Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stano Palúch: Baví ma hudba, hudba, hudba

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Multižánrový huslista, skladateľ a aranžér Stano Palúch tvrdí, že nerobí nič iné, len muziku. Teraz ho vyťažuje najmä práca pre SĽUK, nahráva, strihá, píše nové veci do vianočného programu a hrá spolu s Pacora triom v hudobnom projekte Ornamenty, ktorého je spoluatorom.

Ako ide čas, moje žánrové preferencie sa menia.
Na vysokej škole som študoval u Bohdana Warchala, ale bytostne som túžil hrávať v klube s džezovými hudobníkmi štandardy. To bola brána do raja, konečná štácia, nič lepšie už v hudbe nemôžem zažiť. Folklór som hrával len ako dieťa. Až keď som začal chodiť na žúrky do Klubu Lúčnice, prišlo mi ľúto, že by som mal zahodiť všetko, čo som sa z ľudovej hudby naučil. Dnes si myslím, že je dôležité robiť vlastnú hudbu, ktorá nesie znaky našej kultúry. V Pacora triu sme všetci študovali vážnu hudbu, hrávali folklór a venovali sa džezu, tak si píšeme kompozície, ktoré všetko toto využívajú. Je to taký guláš trošku, ale my sa z toho tešíme, pravda, potom na nás chodí málo ľudí.

Na ľudových zábavách a svadbách nehrávam rád.
Vo folklóre býva huslista primáš a ja na to nemám povahu, viesť kapelu. Navyše treba ovládať strašne veľa piesní. Niekto príde, chce zahrať pesničku, ja ju nepoznám, kapela za mnou stojí a čaká, to je strašná hanba. Môžeš hrať ako zlatý slávik, ale keď nemáš repertoár, tak sa všetci otočia chrbtom, keď ho máš, môžeš vŕzgať ako divá sviňa. Nikoho nezaujíma kapela, tá je len prostriedok k tomu, aby si ľudia mohli zahulákať.

Baví ma len hudba, hudba, hudba.
Občas varím, ale furt som kuchár začiatočník. Ako malý som bol každý deň na svahu, chodili sme plávať, na výlety, dnes som na kopci tak 3-4 krát do roka. Nezbieram nič, ani husle, z dvoch, čo som mal, som jedny predal. Raz som tie jediné nechal u našich doma na Kysuciach a zistil som to až ráno, keď ma čakal taxík na letisko. O štvrť na sedem som budil kamarátov: nemáš doma nejaké husle, musím ísť hrať do Bruselu.

Muzikantský spací čas je do desiatej-jedenástej.
Ale to preto, že sa z hrania vraciame neskoro po polnoci. Ako decko som bol ranostaj, dychtivo som v nedeľu čakal na rozprávky, dve hodiny predtým čumel na monoskop, prepánajána, kedy sa to už začne! Momentálne ma budí náš malý syn. Žena k nemu vstáva celú noc a tak s veľkým sebazaprením rozlepím oči, prebalím ho, umyjem mu zadok, čistá plienka, krém. Po internete kolovalo video, ako otcovia prebaľujú deti v skafandroch a dýchacích maskách, toho som sa najviac bál. Považujem to za svoju veľkú výhru, že to zvládam.

Som zarytý plznista.
Rád chodím na pivo, ale pri malom dieťati už vlastne ani to nie. Či mi z toho nerastie brucho? Vraj z piva nerastie, ale z toho, že sa potom človek napcháva. Ja sa veľmi nenapchávam, len sa nehýbem a jem nezdravé veci. Nedokážem prejsť na zdravú stravu, aj keď mi chutí.

Som nervák.
Jeden mobil si to už odskákal, dokonca dva. Husle nie, iba tak alibisticky som ich šmaril o posteľ, keď som cvičil a nešlo, ale boli tam periny. Kedysi som na všetko s úsmevom pritakal, ale čím som starší, tým som hádavejší. Ukazujem svoju pravú tvár.

Mám sklon k pesimizmu a prehnanému sypaniu si popola na hlavu.
Snažím sa nemať veľké oči, a myslím, že z času na čas každý trochu závidíme, povedzme, keď vidím tínedžera ako brutálne ovláda svoj nástroj a komponuje, to je úplne neľudské, kde sa to tak skoro dá všetko nabrať? Človek má tendenciu neustále sa s niekým porovnávať, ale bolo by úbohé, keby práve to bolo hnacím motorom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite