Z diaľky sa blíži malá skupinka asi pätnástich dobre stavaných nespokojných mužov. Väčšinou majú na sebe teplákové súpravy, na chrbte nápis „Slovakia“. Predstavujú vzorku miestneho obyvateľstva, ktoré sa začína búriť proti výstavbe záchytného utečeneckého tábora. Nie div, Ukrajina je hneď za hranicou, nikto sa tu neteší na masy utečencov. Miestni najprv váhajú. Dvaja z nich dvíhajú nad hlavy papierové transparenty s ručne namaľovanými heslami: „Nechceme tu príživníkov! Utečenci domov!“
Muži majú v rukách fľaše naplnené vodou. Proti nim sa pomaly blíži masa čiernych ťažkoodencov z Vojenskej polície. Majú štíty. Napätie vrcholí. Miestne obyvateľstvo hádže na nich fľaše a vyráža do útoku. Vojaci reagujú protiútokom, pričom lídra demonštrantov izolujú, hmatmi ho zložia na zem a odvedú. Protest sa po pár minútach končí.
Všetko to síce pôsobí „ako naozaj“, no ide iba o hru, takpovediac divadelnú scénku vo Vojenskom výcvikovom priestore (VVP) Kamenica nad Cirochou. V rámci VŠC s ČVV s názvom Zelená vlna 2014 ju zahralo niekoľko desiatok z celkového počtu 1432 PrV z rôznych útvarov mechanizovaných brigád Topoľčany a Prešov. Áno, vojaci majú radi skratky, čo občas pôsobí až komicky. Podobne smiešne bolo aj to, že „demonštranti“ (v skutočnosti takisto vojaci) sa na kamarátov ťažkoodencov počas protestu usmievali. Celé divadielko z blízkosti pozoroval aj v modrom saku a džínsach odetý minister obrany Martin Glváč, rôzni velitelia nielen našej, ale aj iných armád NATO a zástupcovia médií. Podobných ukážok bolo viac ako štyridsať. Iba tých chudákov utečencov nemal kto zahrať. A Ukrajina, odkiaľ môže prísť masívna vlna utečencov, je z týchto kopcov na dohľad. V skutočnosti ide tak trochu o šírenie paniky – Slováci by ukrajinských utečencov zrejme nevítali protestmi, ale vľúdnejšie. Poďme však po poriadku. VŠC s ČVV je veliteľsko-štábne cvičenie s čiastočným vyvedením vojsk. Už rozumiete lepšie? Nuž a PrV znamená vojak. Ako na brífingu povedal riadiaci cvičenia a zástupca náčelníka Generálneho štábu generálmajor Pavel Macko, ide o prvé a doposiaľ teda najväčšie cvičenie svojho druhu, na ktorom Ozbrojené sily SR (OS SR) pôsobia v netypických podmienkach. „Cvičenie na podporu domáceho krízového manažmentu má nevojenský nebojový charakter,“ uviedol Macko a dodal: „V troch fázach a v piatich dejových líniách sme nasadili 118 kusov kolesovej techniky a dva vrtuľníky. Armáda na cvičení pôsobí v koordinácii s políciou a s miestnymi samosprávami. Ako jeden z možných námetov sme vybrali vlnu utečencov, ale môže ísť aj o rozsiahle živelné pohromy, priemyselné katastrofy a iné mimoriadne udalosti.“
Na lúke vo VVP v priebehu dvoch dní vojaci postavili kompletne vybavený stanový záchytný tábor pre 300 utečencov. Mal aj kaplnku či sprchy, sklady aj stravovaciu časť. Čo je zvláštne, výstavba tábora pre 1 500 utečencov by armáde podľa slov jedného z generálov trvala šestnásť dní. Nie je to trochu zveličené? Kde by boli medzitým davy ukrajinských utečencov? Čakali by azda na dokončenie tábora v okolitých lesoch?
Cvičenie bolo inak pôsobivé. Medzi najzaujímavejšie ukážky patrilo zneškodnenie nebezpečného narušiteľa hmatmi, zaistenie a odvedenie nelegálneho migranta z krajiny, kde sa nehovorí nám blízkou ruštinou, takže povely, čo má robiť, mu vojak dával iba rukou. Náš elitný prápor RCHBO zakročil pri „akože“ chemickom útoku, pričom zasahoval aj vrtuľník, pancierové vozidlo Aligátor a sanitka pre zranených. Iba pre zaujímavosť, príslušníci práporu mali na sebe protichemický oblek OPK 2 a masku OM 99. A skutočne, nie akože, boli v silách rýchlej reakcie NATO nasadení v roku 2003 v Iraku počas operácie Púštna búrka, ale aj na Cypre, v Bosne či v Afganistane.
Bizarne pôsobili standupy spravodajských štábov televízií. Keď s pomocou psa a krátkych ručných zbraní zaistili vojenskí policajti nelegálneho migranta a kričali na neho „nohy od seba“, čo do detailov opisoval jeden vojak s ampliónom, tak v tej istej chvíli o pár metrov ďalej pred kamerou zaznelo: „Z vojenského výcvikového priestoru Vladimír Bučko, televízia Markíza.“
.modernizačný deficit
„Každá vláda má svoj podiel zodpovednosti na tom, kam sa armáda dostala,“ hovorí Marian Majer, bezpečnostný analytik Inštitútu pre stredoeurópsku politiku (CEPI). „Nehodnotíme prácu jedného ministra, ale celé desaťročné obdobie od nášho vstupu do NATO,“ dopĺňa ho kolega Jaroslav Naď. Práve títo dvaja predstavitelia CEPI a bývalí pracovníci ministerstva obrany predstúpili koncom mája pred novinárov. Verejnosti predložili zatiaľ najnaliehavejšiu správu o akútnych problémoch v našich ozbrojených silách. Informácie, ktoré zverejnili, nie sú nevyhnutne nové, no verejnosť nikdy nebola ochotnejšia problémom armády načúvať.
Viac ako 70 percent pozemnej techniky je po životnosti, podobne 90 percent munície. Niektoré prvky vybavenia našej armády sú staršie než generáli. Napríklad kultový nákladný automobil Praga V3S sa začal sériovo vyrábať v roku 1953 práve pre potreby československej armády. Samopal vzor 58, ktorý zovňajškom pripomína „kalašnikov“, je vo výzbroji od roku 1958. Prirodzene, nie všetko staré je zároveň nefunkčné alebo zlé, no dnes už existujú modernejšie zbrane a výbava, ktoré by lepšie zodpovedali tomu, čo by sme radi naďalej vnímali ako Ozbrojené sily SR.
„Modernizačný deficit, ktorý v armáde vznikol za uplynulých desať rokov, predstavuje tri až štyri miliardy eur,“ vysvetľuje Naď. „Tento sklz sa nedá dohnať za jeden rok ani za jedno volebné obdobie.“ Na porovnanie, rozpočet obrany bol tento rok 745 miliónov eur. Je to približne jedno percento HDP, kým v rámci NATO sa krajinám odporúča vynakladať na obranu dve percentá. No nejde len o celkovú sumu, ktorá sa na vojsko vynakladá. Ide aj o to, ako je následne prerozdelená. Podľa odporúčaní NATO, ktoré však nie sú nijako vynútiteľné, by sa mala pätina vojenského rozpočtu každý rok vynaložiť na priebežnú modernizáciu, u nás to však bola roky asi desatina obranných výdavkov. Štátny tajomník ministerstva obrany Miloš Koterec hovorí, že vláda si tento problém veľmi dobre uvedomuje a výdavky na modernizáciu zvyšuje: „Kým v minulosti boli výdavky na modernizáciu a výzbroj len v objeme 8 percent, my sme sa dostali až k 16 percentám a v budúcom roku sa chceme priblížiť k 20 percentám.“
Prirodzene, Slovensko nie je jedinou krajinou Aliancie, ktorá dvojpercentné výdavky na obranu neplní a náhly skok ani nie je možný. No stojí za zmienku, že vo svetle ukrajinskej krízy napríklad Rumunsko, Litva alebo Lotyšsko vyjadrili cieľ dostať sa na dve percentá HDP v priebehu piatich rokov. Estónsko a Poľsko sa na tejto úrovni nachádzajú už dnes, náš severný sused má dokonca v ústave zakotvený záväzok vynakladať na obranu minimálne 1,95 percenta HDP. Slovenský premiér však avizoval, že o zvyšovaní výdavkov na obranu nemôže byť ani reči.
.posilni svaly, zhoď tuk
Bude to znieť paradoxne, ale slovenská armáda nie je len o ochabnutom svalstve, ale aj o prebytočnom tuku, ktorý by sa oplatilo zhodiť. Hoci ozbrojené sily tvorí asi 14-tisíc ľudí, infraštruktúra by stačila pre 40-tisícovú armádu, akú malo Slovensko ešte v polovici 90. rokov. Disponujeme napríklad tromi letiskami (Malacky, Sliač a Prešov), i keď naše vzdušné sily by si vystačili s dvoma. Sliač je strategicky dôležité letisko z pohľadu NATO a Aliancia investovala veľa peňazí do modernizácie jeho infraštruktúry. Letisko Malacky-Kuchyňa je užitočné ako záloha vzhľadom na polohu neďaleko hlavného mesta. Zrušenie Prešova je zase citlivá sociálna a politická otázka. Niekoľko stoviek ľudí by totiž jeho zatvorením prišlo o prácu v regióne, kde nie je ľahké si ju nájsť. „Čo sa týka Vrtuľníkového krídla v Prešove, my sme sa nestotožnili s názormi predchádzajúceho vedenia, ktoré ho chcelo zrušiť,“ vysvetľuje štátny tajomník Koterec. „My takýto krok neplánujeme. Táto základňa je v bezprostrednej blízkosti východnej hranice NATO a EÚ. A túto potrebu ani v Aliancii nikto nespochybňuje.“
No rozhodnutie raz bude potrebné urobiť. „Armáda nemôže fungovať ako sociálny podnik,“ hovorí bývalý štátny tajomník ministerstva obrany za Radičovej vlády Róbert Ondrejcsák. Prikláňal by sa práve k zrušeniu Prešova. „Uzavretím jednej leteckej základne by sa ušetrilo najviac. Je však pravda, že sú tu aj ďalšie nadbytočné kapacity.“ Podľa materiálov CEPI, vychádzajúcich z dokumentov OS SR, má armáda k dispozícii štyri cvičiská, 23 strelníc, päť rekreačných zariadení a približne 400 vojenských objektov. Ondrejcsák hovorí, že keby sa časť týchto zariadení predala, armádu by jednorazové výnosy z biedy síce nevytrhli, no aspoň by nebolo nutné vynakladať ďalšie prostriedky na ich udržiavanie.
Samostatnou kapitolou je naša závislosť od dodávok náhradných dielcov z Ruska. „V závislosti od Moskvy je na tom Slovensko spolu s Bulharskom najhoršie spomedzi štátov NATO a EÚ,“ hovorí Jaroslav Naď. „Je jedna vec, že sme sovietsku techniku zdedili po roku 1989. Druhá vec je, že sme ju nakupovali aj dlho po vzniku samostatnej SR, keď sme to už nemuseli robiť.“ Výsledkom tejto závislosti napríklad je, že sme podmienkou ruského súhlasu obmedzovaní v niektorých spôsoboch nakladania s protivzdušným systémom S-300. A v minulosti už boli zaznamenané isté obštrukcie zo strany Moskvy. Podľa štátneho tajomníka Koterca bude vzhľadom na finančnú náročnosť a limitované rozpočtové prostriedky možné vymeniť tento systém až po roku 2020. No Slovensko bude vzhľadom na aktuálne zmeny bezpečnostného prostredia svoj postup v oblasti protivzdušnej obrany koordinovať so susedmi z V4 i s ďalšími spojencami z NATO.
Naše ozbrojené sily majú tiež vyše tucta stíhačiek Mig-29, z ktorých je letuschopná asi tretina. Róbert Ondrejcsák hovorí o fenoméne takzvanej kanibalizácie: „Aby ste dali nejaké lietadlo do letuschopného stavu, vyberiete súčiastku z iného lietadla na základni a namontujete ju do stroja, ktorý potrebujete dostať do vzduchu. Robí sa to systémovo a priebežne. Bez toho by slovenské letectvo nebolo v prevádzkyschopnom stave.“ Piloti Migov by mali nalietať asi 200 hodín ročne, v skutočnosti sa do vzduchu dostanú zhruba na tretinu až polovicu tohto času. Všeobecne plníme výcvikové štandardy NATO na 50 až 60 percent.
.na prezbrojení sa pracuje
Ministerstvo obrany pod vedením Martina Glváča reaguje na kritiku z odborných kruhov i od partnerov z NATO plánmi veľkých nákupov vojenskej techniky, ktoré by sa splácali niekoľko rokov, aj po ďalších voľbách. „Vítam, že súčasné vedenie rezortu chce modernizovať, no problém spočíva v tom, že chceme modernizovať všetko, aj keď na to nemáme,“ hovorí Róbert Ondrejcsák. „Chýba politická odvaha ministerstva vybrať dve najdôležitejšie oblasti a sústrediť sa na ne. Nie je totiž fér, aby sa bez politickej dohody dnes nakúpilo a platil to niekto iný.“ Ondrejcsák by sa sústredil na vrtuľníky a obrnené transportéry.
Už za jeho pôsobenia došlo k vyradeniu bojových vrtuľníkov Mi-24, používaných na priamu bojovú podporu pozemných vojsk. „Je to spôsobilosť, ktorú sme stratili a už sa nikdy nevráti,“ vysvetľuje Ondrejcsák. Na nákup náhrady, napríklad v podobe známych amerických vrtuľníkov Apache, nemáme peniaze. Pre armádu by tak mala byť prioritou náhrada aspoň za viacúčelové vrtuľníky Mi-17, ktorých životnosť sa skončí postupne do konca tejto dekády. Môžu byť použité ako dopravné, ale aj nasadené v prípade požiaru. Vo veľmi obmedzenej miere sa dajú použiť aj na bojovú podporu pozemných jednotiek. V každom prípade, viacúčelovosť je čiastočne riešením pre finančne podvyživenú armádu. Technika musí byť nasaditeľná doma i v zahraničných misiách – na vojenské účely i pre prípad priemyselných či prírodných katastrof.
Ondrejcsák by bol zato, aby sa podobne zrušili aj tanky a namiesto toho by sme sa sústredili na bojové vozidlá pre pechotu: „Ak by sme kúpili 70 alebo 80 obrnených transportérov, vygenerujú palebnú silu, ktorá vyváži tých približne 30 tankov, ktoré máme, navyše sú lacnejšie a viacúčelovejšie.“ Vzdať sa tankov je však pre niektorých vojakov citovo ťažké. Ani Biela kniha o obrane SR nepočíta s ich vyradením z výzbroje.
No tvrdé rozhodnutia sa budú musieť diať aj v oblasti stíhacieho letectva. S každou generáciou sú zbraňové systémy nielen technologicky náročnejšie, ale aj nákladnejšie. V oblasti obrany stúpajú ceny v priemere o 15 percent ročne. „Ak si prenajmeme švédske stíhačky Gripen, bude to posledné stíhacie letectvo, ktorým SR bude samostatne disponovať,“ vysvetľuje Ondrejcsák. „Za pár rokov si vlastné letectvo budú môcť dovoliť len najväčšie európske krajiny.“ Slovenský vzdušný priestor bude v tom čase zrejme zabezpečovaný spoločne s Českom, Poľskom, prípadne aj s Maďarskom. „Zjednodušene si predstavte slovenského pilota, ktorý chráni český vzdušný priestor v poľskom lietadle. Len sa musíme zbaviť mýtu, že medzinárodnou spoluprácou sa dajú ušetriť peniaze.“ Podľa Ondrejcsáka nikto nebude dotovať obranu iného štátu alebo tolerovať čierne pasažierstvo. Ani v NATO nie. Vždy sa od nás bude očakávať aktívny príspevok.
.potrebujeme vôbec armádu?
„Je výzvou pretaviť vysokú mieru dôvery, ktorú armáda vo verejnosti požíva, do podpory občanov pre jej výraznejšiu modernizáciu,“ hovorí bývalý náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR, Ľubomír Bulík. „V susednom Poľsku práve verejnosť kryje armáde chrbát aj v otázke výdavkov na modernizáciu.“ Debatu o stave ozbrojených síl víta, hoci dodáva, že vojaci v interných hodnoteniach na zlú situáciu poukazovali už dávno. Upozorňuje tiež, že modernizácia by mala byť čo najucelenejšia: „Aby sa nestalo, že zmodernizujeme za drahé peniaze napríklad zbraňový systém, no nezostanú už peniaze na muníciu, palivo a výcvik.“
Široká verejnosť akoby sa prestala o armádu zaujímať, keď skončila povinná vojenská služba. Politici zase prepadli dojmu, že vstupom do NATO je bezpečnosť Slovenska raz a navždy vyriešená. Dianie na Ukrajine je budíčkom. Bulík upozorňuje, že ozbrojené sily sú základom suverenity štátu, nie nejakou luxusnou nadstavbou: „Môžete sa na to pozrieť trebárs historicky. Československo malo svoje légie, ktoré bojovali na frontoch prvej svetovej vojny, ešte predtým, než vôbec vzniklo ako štát.“
Je možné, že časť riešenia situácie v armáde by mohla spočívať v posilnení hlasu vojakov. „Náčelník Generálneho štábu by mal mať napríklad povinnosť vystúpiť každoročne pred poslancami Národnej rady so správou o stave Ozbrojených síl,“ hovorí Bulík. Podobne by mala vzniknúť široká dohoda parlamentných strán o dlhodobej vízii a postupnom zvyšovaní financovania. Jedným z problémov armády je totiž aj kontinuita v civilnom riadení. Za 21 rokov existencie SR sa na poste ministra obrany vystriedalo 14 ľudí. „Našou snahou je získať aj podporu opozičných strán, ale vzhľadom na roztrieštenosť súčasnej opozície nie je ľahké takýto konsenzus dosiahnuť,“ hovorí štátny tajomník Miloš Koterec.
Výsledky v úvode článku spomínaného cvičenia Zelená vlna 2014 vyhodnotia do šiestich týždňov. Už dávno je však jasné, že naša armáda okrem nasadenia v zahraničných misiách plní tu na Slovensku najmä úlohy pri živelných a priemyselných katastrofách, ako sú povodne či požiare. A to je dobre. Pretože zatiaľ nás nikto neohrozuje. A keby aj, musíme sa s tými zopár funkčnými lietadlami, vrtuľníkmi či zakonzervovanými tankami spoľahnúť na spojencov z NATO. Aj keď, vo svete v súčasnosti prebieha desať väčších a približne tri desiatky menších ozbrojených konfliktov rôznej intenzity. Takže úplne pokojne spávať nemôžeme.
Muži majú v rukách fľaše naplnené vodou. Proti nim sa pomaly blíži masa čiernych ťažkoodencov z Vojenskej polície. Majú štíty. Napätie vrcholí. Miestne obyvateľstvo hádže na nich fľaše a vyráža do útoku. Vojaci reagujú protiútokom, pričom lídra demonštrantov izolujú, hmatmi ho zložia na zem a odvedú. Protest sa po pár minútach končí.
Všetko to síce pôsobí „ako naozaj“, no ide iba o hru, takpovediac divadelnú scénku vo Vojenskom výcvikovom priestore (VVP) Kamenica nad Cirochou. V rámci VŠC s ČVV s názvom Zelená vlna 2014 ju zahralo niekoľko desiatok z celkového počtu 1432 PrV z rôznych útvarov mechanizovaných brigád Topoľčany a Prešov. Áno, vojaci majú radi skratky, čo občas pôsobí až komicky. Podobne smiešne bolo aj to, že „demonštranti“ (v skutočnosti takisto vojaci) sa na kamarátov ťažkoodencov počas protestu usmievali. Celé divadielko z blízkosti pozoroval aj v modrom saku a džínsach odetý minister obrany Martin Glváč, rôzni velitelia nielen našej, ale aj iných armád NATO a zástupcovia médií. Podobných ukážok bolo viac ako štyridsať. Iba tých chudákov utečencov nemal kto zahrať. A Ukrajina, odkiaľ môže prísť masívna vlna utečencov, je z týchto kopcov na dohľad. V skutočnosti ide tak trochu o šírenie paniky – Slováci by ukrajinských utečencov zrejme nevítali protestmi, ale vľúdnejšie. Poďme však po poriadku. VŠC s ČVV je veliteľsko-štábne cvičenie s čiastočným vyvedením vojsk. Už rozumiete lepšie? Nuž a PrV znamená vojak. Ako na brífingu povedal riadiaci cvičenia a zástupca náčelníka Generálneho štábu generálmajor Pavel Macko, ide o prvé a doposiaľ teda najväčšie cvičenie svojho druhu, na ktorom Ozbrojené sily SR (OS SR) pôsobia v netypických podmienkach. „Cvičenie na podporu domáceho krízového manažmentu má nevojenský nebojový charakter,“ uviedol Macko a dodal: „V troch fázach a v piatich dejových líniách sme nasadili 118 kusov kolesovej techniky a dva vrtuľníky. Armáda na cvičení pôsobí v koordinácii s políciou a s miestnymi samosprávami. Ako jeden z možných námetov sme vybrali vlnu utečencov, ale môže ísť aj o rozsiahle živelné pohromy, priemyselné katastrofy a iné mimoriadne udalosti.“
Na lúke vo VVP v priebehu dvoch dní vojaci postavili kompletne vybavený stanový záchytný tábor pre 300 utečencov. Mal aj kaplnku či sprchy, sklady aj stravovaciu časť. Čo je zvláštne, výstavba tábora pre 1 500 utečencov by armáde podľa slov jedného z generálov trvala šestnásť dní. Nie je to trochu zveličené? Kde by boli medzitým davy ukrajinských utečencov? Čakali by azda na dokončenie tábora v okolitých lesoch?
Cvičenie bolo inak pôsobivé. Medzi najzaujímavejšie ukážky patrilo zneškodnenie nebezpečného narušiteľa hmatmi, zaistenie a odvedenie nelegálneho migranta z krajiny, kde sa nehovorí nám blízkou ruštinou, takže povely, čo má robiť, mu vojak dával iba rukou. Náš elitný prápor RCHBO zakročil pri „akože“ chemickom útoku, pričom zasahoval aj vrtuľník, pancierové vozidlo Aligátor a sanitka pre zranených. Iba pre zaujímavosť, príslušníci práporu mali na sebe protichemický oblek OPK 2 a masku OM 99. A skutočne, nie akože, boli v silách rýchlej reakcie NATO nasadení v roku 2003 v Iraku počas operácie Púštna búrka, ale aj na Cypre, v Bosne či v Afganistane.
Bizarne pôsobili standupy spravodajských štábov televízií. Keď s pomocou psa a krátkych ručných zbraní zaistili vojenskí policajti nelegálneho migranta a kričali na neho „nohy od seba“, čo do detailov opisoval jeden vojak s ampliónom, tak v tej istej chvíli o pár metrov ďalej pred kamerou zaznelo: „Z vojenského výcvikového priestoru Vladimír Bučko, televízia Markíza.“
.modernizačný deficit
„Každá vláda má svoj podiel zodpovednosti na tom, kam sa armáda dostala,“ hovorí Marian Majer, bezpečnostný analytik Inštitútu pre stredoeurópsku politiku (CEPI). „Nehodnotíme prácu jedného ministra, ale celé desaťročné obdobie od nášho vstupu do NATO,“ dopĺňa ho kolega Jaroslav Naď. Práve títo dvaja predstavitelia CEPI a bývalí pracovníci ministerstva obrany predstúpili koncom mája pred novinárov. Verejnosti predložili zatiaľ najnaliehavejšiu správu o akútnych problémoch v našich ozbrojených silách. Informácie, ktoré zverejnili, nie sú nevyhnutne nové, no verejnosť nikdy nebola ochotnejšia problémom armády načúvať.
Viac ako 70 percent pozemnej techniky je po životnosti, podobne 90 percent munície. Niektoré prvky vybavenia našej armády sú staršie než generáli. Napríklad kultový nákladný automobil Praga V3S sa začal sériovo vyrábať v roku 1953 práve pre potreby československej armády. Samopal vzor 58, ktorý zovňajškom pripomína „kalašnikov“, je vo výzbroji od roku 1958. Prirodzene, nie všetko staré je zároveň nefunkčné alebo zlé, no dnes už existujú modernejšie zbrane a výbava, ktoré by lepšie zodpovedali tomu, čo by sme radi naďalej vnímali ako Ozbrojené sily SR.
„Modernizačný deficit, ktorý v armáde vznikol za uplynulých desať rokov, predstavuje tri až štyri miliardy eur,“ vysvetľuje Naď. „Tento sklz sa nedá dohnať za jeden rok ani za jedno volebné obdobie.“ Na porovnanie, rozpočet obrany bol tento rok 745 miliónov eur. Je to približne jedno percento HDP, kým v rámci NATO sa krajinám odporúča vynakladať na obranu dve percentá. No nejde len o celkovú sumu, ktorá sa na vojsko vynakladá. Ide aj o to, ako je následne prerozdelená. Podľa odporúčaní NATO, ktoré však nie sú nijako vynútiteľné, by sa mala pätina vojenského rozpočtu každý rok vynaložiť na priebežnú modernizáciu, u nás to však bola roky asi desatina obranných výdavkov. Štátny tajomník ministerstva obrany Miloš Koterec hovorí, že vláda si tento problém veľmi dobre uvedomuje a výdavky na modernizáciu zvyšuje: „Kým v minulosti boli výdavky na modernizáciu a výzbroj len v objeme 8 percent, my sme sa dostali až k 16 percentám a v budúcom roku sa chceme priblížiť k 20 percentám.“
Prirodzene, Slovensko nie je jedinou krajinou Aliancie, ktorá dvojpercentné výdavky na obranu neplní a náhly skok ani nie je možný. No stojí za zmienku, že vo svetle ukrajinskej krízy napríklad Rumunsko, Litva alebo Lotyšsko vyjadrili cieľ dostať sa na dve percentá HDP v priebehu piatich rokov. Estónsko a Poľsko sa na tejto úrovni nachádzajú už dnes, náš severný sused má dokonca v ústave zakotvený záväzok vynakladať na obranu minimálne 1,95 percenta HDP. Slovenský premiér však avizoval, že o zvyšovaní výdavkov na obranu nemôže byť ani reči.
.posilni svaly, zhoď tuk
Bude to znieť paradoxne, ale slovenská armáda nie je len o ochabnutom svalstve, ale aj o prebytočnom tuku, ktorý by sa oplatilo zhodiť. Hoci ozbrojené sily tvorí asi 14-tisíc ľudí, infraštruktúra by stačila pre 40-tisícovú armádu, akú malo Slovensko ešte v polovici 90. rokov. Disponujeme napríklad tromi letiskami (Malacky, Sliač a Prešov), i keď naše vzdušné sily by si vystačili s dvoma. Sliač je strategicky dôležité letisko z pohľadu NATO a Aliancia investovala veľa peňazí do modernizácie jeho infraštruktúry. Letisko Malacky-Kuchyňa je užitočné ako záloha vzhľadom na polohu neďaleko hlavného mesta. Zrušenie Prešova je zase citlivá sociálna a politická otázka. Niekoľko stoviek ľudí by totiž jeho zatvorením prišlo o prácu v regióne, kde nie je ľahké si ju nájsť. „Čo sa týka Vrtuľníkového krídla v Prešove, my sme sa nestotožnili s názormi predchádzajúceho vedenia, ktoré ho chcelo zrušiť,“ vysvetľuje štátny tajomník Koterec. „My takýto krok neplánujeme. Táto základňa je v bezprostrednej blízkosti východnej hranice NATO a EÚ. A túto potrebu ani v Aliancii nikto nespochybňuje.“
No rozhodnutie raz bude potrebné urobiť. „Armáda nemôže fungovať ako sociálny podnik,“ hovorí bývalý štátny tajomník ministerstva obrany za Radičovej vlády Róbert Ondrejcsák. Prikláňal by sa práve k zrušeniu Prešova. „Uzavretím jednej leteckej základne by sa ušetrilo najviac. Je však pravda, že sú tu aj ďalšie nadbytočné kapacity.“ Podľa materiálov CEPI, vychádzajúcich z dokumentov OS SR, má armáda k dispozícii štyri cvičiská, 23 strelníc, päť rekreačných zariadení a približne 400 vojenských objektov. Ondrejcsák hovorí, že keby sa časť týchto zariadení predala, armádu by jednorazové výnosy z biedy síce nevytrhli, no aspoň by nebolo nutné vynakladať ďalšie prostriedky na ich udržiavanie.
Samostatnou kapitolou je naša závislosť od dodávok náhradných dielcov z Ruska. „V závislosti od Moskvy je na tom Slovensko spolu s Bulharskom najhoršie spomedzi štátov NATO a EÚ,“ hovorí Jaroslav Naď. „Je jedna vec, že sme sovietsku techniku zdedili po roku 1989. Druhá vec je, že sme ju nakupovali aj dlho po vzniku samostatnej SR, keď sme to už nemuseli robiť.“ Výsledkom tejto závislosti napríklad je, že sme podmienkou ruského súhlasu obmedzovaní v niektorých spôsoboch nakladania s protivzdušným systémom S-300. A v minulosti už boli zaznamenané isté obštrukcie zo strany Moskvy. Podľa štátneho tajomníka Koterca bude vzhľadom na finančnú náročnosť a limitované rozpočtové prostriedky možné vymeniť tento systém až po roku 2020. No Slovensko bude vzhľadom na aktuálne zmeny bezpečnostného prostredia svoj postup v oblasti protivzdušnej obrany koordinovať so susedmi z V4 i s ďalšími spojencami z NATO.
Naše ozbrojené sily majú tiež vyše tucta stíhačiek Mig-29, z ktorých je letuschopná asi tretina. Róbert Ondrejcsák hovorí o fenoméne takzvanej kanibalizácie: „Aby ste dali nejaké lietadlo do letuschopného stavu, vyberiete súčiastku z iného lietadla na základni a namontujete ju do stroja, ktorý potrebujete dostať do vzduchu. Robí sa to systémovo a priebežne. Bez toho by slovenské letectvo nebolo v prevádzkyschopnom stave.“ Piloti Migov by mali nalietať asi 200 hodín ročne, v skutočnosti sa do vzduchu dostanú zhruba na tretinu až polovicu tohto času. Všeobecne plníme výcvikové štandardy NATO na 50 až 60 percent.
.na prezbrojení sa pracuje
Ministerstvo obrany pod vedením Martina Glváča reaguje na kritiku z odborných kruhov i od partnerov z NATO plánmi veľkých nákupov vojenskej techniky, ktoré by sa splácali niekoľko rokov, aj po ďalších voľbách. „Vítam, že súčasné vedenie rezortu chce modernizovať, no problém spočíva v tom, že chceme modernizovať všetko, aj keď na to nemáme,“ hovorí Róbert Ondrejcsák. „Chýba politická odvaha ministerstva vybrať dve najdôležitejšie oblasti a sústrediť sa na ne. Nie je totiž fér, aby sa bez politickej dohody dnes nakúpilo a platil to niekto iný.“ Ondrejcsák by sa sústredil na vrtuľníky a obrnené transportéry.
Už za jeho pôsobenia došlo k vyradeniu bojových vrtuľníkov Mi-24, používaných na priamu bojovú podporu pozemných vojsk. „Je to spôsobilosť, ktorú sme stratili a už sa nikdy nevráti,“ vysvetľuje Ondrejcsák. Na nákup náhrady, napríklad v podobe známych amerických vrtuľníkov Apache, nemáme peniaze. Pre armádu by tak mala byť prioritou náhrada aspoň za viacúčelové vrtuľníky Mi-17, ktorých životnosť sa skončí postupne do konca tejto dekády. Môžu byť použité ako dopravné, ale aj nasadené v prípade požiaru. Vo veľmi obmedzenej miere sa dajú použiť aj na bojovú podporu pozemných jednotiek. V každom prípade, viacúčelovosť je čiastočne riešením pre finančne podvyživenú armádu. Technika musí byť nasaditeľná doma i v zahraničných misiách – na vojenské účely i pre prípad priemyselných či prírodných katastrof.
Ondrejcsák by bol zato, aby sa podobne zrušili aj tanky a namiesto toho by sme sa sústredili na bojové vozidlá pre pechotu: „Ak by sme kúpili 70 alebo 80 obrnených transportérov, vygenerujú palebnú silu, ktorá vyváži tých približne 30 tankov, ktoré máme, navyše sú lacnejšie a viacúčelovejšie.“ Vzdať sa tankov je však pre niektorých vojakov citovo ťažké. Ani Biela kniha o obrane SR nepočíta s ich vyradením z výzbroje.
No tvrdé rozhodnutia sa budú musieť diať aj v oblasti stíhacieho letectva. S každou generáciou sú zbraňové systémy nielen technologicky náročnejšie, ale aj nákladnejšie. V oblasti obrany stúpajú ceny v priemere o 15 percent ročne. „Ak si prenajmeme švédske stíhačky Gripen, bude to posledné stíhacie letectvo, ktorým SR bude samostatne disponovať,“ vysvetľuje Ondrejcsák. „Za pár rokov si vlastné letectvo budú môcť dovoliť len najväčšie európske krajiny.“ Slovenský vzdušný priestor bude v tom čase zrejme zabezpečovaný spoločne s Českom, Poľskom, prípadne aj s Maďarskom. „Zjednodušene si predstavte slovenského pilota, ktorý chráni český vzdušný priestor v poľskom lietadle. Len sa musíme zbaviť mýtu, že medzinárodnou spoluprácou sa dajú ušetriť peniaze.“ Podľa Ondrejcsáka nikto nebude dotovať obranu iného štátu alebo tolerovať čierne pasažierstvo. Ani v NATO nie. Vždy sa od nás bude očakávať aktívny príspevok.
.potrebujeme vôbec armádu?
„Je výzvou pretaviť vysokú mieru dôvery, ktorú armáda vo verejnosti požíva, do podpory občanov pre jej výraznejšiu modernizáciu,“ hovorí bývalý náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR, Ľubomír Bulík. „V susednom Poľsku práve verejnosť kryje armáde chrbát aj v otázke výdavkov na modernizáciu.“ Debatu o stave ozbrojených síl víta, hoci dodáva, že vojaci v interných hodnoteniach na zlú situáciu poukazovali už dávno. Upozorňuje tiež, že modernizácia by mala byť čo najucelenejšia: „Aby sa nestalo, že zmodernizujeme za drahé peniaze napríklad zbraňový systém, no nezostanú už peniaze na muníciu, palivo a výcvik.“
Široká verejnosť akoby sa prestala o armádu zaujímať, keď skončila povinná vojenská služba. Politici zase prepadli dojmu, že vstupom do NATO je bezpečnosť Slovenska raz a navždy vyriešená. Dianie na Ukrajine je budíčkom. Bulík upozorňuje, že ozbrojené sily sú základom suverenity štátu, nie nejakou luxusnou nadstavbou: „Môžete sa na to pozrieť trebárs historicky. Československo malo svoje légie, ktoré bojovali na frontoch prvej svetovej vojny, ešte predtým, než vôbec vzniklo ako štát.“
Je možné, že časť riešenia situácie v armáde by mohla spočívať v posilnení hlasu vojakov. „Náčelník Generálneho štábu by mal mať napríklad povinnosť vystúpiť každoročne pred poslancami Národnej rady so správou o stave Ozbrojených síl,“ hovorí Bulík. Podobne by mala vzniknúť široká dohoda parlamentných strán o dlhodobej vízii a postupnom zvyšovaní financovania. Jedným z problémov armády je totiž aj kontinuita v civilnom riadení. Za 21 rokov existencie SR sa na poste ministra obrany vystriedalo 14 ľudí. „Našou snahou je získať aj podporu opozičných strán, ale vzhľadom na roztrieštenosť súčasnej opozície nie je ľahké takýto konsenzus dosiahnuť,“ hovorí štátny tajomník Miloš Koterec.
Výsledky v úvode článku spomínaného cvičenia Zelená vlna 2014 vyhodnotia do šiestich týždňov. Už dávno je však jasné, že naša armáda okrem nasadenia v zahraničných misiách plní tu na Slovensku najmä úlohy pri živelných a priemyselných katastrofách, ako sú povodne či požiare. A to je dobre. Pretože zatiaľ nás nikto neohrozuje. A keby aj, musíme sa s tými zopár funkčnými lietadlami, vrtuľníkmi či zakonzervovanými tankami spoľahnúť na spojencov z NATO. Aj keď, vo svete v súčasnosti prebieha desať väčších a približne tri desiatky menších ozbrojených konfliktov rôznej intenzity. Takže úplne pokojne spávať nemôžeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.