Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prichádza vlna pesničkárok

.peter Bálik .časopis .kultúra

Nikdy predtým sa neobjavilo na slovenskej hudobnej scéne toľko pesničkárok ako práve teraz. Vybrali sme štyri zaujímavé speváčky, ktoré si skladajú vlastné pesničky a ktorých hudobná kariéra sa ešte len začína.

Katarzia, Martina Javor, Tante Elza a Miriam Kaiser. Každá z nich má svoj vlastný príbeh, vlastný zvuk, osobitý pohľad na svet, ale tieto štyri nádejné slovenské pesničkárky spája to, že sa objavili na malej slovenskej hudobnej scéne približne v tom istom čase a zviditeľnili sa svojimi zaujímavými nahrávkami. V porovnaní so svetovou scénou to nie je nič nové, prvá silná vlna osobitých pesničkárok tam bola už v 90. rokoch a vlastne v rôznych obmenách a podobách trvá dodnes, no u nás sa to deje pravdepodobne až teraz.  
Ak sa pozrieme hlbšie do histórie, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tu boli najmä popové speváčky, čo spievali slová, ktoré pre nich napísali prevažne mužskí textári. Folkerka Zuzana Homolová bola výnimkou, ale tá sa presadila najmä so starými baladami. Až koncom osemdesiatych rokov sa na scéne objavila Soňa Horňáková s vlastnými pesničkami. Na dlhší čas bola jediná. Po nej prišla neskôr aj Jana Kirschner, ale aj tej istý čas trvalo, kým prešla popovými vodami a objavila v sebe pesničkárku. Je tu aj Šina alebo Lucia Piussi, no tie berieme ako súčasť hudobných skupín Longital a Živé kvety. Dnes je všetko inak. Prečo sa za posledné obdobie objavilo toľko zaujímavých ženských tvárí?

.dve podoby Martiny Javor
Sedíme na dvore kaviarne Next Apache v bratislavskom Starom Meste, kde čakáme na štyri slovenské speváčky. Martina Javor prichádza ako prvá. Usmieva sa, ale dáva najavo, že je z rozhovoru trochu nervózna. Koncom minulého roka zaujala v hitparáde talentov Demovnica, no z jej životného príbehu vyplýva, že pred nejakým časom sa rozhodovala medzi hudbou a kariérou v Londýne. Nakoniec vyhrala hudba. Martina má k súčasným anglickým či americkým pesničkárkam asi najbližšie, pretože jej repertoár tvoria zväčša pesničky s anglickými textami, ktoré vychádzajú zo súčasného folku, alternatívy a tanečnej hudby.
Na začiatku jej hudobného vývoja stál prísny otec, ktorý bol zároveň milovníkom hudby. „Pochádzam z rodiny šiestich detí, kde sme si museli povinne vybrať svoj hudobný nástoj. Našťastie, som druhorodená, tak som si ho mohla vybrať sama. Moja staršia sestra sa rozhodla pre flautu, ja som si vybrala gitaru. Celé svoje detstvo zápasila s hrou na klasickej gitare. Vôbec nechápem, ako to so mnou mohol vydržať môj učiteľ. Na gitare som hrala vždy svojsky, tak „šmatlavo“, čo mi zostalo dodnes. Nehrám brnkadlom, ale prstami," spomína na svoje začiatky.  
Keď mala štrnásť, ku gitare pridala aj spev, čo podľa nej nebolo dobrovoľné a obišlo sa to aj s plačom, no nakoniec sa jej to vyplatilo. Naučila sa hrať prvé pesničky, napríklad od The Beatles a spolu s kamarátkou začala skladať prvé vlastné veci. Keďže v tom čase už vedela po anglicky, jej prvé songy boli tiež anglické, čo jej vlastne zostalo dodnes.
„Spievam po anglicky, pretože aj hudba, ktorú počúvam, je anglická,” hovorí Martina. Najprv sa jej páčila  americká country, neskôr ju veľmi ovplyvnila americká speváčka Norah Jones či Islanďanka Emilíana Torrini. V jej hudobnom vývoji jej veľmi pomohlo aj to, že ako absolventka kresťanského gymnázia spievala v zbore, kde mala aj svoje prvé vystúpenia. „Stalo sa nám, že nám aj zrušili vystúpenie v kostole, pretože naše skladby neboli odsúhlasené biskupom,“ smeje sa Martina.
Neskôr sa dostala na lekársku fakultu, no potom prestúpila na pedagogickú fakultu, odbor muzikoterapiu, pretože na Lekárskej fakulte nemala dosť času na svoju hudbu. Približne v tom čase stretla hudobníkov, s ktorými založila skupinu Martina Javor & Band. Odohrala zopár koncertov, dokonca sa objavila aj v televíznej Lampe, no po skončení VŠ sa rozhodla, že musí ísť do sveta. Uvažovala medzi Reykjavíkom a Londýnom, nakoniec sa rozhodla pre Londýn. V Anglicku sa živila ako aupairka, neskôr sa zamestnala v londýnskom National Theatre. Občas si zahrala v klube v rámci večerov Open Mic, ale veľmi jej chýbalo domáce prostredie, kapela, a tak sa vrátila domov. „V Londýne som mala príjemné ohlasy. Veľa ľudí u nás doma rieši môj východoeurópsky prízvuk. Ja viem, že ho stále mám, veď som sa tu narodila, ale im to prišlo veľmi zaujímavé,“ dodáva Martina.
Po návrate domov jej v rozlete veľmi pomohla hitparáda talentov Demovnica na Rádiu_FM, kde sa darilo jej pesničkám Soul Mate a Too Many. Na koncerte v KC Dunaj v rámci Demovnice na jeseň minulého roka si ju všimol producent a hudobník Maroš Hečko, ktorý bol jej vystúpením taký nadšený, že s ním v súčasnosti nahráva debutový album. Ten zatiaľ nemá názov, ale mal by sa objaviť na jeseň tohto roka. Potom by chcela vydať ďalší album s Martina Javor & Band. „Ja som vlastne taký dvojprojekt. Robím hudbu, ktorá sa do kapely vôbec nehodí, a potom skladám pesničky, ktoré sa vyslovene hodia pre kapelu, s ktorou ich dotváram,“ vysvetľuje speváčka, ktorá by sa v budúcnosti chcela živiť len hudbou. Len minulý týždeň opustila miesto učiteľky v materskej škole s tým, že bude robiť len hudbu. „Robiť učiteľku je výborné, ale pri tejto profesii musím stále používať svoj hlas, čo neskôr škodí spevu a je to veľmi vyčerpávajúce. Bolo by fajn, keby som mohla hrať hudbu, bolo by to výborné,“ dodáva Martina Javor, ktorú cez víkend čaká spolu s kapelou vystúpenie na festivale Grape. Bude to doteraz jej najväčší koncert.

.nespokojná Katarzia
„Dodnes viem iba päť akordov. Ale chcem sa to naučiť, lebo s tou mojou insitnosťou som trochu v koncoch,” povedala nám Katarína Kubošiová alias Katarzia v septembri 2013, teda ani nie pred rokom. Bola v tom čase novým objavom bratislavskej alternatívnej scény, hrávala v malých kluboch, jej pesničky sme hľadali a nachádzali na webe. A poznali sme ich z Demovnice Rádia_FM, kde sa dlho držali na špici.
„Stále mám pocit, že neviem urobiť novú pesničku. Buď sa mi to, čo mi napadne, zdá banálne, alebo, ak sa mi to nezdá banálne, dlho s tým bojujem. Hľadám, ako to urobiť. V gitare som sa nijako neposunula, lebo som veľa koncertovala,” hovorí nám Katarína o rok neskôr. Hoci neistota a nespokojnosť so sebou stále pretrváva, za ten rok sa veľa zmenilo. Zo štvorice slovenských pesničkárok to dotiahla zatiaľ najďalej. Jej videá majú na YouTube desaťtisíce videní, jej debutový album Generácia Y, ktorý vyšiel v decembri 2013, sa oprávnene dostal do viacerých zoznamov toho najlepšieho, čo sa minulý rok nielen v slovenskej hudbe urodilo.
V septembri ešte uvažovala o spolupráci s Oskarom Rózsom, no nakoniec si album produkovala sama, čo sa ukázalo ako šťastné rozhodnutie: album ju zachytáva v jej pôvabnej autentickosti. Vďaka albumu aj vďaka úspechu v Demovnici začala Katarzia pomerne veľa koncertovať, pričom okrem stáleho spoluhráča Michala Tölgyessyho s ňou čoraz častejšie vystupoval bubeník a klávesista Marián Slavka.
Zo sólovej Katarzie sa stala Katarzia a jej frajeri, teda trio s hudobníkmi, ktoré Katarínu veľmi dobre podporujú, na koncertoch s ňou dokážu spolu dýchať a citlivo obohacovať zvuk jej pesničiek. Katarzia má dnes pocit, že by sa mala na chvíľu odmlčať: „Aby sa z toho ľudia neunavili. Nechcem hrať stále to isté,” hovorí. V najbližších dňoch plánuje na dva mesiace odísť. „Beriem to ako regeneračný pobyt na resetovanie svojho mozgu. No budem mať so sebou aj gitaru a počítač.”
Od vydania albumu sa Katarzia neustále sužuje otázkou, či ešte dokáže zložiť nové piesne a či budú dosť dobré. Hoci pesničky, ktoré v posledných mesiacoch zložila, nesvedčia o nejakých autorských suchotách. Napríklad pieseň Hlboko pod obalom svedčí skôr o objavoch nových hudobných aj textových hĺbok. Je to pieseň zaujímavo skomponovaná, Marián Slavka hrá výborne na klavíri, Katarína je vážnejšia, sústredenejšia, ukazuje, že má širší hlasový rozsah, ako sa zdalo, a pritom si zachovala nehranú priamosť, ktorá je pre ňu typická. Na koncertoch obohatila svoj repertoár v poslednom období aj o rap. „Erik Horák raz povedal, že rapujem ako ženy. Tak som sa rozhodla, že urobím rapovú pesničku,” hovorí nám so zjavným pobavením Katarína. „Má to taký egocentrický refrén: Som Katarzia, prišla som ako boh zo stroja.‘ Nevedela som, či to ľudia pochopia, akože niečo prichádza úplne od veci, alebo si budú myslieť, že si o sebe myslím, že som boh. Už som to trikrát rapovala a ľudia boli vždy v rozpakoch. Ešte mám zopár pripravených rapov.”
Ak pred rokom bola Katarína študentka VŠMU, ktorá robí hudbu, dnes je to naopak. „Trošku sa to preklopilo. Škola je síce úžasná a veľa mi dala, ale už som ju odsunula. Za posledný rok som tam často ani nemala čas chodiť.” Ešte rok bude musieť svoj čas deliť medzi hudbu a tvorbu scenára, ktorý je jej doktorantskou prácou. Keď rozmýšľa o vzdialenejšej budúcnosti, „nechce na to príliš tlačiť”. Možno vydá album o rok, možno o dva. Niekoľko piesní má už hotových, na ďalších pracuje. „Chcela by som robiť s programami a posunúť to trošku smerom do nejakej svojskej elektroniky. Musím sa to naučiť. Ja mám však málo trpezlivosti, vždy chcem všetko hneď. A chcela by som sa naučiť hrať na nejakom nástroji, napríklad na gitare. Potrebujem to, aby som sa mohla pohnúť ďalej,” hovorí Katarína, ktorá je so sebou a so svojou tvorbou permanentne nespokojná. Netlačí na pílu, skúša, hľadá, objavuje. Jej tvorba, ako aj ona sama sa stávajú zrelšími, ona však pritom nestráca vtip a priamosť človeka, v ktorom stále zostáva veľa dieťaťa.

.tante Elze: Klavír a elektrina
Jedno z najzaujímavejších mien, ktoré priniesla Demovnica Rádia_FM je Tante Elze. Pesničkárka, klaviristka a speváčka Veronika Seppová, ktorá sa za týmto pseudonymom skrýva, prvýkrát verejne vystupovala až na demovnicovom koncerte. Predtým ju poznal len úzky okruh ľudí, ktorí si ju našli na Soundcloude, prípadne kamaráti z Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, kde študovala dokumentárnu tvorbu.
„Od dvanástich rokov robím pesničky, ale neboli príliš duchaplné,” hovorí nám v kaviarni Veronika. „Čakala som, kým zložím nejakú pesničku, ktorú sa nebudem hanbiť zahrať pred ľuďmi. Trápila som sa so slovenskými textami, asi som nebola nejaké vyspelé dieťa alebo čo,” vraví so smiechom. Veronika v tom čase chodila do ZUŠ na klavír a hoci ľudia v jej okolí z nej chceli vykresať „klasický hudobný zázrak”, ona sa s tým nikdy nestotožnila. „Neskôr som zistila, že vlastne chcem robiť elektronickú hudbu, a tak som sa začala zaujímať o softvéry a skúšať niečo na počítači, ale uvedomila som si, že vlastne stále robím tie pesničky, iba tam dám nejaký elektronický aranžmán.”
Problémom boli slovenské texty: „Riešila som zložité témy, ktoré som nevedela po slovensky spracúvať. Bolo to príliš osobné, príliš ťaživé. Tak som začala spievať po anglicky, čo mi veľmi pomohlo – ako keby som sa z toho všetkého vypísala. Aj preto znejú tie anglické pesničky miestami tak ťaživo. Ako keby som sa hanbila pred svetom, že si môj mozog dovoľuje niečo také temné, hoci ja sama som sa taká predtým nikdy nepoznala. Nemám rada ľudí, čo ľutujú sami seba, a zrazu akoby som sama patrila medzi nich,” hovorí Veronika. Až nedávno som si zase povedala, že by som mala robiť slovenské texty, tak som sa do toho nakopla. Zatiaľ mám len tri slovenské pesničky. Ale anglické obdobie sa zrejme skončilo.”
Hoci po skončení strednej školy žila hudbou, išla študovať film, no to ju vnútorne veľmi nenapĺňalo, a tak po skončení bakalárskeho štúdia zo školy odišla. Rok mala voľno, a teraz je prijatá na konzervatórium na kompozíciu. Už na škole urobila hudbu do niekoľkých filmov Mareka Šulíka a Sama Jaška a filmovej hudbe sa chce venovať aj v budúcnosti.
Veronika alias Tante Elze zaujala nielen poslucháčov Demovnice zaujímavo skomponovanými pesničkami, s vážnou, miestami až zádumčivou atmosférou. Okrem jej spevu a klavíra s ňou hrá violončelistka a z laptopu znie jemná elektronika. V detstve obdivovala pesničkárky, ktoré hrajú na klavíri, ako sú Regina Spektor alebo Tori Amos. Hoci dnes je Tante Elze ďalej a inde, istý vplyv týchto hudobníčok, najmä Reginy Spektor, v jej pesničkárskej tvorbe cítiť.
Okrem pesničiek sa stále venuje aj elektronickej hudbe. „S elektronikou som začala s tým, že budem produkovať tracky, a nie spievať. Cez Soundcloud som začala prenikať do sveta producentov. Tak som našla Jimmyho Pé a niečo som mu pochválila. On si vypočul moje veci a tiež sa mu páčili, tak sme začali spolupracovať. Už predtým ma oslovili producenti z iných krajín. Spievala som pre Litovca menom Brokenchord, potom pre nemeckého dubstepového producenta Ioqueho. Bola som šťastná, že som pri elektronike – aj keď to teda nerobím ja a len tam spievam,” hovorí Veronika, ktorá sa ako speváčka objavuje na viacerých releasoch vydavateľsvta Gergaz, v prípade The Global Optimistic je uvádzaná ako členka kapely. „Oni chcú anglické texty a pre mňa je to taká psychohygiena. Viac to automatizujem. V elektronike sa texty neriešia. Teda ja ich riešim, ale chalani by asi boli najradšej, keby som spievala len nejaké dve slová.”
Ešte túto jeseň by chcela Tante Elze vydať svoj prvý album. „V septembri vydám EP, kde bude 6 anglických pesničiek, a potom normálny album so slovenskými vecami. Som strašne nekompromisná, rada pracujem sama, mám úplne presnú predstavu a preto sa to už trochu ťahá,” hovorí.
Veronika stále počúva veľa hudby, stále hľadá a objavuje nové veci. „Sufjan Stevens je pre mňa vzor pesničkára experimentátora. Počúvam aj veľa experimentálnej elektroniky, páčia sa mi These New Puritans alebo fínska kapela Ulver. Mám rada prelínanie žánrov.” Pýtame sa jej, či hrá aj na nejakom inom nástroji, než je klavír. „Skúšala som hrať na gitare, ale nešlo mi to. A rok som chodila na akordeón. Myslím, že už zostanem pri klavíri a elektrine,” hovorí Veronika, ktorá síce skladá zádumčivé piesne, ale v skutočnosti sa často smeje a skoro vždy usmieva.

.miriam Kaiser bez chválospevov
Ako posledná prichádza do Next Apache Miriam Kaiser. Všetky predchádzajúce pesničkárky sa navzájom poznajú, no o nej ešte nepočuli. Táto speváčka len nedávno vydala debutový album Deň dňu a má za sebou len zopár koncertov. V .týždni sme sa o nej dozvedeli tak, že nám jedného dňa poslala linku na svoju hudbu, ktorá nás zaujala príjemnou atmosférou a najmä vyzretosťou. Je to aj tým, že svoj debut, ktorý je niekde na pomedzí inteligentného popu, folku a elektroniky, vydala až vo svojich 33 rokoch. „Nechcela som vyjsť so svojou hudbou skôr, pretože som vedela, že nie som na to pripravená. Musela som prejsť rôznymi životnými bojmi, ktoré ma zocelili. Človek, ktorý príde na scénu, by mal priniesť nejaké svedectvo s tým, že pozrite sa, toto som ja, týmto som si prešla,“ vysvetľuje speváčka.
Miriam prežila svoje detstvo s husľami v rukách a neskôr hru na tomto nástroji študovala aj na konzervatóriu. Popritom začala hrávať v prvých kapelách. „Študovala som klasickú hudbu, ale keď som začala tvoriť vlastné pesničky s inými hudobníkmi, cítila som, že tam je oveľa väčšie srdiečko,“ spomína na toto obdobie.
Speváčka vyšla z gospelového prostredia, jej prvým poslucháčom bolo najmä kresťanské publikum, no keď si vypočujete jej debutový album, ktorý vyšiel koncom júna, tak nemá klasický gospelový charakter, aký poznáme napríklad z televíznej relácie Poltón. Viera je v pesničkách Miriam Kaiser cítiť len medzi riadkami. „Nechcela som robiť chválospevy, už ma to nelákala. Skôr som sa chcela vyjadriť v obrazoch tak, aby to bolo prijateľné pre každého. Je pravda, že Boh ma stále inšpiruje, ale nechcem, aby moja hudba bola polopatistická. Myslím, že tými chválospevmi nerobíme bohu dobrú robotu. Mne sa vždy skôr páčili veci ako Narnia, kde sa hovorí o ňom, ale je to tam vkusne skryté,“ vysvetľuje speváčka.  
V jej začiatkoch nemala žiadne pesničkárske vzory, skôr hudbu hrala, ako ju počúvala. Nezaujímalo ju, čo sa púšťa v rádiách. Až potom, keď jej kamaráti zistili, že tvorí vlastné veci, začali jej posielať rôznu hudbu. Zamilovala si Katie Melua, Lisu Hannigan, Annu Mariu Jopek, Avishaia Cohena alebo Stinga. O tom, že raz nahrá svoj album, rozmýšľala už pred jedenástimi rokmi. Najprv začala skladať inštrumentálky, neskôr začali vznikať prvé pesničky. Hovorí, že v tom čase začala stretávať rôznych ľudí, ktorí jej chceli s hudbou pomôcť. Medzi nimi bola napríklad aj švagriná a bubeníčka, ktorá ju presvedčila, aby začali vystupovať. Jej prvou veľkou koncertnou výzvou bolo predskakovanie Mariánovi Vargovi na koncerte v Bernolákove.
V rozlete ju však brzdilo viac vecí. Najprv sa musela venovať výchove svojich dvoch detí. Popritom hrávala na husliach v orchestri Opery SND, no uvedomila si, že jej na vlastnú hudbu nezostáva takmer žiaden čas a tak sa po troch rokoch rozhodla odísť a venovať sa len vlastnej kariére. „Je viem, že presadiť sa s hudbou, akú hrám, je na Slovensku takmer nemožné. Mám pocit, že idem hlavou proti múru. Nemôžem si pomôcť, ale musím ísť za svojím srdcom,“ tvrdí hudobníčka. Jej kariéra sa dnes len pomaly rozbieha. Zatiaľ ju živí jej manžel, no Miriam už má za sebou prvé koncerty a na jeseň plánuje krst albumu. Na koncertoch ju sprevádza skupina, kde okrem sláčikového kvarteta je bubeník a gitarista, ktorí hrajú s elektronickým podkladom. Miriam spieva a sprevádza sa na husliach.
Jej snom je nahrať čisto alternatívny album, ktorý by podľa jej slov nemal v sebe nič popové, na ktorom by sa hrala s farbami hlasov a viac experimentovala. Hovorí, že na jej posledných koncertoch si všimla, že jej hudba dokáže ľudí naštartovať. „Strašne by som bola rada, keby ľudia na mojich koncertoch prešli akousi očistou, keby mohla moja hudba ľuďom pomáhať.“

.bohatý zoznam
Zoznam nastupujúcich slovenských pesničkárok sa s Martinou Javor, Katarziou, Tante Elzou a Miriam Kaiser vôbec nekončí. Čoraz viac je viditeľná speváčka Andrea Bučko, v Demovnici sa objavuje meno aj experimentálnej pesničkárky Ivany Mer, zaujal nás aj elektronický projekt Monikino Kino, kde spieva Monika Midriaková, temperamentná divožienka Meluzína či skupina Genius Locci, ktorá nahrala svoje živé video na YouTube priamo v Next Apache. K nim určite patrí aj vychádzajúca hviezda slovenskej popmusic Sima Martausová alebo Zuzana Mikulcová, ktorá spieva vlastné pesničky niekde medzi folkom a popdžezom. Tento zoznam sa  nekončí, určite sa v blízkej budúcnosti objavia ďalšie hudobné talenty.
Napriek tomu, že sme sa stretli so štyrmi nádejnými pesničkárkami, stále je pre nás záhadou, prečo sa v poslednom čase objavilo toľko mladých žien, ktoré sa so sprievodom gitary, huslí či klavíra snažia vyspievať zo svojich problémov alebo cez svoje piesne opisujú svet  okolo seba.
Čo spôsobilo tento boom? Určite je to vďaka spomínanej Demovnici, ktorá veľmi pomohla napríklad Katarzii, Tante Elze či Martine Javor. Vďaka hitparáde Rádia_FM si ich talent všimlo viac ľudí. Je to aj internetom, vďaka ktorému slovenské dievčatá objavujú rôzne spolupútničky z okolitých svetov, ktoré ich inšpirujú a s ktorými sa môžu stotožniť. Stačí si nahrať prvé demo, hocijako šmatľavé, zavesiť ho na YouTube či Soundcloud a ak hudba niekoho zaujme, začnú sa diať veci.
A možno je to aj celkovou atmosférou, ktorá žičí kreatívnym ľuďom. Len v Bratislave vzniklo v posledných rokoch more klubov, barov a krčiem, kde je možné postaviť sa s gitarou pred mikrofón a spievať, čo vôbec nie je ľahké. Ale je zaujímavé, že najväčšiu odvahu našli v sebe práve ženy, ktoré si aj v hudbe berú život do vlastných rúk a chcú sa vyjadriť svojimi pesničkami. Slovenskej hudobnej scéne, kde stále dominuje „mačizmus“, táto emancipácia, na ktorú sa tak dlho čakalo, určite len prospeje.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite