Novým albumom World Peace Is Non Of Your Business si pripomíname výnimočného britského speváka Morrisseyho. Moz, ako mu familiárne hovoria jeho fanúšikovia, je dnes ikonou britského hudobného priemyslu, no jeho cesta na vrchol bola lemovaná vyčerpávajúcimi súdnymi spormi, dobrovoľných exilom, ale hlavne skvelou hudbou.
.zázračná dvojica
Na popmusic je pozoruhodné to, že je miestom, kde sa môže presadiť aj ten najväčší outsider, ako napríklad Patrick Steve Morrissey (narodený v roku 1959). Než mu začali načúvať davy britských tínedžerov, prežil detstvo v knihách a pozeraním televízie. S okolím sa príliš nestýkal, v mladosti dokonca trpel vážnou depresiou, ktorú v prvej polovici 70. rokov zaháňal počúvaním milovaných New York Dolls. Jeho priatelia hovoria, že už vtedy si vôbec nevedeli predstaviť, že by Moz chodil do normálneho zamestnania. Nikam nepasoval a veril, že sa stane rockovou hviezdou. Jeho prvé hudobné pokusy stroskotali, no všetko sa zmenilo po zoznámení s mladučkým gitaristom Johnnym Marrom.
Morrissey si ho otestoval tak, že ho pozval k sebe domov a povedal mu, aby si vybral single z jeho vinylovej kolekcie. Marr vytiahol tie, ktoré sa páčili aj jemu. Obaja tak vytvorili skladateľskú dvojicu Morrissey-Marr, ktorá by sa dala prirovnať k legendárnemu páru Lennon-McCartney, pretože práve The Smiths boli pre mnohých fanúšikov The Beatles osemdesiatych rokov. Pritom to boli úplne protichodné osobnosti. Morrissey bol tichý, utiahnutý introvert, sarkastický pozorovateľ života s dušou narcistického frontmana. Marr zas ľahkovážny tínedžer, ktorý si nad ničím príliš nelámal hlavu, zaujímala ho len hudba, gitara a balenie tučných jointov. Lenže keď sa ocitli vedľa seba, diali sa zázračné veci.
Nikdy nemali taký fenomenálny úspech ako liverpoolská štvorica, pretože sa pohybovali na alternatívnej scéne, no ich vplyv na popmusic je dodnes enormný.
The Smiths debutovali rovnomenným albumom vo februári 1984 a do rozpadu v roku 1987 dokázali vyprodukovať štyri radové albumy, jeden „živák“ a dve kompilácie singlov. Ich album The Queen Is Dead (1986) je dodnes považovaný za jednu z najlepších platní všetkých čias. Hudba The Smiths znela, akoby sa kapela ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Vonku zúrila ejtisácka kultúra videoklipov a vtieravých hitov, no ich piesne boli hlboko zakotvené v cinkavých melódiách zo 60. rokov, zahraných s punkovou vervou. Kým väčšina objavovala čaro syntetizátorov, The Smiths stáli na obyčajnej čistej gitare. Lenže ťažko si predstaviť osemdesiate roky bez nich. Morrissey s Marrom boli osobnosťami britskej hudby, ktoré preniesli žezlo zdravého jadra britského rocku do deväťdesiatych rokov.
.predčasný koniec
Morrissey nemal nikdy v úmysle odštartovať sólovú dráhu, no osud chcel inak. V júli 1987 sa v jednom londýnskom pube uskutočnila schôdzka štyroch členov The Smiths, na ktorej Johnny Marr prekvapil zvyšok skupiny vyhlásením, že končí. Morrissey si pôvodne myslel, že preháňa, ale neskôr zistil, že to Marr myslí vážne. V posledných mesiacoch existencie kapely síce medzi nimi nepanovali najlepšie vzťahy, ale ich rozpory nikdy neprerástli do otvorených nevyriešiteľných konfliktov. Rozpad The Smiths zostáva jedným z najviac nepochopiteľných príbehov britskej hudby. Len málokedy sa stane, že by sa kapela rozpadla počas niekoľkých minút. Dodnes sa o tom vedú spory, dokonca ani sami bývalí The Smiths na to nemajú vyjasnený názor, ktorý by uspokojil ich fanúšikov.
Morrissey sa zrazu ocitol na voľnej nohe, no tento človek je od prírody bojovníkom. Ani nie o pol roka mu vyšiel sólový album Viva Hate (1988), ktorý vznikol tak, že jeho producent Stephen Street mu dal pásku so svojimi demami. Spevák ich otextoval a pustil do sveta. Viva Hate je rovnako zlomovým albumom v jeho kariére ako bol debut The Smiths. Morrissey zistil, že aj bez kapely môže stáť na vlastných nohách. Po debute vypustil do sveta viacero zaujímavých singlov, niektoré z nich, ako The Last Of The International Playboys, sa dostali do Top 10, no práve v tomto období sa začala prejavovať absencia Johnnyho Marra, ktorý kedysi Moza zásoboval desiatkami melódií denne. Tento problém sa prejavil na jeho druhom sólovom albume Kill Uncle (1991), no po prvom neúspechu s touto nahrávkou sa mu podaril skvelý ťah.
Na miesto gitaristu dosadil rovno dvoch hudobníkov a zhodou okolností sa Boz Boorer a Alain Whyte, ktorí prišli z rockabillyového undergroundového prostredia, neskôr ukázali aj ako veľmi talentovaní skladatelia. Táto posila sa už prejavila na nasledujúcom albume Your Arsenal, ktorý produkoval Mick Ronson, fenomenálny gitarista na voľnej nohe, ktorého Morrissey obdivoval už v období Bowieho Ziggyho Stardusta. Ronson mal produkovať aj Mozzov nasledujúci album, no krátko po vydaní Your Arsenal (1992) zomrel. Album nakoniec dostal názov Vauxhall and I (1994) a bola to po Viva Hate druhá nahrávka, ktorá sa ocitla na čele britskej hitparády.
V tom čase už naplno úradovala dvojica Boorer a Whyte, s pomocou ktorých Mozz nahral jednu z jeho najlepších sóloviek. Na potešenie mnohých fanúšikov a kritikov znela ako utajený album od The Smiths. To bol aj dôvod, prečo spevák na nasledujúcom Southpaw Grammar (1995) pritvrdil a prišiel so svojou najrockovejšou platňou, no jej sila sa akosi minula účinkom. Je to asi jeho najmenej docenený album, možno aj preto, že fanúšikovia očakávali ďalší Vauxhall and I. Ešte horšie to bolo s ďalším albumom Maladjusted (1997), ktorý bol taký nevýrazný, že speváka už kritiky posielali do výslužby. Sklamaný Morrissey sa ocitol bez nahrávacej zmluvy, zbalil si kufre a presťahoval sa do Los Angeles. V hollywoodskych končinách si kúpil veľkú vilu, ktorá v minulosti hostila slávnych hercov a spisovateľov a uzavrel sa pred svetom.
.v dobrovoľnom exile
Jeho útek z milovanej Británie (nikto zo spevákov nevystavuje svoju „britskosť“ na obdiv tak ako práve Mozz, ktorý si aj v hovorovej reči potrpí na vyššiu angličtinu) nebol dôsledkom neúspechu s albumom Maladjusted. Predchádzalo tomu viacero konfliktov a nedorozumení. Už začiatkom deväťdesiatych rokov sa musel brániť obvineniam z rasizmu. Dôvodom bola napríklad pieseň The National Front Disco, no novinári z New Musical Express (NME), ktorí ho vinili z pravicového extrémizmu, si nevšimli, že Morrissey napísal text, ktorý popisuje svet z pohľadu britského skinheada, čo v skutočnosti neznamená, že ho vidí tak aj on. Spevák NME zažaloval a spor nakoniec aj vyhral, aj keď slizká stopa kauzy sa s ním vlečie dodnes.
Najväčšiu ranu Moz dostal, keď jeho a bývalého skladateľského kolegu Marra zažalovali niekdajší členovia z The Smiths basák Andy Rourke a bubeník Mike Joyce, požadujúci vyššie tantiémy zo starých piesní kapely. Morrisey a Marr argumentovali na súde tým, že sa už v začiatku existencie The Smiths dohodli na istom vzorci, no sudca ich slová neuznal a priklonil sa na stranu bývalej rytmickej sekcie. Nesúhlas s verdiktom sa objavil vo viacerých Morrisseyho pesničkách z druhej polovice deväťdesiatych rokov. A čo je horšie, navždy vylúčil možnosť, že by sa The Smiths dali ešte raz dohromady.
Okrem súdnych procesov musel spevák zápasiť s ďalšími okolnosťami. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že opäť akosi nepasoval do vtedajšieho vzorca britskej popmusic, ktorá v tom čase drukovala britpopu a Morrissey, napriek tomu, že v tom čase nahral viacero skvelých albumov, bol akosi nadbytočný. Okrem toho musel neustále presviedčať svojich fanúšikov a kritikov, ktorí jeho sólovú tvorbu porovnávali so The Smiths, že na to stále má. Pre Moza to bol súboj s minulosťou, ktorý sa nedal ustáť.
Koniec tisícročia ho tak zastihol v Kalifornii, odkiaľ vyrážal na občasné koncertné šnúry po celom svete. Nikdy síce oficiálne nevyhlásil, že končí, ale jeho život v L.A. pripomínal vyhnanstvo rockovej hviezdy, ktorá si v závetrí domu líže rany utŕžené z posledných rokov. V skutočnosti to nebolo až také bezradné obdobie. Na koncertoch začal do repertoáru zaraďovať nové pesničky a fanúšikovia si všimli, že novinky ako I Have Forgive Jesus alebo First Of The Gang to Die sú natoľko chytľavé, že ich hneď zaradili k jeho najlepším pesničkám.
Po siedmich rokoch čakania vyšiel Morrisseymu dlho očakávaný nový album You Are Quarry (2004), po ktorom ho doma v Británii vítali ako strateného syna. Moz, ktorému sa britský svet ukázal primalý, úzkoprsý a malicherný (stalo sa to viacerým britským megahviezdam – Rolling Stones, Lennonovi, Bowiemu, Rodovi Stewartovi či Depeche Mode, ktorí sa presťahovali na druhú stranu Atlantiku) sa domov nastálo nevrátil. Jeho novým miestom pre život sa stal Rím. Tam spolu so známym producentom Tony Viscontim nahral ďalší album The Ringleader Of The Tormentors (2006), ktorým Moz v piesni Dear God, Please Help Me, plnej sexuálnej vášne, otvoril svoju trinástu komnatu. A to svoju sexuálnu orientáciu. Viaceré jeho texty sa dotýkali homosexuálnej lásky, iné by sa dali označiť ako intersexuálne.
Otázka Mozovej sexuálnej orientácie bola na pretrase už od začiatku The Smiths, no otázky novinárov vtedy Moz odbíjal slovami, že na ne nebude odpovedať, pretože nemajú nič dočinenia s hudbou. Neskôr hovoril o tom, že je panic a že vedie asexuálny život. Až v roku 1997 priznal, že dva roky žil so svojou láskou, ale tento vzťah, pri ktorom neudal pohlavie osoby, sa už skončil. Fanúšikovia už boli zmierení s tým, že si to tajomstvo zoberie do hrobu, no v minuloročnej autobiografii sa prekvapivo pustil aj do tejto témy. Tou tajomnou osobou z 90. rokov bol fotograf Jack Walters, ale neskôr písal, že v nasledujúcom desaťročí žil s istou ženou a že dokonca obaja plánovali „malé monštrum“.
Je Moz homosexuál, bisexuál alebo pomýlený heterosexuál? „Som humansexual, priťahujú ma ľudia,“ uzavrel polemiku spevák. Do veľkej miery sa dá s jeho slovami súhlasiť. Neexistuje frontman, na ktorého sa počas koncertov vrhajú muži aj ženy a chcú ho objať a pobozkať, ako keby mu chceli vyjadriť všetku vďaku za jeho piesne. Alebo je to pre jeho martýrsky prejav, ktorým dáva celému svetu najavo, že na svete neexistuje nik, kto by ho objal a miloval? Kto vie.
.milovaný outsider
V minulom desaťročí stihol vydať veľmi dobrý album Years Of Refusal (2009), ktorý akoby uzavrel prostredné obdobie svojej kariéry. Dokonca začal sám rozprávať o odchode z popmusic. Päť rokov trvalo, kým prišiel s novým albumom, no tentoraz pauza nebola dôsledkom sklamania alebo nedostatku kreativity. Spravil toho viac ako veľa. Za šesť rokov vyprodukoval tri albumy, vydal výber b-strán singlov Swords, zrevidoval problematické albumy ako Kill Uncle, Maladjusted a Southpaw Grammar a odohral stovky koncertov.
Pracovné vypätie sa zákonite prejavilo na jeho zdraví. Len v období posledných dvoch rokov bol niekoľkokrát hospitalizovaný, raz sa dokonca ocitol v ohrození života, potom sa otrávil jedlom, inokedy zas nešťastne nabúral. Začiatkom roka sa však zavrel so svojou dlhoročnou kapelou, kde, bohužiaľ, dnes chýba Alain Whyte (namiesto neho hrá Jesse Tobias) a nahral zo dvadsať piesní, z ktorých vyskladal nový album World Peace Is Non Of Your Business (minirecenziu si prečítajte v rubrike Oplatí sa). Päťdesiatpäťročný Moz aj dnes ostáva outsiderom, je to miesto, kde sa cíti dobre, no dnes sa nachádza v nespochybniteľnej pozícii ikony britskej hudby. Jeho fanúšikovia mu odpustia všetko, aj to, keď útočí na kráľovskú rodinu a označuje ju za diktátorov a teroristov alebo keď ako radikálny vegetarián v reakcii na jedenie psov označí Číňanov za „subspieses“, čiže „podľudí“. Všetky slovné výstrelky sa mažú pri počúvaní jeho podmanivých piesní. Pretože, ako napísal jeho fanúšik v diskusii pod recenziou na nový album, Morrisseyho výroky sa ma nedotýkajú, zato jeho hudba áno.
.zázračná dvojica
Na popmusic je pozoruhodné to, že je miestom, kde sa môže presadiť aj ten najväčší outsider, ako napríklad Patrick Steve Morrissey (narodený v roku 1959). Než mu začali načúvať davy britských tínedžerov, prežil detstvo v knihách a pozeraním televízie. S okolím sa príliš nestýkal, v mladosti dokonca trpel vážnou depresiou, ktorú v prvej polovici 70. rokov zaháňal počúvaním milovaných New York Dolls. Jeho priatelia hovoria, že už vtedy si vôbec nevedeli predstaviť, že by Moz chodil do normálneho zamestnania. Nikam nepasoval a veril, že sa stane rockovou hviezdou. Jeho prvé hudobné pokusy stroskotali, no všetko sa zmenilo po zoznámení s mladučkým gitaristom Johnnym Marrom.
Morrissey si ho otestoval tak, že ho pozval k sebe domov a povedal mu, aby si vybral single z jeho vinylovej kolekcie. Marr vytiahol tie, ktoré sa páčili aj jemu. Obaja tak vytvorili skladateľskú dvojicu Morrissey-Marr, ktorá by sa dala prirovnať k legendárnemu páru Lennon-McCartney, pretože práve The Smiths boli pre mnohých fanúšikov The Beatles osemdesiatych rokov. Pritom to boli úplne protichodné osobnosti. Morrissey bol tichý, utiahnutý introvert, sarkastický pozorovateľ života s dušou narcistického frontmana. Marr zas ľahkovážny tínedžer, ktorý si nad ničím príliš nelámal hlavu, zaujímala ho len hudba, gitara a balenie tučných jointov. Lenže keď sa ocitli vedľa seba, diali sa zázračné veci.
Nikdy nemali taký fenomenálny úspech ako liverpoolská štvorica, pretože sa pohybovali na alternatívnej scéne, no ich vplyv na popmusic je dodnes enormný.
The Smiths debutovali rovnomenným albumom vo februári 1984 a do rozpadu v roku 1987 dokázali vyprodukovať štyri radové albumy, jeden „živák“ a dve kompilácie singlov. Ich album The Queen Is Dead (1986) je dodnes považovaný za jednu z najlepších platní všetkých čias. Hudba The Smiths znela, akoby sa kapela ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Vonku zúrila ejtisácka kultúra videoklipov a vtieravých hitov, no ich piesne boli hlboko zakotvené v cinkavých melódiách zo 60. rokov, zahraných s punkovou vervou. Kým väčšina objavovala čaro syntetizátorov, The Smiths stáli na obyčajnej čistej gitare. Lenže ťažko si predstaviť osemdesiate roky bez nich. Morrissey s Marrom boli osobnosťami britskej hudby, ktoré preniesli žezlo zdravého jadra britského rocku do deväťdesiatych rokov.
.predčasný koniec
Morrissey nemal nikdy v úmysle odštartovať sólovú dráhu, no osud chcel inak. V júli 1987 sa v jednom londýnskom pube uskutočnila schôdzka štyroch členov The Smiths, na ktorej Johnny Marr prekvapil zvyšok skupiny vyhlásením, že končí. Morrissey si pôvodne myslel, že preháňa, ale neskôr zistil, že to Marr myslí vážne. V posledných mesiacoch existencie kapely síce medzi nimi nepanovali najlepšie vzťahy, ale ich rozpory nikdy neprerástli do otvorených nevyriešiteľných konfliktov. Rozpad The Smiths zostáva jedným z najviac nepochopiteľných príbehov britskej hudby. Len málokedy sa stane, že by sa kapela rozpadla počas niekoľkých minút. Dodnes sa o tom vedú spory, dokonca ani sami bývalí The Smiths na to nemajú vyjasnený názor, ktorý by uspokojil ich fanúšikov.
Morrissey sa zrazu ocitol na voľnej nohe, no tento človek je od prírody bojovníkom. Ani nie o pol roka mu vyšiel sólový album Viva Hate (1988), ktorý vznikol tak, že jeho producent Stephen Street mu dal pásku so svojimi demami. Spevák ich otextoval a pustil do sveta. Viva Hate je rovnako zlomovým albumom v jeho kariére ako bol debut The Smiths. Morrissey zistil, že aj bez kapely môže stáť na vlastných nohách. Po debute vypustil do sveta viacero zaujímavých singlov, niektoré z nich, ako The Last Of The International Playboys, sa dostali do Top 10, no práve v tomto období sa začala prejavovať absencia Johnnyho Marra, ktorý kedysi Moza zásoboval desiatkami melódií denne. Tento problém sa prejavil na jeho druhom sólovom albume Kill Uncle (1991), no po prvom neúspechu s touto nahrávkou sa mu podaril skvelý ťah.
Na miesto gitaristu dosadil rovno dvoch hudobníkov a zhodou okolností sa Boz Boorer a Alain Whyte, ktorí prišli z rockabillyového undergroundového prostredia, neskôr ukázali aj ako veľmi talentovaní skladatelia. Táto posila sa už prejavila na nasledujúcom albume Your Arsenal, ktorý produkoval Mick Ronson, fenomenálny gitarista na voľnej nohe, ktorého Morrissey obdivoval už v období Bowieho Ziggyho Stardusta. Ronson mal produkovať aj Mozzov nasledujúci album, no krátko po vydaní Your Arsenal (1992) zomrel. Album nakoniec dostal názov Vauxhall and I (1994) a bola to po Viva Hate druhá nahrávka, ktorá sa ocitla na čele britskej hitparády.
V tom čase už naplno úradovala dvojica Boorer a Whyte, s pomocou ktorých Mozz nahral jednu z jeho najlepších sóloviek. Na potešenie mnohých fanúšikov a kritikov znela ako utajený album od The Smiths. To bol aj dôvod, prečo spevák na nasledujúcom Southpaw Grammar (1995) pritvrdil a prišiel so svojou najrockovejšou platňou, no jej sila sa akosi minula účinkom. Je to asi jeho najmenej docenený album, možno aj preto, že fanúšikovia očakávali ďalší Vauxhall and I. Ešte horšie to bolo s ďalším albumom Maladjusted (1997), ktorý bol taký nevýrazný, že speváka už kritiky posielali do výslužby. Sklamaný Morrissey sa ocitol bez nahrávacej zmluvy, zbalil si kufre a presťahoval sa do Los Angeles. V hollywoodskych končinách si kúpil veľkú vilu, ktorá v minulosti hostila slávnych hercov a spisovateľov a uzavrel sa pred svetom.
.v dobrovoľnom exile
Jeho útek z milovanej Británie (nikto zo spevákov nevystavuje svoju „britskosť“ na obdiv tak ako práve Mozz, ktorý si aj v hovorovej reči potrpí na vyššiu angličtinu) nebol dôsledkom neúspechu s albumom Maladjusted. Predchádzalo tomu viacero konfliktov a nedorozumení. Už začiatkom deväťdesiatych rokov sa musel brániť obvineniam z rasizmu. Dôvodom bola napríklad pieseň The National Front Disco, no novinári z New Musical Express (NME), ktorí ho vinili z pravicového extrémizmu, si nevšimli, že Morrissey napísal text, ktorý popisuje svet z pohľadu britského skinheada, čo v skutočnosti neznamená, že ho vidí tak aj on. Spevák NME zažaloval a spor nakoniec aj vyhral, aj keď slizká stopa kauzy sa s ním vlečie dodnes.
Najväčšiu ranu Moz dostal, keď jeho a bývalého skladateľského kolegu Marra zažalovali niekdajší členovia z The Smiths basák Andy Rourke a bubeník Mike Joyce, požadujúci vyššie tantiémy zo starých piesní kapely. Morrisey a Marr argumentovali na súde tým, že sa už v začiatku existencie The Smiths dohodli na istom vzorci, no sudca ich slová neuznal a priklonil sa na stranu bývalej rytmickej sekcie. Nesúhlas s verdiktom sa objavil vo viacerých Morrisseyho pesničkách z druhej polovice deväťdesiatych rokov. A čo je horšie, navždy vylúčil možnosť, že by sa The Smiths dali ešte raz dohromady.
Okrem súdnych procesov musel spevák zápasiť s ďalšími okolnosťami. Jedným z dôvodov bol aj fakt, že opäť akosi nepasoval do vtedajšieho vzorca britskej popmusic, ktorá v tom čase drukovala britpopu a Morrissey, napriek tomu, že v tom čase nahral viacero skvelých albumov, bol akosi nadbytočný. Okrem toho musel neustále presviedčať svojich fanúšikov a kritikov, ktorí jeho sólovú tvorbu porovnávali so The Smiths, že na to stále má. Pre Moza to bol súboj s minulosťou, ktorý sa nedal ustáť.
Koniec tisícročia ho tak zastihol v Kalifornii, odkiaľ vyrážal na občasné koncertné šnúry po celom svete. Nikdy síce oficiálne nevyhlásil, že končí, ale jeho život v L.A. pripomínal vyhnanstvo rockovej hviezdy, ktorá si v závetrí domu líže rany utŕžené z posledných rokov. V skutočnosti to nebolo až také bezradné obdobie. Na koncertoch začal do repertoáru zaraďovať nové pesničky a fanúšikovia si všimli, že novinky ako I Have Forgive Jesus alebo First Of The Gang to Die sú natoľko chytľavé, že ich hneď zaradili k jeho najlepším pesničkám.
Po siedmich rokoch čakania vyšiel Morrisseymu dlho očakávaný nový album You Are Quarry (2004), po ktorom ho doma v Británii vítali ako strateného syna. Moz, ktorému sa britský svet ukázal primalý, úzkoprsý a malicherný (stalo sa to viacerým britským megahviezdam – Rolling Stones, Lennonovi, Bowiemu, Rodovi Stewartovi či Depeche Mode, ktorí sa presťahovali na druhú stranu Atlantiku) sa domov nastálo nevrátil. Jeho novým miestom pre život sa stal Rím. Tam spolu so známym producentom Tony Viscontim nahral ďalší album The Ringleader Of The Tormentors (2006), ktorým Moz v piesni Dear God, Please Help Me, plnej sexuálnej vášne, otvoril svoju trinástu komnatu. A to svoju sexuálnu orientáciu. Viaceré jeho texty sa dotýkali homosexuálnej lásky, iné by sa dali označiť ako intersexuálne.
Otázka Mozovej sexuálnej orientácie bola na pretrase už od začiatku The Smiths, no otázky novinárov vtedy Moz odbíjal slovami, že na ne nebude odpovedať, pretože nemajú nič dočinenia s hudbou. Neskôr hovoril o tom, že je panic a že vedie asexuálny život. Až v roku 1997 priznal, že dva roky žil so svojou láskou, ale tento vzťah, pri ktorom neudal pohlavie osoby, sa už skončil. Fanúšikovia už boli zmierení s tým, že si to tajomstvo zoberie do hrobu, no v minuloročnej autobiografii sa prekvapivo pustil aj do tejto témy. Tou tajomnou osobou z 90. rokov bol fotograf Jack Walters, ale neskôr písal, že v nasledujúcom desaťročí žil s istou ženou a že dokonca obaja plánovali „malé monštrum“.
Je Moz homosexuál, bisexuál alebo pomýlený heterosexuál? „Som humansexual, priťahujú ma ľudia,“ uzavrel polemiku spevák. Do veľkej miery sa dá s jeho slovami súhlasiť. Neexistuje frontman, na ktorého sa počas koncertov vrhajú muži aj ženy a chcú ho objať a pobozkať, ako keby mu chceli vyjadriť všetku vďaku za jeho piesne. Alebo je to pre jeho martýrsky prejav, ktorým dáva celému svetu najavo, že na svete neexistuje nik, kto by ho objal a miloval? Kto vie.
.milovaný outsider
V minulom desaťročí stihol vydať veľmi dobrý album Years Of Refusal (2009), ktorý akoby uzavrel prostredné obdobie svojej kariéry. Dokonca začal sám rozprávať o odchode z popmusic. Päť rokov trvalo, kým prišiel s novým albumom, no tentoraz pauza nebola dôsledkom sklamania alebo nedostatku kreativity. Spravil toho viac ako veľa. Za šesť rokov vyprodukoval tri albumy, vydal výber b-strán singlov Swords, zrevidoval problematické albumy ako Kill Uncle, Maladjusted a Southpaw Grammar a odohral stovky koncertov.
Pracovné vypätie sa zákonite prejavilo na jeho zdraví. Len v období posledných dvoch rokov bol niekoľkokrát hospitalizovaný, raz sa dokonca ocitol v ohrození života, potom sa otrávil jedlom, inokedy zas nešťastne nabúral. Začiatkom roka sa však zavrel so svojou dlhoročnou kapelou, kde, bohužiaľ, dnes chýba Alain Whyte (namiesto neho hrá Jesse Tobias) a nahral zo dvadsať piesní, z ktorých vyskladal nový album World Peace Is Non Of Your Business (minirecenziu si prečítajte v rubrike Oplatí sa). Päťdesiatpäťročný Moz aj dnes ostáva outsiderom, je to miesto, kde sa cíti dobre, no dnes sa nachádza v nespochybniteľnej pozícii ikony britskej hudby. Jeho fanúšikovia mu odpustia všetko, aj to, keď útočí na kráľovskú rodinu a označuje ju za diktátorov a teroristov alebo keď ako radikálny vegetarián v reakcii na jedenie psov označí Číňanov za „subspieses“, čiže „podľudí“. Všetky slovné výstrelky sa mažú pri počúvaní jeho podmanivých piesní. Pretože, ako napísal jeho fanúšik v diskusii pod recenziou na nový album, Morrisseyho výroky sa ma nedotýkajú, zato jeho hudba áno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.