Fakt, že nepoznáme vlastnú históriu, a preto stále opakujeme rovnaké chyby, je zrejmý pri takmer každom výročí. Pletieme si tisícročné Uhorsko s maďarizáciou, vznik Československa s pragocentrizmom, November so sociálnymi istotami a Mečiara so slobodou národa. Správa o zabúdanom auguste ma preto nijako neprekvapila. Ale zamrzelo ma, že na tomto zabúdaní má už významný podiel práve ponovembrová elita. Neboli sme tu od Novembra schopní natočiť kvalitné filmy, vydať pútavé knihy, zostaviť pravdivé učebnice a zozbierať osobné svedectvá tak, aby sa významná svetová udalosť, ktorá sa udiala v tejto krajine, stala aj našou udalosťou. Nie je chyba mladých, že im 21. august nič nehovorí. Je to naša chyba. A aj vďaka nej sa tu stále viac darí presne tomu typu pohľadov na rok 1968, aký ponúkol predseda vlády.
Podľa Roberta Fica bol rok 1968 snahou reformných komunistov o slobodnú a súčasne sociálne spravodlivú spoločnosť, a nebyť vojsk Varšavskej zmluvy, krajina by mala šancu približovať sa práve k tomuto ideálu. Neznie to vlastne pekne? Veď Dubček bol sympoš, čo skákal z mostíkov, a socializmus s ľudskou tvárou je heslo, ktoré špeciálne na Slovensku dodnes málokto spochybňuje. Nehovorí teda Fico rozumne?
Nie, vôbec nie. A nielenže to vyhlásenie neznie pekne – znie príšerne.
Prečo?
Napríklad preto, že reformné predstavy vtedajších socialistických ekonómov by zaostávanie plánovaného hospodárstva nanajvýš spomalili a cestu náš všetkých k sociálne spravodlivejšej spoločnosti by tým paradoxne predĺžili. Ale najmä preto, že reforma vtedajšieho socializmu je niečo také, ako by bola reforma fašizmu. Predstavme si heslo: Fašizmus s ľudskou tvárou. Cítite tú absurditu? Tak prečo ju necítime v súvislosti so socializmom? Preto, že nepoznáme svoju históriu a jej obete. Reforma socializmu bola samozrejme lepšia ako nehybnosť, ale s ideálmi nemala nič spoločné. V roku 1968 sa zločinecký režim pokúsil poľudštiť sám seba, a za to patrí dubčekovskej generácii komunistov pochvala. Ale prisudzovať ideály garnitúre, ktorá sa v 50. rokoch podieľala na politických vraždách, lúpežnom znárodnení a likvidácii najlepších synov a dcér cirkvi, a ešte aj v roku 1968 chcela zachovať vedúcu úlohu komunistickej strany, je prekrucovaním pravdy o našej minulosti.
Pražská jar, Dubček ani Šik nesmerovali k ideálu, ako tvrdí predseda vlády. Ideál bol v hre až v Novembri 1989.
Podľa Roberta Fica bol rok 1968 snahou reformných komunistov o slobodnú a súčasne sociálne spravodlivú spoločnosť, a nebyť vojsk Varšavskej zmluvy, krajina by mala šancu približovať sa práve k tomuto ideálu. Neznie to vlastne pekne? Veď Dubček bol sympoš, čo skákal z mostíkov, a socializmus s ľudskou tvárou je heslo, ktoré špeciálne na Slovensku dodnes málokto spochybňuje. Nehovorí teda Fico rozumne?
Nie, vôbec nie. A nielenže to vyhlásenie neznie pekne – znie príšerne.
Prečo?
Napríklad preto, že reformné predstavy vtedajších socialistických ekonómov by zaostávanie plánovaného hospodárstva nanajvýš spomalili a cestu náš všetkých k sociálne spravodlivejšej spoločnosti by tým paradoxne predĺžili. Ale najmä preto, že reforma vtedajšieho socializmu je niečo také, ako by bola reforma fašizmu. Predstavme si heslo: Fašizmus s ľudskou tvárou. Cítite tú absurditu? Tak prečo ju necítime v súvislosti so socializmom? Preto, že nepoznáme svoju históriu a jej obete. Reforma socializmu bola samozrejme lepšia ako nehybnosť, ale s ideálmi nemala nič spoločné. V roku 1968 sa zločinecký režim pokúsil poľudštiť sám seba, a za to patrí dubčekovskej generácii komunistov pochvala. Ale prisudzovať ideály garnitúre, ktorá sa v 50. rokoch podieľala na politických vraždách, lúpežnom znárodnení a likvidácii najlepších synov a dcér cirkvi, a ešte aj v roku 1968 chcela zachovať vedúcu úlohu komunistickej strany, je prekrucovaním pravdy o našej minulosti.
Pražská jar, Dubček ani Šik nesmerovali k ideálu, ako tvrdí predseda vlády. Ideál bol v hre až v Novembri 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.