Tento mesiac uplynulo 30 rokov od okamihu, keď sa stal Robert Bezák kňazom, 5 rokov od jeho vysvätenia za biskupa a o pár dní to budú dva roky, čo bol odvolaný. Za posledných päť rokov zažil nebo aj peklo, pomoc aj zradu, lásku aj nezáujem. Nemôžem ani nechcem o tom písať viac, napíšem len, že to, čo by mnohých zlomilo, jeho posunulo.
Dovoľte mi byť v pár riadkoch osobný: Róbert, nezabudli sme, všetky tie dátumy vnímame a myslíme na to, čím v talianskej samote prechádzaš. Tvoj otec mi napísal krásny list, a my spolu s ním stále s nádejou očakávame tvoje stretnutie s pápežom Františkom. Myslím, že by v tom musel byť doslova čert, ak by sa neuskutočnilo.
Dôvod, prečo píšem tento text, je však iný. Minulý týždeň uverejnil denník Új Szó informáciu, z ktorej mi na chvíľu zastal dych.
V kruhoch cirkvi je všeobecne známa kniha nedávno zosnulého jezuitského pátra Šebastiána Laba „Róbert Bezák – pravda o odvolanom arcibiskupovi. Je to dielo, od ktorého sa dištancovala samotná jezuitská rehoľa. Labo v nej hovorí o Bezákovi ako o heretikovi, ktorému diktoval diabol za pomoci schizmatika Františka Mikloška, pričom ani ja som neostal mimo, keď som bol titulovaný za Bezákovho duchovného otca a hlavného poradcu. Labo okrem iného uvádza, že už za náš rozhovor na Pohode mal byť Bezák vylúčený z cirkvi. Mimochodom, na uletenej knihe spolupracoval aj arcibiskup Sokol.
Ale nie pre tú knihu píšem tento text. Úlety a ľudia, ktorí k nim inklinujú, patria k životu, žiadna inštitúcia nie je proti nim imúnna a aj každý z nás im občas podlieha. Musia však ostať rozpoznané ako úlety.
Lenže podľa informácií denníka Új Szó nepatrí uvedená kniha v dôležitých kruhoch medzi úlety, ale medzi odvážne počiny. Český biskup Baxant (osobne viedol vizitáciu, po ktorej bol Bezák odvolaný) napísal Labovi ďakovný list s vetou: „Díky za dílo, které se na bolestnou a nešťastnou kauzu díva otevřene a pravdivě“. A banskobystrický biskup Chovanec ide ešte ďalej, keď v liste pátrovi Labovi píše: „Som rád, že si tak otvorene a bez obalu pomenoval veci, o ktorých sme si v poslednom čase my cirkevníci, niekedy viazaní mlčanlivosťou, zvykli len šuškať. Myslím, že toto chlapské slovo sme už dávno potrebovali“ a aby nevznikli žiadne pochybnosti, dodáva jasné „k textu nemám žiadne pripomienky.“
A ja teraz neviem, čo s tým. Ak kľúčovú vizitáciu viedol český biskup, ktorý označí Labov úlet za pravdu, akej kvality bola celá slávna vizitácia? A ak banskobystrický biskup hovorí, že obsah Labovho dielka bol už dlho obsahom šeptania medzi ním a ďalšími predstaviteľmi cirkvi, o čom to ich šeptanie svedčí?
Aj po všetkom, čo sa v kauze Bezák stalo, si katolícku cirkev ako celok hlboko vážim. Napokon, kto z nás nemá hriechu? Ale cirkev bez elementárneho rozlišovania a vkusu?
Páni biskupi, prosím, prestaňte šeptať.
Dovoľte mi byť v pár riadkoch osobný: Róbert, nezabudli sme, všetky tie dátumy vnímame a myslíme na to, čím v talianskej samote prechádzaš. Tvoj otec mi napísal krásny list, a my spolu s ním stále s nádejou očakávame tvoje stretnutie s pápežom Františkom. Myslím, že by v tom musel byť doslova čert, ak by sa neuskutočnilo.
Dôvod, prečo píšem tento text, je však iný. Minulý týždeň uverejnil denník Új Szó informáciu, z ktorej mi na chvíľu zastal dych.
V kruhoch cirkvi je všeobecne známa kniha nedávno zosnulého jezuitského pátra Šebastiána Laba „Róbert Bezák – pravda o odvolanom arcibiskupovi. Je to dielo, od ktorého sa dištancovala samotná jezuitská rehoľa. Labo v nej hovorí o Bezákovi ako o heretikovi, ktorému diktoval diabol za pomoci schizmatika Františka Mikloška, pričom ani ja som neostal mimo, keď som bol titulovaný za Bezákovho duchovného otca a hlavného poradcu. Labo okrem iného uvádza, že už za náš rozhovor na Pohode mal byť Bezák vylúčený z cirkvi. Mimochodom, na uletenej knihe spolupracoval aj arcibiskup Sokol.
Ale nie pre tú knihu píšem tento text. Úlety a ľudia, ktorí k nim inklinujú, patria k životu, žiadna inštitúcia nie je proti nim imúnna a aj každý z nás im občas podlieha. Musia však ostať rozpoznané ako úlety.
Lenže podľa informácií denníka Új Szó nepatrí uvedená kniha v dôležitých kruhoch medzi úlety, ale medzi odvážne počiny. Český biskup Baxant (osobne viedol vizitáciu, po ktorej bol Bezák odvolaný) napísal Labovi ďakovný list s vetou: „Díky za dílo, které se na bolestnou a nešťastnou kauzu díva otevřene a pravdivě“. A banskobystrický biskup Chovanec ide ešte ďalej, keď v liste pátrovi Labovi píše: „Som rád, že si tak otvorene a bez obalu pomenoval veci, o ktorých sme si v poslednom čase my cirkevníci, niekedy viazaní mlčanlivosťou, zvykli len šuškať. Myslím, že toto chlapské slovo sme už dávno potrebovali“ a aby nevznikli žiadne pochybnosti, dodáva jasné „k textu nemám žiadne pripomienky.“
A ja teraz neviem, čo s tým. Ak kľúčovú vizitáciu viedol český biskup, ktorý označí Labov úlet za pravdu, akej kvality bola celá slávna vizitácia? A ak banskobystrický biskup hovorí, že obsah Labovho dielka bol už dlho obsahom šeptania medzi ním a ďalšími predstaviteľmi cirkvi, o čom to ich šeptanie svedčí?
Aj po všetkom, čo sa v kauze Bezák stalo, si katolícku cirkev ako celok hlboko vážim. Napokon, kto z nás nemá hriechu? Ale cirkev bez elementárneho rozlišovania a vkusu?
Páni biskupi, prosím, prestaňte šeptať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.