Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenskí hokejisti vyhrali nad Kazachstanom 4:3

Ak chceš, tak bež

.jozef Majchrák .časopis .téma

Sú starí aj mladí, vychudnutí, ale aj pri tele. Niektorí majú na tvári úsmev, iní, naopak, vyzerajú, akoby sa blížila ich posledná hodina. Dajú sa stretnúť na chodníkoch veľkých miest, ale aj na stratených lesných cestičkách. Najmä ich je však čoraz viac. Sú to bežci.

Bolo to pred štyrmi rokmi, keď sa autor tohto textu vydal na svoj prvý beh. Približne po dvoch kilometroch som skončil udýchaný s pichaním v boku a domov som sa vrátil s pocitom, že to nebude nič pre mňa. Pritom k športu som mal vždy pozitívny vzťah. Kedysi som aktívne lyžoval, hrával futbal a dlhé túry v horách vyslovene milujem. Keďže som sa presťahoval a vypadol z dovtedajšej futbalovej partie, zrazu mi chýbal pohyb. A práve beh, pri ktorom si človek vystačí len s teniskami a trochou času, vyzeral ako dobré riešenie. Po spomínaných prvých dvoch kilometroch mi napadlo, či by nebol predsa len lepšou voľbou napríklad tenis. Nakoniec som sa zaťal, začal behať úplne pomaličky a spočiatku beh kombinoval s rýchlou chôdzou. Hoci to prvé mesiace bolelo, zlepšenie prišlo rýchlo. Po roku som dokázal bez prestávky zabehnúť desať kilometrov, prestal myslieť na to, koľko kilometrov ma ešte čaká do cieľa. Akoby sa mi odblokovala hlava a myšlienky dostali rozlet. Nikde sa mi dnes nerozmýšľa tak dobre, ako počas behu. Postupne som si trúfol ísť na prvé preteky, nadýchol sa atmosféry, zabehol desať, dvadsať kilometrov a nesmelo začal uvažovať o maratóne.
Hoci nepatrím k tým, ktorí si z behania robia životnú filozofiu, no keď bežíte po horskom chodníku v Malých Karpatoch a ofukuje vás vietor, zažijete len ťažko opísateľný pocit slobody. Kým pri svojich bežeckých začiatkoch som na lesných cestách stretol kolegu bežca tak raz za týždeň, teraz ich stretávam zakaždým niekoľko. Aj uprostred noci s čelovkou na hlave.
Nie je to len jedna epizodická skúsenosť. Riaditeľ pretekov košického Medzinárodného maratónu mieru (MMM)Branislav Koniar hovorí, že za posledné tri roky zaznamenali rapídny nárast bežcov. Každý rok sa počet účastníkov bežeckých podujatí MMM (maratón, polmaratón a ostatné behy) zvýšil o viac ako desať percent. V prípade tohto podujatia to znamená nárast o niekoľko stoviek bežcov ročne. „Zvyšovanie záujmu o beh je globálny trend a Slovensko sa mu nemohlo dlho brániť,“ hovorí Koniar.

.džoging
Beh s cieľom vylepšiť si kondíciu či zdravotný stav je pritom pomerne mladý fenomén. Jeho počiatky siahajú do 60. rokoch minulého storočia a nórsky etnológ a spisovateľ Thor Gotaas, autor knihy Dejiny behania, ich spája s menom novozélandského trénera Arthura Lydiarda. Tohto vtedy už známeho atletického trénera oslovilo niekoľko obchodníkov, ktorí prežili infarkt. Zaujímalo ich, či by beh mohol pomôcť ich srdciam. Bola to celkom rebelská myšlienka, keďže v tom čase lekári svojim pacientom radili, aby zostali čo najdlhšie v pokoji. Lydiard sa však napriek tomu rozhodol riskovať a s obchodníkmi začal pomaličky behávať. Nazvali to džoging podľa slova, ktoré sa v Anglicku v 17. storočí používalo pre ľahký beh zvierat, alebo ľudí. Muži postupne schudli a ich zdravotný stav sa odvtedy zlepšoval. Povedali to svojim zákazníkom a obchodným partnerom a na Novom Zélande tak kvôli zdraviu behalo čoraz viac ľudí. Na začiatku sa to, samozrejme, neobišlo bez istých komplikácií a kurióznych situácií. Keď jeden z Lydiardových priateľov trénoval v noci, zastavilo sa pri ňom policajné auto a jeho posádka sa zaujímala, čo robí. „Bežím, lebo je to dobré pre moje zdravie,“ odpovedal. „No áno, to poznáme,“ reagovali policajti a zobrali ho na noc do väzenia. Nik predsa nebehá po ceste preto, aby bol zdravý.
Džoging sa zapáčil aj trénerovi z Oregonskej univerzity Billovi Bowermanovi, ktorý v roku 1962 navštívil Nový Zéland. Rozhodol sa ho spopularizovať v USA. Na prvý verejný tréning, ktorý zvolal, prišlo dvadsaťpäť ľudí. O mesiac ich tam však už bolo päťtisíc a Bowermann ich musel vyzvať, aby začali behať sami okolo svojich bydlísk. O novom čudnom športe najskôr písali miestne noviny, neskôr táto prudko sa šíriaca novinka dorazila aj na stránky takých časopisov ako Newsweek a Time. V roku 1968 sa predpokladalo, že džogingu sa v USA venuje stotisíc ľudí. O jedenásť rokov stúpol tento počet na 27 miliónov. Vznikol tak úplne nový typ bežcov. Nezaujímal ich čas a osobné rekordy ako profesionálov, ale bežali pomaly – buď pre samotnú radosť z pohybu, alebo preto, aby schudli a boli zdraví.  Asi nič nedokumentuje tento boom lepšie než príbeh Newyorského maratónu. V roku 1970 sa na štart prvého ročníka postavilo 126  účastníkov. V roku 1983 ich už bolo 17-tisíc, pričom 44–tisíc záujemcov museli odmietnuť. V deň maratónu zároveň organizátori vydali dvetisíc novinárskych akreditácií.

.sme najlepší
Je táto masová obľuba behu len náhoda, alebo sa za ňou skrýva niečo viac? Americký novinár Christopher McDougall, bývalý vojnový reportér agentúry Associated Press, vo svojom svetovom bestselleri Zrodení k behu privádza čitateľov do laboratórií najlepších amerických univerzít, kde túto otázku riešia celé vedecké tímy. „Prečo ako jediný živočíšny druh máme tendenciu zhlukovať sa po desaťtisícoch a behať len tak pre zábavu dvadsaťšesť míľ v teple?“ Na túto otázku hľadal niekoľko rokov odpoveď profesor biológie z Utahu Denis Bramble, ktorému prišiel so svojou teóriou na pomoc antropológ z Harvardu Dan Lieberman. Podľa neho máme beh v génoch a je to náš najprirodzenejší pohyb. Pružné nohy, štíhle trupy, holá koža, vertikálne telo, ktoré zachytáva menej slnečného tepla, z nás robia najlepších vytrvalostných bežcov spomedzi všetkých živočíchov. Len sme spohodlneli. Pritom práve beh nás podľa Liebermana kedysi živil. Napríklad jeleňa nedokážeme pretromfnúť v šprinte, ale ak niekto dokáže zabehnúť počas teplého dňa desať kilometrov, má v živočíšnej ríši navrch. Na rozdiel od zvierat sa totiž dokážeme pri behu efektívne chladiť. „Vieme behať za podmienok, za ktorých to iný živočích nezvládne. A vlastne to ani nie je ťažké. Ak dokáže profesor v strednom veku počas teplého dňa uštvať psa, predstavte si, čo urobí tlupa odhodlaných lovcov – zberačov s prehrievajúcou sa antilopou,“ tvrdí Lieberman.

.bežci v sandáloch
Aj dnes ešte stále existujú kultúry, pre ktoré je beh tým najprirodzenejším pohybom. Indiáni z kmeňa Tarahumarov v Mexiku sú najlepšími vytrvalostnými bežcami na svete. Žijú izolovane na severe krajiny, v Medených kaňonoch, čo je jedno z najdivokejších a najnehostinnejších miest v Amerike. Mexičania si ich kedysi najímali na chytanie koní a jelene lovili spôsobom, že ich behom uštvali až na pokraj úplného vyčerpania. Tarahumarovia dokážu bez problémov zabehnúť viac ako dvesto kilometrov bez prestávky a ich obľúbenou zábavou sú preteky medzi dvoma tímami so štyrmi až dvanástimi bežcami, ktorí bežia a pred sebou si kopú loptu. Preteky trvajú niekedy aj niekoľko dní a nocí nepretržite, bežci pritom nabehajú okolo 260 kilometrov.
Keď Tarahamurov stretol jeden z najlepších ultrabežcov na svete Scott Jurek na štarte behu 100 míľ v Angeles Crest, podivil sa nad tým, že sa na trať chystajú v akýchsi bežeckých sukniach a v sandáloch. Ešte viac ho prekvapilo, že krátko pred štartom pofajčievajú cigarety. Keď ich však videl na trati vybiehať kopce, len neveriacky krútil hlavou. „Naozaj to vyzeralo, že sa do kopca vznášajú. Vážne niečo fajčili? Ak áno, tak by som si z toho tiež trochu dal,“ opísal neskôr Jurek stretnutie s Indiánmi vo svojej knihe Jedz a behaj.
McDougall opísuje v Zrodených k behu Tarahumarov ako takmer idylické alternatívne spoločenstvo. „V kraji Tarahumarov neexistovala zločinnosť, vojna, alebo krádeže. Žiadna korupcia, obezita, zneužívanie drog, domáce násilie, zneužívanie detí, srdečné choroby, vysoký tlak. Tarahumarovia netrpeli cukrovkou, depresiami a vlastne ani starobou. Päťdesiatnici boli schopní predbehnúť pubertiakov a osemdesiatroční pradedovia dokázali zabehnúť maratón v horskom teréne. Rakovina sa u nich skoro nevyskytovala. Zabrúsili aj do ekonómie, keď vytvorili jedinečný finančný systém, založený na alkohole a občasných láskavostiach. Miesto peňazí si vymieňali služby a obrovské nádoby kukuričného piva.“
Logicky sa ponúka otázka, prečo Tarahumarovia napriek svojim schopnostiam nenosia medaily  z majstrovstiev sveta a olympiád. Mexiko sa o to dvakrát pokúsilo a Tarahumarov vyslalo na dva olympijské maratóny. Ani raz neuspeli a tvrdili, že vzdialenosť je pre nich príliš krátka. Maratón sa vraj skončí skôr ako sa stihnú zahriať. Dokázali však uspieť na viacerých ultramaratónoch.

.bežať príbehy
Práve ultrabehy sa stali vášňou Martina Urbaníka, ktorý organizuje 140–kilometrový beh Štefánik Trail. Beží sa od Štefánikovej mohyle na Bradle k jeho soche v Bratislave. Urbaník už nejaký čas rekreačne behal, keď dostal ako darček dve knihy. Jedna bola historická, o Štefánikovi, a druhou bola už spomenutá  Zrodení k behu. Obidve si zobral so sebou na dovolenku, počas ktorej sa pri Balatone zúčastnil ako člen štafety na ultramaratóne a prvý raz videl živého ultramaratónca. „Keď som si prečítal o Štefánikovom viac než stokilometrovom pochode v Srbsku, napadlo mi zorganizovať preteky podľa tohto príbehu. Také, kde by sa aj bežci na kratšie vzdialenosti mohli zoznámiť s tým, ako fungujú ultramaratónci,“ opisuje Urbaník svoju inšpiráciu. Na prvom ročníku Štefánik Trail bežalo päťdesiatdeväť ľudí – ultramaratónci, dvojice aj štafety. Na druhom ročníku, ktorý bol tento rok v júni, ich už bolo tristo. Ultrabežecká scéna, ktorá sa u nás sformovala najmä v prostredí tradične silnej komunity diaľkových turistov, už podujatie zaregistrovala a zaradila do svojho kalendára. Okrem Štefánika rozmýšľa Urbaník aj nad ďalšími silnými príbehmi, na základe ktorých by sa dali zorganizovať ultrabežecké preteky. „A prečo behám ja? U mňa to má dve roviny. Trénujem s kamarátmi a môj štýl behu je pomalý, môžem sa rozprávať. Môj tréning je teda rozprávanie o vzťahoch, o rodine, o svete okolo seba. Keď idem na preteky, tak je to iný beh, sústredím sa len na seba a som zvedavý, ako telo bude reagovať. Je to vlastne moja zvedavosť, ako telo zvládne novú výzvu,“ zveruje sa Urbaník.
Preteky v zahraničí inšpirovali aj Luciu Vitálošovú, ktorá organizuje kratší, osemkilometrový Beh Pezinkom. V septembri bude jeho tretí ročník. Prvý rok sa na ňom zúčastnilo dvesto ľudí, teraz je už viac ako mesiac pred pretekmi prihlásených päťsto bežcov, čo je maximálny limit, ktorý stanovili organizátori. Ak by limit nebol, prihlásilo by sa vraj ešte o sto až dvesto bežcov viac. „Chceme, aby to bola oslava behania, nie nezvládnutá masová akcia. Behanie je dnes ako snehová guľa, čím viac ľudí behá, tým viac sa ich pridáva. Tí, čo počas prvého ročníka nášho behu povzbudzovali z kaviarne, boli už o rok na štarte. Taký beh ako je náš môže skúsiť takmer každý. Stačí chcieť, zdvihnúť sa, trochu potrénovať a vybehnúť,“ nabáda mladá Pezinčanka.
Tak čo vy na to?

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite