Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štvrtá revolúcia

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Po tom, ako utícha diskusia o knihe Thomasa Pikettyho, sa začína hovoriť o ďalšej knihe, ktorá upozorňuje na krízu súčasného štátu a navrhuje reformu. Napísali ju spolu John Micklethwait a Adriana Wooldridge, šéfredaktor a editor týždenníka Economist.

Kniha Johna Micklethwaita a Adriana Wooldridgea Fourth Revolution. The Global Race to Reinvent the State (Štvrtá revolúcia. Globálny zápas ako znovuobjaviť štát), ktorá vyšla v máji tohto roku, upozorňuje že západné poňatie štátu je v kríze a treba ho nanovo definovať. Týka sa to demokracie rovnako ako kapitalizmu, pričom nebezpečné je aj to, že v Ázii vznikol prvýkrát reálny rival západného modelu. Nebol ním totiž ani Sovietsky zväz, ani žiadna iná podoba autoritatívneho režimu. Nič z toho totiž nedokázalo dlhodobo prosperovať. Na rozdiel od toho, čo vybudoval v Singapure Lee Kwan Yew, kedysi obdivovateľ britského socializmu, ktorý neskôr objavil čaro kapitalizmu. Britská premiérka Margaret Thatcherová o ňom svojho času povedala, že sa nikdy nemýlil a dnes si to isté o ňom myslia čínski komunisti.  Kniha Micklethwaita a Wooldridgea je v podstate o tom, prečo je singapurský model úspešný a čo musí krízou postihnutý Západ urobiť, aby s Áziou udržal krok.

.návrat Leviathana
Súčasný štát sa podľa ambicióznej tézy obidvoch autorov musí zmeniť. Autori volajú po revolučnej zmene, ktorú možno chápať aj ako dokončenie polrevolúcie z 80. rokov.  Za predchádzajúce tri revolúcie považujú diela Thomasa Hobbesa, Johna Stuarta Milla a Beatrice Webbovej. Dielo Miltona Friedmana považuju za polrevolúciu, ktorú treba dokončiť.  Hobbes, autor jednej z najvplyvnejších kníh novovekej politickej filozofie Leviathan, stál na počiatku éry, v ktorej vznikol národný štát. Hobbes svoju knihu napísal v polovici 17. storočia, v čase, keď Európa zaostávala za Čínou či osmanským Tureckom. Najväčším mestom sveta bol vtedy Peking, ktorý mal viac ako milión obyvateľov, sedem ďalších čínskych miest malo vyše pol milióna obyvateľov. India mala tri 400-tisícové mestá a Istanbul mal 800-tisíc obyvateľov. Na porovnanie, tri najväčšie európske mestá – Londýn, Neapol a Paríž – mali 300-tisíc obyvateľov a desať ďalších miest v celej Európe malo stotisíc obyvateľov. Navyše, v celom sedemnástom storočí boli iba tri roky, keď sa v Európe nebojovalo (1610, 1670, 1682), sám Hobbes hovoril, že keď sa narodil, narodilo sa aj jeho dvojča – strach, keďže jeho matka sa v tom čase obávala invázie španielskej Armády.   
Postupne sa však kontinent nespočetného množstva štátov a štátikov premenil na hlavný motor industrializácie a pokroku, ktorý premenil Západ. Základom bola zmena poňatia štátu: jeho absolutistická rola, prirovnaná autorom k biblickému monštru Leviathanovi, bola preformulovaná na povinnosť štátu zabezpečiť vynucovanie zákona a poriadku na jeho území. Bola to nielen filozoficky logická dedukcia, ale najmä jediný spôsob, ako uniknúť stavu vojny všetkých proti všetkým. Prostriedkom sa stalo konštruovanie pomyselnej spoločenskej zmluvy, ktorá umožnila vznik takéhoto štátu a následný rozvoj Európy a Západu.

.od slobody k rovnosti
John Stuart Mill, ktorý sa narodil do sveta po francúzskej aj americkej revolúcii, asi stodvadsať rokov po Hobbesovej smrti, preformuloval potrebu štátu na liberálny štát „nočného strážnika“, ktorého poslaním je chrániť individuálne slobody.  Pre Britániu (pohľad obidvoch autorov je výrazne anglocentristický) to bola dôležitá zmena, ktorá zásadne ovplyvnila fungovanie britského impéria na najbližšie storočie. Viktoriánske Anglicko, jeho obchodnú a námornú dominanciu, ako aj postavenie vo svete dokonale vystihuje citát istého Angličana z roku 1865: „Pláne Severnej Ameriky a Ruska sú našimi obilnými poľami, Chicago a Odesa našimi sýpkami, Kanada a Balt našimi zásobárňami dreva, v Austrálii máme ovčie farmy, v Argentíne a na západných prériách Severnej Ameriky stáda dobytka, Peru nám posiela striebro, z južnej Afriky a Austrálie prúdi do Londýna zlato, Indovia a Číňania pre nás pestujú čaj a naša káva, cukor a korenie rastú na plantážach v Indii. Španielsko a Francúzsko sú našimi vinicami, Stredomorie naším ovocným sadom a naše bavlníkové plantáže, ktoré boli dlho výsadou juhu Spojených štátov, sa teraz rozšírili do všetkých teplých oblastí sveta.“
Aj tomu však prišiel koniec. Britská populácia v rokoch 1816 – 1846 prudko vzrástla o 50 percent, výber daní klesal z 80 na 60 miliónov libier a Londýn začal na svoje kolónie čoraz viac doplácať. Briti obrátili pozornosť na seba samých a vo vzduchu bolo cítiť potrebu inej definície a poslania štátu.
V Európe si túto premenu spájame skôr s Bismarckom a vznikom nemeckého modelu dôchodkového zabezpečenia, v Británii sa vznik sociálneho štátu spája s menami Beatrice a Sidney Webbových. Nikto túto premenu liberálneho demokratického štátu nepomenoval lepšie, ako Alexis de Tocqueville v svojej geniálnej knihe Demokracia v Amerike. „Politická sloboda,“ píše Tocqueville, „prináša čas od času istému počtu obyvateľov najväčšie radosti. Rovnosť však poskytuje každému človeku denne množstvo drobných potešení. Pôvaby rovnosti sa prejavujú neustále a sú dostupné všetkým. (...) Vášnivá láska, ktorú ktorú rovnosť vyvoláva, je zároveň prudká a všeobjímajúca.“ Na začiatku storočia sa začala postupná premena vzťahu slobody a rovnosti aj v Anglicku. Postupne sa táto rovnováha zmenila natoľko, že bývalá obchodná veľmoc sa stala depresívnou štrajkujúcou krajinou. Prelomom bolo obdobie po konci druhej svetovej vojny, masové zničenie bohatstva starého sveta a budovateľský étos povojnovej obnovy. Európsky svet zachvátilo nepoznané rovnostárstvo komunizmu, na východe Európy, kde fungovali päťročnice, ktoré boli spočiatku efektívnejšie ako ich alternatívy, na Západe rástlo prerozdeľovanie sociálnych štátov. Vo Francúzsku z 27,6 percenta HDP na 38,8 percenta, v západnom Nemecku z 30,4 percenta na 42 percent a v Británii z 26,8 percenta HDP na 45 percent.  Aj nárast socializmu však narazil na hranicu. Na západe aj na východe kontinentu.
Po troch revolúciách, ktoré trikrát zmenili definíciu štátu, prišla reakcia v podobe Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, ktorú  Micklethwait a Wooldridge spájajú s menom Miltona Friedmana. Západ 70. rokov považoval za úlohu doby zlikvidovať chudobu, narazil však na realitu. Ako ukázal Charles Murray v knihe Příliš mnoho dobra, bez ohľadu na prudký nárast štátnych fondov chudoba neklesala. Problém jednoducho nebol v nedostatku peňazí. Friedmanova revolúcia Západu pomohla, ale nezmenila ho. Dôkazom sa stal vývoj po roku 1989, s vrcholom počas pôsobenia republikána Georgea W. Busha, keď americký štát dosiahol najvyššiu mieru prerozdeľovania v dejinách.

.kríza Západu
„Žijeme v časoch, keď Západ už neponúka tie najlepšie politické riešenia,“ píšu Micklethwait a Wooldridge a dokumentujú to obľúbenou štatistikou Angely Merkelovej. Tá svojho času povedala, že „Európska únia predstavuje sedem percent svetovej populácie, tvorí dvadsaťpäť percent svetového HDP a vynakladá päťdesiat percent svetových výdavkov na sociálne služby a zdravotníctvo“.  Bez toho, aby citát pokračoval, je jasné, že niečo podobné nemôže dlhodobo fungovať.
Západ je však v ešte hlbšej kríze, než je len kríza sociálneho štátu. Jonathan Rauch to o stave USA v knihe Demosclerosis vyjadril štatistikou, podľa ktorej je desať až dvadsať percent americkej vlády pod kontrolou volených politikov a osemdesiat až deväťdesiat percent pod kontrolou niekoľkých tisícok klientskych skupín. Whitehall a Brusel sú na tom podobne, dodávajú autori Štvrtej revolúcie. Vo Washingtone pracuje vyše dvanásťtisíc lobistov, čo je viac ako dvadsať na každého kongresmana. Ich náklady sú astronomické: v roku 2012 predstavovali vyše 2,4 miliardy dolárov. Čitateľ by zrejme neuhádol, ktorý segment biznisu zamestnáva najviac lobistov, najmä ak je reč o Amerike. Nie je to poľnohospodárstvo, aj keď to americké je dotované takmer ako to európske, ale finančný sektor, zjednodušene Wall Street. Nikto nemá toľko lobistov ako Wall Street, v prepočte štyroch na jednu osobu člena amerického parlamentu. Tento oblak dymu neprodukuje iba ďalšie a ďalšie daňové výnimky, ale aj nárast objemu peňazí v americkej politike. Republikán Mitt Romney minul v prezidentskej  kampani v roku 2012 až 1,2 miliardy dolárov, Barack Obama o sto miliónov menej. Celkovo prezidentské a kongresové voľby stáli 6,3 miliardy dolárov. Dôležitý je aj trend: v porovnaní s rokom 2000 je to dvojnásobná suma.
Druhým  špecificky americkým problémom je nástup vetokracie. Ide o termín Francisa Fukuyamu, ktorým chcel pomenovať nárast straníckych a ideologických rozdielov v americkej politike. V rokoch 1949 až 2008 bolo v Senáte zablokovaných 68 prezidentských nominácii. Za necelých päť rokov od januára 2009 do novembra 2013 v čase Obamovej administratívy bolo senátne veto použité až 79-krát. Tento trend zodpovedá rastúcim rozdielom medzi jednotlivými stranami. V minulosti bolo bežné, že konzervatívne založení demokrati z Juhu (takzvaní blue-dog democrats) boli konzervatívnejší ako mnohí liberálni republikáni. Dnes už niečo také neexistuje a aj ten najliberálnejší republikán je konzervatívnejší ako konzervatívny demokrat z amerického Juhu. To, samozrejme, len ďalej polarizuje americkú politiku, čoho dôkazom je účelové prekresľovanie hraníc volebných obvodov (gerrymandering), alebo aj taký radikálny krok ako znefunkčnenie vlády, takzvaný shut-down, použitý opozíciou proti vláde.
Micklethwait a Wooldridge pomenúvajú „sedem smrteľných hriechov“ západných štátov, ktoré treba riešiť. Prvým hriechom je fakt, že štát sa správa, akoby bol „z iného storočia“. Americké ministerstvo poľnohospodárstva je jedným z najväčších federálnych úradov v USA, pritom poľnohospodárstvo zamestnáva iba dve percentá populácie USA. Modernita a efektivita nejdú ruka v ruke. Najviac príkladov na tento fenomén nachádzajú autori v americkom štáte Kalifornia, ale neobchádzajú ani Európu. „Na čo vlastne slúži Európsky parlament?“ kladú školácku otázku. Od šéfredaktora jedného z najprestížnejších časopisov sveta však zrazu znie znepokojivo vážne. Brusel, Washington a ďalšie sídla západnej moci ukazujú, že keď je „niečo nové, nie je to vždy lepšie“.
Druhým hriechom je Baumolova choroba, nazvaná podľa amerického ekonóma Williama Baumola, ktorý tvrdil, že produktivita práce rastie inak v odvetviach závislých od ľudskej práce a inak v odvetviach, kde možno zaviesť strojovú výrobu. Dôsledok pre štát je, že štát nemožno radikálne redukovať, pretože sa ho týka prvá oblasť. To však autori knihy v čase Googlu považujú za neudržateľné, štát sa musí reformovať tak, aby čo najviac napodobnil súkromné firmy. Tretím „hriechom“ je Olsonov zákon, nazvaný podľa Mancura Olsona. „Čím väčšia skupina, tým je vzdialenejšia svojim spoločným záujmom.“ Nikto to nedokáže využiť ako dobre zorganizované záujmové skupiny. Keď autori prechádzajú tie najvplyvnejšie, je to ako zoznam oblastí, kde sú v USA najväčšie problémy. Asociácia učiteľov v Kalifornii minula za desať rokov na politické kampane 210 miliónov dolárov. Ešte zaujímavejší je príklad „väzensko-priemyselného komplexu“: v jedinom roku 2002 bolo štátom v Kalifornii postavených dvadsaťjeden nových väzníc, pričom niektorí bachari zarábajú aj viac ako stotisíc dolárov ročne. Autori čitateľa prekvapia množstvom štatistík a údajov, od tých známejších, ako sú prehnane vysoké platy politikov v politicky nefunkčnom Taliansku či ešte vyššie platy štátnych psychiatrov, mestských úradníkov a či policajných úradníkov v Kalifornii, ktoré presahujú pol milióna dolárov ročne. Štvrtým hriechom je prehnane aktívny štát, ktorý vytvára regulácie, ktoré zvyšujú byrokraciu a umelú zamestnanosť: reč je o všetkých tých viacročných kurzoch, na Floride musí napríklad interiérový dizajnér študovať štyri roky a ďalšie dva roky pôsobiť v praxi, aby získal licenciu na túto činnosť. V 50. rokoch potrebovali podobné licencie americkí pracujúci v piatich percentách prípadov, dnes ich potrebuje tretina z nich. Predlžujú sa aj zákony, federálna daňová legislatíva má dnes štyri milióny slov. Európske nariadenia s národnými zrejme nespočítal ešte nikto. Piatym hriechom je zahmlievajúca matematika. Oficiálne štatistiky sú podľa autorov často mimoriadne nedôveryhodné, osobitne v problémových oblastiach (Detriot, Grécko). Bruce Bartlett, jeden z najprominentnejších daňových reformátorov v Amerike, ktorého autori citujú, ukazuje, že ani v tomto prípade nie je veľký rozdiel medzi USA a Európou. Štatistiky sú lepšie najmä vďaka „lepšiemu“ účtovníctvu za Atlantikom.
Šiestym hriechom je nemotivačný systém štátnych dotácií. Tým, čo majú dosť, sa ešte pridáva. Mich Jagger a Elton John majú napríklad nárok na cestovné zdarma, ale podobných príkladov je oveľa viac. Problém je, že štáty si to v skutočnosti nemôžu dovoliť, na čo doplácajú najmä tí, ktorí dotácie potrebujú najviac. Siedmym hriechom je paralyzovaná politika, o čom už bola reč vyššie.

.ázijská alternatíva
Pre Západ, USA rovnako ako Európu, všetky tieto témy predstavujú riziko samo osebe. Autori však upozorňujú, že hrozba je ešte väčšia, pretože západný model, ktorý si užíva svoju dekadenciu, ohrozuje ázijský rival.
Lee Kwan Yew vládol Singapuru od roku 1959 do roku 1990, odvtedy je na „jeho“ poste Leeov syn. Dlhšie už vládol v 20. storočí len Fidel Castro. Lee by sa s Castrom v mnohom zhodol. Svojich oponentov zatváral a demokraciu považuje za problém Západu: „Ak chcete získať v demokracii hlasy, musíte ľuďom ponúkať čoraz viac. Ak chcete poraziť v ďalších voľbách svojho oponenta, musíte zase sľúbiť viac. A tak sa z toho stáva nekonečný proces aukcií, pričom dlhy zostanú na ďalšie generácie.“ Niežeby Lee nemal v niečom pravdu. Ale akú cenu má prosperita postavená na autoritárskom režime? Odpoveď znie, že prekvapivo veľkú: vzorom štátnika v Ázii, ale aj inde vo svete je totiž Lee, a nie európski demokrati.  
Najviac si svoj ideologický vzor obchádzajú čínski komunisti. Vždy, keď je zvolený nový prezident, vykoná formálnu návštevu u staručkého štátnika v Singapure a vypočuje si to isté: Čína nesmie prebrať demokraciu, inak sa zrúti. Kapitalizmus, to je už iná vec.
Lee však naučil Áziu ešte jednej veci: okrem renesancie ázijských hodnôt, ktoré sú ázijské už tým, že nie sú západné, je to najmä dôraz na výchovu elity, ktorú zamestnáva štát. A správa sa pritom výsostne komerčne: ponúka také platy a iné výhody, aby elitní študenti pracovali práve pre štát.  
Ako má tomuto trendu Západ čeliť? Micklethwait a Wooldridge navrhujú sledovať štát, kde je budúcnosť už realitou: Švédsko. Švédi v 90. rokoch znížili prerozdeľovanie zo 67 percent HDP na 49 percent, najvyššie sadzby daní aj štátny dlh.  Vyhli sa tak najhorším problémom, koré spôsobila kríza po roku 2008 všade na Západe. Dokázali tiež reformovať niečo, čo sa považuje za nereformovateľné: zdravotníctvo. Do štátneho systému zaviedli firemné myslenie, zabránili niektorým zneužitiam. Výsledkom je niečo, čo autori Štvrtej revolúcie nazývajú inteligentným štátom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite