Keď som minulý piatok moderoval diskusiu s Andrejom Kiskom na Pohode, prišiel som tam priamo z nemocnice. A potom, rovno v úvode diskusie, som dostal nečakanú SMS. Čo sa v takej situácii dá robiť?
Pokračoval som, akoby nič. Pýtal som sa, dával som slovo publiku, počúval som nového prezidenta. Prišlo mi to férové voči preplnenému stanu aj voči hlave štátu, ktorú som na Pohodu pozval.
Ale bolo to férové voči tomu, čo sa stalo? A bolo to rozumné voči sebe samému?
Neviem dobre odpovedať. Na jednej strane sa to blíži rade z úvodu, a vyzerá to profesionálne, na druhej sa však bojím, že takéto situácie a riešenia zo mňa robia menej citlivého človeka. Mimochodom, potvrdilo sa mi to o pár dní, keď som pri pohľade na zostrelené lietadlo nad Ukrajinou okamžite riešil iba to, či je za tým Putin, alebo „len“ jeho separatisti, a takmer vôbec nie to, čo asi prežívajú tie stovky rodín a tisícky priateľov, ktorým práve zomreli ich najbližší. Tí všetci, ľudia ako my, pritom dostali rovnakú správu, a teraz prídu podobné pocity, pohreby a prázdne miesta v duši.
Viem, že je to daň za prácu, ktorú robím, ale aj tak mi nie je úplne jasné, či to čosi neničí. Písať o veľkých dejinách a znížiť si kapacitu na tie malé, riešiť veľký dlh štátneho rozpočtu a podceniť malé deficity kamarátov, hovoriť s prezidentom a neplakať nad vysvietenou SMS. Je to tak dobre?
Napadlo mi teraz, čo všetko videl kolega Andrej Bán na svojich cestách po trpiacom svete a ako sa mu s tým žije. Viem, že jeho fotky a napísané slová slúžia ako výkričník, ako znepokojenie svedomia, ale čo také svedectvo vlastne robí s jeho autormi, reportérmi, investigatívcami? Čo to robí s tebou, Andrej?
A dá sa ísť ešte ďalej. Fotky a texty z vojen, katastrof a masových utrpení, ale aj neustále odhaľovania bežných verejných podvodov a lží sú nevyhnutnou súčasťou toho lepšieho sveta, a sú aj cestou k scitliveniu našej verejnosti. Ale súčasne majú potenciál na znecitlivenie.
Nepoznám dobrú odpoveď. Len teraz na chvíľu lepšie vnímam svoj dlhý pohyb po hrane, ktorá všeličo zbrúsila.
Pokračoval som, akoby nič. Pýtal som sa, dával som slovo publiku, počúval som nového prezidenta. Prišlo mi to férové voči preplnenému stanu aj voči hlave štátu, ktorú som na Pohodu pozval.
Ale bolo to férové voči tomu, čo sa stalo? A bolo to rozumné voči sebe samému?
Neviem dobre odpovedať. Na jednej strane sa to blíži rade z úvodu, a vyzerá to profesionálne, na druhej sa však bojím, že takéto situácie a riešenia zo mňa robia menej citlivého človeka. Mimochodom, potvrdilo sa mi to o pár dní, keď som pri pohľade na zostrelené lietadlo nad Ukrajinou okamžite riešil iba to, či je za tým Putin, alebo „len“ jeho separatisti, a takmer vôbec nie to, čo asi prežívajú tie stovky rodín a tisícky priateľov, ktorým práve zomreli ich najbližší. Tí všetci, ľudia ako my, pritom dostali rovnakú správu, a teraz prídu podobné pocity, pohreby a prázdne miesta v duši.
Viem, že je to daň za prácu, ktorú robím, ale aj tak mi nie je úplne jasné, či to čosi neničí. Písať o veľkých dejinách a znížiť si kapacitu na tie malé, riešiť veľký dlh štátneho rozpočtu a podceniť malé deficity kamarátov, hovoriť s prezidentom a neplakať nad vysvietenou SMS. Je to tak dobre?
Napadlo mi teraz, čo všetko videl kolega Andrej Bán na svojich cestách po trpiacom svete a ako sa mu s tým žije. Viem, že jeho fotky a napísané slová slúžia ako výkričník, ako znepokojenie svedomia, ale čo také svedectvo vlastne robí s jeho autormi, reportérmi, investigatívcami? Čo to robí s tebou, Andrej?
A dá sa ísť ešte ďalej. Fotky a texty z vojen, katastrof a masových utrpení, ale aj neustále odhaľovania bežných verejných podvodov a lží sú nevyhnutnou súčasťou toho lepšieho sveta, a sú aj cestou k scitliveniu našej verejnosti. Ale súčasne majú potenciál na znecitlivenie.
Nepoznám dobrú odpoveď. Len teraz na chvíľu lepšie vnímam svoj dlhý pohyb po hrane, ktorá všeličo zbrúsila.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.