Ak ste to niekedy zažili na vlastnej koži, zrejme si to dodnes pamätáte: Nech ste sa v miestnosti postavili kamkoľvek, oči sa stále pozerali na vás. A ak ste sa aj pokúsili rýchlo premiestniť na iné miesto, očiam ste neunikli. Ako je niečo také možné? Ako môže neživý obraz pohybovať očami a sledovať nás?
Jedna z prvých vecí, ktoré človeku pri tejto záhade napadnú, je lacný trik vo forme výrezov v mieste očí obrazu. Ak by nás cez tieto otvory sledoval niekto ukrytý za obrazom, bolo by po záhade. Ale takto to nefunguje. Môžeme sa o tom presvedčiť veľmi jednoducho tak, že sa dvaja postavíme pred obraz a potom jeden z nás odíde doľava a druhý doprava. Človek ukrytý za obrazom by nás dokázal sledovať oboch naraz len za cenu hrozného škúlenia. Obraz škúliť nepotrebuje.
Inými slovami, obraz dokáže niečo, čo by človek – či už ukrytý za obrazom, alebo aj pred ním – nedokázal. Človek nedokáže vytvoriť v ľuďoch stojacich na rôznych miestach pocit, že ich všetkých naraz uprene sleduje. A (niektoré) obrazy to dokážu úplne hravo. Ako to robia?
.oko a ruka
Pri hľadaní odpovede je užitočné vyjasniť si hneď na začiatku, ktoré oči sú tu vlastne dôležité. Do istej miery sú to oči namaľované na obraze, ale ešte dôležitejšie sú naše oči. O tom, že oči na obraze nie sú najpodstatnejšie, svedčia známe mobilizačné plagáty z prvej svetovej vojny. Postava na týchto plagátoch ukazuje rukou smerom dopredu a nech stojíme kdekoľvek, zdá sa nám, že ukazuje rovno na nás.
Ako prvý použil tento trik v roku 1914 Alfred Leete. Na jeho plagátoch bol namaľovaný britský minister vojny lord Kitchener, ktorý sa na človeka jednak uprene pozeral a jednak na neho ukazoval prstom. Každý, kto sa na plagát pozrel, mal pocit, že lord Kitchener pozerá a ukazuje práve na neho a že sa jednoduchým sloganom „tvoja krajina ťa potrebuje“ prihovára priamo k nemu. Účinok bol natoľko výrazný, že ho po čase začali húfne kopírovať aj ostatné krajiny. Do konca vojny a krátko po nej sa objavili talianske, nemecké, maďarské, americké (so známym Uncle Samom) aj boľševické (s Levom Trockým) modifikácie tohto plagátu.
Tento sto rokov starý a dodnes používaný Leeteho trik ukazuje, že nielen oči, ale aj ruka nás dokáže sledovať, kamkoľvek sa pohneme. Ako sa dá niečo také dosiahnuť? Je na to potrebná nejaká rafinovaná technika? Nie, je to úplne jednoduché a ľavou zadnou to zvládnete aj vy. Naozaj, za pár sekúnd to máte urobené.
Stačí požiadať niekoho s mobilným telefónom, aby vás odfotil. Pozerajte sa priamo do objektívu a prstom ukazujte tým istým smerom. Hotovo? Tak a teraz sa na ten svoj obrázok pozrite. Ak sa pozriete spredu, pozeráte si rovno do očí a vaša ruka ukazuje priamo na vás. Ak teraz mobil natočíte, a to aj výrazne, fotografia sa stále pozerá a ukazuje na vás.
Celý trik teda spočíva len v tom, že sa odfotografuje alebo namaľuje človek, ktorý sa pozerá a ukazuje priamo na fotografa alebo maliara. Nič viac urobiť netreba. Ale na pochopenie toho, ako celý tento „zázrak“ funguje, nestačí vedieť, ako sa to robí. Treba si uvedomiť ešte niekoľko drobností.
.3D v 2D
Doteraz sme hovorili o nakreslených očiach a rukách, teraz prejdeme k našim očiam a k ich schopnosti vnímať trojrozmerný priestor. Kľúčovým momentom na pochopenie záhady sledujúcich neživých očí je totiž práve táto schopnosť našich živých očí.
Obraz, ktorý sa vytvorí na sietnici nášho oka, je dvojrozmerným priemetom trojrozmerného sveta. Trojrozmerné videnie je umožnené tým, že oči máme dve a v každom z nich vzniká trochu iný obraz. Lenže aj keď sa pozeráme len jedným okom, svet sa nám nejaví ako plochý. To je vďaka tomu, že náš mozog je schopný z dvojrozmernej informácie, ktorú dostane zo sietnice, zrekonštruovať trojrozmernú situáciu pred našimi očami. Robí to na základe skúsenosti. Mozog vie, akú veľkosť má mať obraz dospelého človeka stojaceho meter pred nami, a keď vidí takéhoto človeka s polovičnou veľkosťou, neinterpretuje to ako malého človeka, ale ako človeka vo väčšej vzdialenosti.
Túto schopnosť mozgu, vidieť v dvojrozmernom trojrozmerné, môžeme využiť na vytvorenie skvelej ilúzie. Umožňuje totiž namaľovanie dvojrozmerného obrazu takým spôsobom, aby sa pri pohľade naň vytvorilo na sietnici niečo, čo mozog intepretuje ako trojrozmerné. To sa ľahko povie, ale oveľa ťažšie urobí. Do istej miery to zrejme vedeli robiť už antickí maliari, ale táto ich zručnosť sa spolu s mnohými inými v stredoveku úplne stratila a znovu ju museli objaviť florentskí renesanční maliari na čele s Filippom Brunelleschim. Reč je o objave perspektívy, jednom z najdôležitejších objavov v celých dejinách výtvarného umenia.
Obrazy namaľované so správnou perspektívou získavajú tretí rozmer – hĺbku. Tento rozmer je kolmý na rovinu obrazu a napriek tomu, že je len ilúziou, pri zručne namaľovanom obraze ide o ilúziu takmer dokonalú (pri fotografii vzniká táto ilúzia automaticky, tam nijakú zvláštnu zručnosť netreba). Ak teda namaľujeme v súlade s pravidlami perspektívy človeka stojaceho čelom k nám a ukazujúceho na nás prstom, potom jeho prst vnímame ako smerujúci von z obrazu. Ešte raz a pomaly: napriek tomu, že prst je namaľovaný v rovine obrazu, vnímame ho ako smerujúci kolmo na túto rovinu. Tak, a teraz už nám zostáva len uvedomiť si, čo sa deje s naším vnímaním, ak okolo takéhoto obrazu začneme obchádzať.
.2D v 3D
Ak sa postavíme pred obraz, vidíme to, čo je na ňom namaľované – človeka otočeného čelom k nám a ukazujúceho prstom kolmo smerom von z obrazu. Ak teraz začneme okolo obrazu obchádzať, stále vidíme len to, čo je na ňom namaľované. Nič iné tam vidieť nemôžeme, pretože tam nič iné nie je. Vidíme to síce trochu zdeformované (zúžené vo vodorovnom smere) ale náš mozog vie rýchlo urobiť potrebné korekcie, takže táto deformácia nás začne vyrušovať, až keď sa začneme na obraz pozerať z naozaj veľkého uhla.
A čo to teda vidíme? Stále človeka otočeného čelom k nám a ukazujúceho pred seba, to jest na nás. Ukazujúci prst nás sleduje, pretože ho stále vnímame ako ukazujúci kolmo von z obrazu a obraz pritom vnímame z každého miesta, ako keby sme ho videli spredu (aj keď mierne zdeformovaný).
Na tomto mieste je dobré si uvedomiť, čo sa deje, ak neobchádzame obraz, ale sochu. V tomto prípade nevidíme z každého uhla ten istý obraz, ktorý sa postupne deformuje, ale vždy vidíme niečo iné. Z jedného miesta vidíme človeka aj ukazujúci prst spredu, pri postupnom obchádzaní ich vidíme čoraz viac z profilu. Toto mozog interpretuje, v súlade so svojou skúsenosťou, ako rôzne pohľady na jeden a ten istý 3D objekt. Trojrozmerná socha nás nikdy nedokáže sledovať očami ani na nás stále ukazovať prstom. To dokážu len dvojrozmerné obrazy, namaľované tak, aby vytvorili ilúziu troch rozmerov.
.ruka a oko
Tak a to je už takmer všetko, ale ešte je tu jeden detail, ktorý si zaslúži komentár. Čo sa týka ukazujúcej ruky, tam už by malo byť v zásade všetko jasné – kľúčové slovo je perspektíva a pomocou nej vytvorená ilúzia ruky ukazujúcej von z obrazu. V prípade očí však perspektíva zrejme nehrá až takú významnú úlohu, na to jednoducho nie je v ľudskej tvári k dispozícii dostatočná hĺbka. Ako teda rozoznávame, že pohľad smeruje dopredu, kolmo na rovinu obrazu?
Odpoveď na túto otázku súvisí s rozoznávaním tvárí a ich výrazov. Schopnosť tohto rozoznávania je pre spoločensky žijúci druh, akým je homo sapiens, natoľko dôležitá, že nás evolúcia vybavila na tento účel špeciálnym orgánom. Teda, presnejšie povedané, špeciálnou časťou toho orgánu, ktorý z nás robí ľudí, čiže mozgu. Rozoznávanie tvárí má na starosti oblasť mozgu, nazývaná fusiformný závit, pričom rozoznávanie všetkých iných obrazov má na starosti celkom iná oblasť. Namaľovanú tvár a smer pohľadu jej očí teda „vidíme“ inou časťou mozgu než všetko ostatné a maliar sa musí naučiť „prihovárať sa“ správnym spôsobom fusiformnému závitu.
O rozoznávaní tvárí sme už v rubrike .veda písali (.týždeň 47/2008), takže tu sa už obmedzíme len na jednu poznámku súvisiacu s emocionálnym účinkom pohľadu na ľudskú tvár. Obraz, ktorý nás sleduje očami, v nás totiž vyvoláva inú emocionálnu reakciu, ako obraz, ktorý na nás len ukazuje, nehovoriac o krajinke s cestou, ktorá smeruje od nás do hĺbky obrazu. Vo všetkých troch prípadoch sa so zmenou našej polohy mení smer pohľadu, gesta či cesty na obraze. Ale zatiaľ čo v prvom prípade pociťujeme značné znepokojenie, v druhom je naša emocionálna reakcia menej výrazná a tretí prípad vnímame len ako zaujímavú kuriozitu, bez väčšieho vzrušenia. Prečo je to tak?
Fusiformný závit je podľa mnohých presvedčivých indícií výrazne prepojený s inou oblasťou mozgu, konkrétne s amygdalou, ktorá má na starosti práve emócie. Do rozoznávania tvárí sú teda emócie zapojené takpovediac na hardvérovej úrovni. Prepojenie medzi fusiformným závitom a amygdalou zabezpečuje prakticky okamžité a nevedomé emocionálne vyhodnocovanie výrazu a smeru pohľadu pozorovanej tváre. Ak sa nás niekto pozerá, okamžite to v nás vyvolá príslušnú emóciu. Ak nás pohľadom sleduje pri našom pohybe, je táto emócia výraznejšia. Ak nás sleduje niekto neznámy, je to emócia skôr nepríjemná. Nuž a ak nás sleduje niekto neživý, tak sa cítime naozaj čudne.
Jedna z prvých vecí, ktoré človeku pri tejto záhade napadnú, je lacný trik vo forme výrezov v mieste očí obrazu. Ak by nás cez tieto otvory sledoval niekto ukrytý za obrazom, bolo by po záhade. Ale takto to nefunguje. Môžeme sa o tom presvedčiť veľmi jednoducho tak, že sa dvaja postavíme pred obraz a potom jeden z nás odíde doľava a druhý doprava. Človek ukrytý za obrazom by nás dokázal sledovať oboch naraz len za cenu hrozného škúlenia. Obraz škúliť nepotrebuje.
Inými slovami, obraz dokáže niečo, čo by človek – či už ukrytý za obrazom, alebo aj pred ním – nedokázal. Človek nedokáže vytvoriť v ľuďoch stojacich na rôznych miestach pocit, že ich všetkých naraz uprene sleduje. A (niektoré) obrazy to dokážu úplne hravo. Ako to robia?
.oko a ruka
Pri hľadaní odpovede je užitočné vyjasniť si hneď na začiatku, ktoré oči sú tu vlastne dôležité. Do istej miery sú to oči namaľované na obraze, ale ešte dôležitejšie sú naše oči. O tom, že oči na obraze nie sú najpodstatnejšie, svedčia známe mobilizačné plagáty z prvej svetovej vojny. Postava na týchto plagátoch ukazuje rukou smerom dopredu a nech stojíme kdekoľvek, zdá sa nám, že ukazuje rovno na nás.
Ako prvý použil tento trik v roku 1914 Alfred Leete. Na jeho plagátoch bol namaľovaný britský minister vojny lord Kitchener, ktorý sa na človeka jednak uprene pozeral a jednak na neho ukazoval prstom. Každý, kto sa na plagát pozrel, mal pocit, že lord Kitchener pozerá a ukazuje práve na neho a že sa jednoduchým sloganom „tvoja krajina ťa potrebuje“ prihovára priamo k nemu. Účinok bol natoľko výrazný, že ho po čase začali húfne kopírovať aj ostatné krajiny. Do konca vojny a krátko po nej sa objavili talianske, nemecké, maďarské, americké (so známym Uncle Samom) aj boľševické (s Levom Trockým) modifikácie tohto plagátu.
Tento sto rokov starý a dodnes používaný Leeteho trik ukazuje, že nielen oči, ale aj ruka nás dokáže sledovať, kamkoľvek sa pohneme. Ako sa dá niečo také dosiahnuť? Je na to potrebná nejaká rafinovaná technika? Nie, je to úplne jednoduché a ľavou zadnou to zvládnete aj vy. Naozaj, za pár sekúnd to máte urobené.
Stačí požiadať niekoho s mobilným telefónom, aby vás odfotil. Pozerajte sa priamo do objektívu a prstom ukazujte tým istým smerom. Hotovo? Tak a teraz sa na ten svoj obrázok pozrite. Ak sa pozriete spredu, pozeráte si rovno do očí a vaša ruka ukazuje priamo na vás. Ak teraz mobil natočíte, a to aj výrazne, fotografia sa stále pozerá a ukazuje na vás.
Celý trik teda spočíva len v tom, že sa odfotografuje alebo namaľuje človek, ktorý sa pozerá a ukazuje priamo na fotografa alebo maliara. Nič viac urobiť netreba. Ale na pochopenie toho, ako celý tento „zázrak“ funguje, nestačí vedieť, ako sa to robí. Treba si uvedomiť ešte niekoľko drobností.
.3D v 2D
Doteraz sme hovorili o nakreslených očiach a rukách, teraz prejdeme k našim očiam a k ich schopnosti vnímať trojrozmerný priestor. Kľúčovým momentom na pochopenie záhady sledujúcich neživých očí je totiž práve táto schopnosť našich živých očí.
Obraz, ktorý sa vytvorí na sietnici nášho oka, je dvojrozmerným priemetom trojrozmerného sveta. Trojrozmerné videnie je umožnené tým, že oči máme dve a v každom z nich vzniká trochu iný obraz. Lenže aj keď sa pozeráme len jedným okom, svet sa nám nejaví ako plochý. To je vďaka tomu, že náš mozog je schopný z dvojrozmernej informácie, ktorú dostane zo sietnice, zrekonštruovať trojrozmernú situáciu pred našimi očami. Robí to na základe skúsenosti. Mozog vie, akú veľkosť má mať obraz dospelého človeka stojaceho meter pred nami, a keď vidí takéhoto človeka s polovičnou veľkosťou, neinterpretuje to ako malého človeka, ale ako človeka vo väčšej vzdialenosti.
Túto schopnosť mozgu, vidieť v dvojrozmernom trojrozmerné, môžeme využiť na vytvorenie skvelej ilúzie. Umožňuje totiž namaľovanie dvojrozmerného obrazu takým spôsobom, aby sa pri pohľade naň vytvorilo na sietnici niečo, čo mozog intepretuje ako trojrozmerné. To sa ľahko povie, ale oveľa ťažšie urobí. Do istej miery to zrejme vedeli robiť už antickí maliari, ale táto ich zručnosť sa spolu s mnohými inými v stredoveku úplne stratila a znovu ju museli objaviť florentskí renesanční maliari na čele s Filippom Brunelleschim. Reč je o objave perspektívy, jednom z najdôležitejších objavov v celých dejinách výtvarného umenia.
Obrazy namaľované so správnou perspektívou získavajú tretí rozmer – hĺbku. Tento rozmer je kolmý na rovinu obrazu a napriek tomu, že je len ilúziou, pri zručne namaľovanom obraze ide o ilúziu takmer dokonalú (pri fotografii vzniká táto ilúzia automaticky, tam nijakú zvláštnu zručnosť netreba). Ak teda namaľujeme v súlade s pravidlami perspektívy človeka stojaceho čelom k nám a ukazujúceho na nás prstom, potom jeho prst vnímame ako smerujúci von z obrazu. Ešte raz a pomaly: napriek tomu, že prst je namaľovaný v rovine obrazu, vnímame ho ako smerujúci kolmo na túto rovinu. Tak, a teraz už nám zostáva len uvedomiť si, čo sa deje s naším vnímaním, ak okolo takéhoto obrazu začneme obchádzať.
.2D v 3D
Ak sa postavíme pred obraz, vidíme to, čo je na ňom namaľované – človeka otočeného čelom k nám a ukazujúceho prstom kolmo smerom von z obrazu. Ak teraz začneme okolo obrazu obchádzať, stále vidíme len to, čo je na ňom namaľované. Nič iné tam vidieť nemôžeme, pretože tam nič iné nie je. Vidíme to síce trochu zdeformované (zúžené vo vodorovnom smere) ale náš mozog vie rýchlo urobiť potrebné korekcie, takže táto deformácia nás začne vyrušovať, až keď sa začneme na obraz pozerať z naozaj veľkého uhla.
A čo to teda vidíme? Stále človeka otočeného čelom k nám a ukazujúceho pred seba, to jest na nás. Ukazujúci prst nás sleduje, pretože ho stále vnímame ako ukazujúci kolmo von z obrazu a obraz pritom vnímame z každého miesta, ako keby sme ho videli spredu (aj keď mierne zdeformovaný).
Na tomto mieste je dobré si uvedomiť, čo sa deje, ak neobchádzame obraz, ale sochu. V tomto prípade nevidíme z každého uhla ten istý obraz, ktorý sa postupne deformuje, ale vždy vidíme niečo iné. Z jedného miesta vidíme človeka aj ukazujúci prst spredu, pri postupnom obchádzaní ich vidíme čoraz viac z profilu. Toto mozog interpretuje, v súlade so svojou skúsenosťou, ako rôzne pohľady na jeden a ten istý 3D objekt. Trojrozmerná socha nás nikdy nedokáže sledovať očami ani na nás stále ukazovať prstom. To dokážu len dvojrozmerné obrazy, namaľované tak, aby vytvorili ilúziu troch rozmerov.
.ruka a oko
Tak a to je už takmer všetko, ale ešte je tu jeden detail, ktorý si zaslúži komentár. Čo sa týka ukazujúcej ruky, tam už by malo byť v zásade všetko jasné – kľúčové slovo je perspektíva a pomocou nej vytvorená ilúzia ruky ukazujúcej von z obrazu. V prípade očí však perspektíva zrejme nehrá až takú významnú úlohu, na to jednoducho nie je v ľudskej tvári k dispozícii dostatočná hĺbka. Ako teda rozoznávame, že pohľad smeruje dopredu, kolmo na rovinu obrazu?
Odpoveď na túto otázku súvisí s rozoznávaním tvárí a ich výrazov. Schopnosť tohto rozoznávania je pre spoločensky žijúci druh, akým je homo sapiens, natoľko dôležitá, že nás evolúcia vybavila na tento účel špeciálnym orgánom. Teda, presnejšie povedané, špeciálnou časťou toho orgánu, ktorý z nás robí ľudí, čiže mozgu. Rozoznávanie tvárí má na starosti oblasť mozgu, nazývaná fusiformný závit, pričom rozoznávanie všetkých iných obrazov má na starosti celkom iná oblasť. Namaľovanú tvár a smer pohľadu jej očí teda „vidíme“ inou časťou mozgu než všetko ostatné a maliar sa musí naučiť „prihovárať sa“ správnym spôsobom fusiformnému závitu.
O rozoznávaní tvárí sme už v rubrike .veda písali (.týždeň 47/2008), takže tu sa už obmedzíme len na jednu poznámku súvisiacu s emocionálnym účinkom pohľadu na ľudskú tvár. Obraz, ktorý nás sleduje očami, v nás totiž vyvoláva inú emocionálnu reakciu, ako obraz, ktorý na nás len ukazuje, nehovoriac o krajinke s cestou, ktorá smeruje od nás do hĺbky obrazu. Vo všetkých troch prípadoch sa so zmenou našej polohy mení smer pohľadu, gesta či cesty na obraze. Ale zatiaľ čo v prvom prípade pociťujeme značné znepokojenie, v druhom je naša emocionálna reakcia menej výrazná a tretí prípad vnímame len ako zaujímavú kuriozitu, bez väčšieho vzrušenia. Prečo je to tak?
Fusiformný závit je podľa mnohých presvedčivých indícií výrazne prepojený s inou oblasťou mozgu, konkrétne s amygdalou, ktorá má na starosti práve emócie. Do rozoznávania tvárí sú teda emócie zapojené takpovediac na hardvérovej úrovni. Prepojenie medzi fusiformným závitom a amygdalou zabezpečuje prakticky okamžité a nevedomé emocionálne vyhodnocovanie výrazu a smeru pohľadu pozorovanej tváre. Ak sa nás niekto pozerá, okamžite to v nás vyvolá príslušnú emóciu. Ak nás pohľadom sleduje pri našom pohybe, je táto emócia výraznejšia. Ak nás sleduje niekto neznámy, je to emócia skôr nepríjemná. Nuž a ak nás sleduje niekto neživý, tak sa cítime naozaj čudne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.