme sa báli, lebo jeden strýko tak trochu amatérsky partizánčil. Ale dopadlo to dobre. Niektoré epizódky, ktoré mi zostali v pamäti, som aj literárne použil. Som totiž socialistický realista. (Smiech.)
.socialistický realista?
Držím sa reality a nemám vzlet fantázie.
.po vojne ste sa vrátili do Bratislavy?
Hneď po oslobodení Bratislavy sa mama s otcom vrátili domov, a krátko na to aj my s bratom.
.nástup komunistov v štyridsiatom ôsmom ste zažili ako školáčik. Nejaká spomienka?
Patrím ku generácii, ktorá zažila ten zlom. Nastúpil som ešte do školy k uršulínkam, učili nás mníšky, na začiatku vyučovania bola modlitba, na konci školského roku Te Deum v uršulínskom kostole. Ďalší rok sme už spievali Buď práci česť! Sestry uršulínky zmizli.
.ako ste to vnímali?
Ako deti sme si z toho ťažkú hlavu nerobili. V triede boli tie isté lavice a pero sa namáčalo do rovnakého kalamára. To bol pre nás hlavný rozdiel – či sa spievalo, alebo modlilo. Nemôžem povedať, že by som k modlitbe mal vrúcnejší vzťah ako k piesni. Mimochodom, chodil som do triedy s Julom Satinským.
.dospievali ste v päťdesiatych rokoch, ktoré my vnímame ako takú čiernu dieru. Ale to je asi trochu skreslená predstava?
Samozrejme. Paľo Hrúz v jednom rozhovore povedal, že vzhľadom na náš detský vek sú tie najhoršie roky pre nás vlastne krásne. Boli sme mladí a vtedajšiu zložitosť a temnosť situácie sme akosi nevnímali. Dieťa si rieši svoje problémy a iné veci neberie na vedomie. Postupom času človek pochopí, že o niečom sa hovorí doma a v škole o inom, ale zvykne si na to – veď netreba všade o všetkom.
.vízii komunizmu vtedy podľahlo aj veľa múdrych ľudí. Vám sa tá beztriedna spoločnosť nezdala atraktívna?
Nie. Na komunistickú krásnu budúcnosť sme u nás neverili. Vnímali sme priveľa varovných signálov.
.vaši rodičia boli intelektuáli a tí mali v tom čase často blízko k ľavicovým ideálom.
Môj otec, ktorý pochádzal z roľníckej rodiny, zomrel v roku 1946. Mama bola z deviatich detí a musela sa sama pretĺkať, preto naozaj mala všetky predpoklady na „sociálne cítenie”, ale komunistickým ideálom neuverila. Myslím si, že veľa záleží na tom okamihu, keď sa človek vyzlečie z detských nohavíc a z rodinného zákutia vyjde do sveta. Pri prvom stretnutí so spoločenským prostredím si vytvorí pravidlá, ktoré mu istým spôsobom zostanú na celý život. Mama trošku za tým socialistickým videním sveta pokrivkávala. Niekedy začiatkom päťdesiatych rokov mali učitelia cez prázdniny školenie na Horskom parku. Keďže mama učila slovenčinu a literatúru, prednášali im, že sovietska literatúra je náš vzor a západná literatúra je dekadentná, že to je kultúra smrti. Mama, vychovaná prvou republikou, sa prihlásila do diskusie a povedala, že je pozoruhodné, že v tej pokrokovej kultúre Majakovský spáchal samovraždu, Jesenin spáchal samovraždu a spomenula ešte ďalších. Prednášateľ, pôvodne robotnícky káder a neskôr disident, sa opýtal: „Ako sa to vy voláte?” Keď povedala, že Vilikovská, zvolal: „Á, tak to je jasné, buržoázny profesor Vilikovský ma ako proletárskeho chlapca vyhodil zo skúšky!” Našťastie zo stravy na tom školení vypukla epidémia hnačiek a všetci išli do nemocnice. Tak sa na to zabudlo a vec sa „nedoriešila”. S takýmito záležitosťami mala mama až do konca problémy. Nikdy napríklad nebola „vyrovnaná s náboženskou otázkou”, čo vždy pri previerkach aj priznala. No kolektív ju ako dobrú učiteľku podržal a prepieklo sa to. Chodili sme do kostola – síce nie každú nedeľu – bez ohľadu na komunizmus. A bez ohľadu na komunizmus som tam asi v pätnástich rokoch chodiť prestal.
.prečo tak veľa intelektuálov komunizmu podľahlo?
Závisí to podľa mňa od rodinnej situácie. Ak ste mali v rodine nejakého zapáleného komunistu, bolo to iné. Ale súvisí to aj s dobou. V literatúre, napríklad, viete rozlíšiť tých, ktorí medzi prvými išli budovať Trať mládeže a mali pritom povzbudzujúci pocit, že stavajú lepšiu budúcnosť. Tí, čo toto kolektívne očarenie nezažili – a rozdiel bol často len dva-tri roky – už tomu komunistickému ošiaľu tak ľahko nepodľahli. To je ako keď dnes niekto patril, povedzme, k zakladajúcim členom SDKÚ a povie si, že aj keď sa nám všetko nepodarilo a o mnohých veciach sa dá debatovať, ale urobili sme dôležité reformy, bez ktorých by sme sa nedostali dopredu. Áno, nedejú sa len dobré veci, ale treba to vydržať, naša strana to myslí dobre. Niečo takéto, samozrejme, vo vyhrotenej podobe, možno vtedy prežívali komunisti. Dôležitá je pritom autosugescia – keď niečomu chcete veriť, ľahšie si poskladáte realitu tak, aby vašej viere vyhovovala. Ja som nikdy nebol ideologicky orientovaný. Neuvádzam to ako svoju prednosť, ale jednoducho ma to nezaujímalo. Neskôr sa u hlásateľov ideológie už začali vyskytovať také smiešnosti, že vec bola takmer všetkým jasná.
.ale napriek tomu mnohí stále verili.
Musím povedať, že keď si zoberiem napríklad chlapcov z nášho dvora, tak z nich o komunizme neblúznil ani jeden. Mama mala jedného známeho, ktorý zapáleným komunistom bol, ale v roku 1951 ho zatvorili, takže jeho vplyv nemohol byť veľký. A z väzenia sa po deviatich rokoch vrátil už vytriezvený.
.šesťdesiate roky sa vnímajú ako zlaté obdobie slobody a lásky. Váš pocit?
Boli to kolísavé roky. Nebola to prechádzka ružovým sadom, ale je pravda, že som vtedy podľahol presvedčeniu, že sa krôčik za krôčikom posúvame dobrým smerom a že nakoniec tu budeme mať znesiteľný režim. Mali sme, myslím, dve základné ilúzie: jednu lokálnu a jednu globálnu. Lokálna bola v tom, že sa režim bude zlepšovať, až sa stane prijateľným a nebudeme si s tým musieť lámať hlavu. Globálna ilúzia bola v tom, že zdroje sú nekonečné a že svet je náš a bude čoraz stále lepšie. To bola celosvetová ilúzia, ktorá padla začiatkom sedemdesiatych rokov počas ropnej krízy. Tá naša lokálna ilúzia sa skončila, samozrejme, v roku 1968. Do roku 1964 sa nič také okaté v uvoľňovaní nedialo. Boli to takmer nepostrehnuteľné tančeky, dva kroky vpred a jeden vzad, ale mali sme pocit, že to ide dobrým smerom. Že sa tu bude dať žiť.
.v zlatých šesťdesiatych ste začali aj publikovať v Mladej tvorbe.
Mladá tvorba bola prvým znakom toho, že režim zobral na vedomie fakt, že je tu nejaká mladá umelecká generácia. Bolo to dosť vydreté. Na ÚV KSS nevládlo nadšenie, aby niečo také vzniklo. Milan Ferko sa neskôr chválil tým, že to on vybojoval. Bol úspešným zväzáckym kádrom a aj prvým šéfredaktorom Mladej tvorby. Bola to príležitosť pre mladých ľudí, hoci aj so všelijakými zádrhmi – aj to slávne číslo trnavskej skupiny nakoniec vyzeralo celkom ináč, než ako si ho tvorcovia vymysleli. Ale čosi sa dialo.
.prečo ste začali písať?
Pravdupovediac, nerozmýšľal som o tom. Prosto som sa do toho pustil. Začínal som detektívkami. Každá mala asi tak tri strany: vždy sa v osamelom zámku uprostred močarín objaví nejaká mŕtvola a príde tam detektív, aby to vyšetril. A tým sa to vždy skončilo. Veľmi pekne som opísal jeho príchod, ale ďalej to už bolo nad moje sily. (Smiech.)
.ale potom ste to už začali brať vážnejšie.
Áno. Mali sme doma písací stroj, trošku som sa na ňom naučil písať, a to mi pripadalo už akosi ozajstnejšie, podobnejšie tlačenému textu, než keď som si to písal len rukou do zošita. Mal som rád americkú literatúru a zároveň vo mne dozrieval ten socialistický realista.
.vy aj vás brat ste si obľúbili anglickú a americkú literatúru. Kde sa to vo vás vzalo?
Mama nás posielala na večerné jazykové kurzy. Už ako dieťa som chodil do jednej v súčasnosti spustnutej budovy na Panenskej ulici. Mama bola taká dôvtipná, že ma dala medzi dospelých, čo malo obrovskú výhodu: sedel som vzadu v lavici a keďže dospelí sa skutočne chceli naučiť po anglicky a aj si za to platili, boli aktívni, stále sa hlásili a mne dali pokoj. Hoci som po tom ani veľmi netúžil, predsa sa na mňa niečo nalepilo. Keď som si po stroskotaní na FAMU a praxovaní v autoopravovni mal vybrať niečo, čo by som išiel študovať, tak som išiel študovať angličtinu.
.prečo ste sa predtým hlásili na FAMU?
V jedenástej triede na polroku sme mali napísať, kam by sme chceli ísť študovať. Spolužiačka si napísala filmovú školu do Prahy. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, pretože som v tom čase veľmi rád chodil do kina. Paradoxom bolo, že ju vtedy neprijali a mňa áno, hoci som hneď po prvom ročníku skončil.
.prečo?
Boli sme taký skúšobný ročník, do ktorého zobrali dvojnásobný počet študentov a po jeho skončení urobili poradie a ja som sa ocitol pod čiarou. Ale už som tam ani nechcel byť. Mal som vtedy 17 rokov a chcel som, aby ma učili umenie, a nie všelijaké praktické veci, ktoré nám prednášali. Bol som urazený. Hoci tam boli aj pekné veci: Karel Höger nás učil napríklad hereckú výchovu, Miloš V. Kratochvíl dramaturgiu. S odstupom vidím, že to vôbec nebolo márne, ale v tom hlúpom veku sa mi to nepáčilo. Tak či onak, som presvedčený, že vyhodenie zo školy mne, a najmä slovenskému filmu prospelo.
.v Bratislave to už bolo lepšie?
V Bratislave som už nemal ilúzie. Ja som najprv ani nechcel ísť na vysokú školu. Myslel som si, že budem ako Jack London: odbavím si osem hodín v autoopravovni a potom budem písať. Ale po ôsmich hodinách fyzickej práce som bol rád, že som rád a nepísal som nič. Po tej skúsenosti ma už na vysokú školu nemuseli prehovárať.
.prečo ste si vybrali popri štúdiu slovenčiny ešte angličtinu? Boli ste klasický anglofil?
Nie. Ale zdalo sa mi to najľahšie. A ani som prakticky po anglicky nevedel, ale vtedy málokto vedel po anglicky, takže sa ani neočakávalo, že budeme už na prijímačkách hovoriť peknou angličtinou.
.prvá knižka poviedok vám vyšla v šesťdesiatych rokoch – a dlho, dlho nič, pretože ste sa dobrovoľne rozhodli počas normalizácie nepublikovať. Prečo?
Nebolo to nejaké premyslené rozhodnutie. S kamarátom Šútovcom nás vyhodili z jednej redakcie a dostali sme sa do inej, možno trochu zastrčenejšej, ale vždy sme zostali v oblasti literatúry a kultúry. Nechali ma vegetovať, nemôžem si sťažovať, boli ku mne dobrí. Ale videl som, čo sa deje, a tak som vedel, že to, čo ja píšem, nemá šancu. Ani ja sám ako redaktor by som tie texty neuverejnil, nemohol som to teda žiadať ani od nikoho iného. Vrchnosť vtedy postupovala takým zákerným spôsobom, nič sa nedalo na papier, nič nejestvovalo v jasnej, zreteľne formulovanej podobe, zásahy sa vynárali salámovým spôsobom, krok po krôčiku. Základný trik bol v tom, že do roku 1966 existovala cenzúra, tlačový dozor. To bola poctivá hra – alebo, ako hovorí Egon Ervín Kisch, „ani slovo proti poctivému svinstvu“.
.teda texty zastavil cenzor, a nie redaktor, ktorý sa bál o miesto.
Áno, išli sme s korektúrami na tlačový dozor, oni si ich prečítali a vyznačili, čo áno a čo nie. Dalo sa s nimi dokonca pri niektorých veciach aj bojovať. Napokon dali takú pečiatku a mohlo sa tlačiť. A konkrétny úradník tlačového dozoru bol zodpovedný za to, čo vyšlo.
.v normalizácii už nikto nekontroloval knihy predtým, než išli do tlače?
Až keď knižka vyšla, čítal ju ešte špeciálny lektor, vymenovaný ústredným výborom, my sme nevedeli, kto to je.
.bolo to teda zákernejšie ako v časoch klasickej cenzúry.
Áno. Uvediem taký príklad: V Tatrane vyšiel preklad Tisíc a jednej noci, bol to kultúrny počin. Ale vyskytla sa tam veta: „I pojal ju tej noci dva razy.“ Národná edičná rada sedela a hĺbala nad tou jednou vetou celé doobedie, ešte si prizvali aj šéfredaktora vydavateľstva, že či to už nie je pornografia. A keď sa náš šéfredaktor vrátil zo sedenia rady, zavolal si nás a povedal: „Od dnešného dňa musíte prísť s každou súložou za mnou.“ Ja som mal obrovský škandál s knižkou Kurta Vonneguta Bitúnok č. 5. Lektor napísal, že je to fašistická kniha, lebo si tam Američan predstavuje, ako bombarduje Drážďany. Naozaj sa takou predstavou knižka začína, Vonnegut totiž to bombardovanie zažil ako americký zajatec a ako Američan pociťoval výčitky svedomia, no potom je knižka o inom. Lektor sa zrejme nedostal ďalej, ako za prvé dve strany. Hrozilo mi vyhodenie, ale spomenul som si, že som mal na to posudok od Dušana Slobodníka. Išiel som za ním do Budmeríc a on mi dal sovietsky časopis NEVA, kde ten román vyšiel. Všetka česť mu za to. Ukázal som časopis – a bolo po fašizme. Ale nepáčili sa im miesta, kde sa ohovárali sovietski vojaci. A tak sa postihnuté stránky z knihy vytrhávali a vlepovali do nej nové. Takto s odretými ušami vyšiel Bitúnok č. 5. Zároveň vyšiel vtedy v Pravde pobúrený článok, že v jednej americkej škole na nátlak rodičov učitelia pálili Vonnegutovu knižku Bitúnok č. 5.
.knižku Večne je zelený... ste napísali začiatkom sedemdesiatych rokov, vyšla až v roku 1989. Aký to bol pocit, písať si do zásuvky?
Ja som si myslel, že text nevyjde nie pre cenzúru, ale preto, že je to blbosť. Písal som len tak, pre seba, a vtedy človek získa neuveriteľnú slobodu.
.váš pocit zo sedemdesiatych rokov?
Vyrovnaný. Bolo jasné, že sa to nikam nemôže pohnúť, lebo je to nemohúce.
.a že to tak bude už navždy?
Vždy boli nejaké nádeje. Ale o tom, že by sa režim raz mal skončiť, som neuvažoval. Keď v tom vyrastáte, tak si zvyknete. Je to prostredie, v ktorom sa vyznáte. A ja som rovnako neschopný v kapitalizme aj v socializme.
.od konca osemdesiatych rokov vám vychádzala jedna knižka za druhou. Nebolo veľa takých spisovateľov, ktorí mali v zásuvke niečo napísané. Navyše, vám sa podarilo v nových knihách zachytiť atmosféru deväťdesiatych rokov.
To je ten socialistický realizmus. (Úsmev.)
.nebránili ste sa v mečiarovských časoch ani publicistike.
Áno, ja som slabá povaha a dám sa k všeličomu dokopať. Považoval som vtedy za povinnosť ozvať sa.
.teraz sú v móde rôzne knižky o tvorivosti, ako si ju pestovať, udržiavať. Vy ste človek po sedemdesiatke a vyhráte cenu v konkurencii mladých talentovaných autorov. Vlani ste vydali knižku, teraz vám vychádza ďalšia...
A príde ešte ďalšia.
.kde sa vo vás berie tá tvorivosť?
Lebo nemám čo robiť. (Úsmev.) Ja sa takto bavím, je to hra.
.takže vy sa pri písaní hráte?
Áno. V princípe sa hrám. Každý človek má tvorivú zložku. Deti sa hrajú, to je základné potvrdenie, že to v človeku je. Keď sa tvorivosť nepoužíva, zakrpatie. Je tisíc spôsobov, ako tvorivosť vyjadriť a ja si vôbec nemyslím, že to musí byť umenie. Americký psychológ Maslow hovorí, že prvotriedne mydlo je kreatívnejšie ako druhoradý obraz.
.spomínali ste, ako sa vám v mladosti páčil Jack London, že ste sa v ňom chvíľu videli. Ale vy ste vlastne nemali vzrušujúci život.
Nie, len možno v mladosti som mal drobné výletné pokusy do dobrodružstiev.
.ale aj taký pokojný život bez veľkých dobrodružstiev vám poskytol dostatok námetov na literatúru.
Ja som v podstate pozorovateľ. Pozerám sa. Považoval by som za zásah do obrazu, keby som sám niečo vyprovokoval alebo menil. Keď tam vnesiem svoj subjektívny prvok, už to nie je pravda, už ten obraz krivím.
.podobný pozorovateľ je Dušan Dušek, ktorý si píše podrobné denníky o tom, čo videl, počul... Aj vy to robíte?
Nikdy som to nerobil. Ale teraz, keď som na dôchodku, som si začal rukou písať denník, aby som sa nenudil. Zaznamenám si napríklad toto: Dneska som sa oholil. Až traja ľudia mi telefonovali. A to je všetko. (Úsmev.) Dal som si jednoducho úlohu písať rukou nahusto do zošitkov, lebo to mi robí pôžitok, a je úplne jedno, čo sa tam nakoniec dostane. Netrhám si vlasy, že mi nič nenapadne. Občas iba skonštatujem: Toto je trápne, ako som sa bez myšlienok zaobišiel už druhý mesiac. (Úsmev.)
.čo viete o novej knihe, keď ju idete písať?
Väčšinou nič. Dačo to písanie spúšťa: nejaký moment, alebo veta, ktorú som počul, často fotografia. A potom človek skúša, ako sa dostať k tomu, čo je za tým. Kedysi, keď som bol ešte „čistá duša“, tak som pokojne napísal 25 strán, a potom, keď som cítil, že to nie je ono, som ich vyhodil. Dnes už nie som „čistá duša“, tak rozmýšľam, ako ich použiť. Je to mrzké, keď sa človek tak zvrhne, že si už ani neviem predstaviť – tak ako pri knihe Večne je zelený... – že by tá knižka nevyšla. Už tú slobodu neviem dosiahnuť.
.vtedy, keď ste si mysleli, že tá knižka ani nikdy nevyjde, ste boli slobodnejší?
Áno. Keďže som si myslel, že to nikto nevydá, môžem si písať, čo chcem. Tú knižku som si písal počas porád vo vydavateľstve, do takého malého zošitka za 60 halierov. Vtedy sa mi najľahšie písalo. Viete, niekto hovorí, že píše tri strany denne, moja úspešná norma je 12 riadkov denne, ale vtedy som do zošitka nadrúľal aj štyri stránky.
.dvanásť riadkov nie je veľa. Dnes viac rozmýšľate o čitateľovi?
Nemyslím si. Rozmýšľal som o ňom, keď som knižke dal názov Prvá a posledná láska. Ale to je už dodatočná myšlienková operácia.
.keď hovoríme o budúcnosti literatúry, ste skôr skeptik či optimista?
Starci majú byť skeptickí, lebo keď oni nebudú, kto bude? Som skeptický, pokiaľ ide o čitateľov, a som optimistický, pokiaľ ide o literatúru. Páči sa mi, že vychádza toľko kníh napriek tomu, že ekonomické podmienky pre literatúru nie sú nijako priaznivé. Toto je obdivuhodné. Tá tvorivosť tu je, len aby boli aj čitatelia. Ale kto som ja, aby som to posudzoval?
.váš ruský kolega Šiškin napísal esej Predvojnová Európa (vyšla nedávno v SME). Tvrdí, že povojnová doba sa zmenila v predvojnovú. Nemýli sa?
Nie. Zviera mi z toho žalúdok. Európa si ľahla na chrbát a odhalila brucho. Ja nevolám po vojne, ale toľko váhania pri toľkom porušení medzinárodných pravidiel! Myslím, že sa malo povedať jasné NIE, zavčasu a nahlas. Naše základné gesto prezrádza, že by sme boli strašne neradi, keby sme ten krémeš, čo v nedeľu máme, už nemali. A ani pomyslenia, že by sme mali byť bez vyprážaného rezňa! Tento signál Európa vyslala svetu, a ako sa do hory volá, tak sa z lesa ozýva.
Pavel Vilikovský/
Narodil sa v roku 1941 v Palúdzke, vyrastal v Bratislave. V roku 1958 začal študovať na pražskej FAMU, no po prvom ročníku zo školy odišiel. Dva roky pracoval ako robotník a následne vyštudoval Filozofickú fakultu UK, odbor slovenčina a angličtina. Bol redaktorom Slovenských pohľadov a neskôr redaktorom vydavateľstva Tatran. Jeho prvá zbierka poviedok vyšla v roku 1965, počas normalizácie písal hlavne do zásuvky. Keď jeho diela začali začiatkom deväťdesiatych rokov postupne vychádzať, celkom oprávnene ho označovali za jedného z najzaujímavejších slovenských spisovateľov. Je dvojnásobným držiteľom Ceny Anasoft litera. Žije v Bratislave, díva sa a píše.
Je to tak. Až na to, že my v Palúdzke narodení Liptáci nehovoríme „na Liptove” ale „v Liptove”. Narodil som sa asi päť dní po nemeckom útoku na Sovietsky zväz. Stará mama bola v Palúdzke a mama mala zrejme pocit, že tam budem prvé dni po pôrode v lepších rukách.
.vo svojich textoch ste sa viackrát vracali k Bratislave. Máte podobne silnú väzbu k Liptovu?
Mám. V detstve som tam trávil pomerne veľa času. Každé prázdniny aspoň mesiac a ešte predtým počas vojny, keď sa Nemci vyhrážali, že Festung Pressburg udržia a nikto tadiaľ neprejde, tak si rodičia povedali, že v Liptovskom Mikuláši nie je nič vojensky zaujímavé, a preto tam bude bezpečne.
.neodhadli to dobre.
Asi dva mesiace sa tam naťahoval front a my sme to prečkali v pivnici na zemiaky, lebo dvere a okná na dome boli rozbité od mín.
.mali ste štyri roky. Pamätáte si niečo z vojny?
Mám len také bodové spomienky, ktoré nemusia byť vôbec presné: Spával som v koryte a brat v plechovej vani. Spomínam si tiež, ako tam raz prišiel nemecký vojak, ktorý hľadal ubytovanie pre svojich kamarátov. A ako sme sa báli, lebo jeden strýko tak trochu amatérsky partizánčil. Ale dopadlo to dobre. Niektoré epizódky, ktoré mi zostali v pamäti, som aj literárne použil. Som totiž socialistický realista. (Smiech.)
.socialistický realista?
Držím sa reality a nemám vzlet fantázie.
.po vojne ste sa vrátili do Bratislavy?
Hneď po oslobodení Bratislavy sa mama s otcom vrátili domov, a krátko na to aj my s bratom.
.nástup komunistov v štyridsiatom ôsmom ste zažili ako školáčik. Nejaká spomienka?
Patrím ku generácii, ktorá zažila ten zlom. Nastúpil som ešte do školy k uršulínkam, učili nás mníšky, na začiatku vyučovania bola modlitba, na konci školského roku Te Deum v uršulínskom kostole. Ďalší rok sme už spievali Buď práci česť! Sestry uršulínky zmizli.
.ako ste to vnímali?
Ako deti sme si z toho ťažkú hlavu nerobili. V triede boli tie isté lavice a pero sa namáčalo do rovnakého kalamára. To bol pre nás hlavný rozdiel – či sa spievalo, alebo modlilo. Nemôžem povedať, že by som k modlitbe mal vrúcnejší vzťah ako k piesni. Mimochodom, chodil som do triedy s Julom Satinským.
.dospievali ste v päťdesiatych rokoch, ktoré my vnímame ako takú čiernu dieru. Ale to je asi trochu skreslená predstava?
Samozrejme. Paľo Hrúz v jednom rozhovore povedal, že vzhľadom na náš detský vek sú tie najhoršie roky pre nás vlastne krásne. Boli sme mladí a vtedajšiu zložitosť a temnosť situácie sme akosi nevnímali. Dieťa si rieši svoje problémy a iné veci neberie na vedomie. Postupom času človek pochopí, že o niečom sa hovorí doma a v škole o inom, ale zvykne si na to – veď netreba všade o všetkom.
.vízii komunizmu vtedy podľahlo aj veľa múdrych ľudí. Vám sa tá beztriedna spoločnosť nezdala atraktívna?
Nie. Na komunistickú krásnu budúcnosť sme u nás neverili. Vnímali sme priveľa varovných signálov.
.vaši rodičia boli intelektuáli a tí mali v tom čase často blízko k ľavicovým ideálom.
Môj otec, ktorý pochádzal z roľníckej rodiny, zomrel v roku 1946. Mama bola z deviatich detí a musela sa sama pretĺkať, preto naozaj mala všetky predpoklady na „sociálne cítenie”, ale komunistickým ideálom neuverila. Myslím si, že veľa záleží na tom okamihu, keď sa človek vyzlečie z detských nohavíc a z rodinného zákutia vyjde do sveta. Pri prvom stretnutí so spoločenským prostredím si vytvorí pravidlá, ktoré mu istým spôsobom zostanú na celý život. Mama trošku za tým socialistickým videním sveta pokrivkávala. Niekedy začiatkom päťdesiatych rokov mali učitelia cez prázdniny školenie na Horskom parku. Keďže mama učila slovenčinu a literatúru, prednášali im, že sovietska literatúra je náš vzor a západná literatúra je dekadentná, že to je kultúra smrti. Mama, vychovaná prvou republikou, sa prihlásila do diskusie a povedala, že je pozoruhodné, že v tej pokrokovej kultúre Majakovský spáchal samovraždu, Jesenin spáchal samovraždu a spomenula ešte ďalších. Prednášateľ, pôvodne robotnícky káder a neskôr disident, sa opýtal: „Ako sa to vy voláte?” Keď povedala, že Vilikovská, zvolal: „Á, tak to je jasné, buržoázny profesor Vilikovský ma ako proletárskeho chlapca vyhodil zo skúšky!” Našťastie zo stravy na tom školení vypukla epidémia hnačiek a všetci išli do nemocnice. Tak sa na to zabudlo a vec sa „nedoriešila”. S takýmito záležitosťami mala mama až do konca problémy. Nikdy napríklad nebola „vyrovnaná s náboženskou otázkou”, čo vždy pri previerkach aj priznala. No kolektív ju ako dobrú učiteľku podržal a prepieklo sa to. Chodili sme do kostola – síce nie každú nedeľu – bez ohľadu na komunizmus. A bez ohľadu na komunizmus som tam asi v pätnástich rokoch chodiť prestal.
.prečo tak veľa intelektuálov komunizmu podľahlo?
Závisí to podľa mňa od rodinnej situácie. Ak ste mali v rodine nejakého zapáleného komunistu, bolo to iné. Ale súvisí to aj s dobou. V literatúre, napríklad, viete rozlíšiť tých, ktorí medzi prvými išli budovať Trať mládeže a mali pritom povzbudzujúci pocit, že stavajú lepšiu budúcnosť. Tí, čo toto kolektívne očarenie nezažili – a rozdiel bol často len dva-tri roky – už tomu komunistickému ošiaľu tak ľahko nepodľahli. To je ako keď dnes niekto patril, povedzme, k zakladajúcim členom SDKÚ a povie si, že aj keď sa nám všetko nepodarilo a o mnohých veciach sa dá debatovať, ale urobili sme dôležité reformy, bez ktorých by sme sa nedostali dopredu. Áno, nedejú sa len dobré veci, ale treba to vydržať, naša strana to myslí dobre. Niečo takéto, samozrejme, vo vyhrotenej podobe, možno vtedy prežívali komunisti. Dôležitá je pritom autosugescia – keď niečomu chcete veriť, ľahšie si poskladáte realitu tak, aby vašej viere vyhovovala. Ja som nikdy nebol ideologicky orientovaný. Neuvádzam to ako svoju prednosť, ale jednoducho ma to nezaujímalo. Neskôr sa u hlásateľov ideológie už začali vyskytovať také smiešnosti, že vec bola takmer všetkým jasná.
.ale napriek tomu mnohí stále verili.
Musím povedať, že keď si zoberiem napríklad chlapcov z nášho dvora, tak z nich o komunizme neblúznil ani jeden. Mama mala jedného známeho, ktorý zapáleným komunistom bol, ale v roku 1951 ho zatvorili, takže jeho vplyv nemohol byť veľký. A z väzenia sa po deviatich rokoch vrátil už vytriezvený.
.šesťdesiate roky sa vnímajú ako zlaté obdobie slobody a lásky. Váš pocit?
Boli to kolísavé roky. Nebola to prechádzka ružovým sadom, ale je pravda, že som vtedy podľahol presvedčeniu, že sa krôčik za krôčikom posúvame dobrým smerom a že nakoniec tu budeme mať znesiteľný režim. Mali sme, myslím, dve základné ilúzie: jednu lokálnu a jednu globálnu. Lokálna bola v tom, že sa režim bude zlepšovať, až sa stane prijateľným a nebudeme si s tým musieť lámať hlavu. Globálna ilúzia bola v tom, že zdroje sú nekonečné a že svet je náš a bude čoraz stále lepšie. To bola celosvetová ilúzia, ktorá padla začiatkom sedemdesiatych rokov počas ropnej krízy. Tá naša lokálna ilúzia sa skončila, samozrejme, v roku 1968. Do roku 1964 sa nič také okaté v uvoľňovaní nedialo. Boli to takmer nepostrehnuteľné tančeky, dva kroky vpred a jeden vzad, ale mali sme pocit, že to ide dobrým smerom. Že sa tu bude dať žiť.
.v zlatých šesťdesiatych ste začali aj publikovať v Mladej tvorbe.
Mladá tvorba bola prvým znakom toho, že režim zobral na vedomie fakt, že je tu nejaká mladá umelecká generácia. Bolo to dosť vydreté. Na ÚV KSS nevládlo nadšenie, aby niečo také vzniklo. Milan Ferko sa neskôr chválil tým, že to on vybojoval. Bol úspešným zväzáckym kádrom a aj prvým šéfredaktorom Mladej tvorby. Bola to príležitosť pre mladých ľudí, hoci aj so všelijakými zádrhmi – aj to slávne číslo trnavskej skupiny nakoniec vyzeralo celkom ináč, než ako si ho tvorcovia vymysleli. Ale čosi sa dialo.
.prečo ste začali písať?
Pravdupovediac, nerozmýšľal som o tom. Prosto som sa do toho pustil. Začínal som detektívkami. Každá mala asi tak tri strany: vždy sa v osamelom zámku uprostred močarín objaví nejaká mŕtvola a príde tam detektív, aby to vyšetril. A tým sa to vždy skončilo. Veľmi pekne som opísal jeho príchod, ale ďalej to už bolo nad moje sily. (Smiech.)
.ale potom ste to už začali brať vážnejšie.
Áno. Mali sme doma písací stroj, trošku som sa na ňom naučil písať, a to mi pripadalo už akosi ozajstnejšie, podobnejšie tlačenému textu, než keď som si to písal len rukou do zošita. Mal som rád americkú literatúru a zároveň vo mne dozrieval ten socialistický realista.
.vy aj vás brat ste si obľúbili anglickú a americkú literatúru. Kde sa to vo vás vzalo?
Mama nás posielala na večerné jazykové kurzy. Už ako dieťa som chodil do jednej v súčasnosti spustnutej budovy na Panenskej ulici. Mama bola taká dôvtipná, že ma dala medzi dospelých, čo malo obrovskú výhodu: sedel som vzadu v lavici a keďže dospelí sa skutočne chceli naučiť po anglicky a aj si za to platili, boli aktívni, stále sa hlásili a mne dali pokoj. Hoci som po tom ani veľmi netúžil, predsa sa na mňa niečo nalepilo. Keď som si po stroskotaní na FAMU a praxovaní v autoopravovni mal vybrať niečo, čo by som išiel študovať, tak som išiel študovať angličtinu.
.prečo ste sa predtým hlásili na FAMU?
V jedenástej triede na polroku sme mali napísať, kam by sme chceli ísť študovať. Spolužiačka si napísala filmovú školu do Prahy. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, pretože som v tom čase veľmi rád chodil do kina. Paradoxom bolo, že ju vtedy neprijali a mňa áno, hoci som hneď po prvom ročníku skončil.
.prečo?
Boli sme taký skúšobný ročník, do ktorého zobrali dvojnásobný počet študentov a po jeho skončení urobili poradie a ja som sa ocitol pod čiarou. Ale už som tam ani nechcel byť. Mal som vtedy 17 rokov a chcel som, aby ma učili umenie, a nie všelijaké praktické veci, ktoré nám prednášali. Bol som urazený. Hoci tam boli aj pekné veci: Karel Höger nás učil napríklad hereckú výchovu, Miloš V. Kratochvíl dramaturgiu. S odstupom vidím, že to vôbec nebolo márne, ale v tom hlúpom veku sa mi to nepáčilo. Tak či onak, som presvedčený, že vyhodenie zo školy mne, a najmä slovenskému filmu prospelo.
.v Bratislave to už bolo lepšie?
V Bratislave som už nemal ilúzie. Ja som najprv ani nechcel ísť na vysokú školu. Myslel som si, že budem ako Jack London: odbavím si osem hodín v autoopravovni a potom budem písať. Ale po ôsmich hodinách fyzickej práce som bol rád, že som rád a nepísal som nič. Po tej skúsenosti ma už na vysokú školu nemuseli prehovárať.
.prečo ste si vybrali popri štúdiu slovenčiny ešte angličtinu? Boli ste klasický anglofil?
Nie. Ale zdalo sa mi to najľahšie. A ani som prakticky po anglicky nevedel, ale vtedy málokto vedel po anglicky, takže sa ani neočakávalo, že budeme už na prijímačkách hovoriť peknou angličtinou.
.prvá knižka poviedok vám vyšla v šesťdesiatych rokoch – a dlho, dlho nič, pretože ste sa dobrovoľne rozhodli počas normalizácie nepublikovať. Prečo?
Nebolo to nejaké premyslené rozhodnutie. S kamarátom Šútovcom nás vyhodili z jednej redakcie a dostali sme sa do inej, možno trochu zastrčenejšej, ale vždy sme zostali v oblasti literatúry a kultúry. Nechali ma vegetovať, nemôžem si sťažovať, boli ku mne dobrí. Ale videl som, čo sa deje, a tak som vedel, že to, čo ja píšem, nemá šancu. Ani ja sám ako redaktor by som tie texty neuverejnil, nemohol som to teda žiadať ani od nikoho iného. Vrchnosť vtedy postupovala takým zákerným spôsobom, nič sa nedalo na papier, nič nejestvovalo v jasnej, zreteľne formulovanej podobe, zásahy sa vynárali salámovým spôsobom, krok po krôčiku. Základný trik bol v tom, že do roku 1966 existovala cenzúra, tlačový dozor. To bola poctivá hra – alebo, ako hovorí Egon Ervín Kisch, „ani slovo proti poctivému svinstvu“.
.teda texty zastavil cenzor, a nie redaktor, ktorý sa bál o miesto.
Áno, išli sme s korektúrami na tlačový dozor, oni si ich prečítali a vyznačili, čo áno a čo nie. Dalo sa s nimi dokonca pri niektorých veciach aj bojovať. Napokon dali takú pečiatku a mohlo sa tlačiť. A konkrétny úradník tlačového dozoru bol zodpovedný za to, čo vyšlo.
.v normalizácii už nikto nekontroloval knihy predtým, než išli do tlače?
Až keď knižka vyšla, čítal ju ešte špeciálny lektor, vymenovaný ústredným výborom, my sme nevedeli, kto to je.
.bolo to teda zákernejšie ako v časoch klasickej cenzúry.
Áno. Uvediem taký príklad: V Tatrane vyšiel preklad Tisíc a jednej noci, bol to kultúrny počin. Ale vyskytla sa tam veta: „I pojal ju tej noci dva razy.“ Národná edičná rada sedela a hĺbala nad tou jednou vetou celé doobedie, ešte si prizvali aj šéfredaktora vydavateľstva, že či to už nie je pornografia. A keď sa náš šéfredaktor vrátil zo sedenia rady, zavolal si nás a povedal: „Od dnešného dňa musíte prísť s každou súložou za mnou.“ Ja som mal obrovský škandál s knižkou Kurta Vonneguta Bitúnok č. 5. Lektor napísal, že je to fašistická kniha, lebo si tam Američan predstavuje, ako bombarduje Drážďany. Naozaj sa takou predstavou knižka začína, Vonnegut totiž to bombardovanie zažil ako americký zajatec a ako Američan pociťoval výčitky svedomia, no potom je knižka o inom. Lektor sa zrejme nedostal ďalej, ako za prvé dve strany. Hrozilo mi vyhodenie, ale spomenul som si, že som mal na to posudok od Dušana Slobodníka. Išiel som za ním do Budmeríc a on mi dal sovietsky časopis NEVA, kde ten román vyšiel. Všetka česť mu za to. Ukázal som časopis – a bolo po fašizme. Ale nepáčili sa im miesta, kde sa ohovárali sovietski vojaci. A tak sa postihnuté stránky z knihy vytrhávali a vlepovali do nej nové. Takto s odretými ušami vyšiel Bitúnok č. 5. Zároveň vyšiel vtedy v Pravde pobúrený článok, že v jednej americkej škole na nátlak rodičov učitelia pálili Vonnegutovu knižku Bitúnok č. 5.
.knižku Večne je zelený... ste napísali začiatkom sedemdesiatych rokov, vyšla až v roku 1989. Aký to bol pocit, písať si do zásuvky?
Ja som si myslel, že text nevyjde nie pre cenzúru, ale preto, že je to blbosť. Písal som len tak, pre seba, a vtedy človek získa neuveriteľnú slobodu.
.váš pocit zo sedemdesiatych rokov?
Vyrovnaný. Bolo jasné, že sa to nikam nemôže pohnúť, lebo je to nemohúce.
.a že to tak bude už navždy?
Vždy boli nejaké nádeje. Ale o tom, že by sa režim raz mal skončiť, som neuvažoval. Keď v tom vyrastáte, tak si zvyknete. Je to prostredie, v ktorom sa vyznáte. A ja som rovnako neschopný v kapitalizme aj v socializme.
.od konca osemdesiatych rokov vám vychádzala jedna knižka za druhou. Nebolo veľa takých spisovateľov, ktorí mali v zásuvke niečo napísané. Navyše, vám sa podarilo v nových knihách zachytiť atmosféru deväťdesiatych rokov.
To je ten socialistický realizmus. (Úsmev.)
.nebránili ste sa v mečiarovských časoch ani publicistike.
Áno, ja som slabá povaha a dám sa k všeličomu dokopať. Považoval som vtedy za povinnosť ozvať sa.
.teraz sú v móde rôzne knižky o tvorivosti, ako si ju pestovať, udržiavať. Vy ste človek po sedemdesiatke a vyhráte cenu v konkurencii mladých talentovaných autorov. Vlani ste vydali knižku, teraz vám vychádza ďalšia...
A príde ešte ďalšia.
.kde sa vo vás berie tá tvorivosť?
Lebo nemám čo robiť. (Úsmev.) Ja sa takto bavím, je to hra.
.takže vy sa pri písaní hráte?
Áno. V princípe sa hrám. Každý človek má tvorivú zložku. Deti sa hrajú, to je základné potvrdenie, že to v človeku je. Keď sa tvorivosť nepoužíva, zakrpatie. Je tisíc spôsobov, ako tvorivosť vyjadriť a ja si vôbec nemyslím, že to musí byť umenie. Americký psychológ Maslow hovorí, že prvotriedne mydlo je kreatívnejšie ako druhoradý obraz.
.spomínali ste, ako sa vám v mladosti páčil Jack London, že ste sa v ňom chvíľu videli. Ale vy ste vlastne nemali vzrušujúci život.
Nie, len možno v mladosti som mal drobné výletné pokusy do dobrodružstiev.
.ale aj taký pokojný život bez veľkých dobrodružstiev vám poskytol dostatok námetov na literatúru.
Ja som v podstate pozorovateľ. Pozerám sa. Považoval by som za zásah do obrazu, keby som sám niečo vyprovokoval alebo menil. Keď tam vnesiem svoj subjektívny prvok, už to nie je pravda, už ten obraz krivím.
.podobný pozorovateľ je Dušan Dušek, ktorý si píše podrobné denníky o tom, čo videl, počul... Aj vy to robíte?
Nikdy som to nerobil. Ale teraz, keď som na dôchodku, som si začal rukou písať denník, aby som sa nenudil. Zaznamenám si napríklad toto: Dneska som sa oholil. Až traja ľudia mi telefonovali. A to je všetko. (Úsmev.) Dal som si jednoducho úlohu písať rukou nahusto do zošitkov, lebo to mi robí pôžitok, a je úplne jedno, čo sa tam nakoniec dostane. Netrhám si vlasy, že mi nič nenapadne. Občas iba skonštatujem: Toto je trápne, ako som sa bez myšlienok zaobišiel už druhý mesiac. (Úsmev.)
.čo viete o novej knihe, keď ju idete písať?
Väčšinou nič. Dačo to písanie spúšťa: nejaký moment, alebo veta, ktorú som počul, často fotografia. A potom človek skúša, ako sa dostať k tomu, čo je za tým. Kedysi, keď som bol ešte „čistá duša“, tak som pokojne napísal 25 strán, a potom, keď som cítil, že to nie je ono, som ich vyhodil. Dnes už nie som „čistá duša“, tak rozmýšľam, ako ich použiť. Je to mrzké, keď sa človek tak zvrhne, že si už ani neviem predstaviť – tak ako pri knihe Večne je zelený... – že by tá knižka nevyšla. Už tú slobodu neviem dosiahnuť.
.vtedy, keď ste si mysleli, že tá knižka ani nikdy nevyjde, ste boli slobodnejší?
Áno. Keďže som si myslel, že to nikto nevydá, môžem si písať, čo chcem. Tú knižku som si písal počas porád vo vydavateľstve, do takého malého zošitka za 60 halierov. Vtedy sa mi najľahšie písalo. Viete, niekto hovorí, že píše tri strany denne, moja úspešná norma je 12 riadkov denne, ale vtedy som do zošitka nadrúľal aj štyri stránky.
.dvanásť riadkov nie je veľa. Dnes viac rozmýšľate o čitateľovi?
Nemyslím si. Rozmýšľal som o ňom, keď som knižke dal názov Prvá a posledná láska. Ale to je už dodatočná myšlienková operácia.
.keď hovoríme o budúcnosti literatúry, ste skôr skeptik či optimista?
Starci majú byť skeptickí, lebo keď oni nebudú, kto bude? Som skeptický, pokiaľ ide o čitateľov, a som optimistický, pokiaľ ide o literatúru. Páči sa mi, že vychádza toľko kníh napriek tomu, že ekonomické podmienky pre literatúru nie sú nijako priaznivé. Toto je obdivuhodné. Tá tvorivosť tu je, len aby boli aj čitatelia. Ale kto som ja, aby som to posudzoval?
.váš ruský kolega Šiškin napísal esej Predvojnová Európa (vyšla nedávno v SME). Tvrdí, že povojnová doba sa zmenila v predvojnovú. Nemýli sa?
Nie. Zviera mi z toho žalúdok. Európa si ľahla na chrbát a odhalila brucho. Ja nevolám po vojne, ale toľko váhania pri toľkom porušení medzinárodných pravidiel! Myslím, že sa malo povedať jasné NIE, zavčasu a nahlas. Naše základné gesto prezrádza, že by sme boli strašne neradi, keby sme ten krémeš, čo v nedeľu máme, už nemali. A ani pomyslenia, že by sme mali byť bez vyprážaného rezňa! Tento signál Európa vyslala svetu, a ako sa do hory volá, tak sa z lesa ozýva.
Pavel Vilikovský/
Narodil sa v roku 1941 v Palúdzke, vyrastal v Bratislave. V roku 1958 začal študovať na pražskej FAMU, no po prvom ročníku zo školy odišiel. Dva roky pracoval ako robotník a následne vyštudoval Filozofickú fakultu UK, odbor slovenčina a angličtina. Bol redaktorom Slovenských pohľadov a neskôr redaktorom vydavateľstva Tatran. Jeho prvá zbierka poviedok vyšla v roku 1965, počas normalizácie písal hlavne do zásuvky. Keď jeho diela začali začiatkom deväťdesiatych rokov postupne vychádzať, celkom oprávnene ho označovali za jedného z najzaujímavejších slovenských spisovateľov. Je dvojnásobným držiteľom Ceny Anasoft litera. Žije v Bratislave, díva sa a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.