Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Mení sa to v náš prospech

.peter Bálik .časopis .kultúra

Od deväťdesiatych rokov je DJ, od roku 2000 organizuje festival Wilsonic, niekoľko rokov aj festival Electronic Beats a od minulého roku aj festival Waves, ktorého oficiálny prvý ročník bude 3. až 5. októbra v Bratislave. Tibor Holoda.

.ty si bol dlho známy najmä ako DJ, neskôr aj ako organizátor festivalu Wilsonic. V poslednom čase sa zdá, ako keby ťa najviac zaujímala slovenská hudobná scéna a jej problémy. Ako to vzniklo?
Prirodzene. Aj Wilsonic od začiatku chcel pomôcť scéne v strednej a východnej Európe a nielen prinášať veci zvonku. Potom sme začali chodiť von, získavať kontakty a zisťovať, ako to funguje v zahraničí. To nás inšpirovalo na to, že niečo podobné by sme mohli robiť aj tu. Najprv ako hudobného fanúšika, neskôr ma ako Dja a promotéra začali zaujímať rôzne stránky hudobného biznisu. Druhá vec je, že v posledných rokoch prechádza hudobný biznis obrovskou zmenou. Pre mňa osobne je to neskutočne zaujímavé obdobie. Ja zaujímavé byť pri tom a spolutvoriť tie zmeny. Veľká časť hudobného biznisu je v súčasnosti v troskách a veľa hudobníkov má hlavu v smútku.

.hovoríš, že to je zaujímavé obdobie. V čom?
Celý hudobný biznis sa zrazu stavia akoby nanovo. Bol postavený na príjmoch z predaja nahrávok, ktoré boli príchodom internetu prakticky zmazané. No a teraz musí nájsť nové modely na to, aby fungoval. Ony sa objavujú, je to celé fragmentovanejšie, už to možno nebude jeden obchodný model, ktorý poskytne hudobníkovi väčšinu príjmu, ako mal donedávna z predaja nahrávok, ale skôr mozaika viacerých riešení. A v tom je to zaujímavé.

.prvý ročník Wilsonicu bol v roku 2000, a to ešte doznievalo to predchádzajúce obdobie.
Vtedy tu ešte nebol broadband internet.

.ešte sa poctivo napaľovali cédečká.
Presne tak. Okrem malej skupiny zapálených fanúšikov ľudia svetovú scénu nepoznali. Taký Aphex Twin už vtedy fungoval, alebo vydavateľstvo Ninja Tune, ale poznala to len úzka skupina ľudí. Dnes čokoľvek vytiahneš, tak nájdeš ľudí, ktorí to poznajú. Objavíš novú kapelu, ideš na jej facebookovú stránku a zistíš, že medzi jej fanúšikmi je už niekoľko tvojich priateľov.

.to bolo ešte obdobie, keď ľudia chodili do U Clubu, kde ste im často hrali aj úplne novú hudbu, a tak sa diali hudobné objavy.
Tí ľudia nevedeli, čo my tam hráme. Nemali to odkiaľ vedieť.

.ty ako DJ si sa v tom období ako dostával k hudbe?
Keď padla Železná opona, začali sme čítať hudobné magazíny, v ktorých bolo veľa recenzií. Postupne sme si tam našli svojich recenzentov a na základe toho, čo oni odporúčali, sme si objednávali platne – väčšinou sme poprosili ľudí, čo chodili do Anglicka, aby nám to kúpili a priniesli. Platne sme si potom pozorne vypočuli, dve tretiny z toho boli blbosti, a tak sme sa ich snažili posunúť ďalej. Toto bol prvý systém. Potom začali aj do viedenských obchodov voziť elektroniku, tak sme tam začali chodiť. Každý týždeň sme išli do Viedne, počúvali sme tam kvantá dosiek a nosili ich sem.

.bolo vtedy ťažšie alebo ľahšie robiť promotéra a organizovať festival?
Bolo toho vtedy menej, takže po tejto stránke to bolo jednoduchšie. Dnes tu v Bratislave máme veľa klubov, sme už trošku rozmaznaní, a preto je to trošku ťažšie. No dnes je to lepšie v tom, že ľudia tú hudbu, ktorú im prinášame, poznajú, ekonomicky sme na tom oveľa lepšie než pred 15 rokmi a všetci máme viac informácií.

.možno to znie staromilsky, ale v minulosti, keď si objavil niečo, čo sa ti páčilo, musel si na to vynaložiť väčšiu námahu, a potom si si to viac vážil. Teraz stačí pár klikov na počítači. Nevedie to k tomu, že si to potom menej vážime?
Ja si myslím, že to nie je úplne tak. Ak dnes máš chuť objavovať, tak máš oveľa viac možností a máš s tým možno ešte viac práce ako v minulosti, takže by sa mal dostaviť aj podobný pocit zadosťučinenia. (Smiech.)  Ale fakt je, že dnes sa už ľudia nedokážu tak nadchnúť.

.aká bola v roku 2000 slovenská hudobná scéna? Dnes sa rieši profesionalizácia kapiel, možnosti presadiť sa v zahraničí. Zdá sa mi, že vtedy sa to neriešilo.
Neriešilo. Ale to sa začalo riešiť len pred nejakými dvoma-tromi rokmi.

.nemali vtedy hudobníci tú ambíciu?
Ambícia tu podľa mňa bola stále. Veď už Elán nahral platňu v angličtine a mysleli si, že budú atraktívni pre zahraničie. Ale vtedy tie kapely nedosahovali takú úroveň, že by o tom mohli vážne uvažovať. Až v posledných rokoch naša scéna začína mať tú kvalitu, že o tom môžeme reálne rozprávať. A Európa je dnes aj voči novej hudbe z našich končín otvorenejšia. A toto sa bude meniť v náš prospech.

.prečo si to myslíš?
Lebo dostupnosť hudby je dnes neobmedzená. A to nikdy nebolo. Predtým si musel ísť do Londýna, do toho správneho obchodu a tam nakúpiť. Dnes to nemusíš, čo je pre hudbu a hudobníkov dobre. O poslucháčoch ani nehovoriac.

.bola v nultých rokoch slovenská hudobná scéna menej profesionálna?
Ja som pozadie populárnej hudby vtedy až tak nepoznal, pretože som sa venoval hlavne elektronike. Ale z vonkajšieho pohľadu sa mi zdá, že áno, asi bola trochu menej profesionálna. Dnes vďaka internetu, ale aj vďaka osobným skúsenostiam vieme, ako ten biznis funguje vonku. To predtým nebolo možné. Čokoľvek sa dnes rieši vo svetovom hudobnom biznise, viem to nájsť na webe a sledovať to.

.čo všetko dnes našim hudobníkom chýba na to, aby sa presadili? Zrejme nie len marketing a manažment?
Šina to raz veľmi dobre povedala v diskusii v stane .týždňa na Pohode: hudobník sa musí rozhodnúť, že ide naozaj robiť hudbu a venovať tomu maximum. A to je ťažké. Nemôže to byť tak, že chodíš do roboty a po večeroch sa venuješ hudbe. Chce to full-time nasadenie. Môj malý biznis. Každý hudobník je vlastne taký malý „entrepreneur”.

.donedávna sme na Slovensku mali niekoľko veľmi dobrých, dobre zorganizovaných festivalov, no klubové podhubie ako keby chýbalo.
Bola to anomália. Ešte dnes nie je klubová scéna na takej úrovni, že by vytvárala podhubie pre festivaly. V poslednom čase sa to však zlepšuje. Festivaly klubovú scénu potrebujú nielen z hľadiska generovania domácich kapiel, ale najmä pre publikum. Kluby na seba nadväzujú a vychovávajú ľudí, ktorí potom chodia na festivaly. U nás je to naopak.

.ale pravda je, že v posledných rokoch sa to vyrovnáva, nie?
V Bratislave. Neviem, či by sme mohli zabookovať nejakú zahraničnú kapelu a spraviť jej s čistým svedomím, povedzme, koncerty v troch slovenských mestách. Stále nám chýba viac klubov, kde je svetelný rig, zvuk, monitorová réžia a takéto atribúty, ktoré má mať dobrý klub.

.ako vznikol nápad s festivalom Waves?
Bol som pri zrode festivalu Waves Viedeň. Poznal som tých ľudí, vedel som, že na ich strane existovala myšlienka, hoci len veľmi vágna, že by to mohli možno robiť aj v Bratislave.

.waves bol od začiatku showcasový festival. Skús povedať, čo to znamená.
Showcasový festival je to tým, že kapely sa predstavujú odbornej verejnosti na kratších koncertoch – niekde je to 30, niekde 40 až 45 minút. Na tie koncerty majú pritom, samozrejme, prístup fanúšikovia. Nie je to niečo umelé, hudobní profesionáli vidia tie kapely v ich prirodzenom prostredí. Prvý taký festival bol asi SXSW v Texase, v Európe je najznámejší showcase Eurosonic Noorderslag v Groningene.

.festival Waves vznikol vo Viedni pred štyrmi rokmi a minulý rok prvýkrát prišiel na jeden deň aj do Bratislavy. Ako k tomu došlo?
Od začiatku sme sa o tom bavili s Thomasom Heherom, ktorý stojí za Waves vo Viedni. Hovoril som mu, že mám už na papieri takýto festival, myslím, že som mu ten projekt aj ukázal. Teda showcasový festival, ktorý by sa odohrával v kluboch a jeho súčasťou by bola aj odborná konferencia. Nikdy sme však na to nemali kapacity a neboli vhodné okolnosti. No a minulý rok už boli okolnosti priaznivejšie, a tak sme išli do toho, urobili sme nultý ročník a ten bol úspešný. Úspešný z hľadiska návštevnosti a zároveň si na seba dokázal aj zarobiť, čo je pri nultom ročníku akéhokoľvek festivalu veľký úspech.

.tento rok bude prvý ročník. V čom sa líši od nultého?
Dostali sme sa na takú istú úroveň ako Viedeň. Festival teda bude v Bratislave aj vo Viedni dva dni, konferencia bude jeden deň vo Viedni a na druhý deň sa všetci delegáti presunú do Bratislavy, kde bude konferencia pokračovať.

.kto sa na takejto konferencii zúčastňuje?
Primárne hudobní profesionáli, ale zúčastniť sa na nej môže hocikto, koho záležitosti okolo hudobného biznisu zaujímajú. Väčšinu účastníkov konferencie tvoria promotéri, manažéri, vydavatelia, právnici, výrobcovia hudobných nástrojov, majitelia klubov, ľudia, ktorí hľadajú hudbu do filmov...

.aké budú hlavné témy konferencie?
Témy konferencie budú zamerané na problémy domácej scény, ale aj globálneho hudobného biznisu: Ako preraziť za hranice? Čo chýba slovenským hudobným klubom? Úloha manažéra v novej digitálnej dobe a podobné.

.cez deň bude konferencia, večer a v noci bude samotný festival. Ako vzniká jeho line up?
Jednak sme uverejnili výzvu na posielanie žiadostí o hranie na našom festivale, no a okrem toho si aj my sami vyberáme kapely, ktoré priamo oslovujeme.

.ale aj spomedzi tých, čo vám pošlú žiadosti, si vyberáte, nie?
Samozrejme. Je to prácna robota. Tých žiadostí príde totiž veľmi veľa.

.podľa akých kritérií si z nich vyberáte?
V prvom rade nás musí zaujať hudba. Potom posudzujeme profesionálnu stránku a potenciál kapely. Mala by to byť kapela, ktorá má šancu zaujať aj v zahraničí.

.tie žiadosti prichádzajú len od slovenských kapiel?
Nie. Aj zo zahraničia. Chcú tu hrať, lebo vedia, že tam budú ľudia, ktorí ich môžu posunúť ďalej. Prihlásili sa aj americké alebo austrálske kapely. A asi z každej európskej krajiny.

.obmedzujúcim faktorom je zrejme aj rozpočet...
Kapelám platíme honorár, ubytovanie, stravu a základný backline. Ale nehradíme im cestu. V krajinách, z ktorých prichádzajú, existujú grantové organizácie, ktoré im dajú, povedzme, grant na cestu.

.budú tento rok hrať nejaké slovenské kapely aj vo Viedni?
Áno, tento rok vo Viedni zahrajú Walter Schnitzelsson, FVLCRVM, Jimmy Pé a Tante Elze.

.spomínal si potenciál kapely. Mala by slovenská kapela znieť „slovensky”, alebo by mala skôr zapadnúť do anglo-amerických žánrových škatuliek?
O tomto sa už niekoľko rokov bavíme s kolegami zo západnej Európy. Niektorí nám hovorili, že by sme mali priniesť niečo naše, špecifické, že nepotrebujú viac z toho, čo už majú. Ale ja s nimi nesúhlasím. Populárna hudba je globálna. Ak existuje, povedzme, nejaká formulka indie gitarovky a nejaká slovenská kapela ju dokáže naplniť dobrými piesňami, prečo by nemohla existovať? Prečo by sme do toho museli nasilu pchať slovenský folklór? Ale samozrejme: ak prídeš s niečím unikátnym, vo svete dovtedy nepočutým, je to výborné.

.ale ak slovenská kapela chce znieť ako anglická, nie je to nosenie dreva do lesa?
To je vec tej kapely. Chce byť úspešná a nepozerá sa na to ako na nosenie dreva do lesa. Hrajú to, čo sa im páči. Ak to budú robiť dobre, tak v súvislosti s nimi nikto o nosení dreva do lesa hovoriť nebude. Prečo by sa tým mali zaoberať? Ak slovenská indie rocková kapela raz ovládne svet, tak prečo nie?

.čo v súčasnosti najviac chýba slovenskému hudobnému biznisu?
Potrebovali by sme viac príležitostí hrať doma. Mať vyhraných hudobníkov, ktorí majú profesionálne zvládnuté svoje nástroje, majú istú hudobnú zručnosť. No a potom chýba profesionálny background. Manažment, PR a takéto veci. Aj to tu máme, ale je to lokálne. Lokálny manažment, lokálne promotion, všetko je obmedzené na našu krajinu. Nie sme napojení na svet tak, ako by sme mohli byť. Vezmime si Rakúsko: zopár ľudí sa dalo dokopy a vytvorili Austrian Music Export, organizujú Waves, získali kontakty. Nakoplo ich to, na Eurosonicu boli „focus country”, bolo tam 40 rakúskych kapiel.

.v každej krajine, ktorej popmusic sa presadila v zahraničí, to najprv nejaký čas „kvasilo”, a potom prišlo k prvým úspechom. V akom štádiu kvasenia sme podľa teba na Slovensku?
Keď sa pozriem na slovenskú scénu, mám pocit, že sme na tom čoraz lepšie a lepšie. Tých kapiel, ktoré môžu ísť hneď hrať do Viedne a nehanbíš sa za ne, je čoraz viac. Pri niektorých nielenže sa za ne nehanbíš, dokonca si na ne hrdý. To tu v 90. rokoch nebolo. A v nultých len v náznakoch.

.čím je to dané?
Je tu nová generácia, ktorá na rozdiel od nás už nie je zakríknutá. My sme mali voči zahraničiu rešpekt, mali sme stiahnutý chvost. Táto generácia, ktorá vyrástla s internetom, veľa cestuje a hovorí jazykmi, s tým nemá problém. Môžu si kúpiť dobré nástroje, nemajú pocit chudobného príbuzného. Nemajú mindrák.

.človek, ktorý sa vážne zaoberá hudbou, dostáva rovno do svojho počítača množstvo informácií zo Škandinávie, z Anglicka, Rakúska či z krajín bývalej Juhoslávie, ale zo Slovenska nie. Prečo?
To všetko sú aktivity strešných organizácií hudobného biznisu. A u nás taká organizácia neexistuje. V iných krajinách má takáto organizácia možnosť získať na svoje fungovanie peniaze. Na ich ministerstvách kultúry, v ich grantových systémoch sú na to zdroje. Lebo úplne zadarmo sa to robiť nedá.

.myslíš si, že u nás by v dohľadnom čase mohlo niečo také vzniknúť a dokonca aj fungovať?
Nebolo by dobré, keby to bola štátna organizácia. Malo by to byť občianske združenie alebo niečo podobné. Teda organizácia, ktorá si zabezpečí financovanie z rôznych zdrojov. Vo väčších krajinách samotný hudobný biznis generuje toľko peňazí, že takéto organizácie dokáže financovať. U nás nemôžu Slnko Records, Exitab a Gergaz vytvoriť asociáciu vydavateľov a použiť vlastné zdroje na to, aby promovali nejaké aktivity smerom do zahraničia. Taký silný hudobný trh nemáme.

.čo vám, dôležitým hráčom v slovenskom hudobnom biznise, bráni založiť si občianske združenie a podporovať slovenskú hudbu?
Už toho máme strašne veľa, a preto nám nezostáva veľa času ani energie. Ale minulý rok sme sa rozhodli, že pre to niečo spravíme. Začneme v malom a budeme pomáhať zviditeľňovať slovenskú hudbu na profesionálnych podujatiach, na ktoré chodíme. Možno sa pokúsime dať dokopy niečo na webe a pomôcť informovanosti o slovenskej hudbe vo svete. Podali sme si na to žiadosť na Pro Slovakiu a – podobne ako festival Waves Bratislava – sme dostali nula eur. Zdalo sa nám, že podpora slovenskej hudby v zahraničí je v súlade s tým, čo ministerstvo kultúry sleduje, ale asi sme sa mýlili.

.čo by si poradil slovenským kapelám, ktoré budú hrať na festivale Waves, vediac, že niekde v publiku sú okrem iných aj dôležití hudobní profesionáli z Európy?
Z technického hľadiska by som im odporúčal, aby neprišli hrať bez vlastného zvukára, s ktorým absolvovali aspoň dve-tri skúšky a pozná ich zvuk. Okrem toho by bolo vhodné už vopred e-mailom nakontaktovať ľudí, ktorí budú na konferencii a pozvať ich na koncert. Dobré je tiež prísť na konferenciu a zoznámiť sa s týmito ľuďmi. Oni na to čakajú. Sú tu aj preto, aby spoznali našu scénu a ľudí, ktorí ju tvoria. Nikdy nevieš, kam ťa ktorý kontakt môže posunúť. A už len byť na konferencii a počúvať tých ľudí je veľmi inšpiratívne. Nielen pre manažérov, ale aj pre samotných hudobníkov. A, samozrejme, mali by odohrať svoj set čo najlepšie.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite