Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Extrémna hudba

.časopis .kultúra

Keď čítate tento článok, festival Gothoom pri jazere Tajch v Novej Bani sa už skončil. Fanúšikovia, vystupujúci umelci aj oganizátori boli spokojní, obyvatelia mesta to – dúfajme – tiež v zdraví prežili a vydržali.

Predpokladám, že z pódia znela drvivá hudba, speváci spievali, kričali a chrčali do mikrofónov, ľudia pod pódiom im radostne mávali rukami zovretými do pästí, no s rovným ukazovákom a malíčkom (ako čertovské rohy) a pritom sa (podľa toho, čo znelo z pódia) buď zadumane knísali, alebo rytmicky skákali a priateľsky pritom jeden do druhého narážali. Ako poznám metalistov, tak tipujem, že si po skončení festivalu po sebe upratali, nevyvolali žiadny vážny konflikt a aj alkoholu sa – v porovnaní napríklad s folklórnou Východnou – vypilo menej.

.satanisti na Bani
Piaty ročník najväčšieho slovenského metalového festivalu Gothoom mal neplánovane mohutné PR. Najprv to vyzeralo, že sa nebude konať v Novej Bani – predsa len ide o hlasnú hudbu, ktorú by len málo obyvateľov tohto pohronského mesta označilo za ľubozvučnú. Keďže však organizátor festivalu Peter Beťko lepšie miesto než pri jazere Tajch nenašiel, Gothoom Novú Baňu neopustil. Dostal aj všetky potrebné povolenia a aby minimalizoval hluk v obytných častiach obce, preniesol pódium na vzdialenejšiu stranu jazera a otočil ho chrbtom k mestu. Potom však prišli medializované sťažnosti miestnej kresťanskej komunity. Najprv išlo o hluk, potom o urážky kresťanstva, satanizmus, nakoniec – po štúdiu textov niekoľkých vystupujúcich kapiel – obvinenie zo šírenia agresivity a nabádanie na násilie na kresťanoch, židoch či moslimoch. Informovali sme o tom aj v .týždni (32/2014).
Organizátor sa snažil kritikom vyjsť v ústrety, uistil ich, že o hanlivých či priamo agresívnych textoch hovoril s vystupujúcimi umelcami, ktorí sľúbili, že ich obmedzia. Protestujúci sa snažili dosiahnuť zrušenie festivalu, čo sa im nepodarilo, dali podnet na prokuratúru, tá im dala dosť zvláštne odporučenie ‒ aby na festival vyslali niekoho so znalosťou anglického jazyka, aby odhalil prípadné trestnoprávne postihnuteľné texty piesní.
Gothoom tak na niekoľko dní zaplnil stránky novín a sociálne siete. Ináč mierumilovne spolunažívajúci „friendi” sa rozdelili na bojovné tábory ZA a PROTI Gothoomu. Kritici festivalu hovorili, že ide o také isté výzvy na násilie, ako keď skinheadi vyzývajú na násilie voči židom, Rómom či černochom. Texty kapiel Belphegor alebo Inquisition, ktoré na festivale vystupujú, im dávali za pravdu. Nejde v nich totiž len o urážku kresťanstva či náboženstva ako takého, ale aj o nabádanie (napríklad) na „rozpáranie tiel kresťanov”, a to je skutočne silná káva. Opačný tábor bránil festival – a heavy metal ako taký – dvoma argumentmi: jednak ide len o black- či deathmetalový okraj pestrofarebného spektra extrémnej gitarovej hudby (z festivalového line-upu sa námietky týkajú dvoch-troch kapiel z päťdesiatky účinkujúcich), no najmä ide o nepochopenie metalovej estetiky, ktorá s témami smrti, temnoty, diabla, záhrobia či zabíjania nakladá podobne ako autori komiksov či hororov, a preto tie texty nemožno brať vážne. Kým postoj kritikov podporuje zvýšená citlivosť voči urážkam a násiliu v súčasnej liberálnej spoločnosti, obrancovia metalu môžu poukázať na slušné, nekonfliktné správanie drvivej väčšiny metalových hudobníkov aj fanúšikov. Ako to teda je? Kto má pravdu?

.pôvab ťažkého kovu
O histórii heavy metalu sa veľa napísalo, preto len zhrňme základné fakty. Metal vyrástol z tvrdej gitarovej muziky, akú na samom konci šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov hrali kapely ako Led Zeppelin či Deep Purple. Za prvú metalovú kapelu sú všeobecne považovaní Black Sabbath, ktorí vo februári 1970 vydali eponymný debutový album a ešte v tom istom roku aj druhý – legendárny – album Paranoid. Čím sa Black Sabbath líšili od svojich hardrockových kolegov? Predovšetkým tým, že sa vo svojich piesňach zaoberali čarodejnicami, čiernymi omšami a ďalšími záhrobnými „duchárskymi” záležitosťami. Nešlo pritom len o texty, ale o kompletnú „ikonografiu”. Vraj ich na to motivovali úspechy vtedajších hororových filmov. Komiksová, hororová estetika sa tak – spolu s tvrdou hrou na gitare – stala spoločným menovateľom takmer všetkých odnoží metalu.
V ďalších rokoch a desaťročiach sa tvrdá, metalová muzika pozoruhodne rozvetvila: od punkom nasiaknutej britskej metalovej vlny (Motorhead, Iron Maiden či Judas Priest) cez americký trash (Metallica, Slayer) a dlhovlasých, hitparády dobýjajúcich fešákov (Whitesnake, Poison alebo Motley Crue) až k skutočne temnému black metalu (Bathory, Cradle of Filth či Dimmu Borgir) a kresťanskému unblack metalu (Horde, Frost Like Ashes alebo Vaakevandring).
Pop hlavne zabáva, punk opovrhuje establišmentom a celému svetu ukazuje prostredník ‒ metal je vo svojej podstate hororovým divadlom. Preto tie lebky, hroby, pohanské symboly, netopiere, temnoty, apokalypsy či krv stekajúca po oltároch. A preto aj ten údiv fanúšikov metalu, keď to niekto zoberie vážne. Je to podobné ako s milovníkmi sci-fi, komiksu či béčkových hororov: buď ste toho súčasťou a na svoju záľubu nedokážete dopustiť, alebo ste mimo a pripadá vám to v lepšom prípade smiešne, v horšom nebezpečné a trestuhodné.

.zákernosť metafory
„Vždy keď počujem Wagnera, mám chuť napadnúť Poľsko,” hovorí Woody Allen, teda vlastne Larry Lipton, ktorého hrá vo filme Tajomná vražda na Manhattane. „Vždy keď počujem Belphegor, mám chuť vtrhnúť do najbližšieho kostola so zápalkami v rukách,” mohli by sme povedať v súvislosti s metalom. Je to, samozrejme, bizarné: Wagner na napadnutie Poľska nenabáda, metalista zvracajúci do mikrofónu (metalový terminus technikus pre expresívny, v extrémnej hudbe obľúbený štýl spevu) neočakáva, že len čo dospieva, zapálite najbližší kostol. Bolo by to nepochopenie celej estetiky metalu.
Lenže slová, hoci aj nezrozumiteľne chrčané do mikrofónu, sú vážnou vecou. Ony totiž chtiac-nechtiac vždy na niečo poukazujú, niečo komunikujú. Bol predsa jeden milovník Wagnera, ktorý jeho snívanie o Walhale zobral doslova, a to Poľsko naozaj napadol (iste ho na to viac než neskororomantické opery motivovali iné veci, ale aj tak). A príbeh black metalu by bol neúplný bez zmienenia skutočného pálenia kostolov, ku ktorému došlo začiatkom deväťdesiatych rokov vyšinutými metalistami v Nórsku.
Slová sú totiž vždy dôležité a metafory môžu byť zákerné: občas ich totiž niekto pochopí doslovne a vezme vážne.

.mám rád metalistov
Keďže na ďalších stranách štyria slušní ‒ a dokonca aj veriaci ľudia – hovoria o metale osobne, dovolím si pár osobných slov na záver aj ja.
Nie som metalista a ani som ním nikdy nebol. Metalovú estetiku chápem, no nijako ma nezasahuje. Mnohých metalistov však osobne poznám a neraz som sa zúčastnil na metalových koncertoch. Nestretol som medzi fanúšikmi metalu ani jedného jediného násilníka, boli to vždy priateľskí ľudia. Takú istú skúsenosť majú prevádzkovatelia hudobných klubov, kde sa hráva tvrdá hudba – s metalom a metalistami nie sú problémy.
Spomínam si na festival Sziget, kde v minulosti býval špeciálny metalový stejdž. Bol lesíkom oddelený od zvyšku areálu a keď tam človek zašiel (robieval som to často), ocitol sa v inom svete: čierne bundy, čierne tričká, veľa dlhovlasých mužov, temné dunenie z pódia, deti s tlmičmi v ušiach, pokojná, rodinná atmosféra. „Vy ste pán Kušnierik z .týždňa,” kričal mi do ucha pod metalovým pódiom na Szigete počas extrémne hlasnej hudobnej produkcie muž v stredných rokoch s rednúcimi dlhými vlasmi v koženej bunde s nášivkami lebiek, bleskov a krížov. „Najlepší časopis! Čítame,” povedal, priateľsky ma objal, ponúkol ma pivom a predstavil mi manželku (tiež metalisticky nahodenú). Predpokladám, že s pani manželkou bol minulý víkend v Novej Bani a touto cetou ho pozdravujem.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite