V medzičase, ktorý uplynul od voľby po inauguráciu, Andrej Kiska zatiaľ nenaznačil ambíciu byť výrazným prezidentom. Nebolo jeho povinnosťou sa ozvať, avšak človek mimoriadne verejne angažovaný by sa nenechal minúť udalosťami, akých sa nakopilo celkom dosť. Napríklad extrémne nízky záujem Slovákov o eurovoľby, anexia Krymu či škandálne prirovnanie vojsk NATO k invázii Varšavskej zmluvy v podaní Roberta Fica.
Je to však skôr otáznik ako kritika. Ak totiž iba nechcel vlastnými postojmi vytvárať atmosféru prezidentskej „schizmy“, kým Gašparovičovi bežal mandát, je to legitímne. Na strane druhej, svoju „príležitosť mlčať“ využíval Gašparovič naozaj až do dna, takže Kiskovo nemlčanie by len naplnilo zívajúce prázdno po úradujúcej hlave štátu. Ale je to naozaj vec osobného štýlu a priorít.
Mohutný politický mandát na ovplyvňovanie verejnej diskusie má Kiska odo dňa zvolenia, pričom doba, do ktorej sa politicky „narodil“, je geostrategicky najvulkanickejšia od založenia štátu. Nejde len o ukrajinskú krízu a imperiálnu rolu Ruska v nej, ale aj o neblahý regionálny dôsledok, ktorým je trhanie vyšehradskej skupiny, kde sa pozície Poľska a Slovenska s Maďarskom smerom k Ukrajine nebezpečne rozchádzajú. Signál, že sa tu už „rozcvičuje“ prezident, ktorý bude korekciou proruského premiéra, by veľmi pomohol v situácii, keď sa Slovensko občas správa ako ruský klin do východnej politiky EÚ. Ale znovu: Vyčkajme, čo bude hovoriť a robiť vo funkcii.
Zdôrazňovanie, že nechce byť „opozičným“ prezidentom, čo v rozhovore pre SME Kiska viackrát zopakoval, môžno tiež chápať ako gesto dobrej vôle k vláde. Inštitucionálne vojny, aké Slovensko zažilo za Mečiara, ozaj nepotrebujeme. Horšie by bolo, keby sa záväzok akejsi „nadpolitickej“ neutrality premietol u Kisku do zdržanlivosti aj tam, kde sa dejú neústavnosti, neprávosti, a bude sa žiadať hlas autority nezávislej od monolitu moci. Takúto zdržanlivosť nepredpokladáme, ale sme zvedaví. Dva roky vlády Fica II pritom nenechávajú pochýb, že do konfliktov naozaj bude vťahovaný. Jedna vec potom bude abstraktná nadstraníckosť (ktorá sa nikdy nedá dosiahnuť k spokojnosti všetkých), a druhá vec bude realita života. A v nej pravda a právo zďaleka nie sú – ako sa hlúpo traduje – vždy uprostred. A ešte tretia vec je mandát od tej časti slovenskej verejnosti, ktorá volila Kisku v prvom rade nie preto, že je Kiskom, ale preto, že očakáva od neho práve protiváhu rozdrapovaniu sa jednofarebnej moci.
Ak existuje prevzatie úradu a funkcie, kde tradičných „100 dní na rozbeh“ má opodstatnenie, tak je to dnešný nástup Andreja Kisku. Napriek malým skúsenostiam s prácou a prostredím, ktoré ho čakajú, by už len zostava poradcov, ktorú si vybral, mala byť zárukou, že Slovensko bude mať konečne štátnu hlavu, ktorá nebude robiť hanbu vonku a za ktorú sa nemusí nikto hanbiť doma.
Je to však skôr otáznik ako kritika. Ak totiž iba nechcel vlastnými postojmi vytvárať atmosféru prezidentskej „schizmy“, kým Gašparovičovi bežal mandát, je to legitímne. Na strane druhej, svoju „príležitosť mlčať“ využíval Gašparovič naozaj až do dna, takže Kiskovo nemlčanie by len naplnilo zívajúce prázdno po úradujúcej hlave štátu. Ale je to naozaj vec osobného štýlu a priorít.
Mohutný politický mandát na ovplyvňovanie verejnej diskusie má Kiska odo dňa zvolenia, pričom doba, do ktorej sa politicky „narodil“, je geostrategicky najvulkanickejšia od založenia štátu. Nejde len o ukrajinskú krízu a imperiálnu rolu Ruska v nej, ale aj o neblahý regionálny dôsledok, ktorým je trhanie vyšehradskej skupiny, kde sa pozície Poľska a Slovenska s Maďarskom smerom k Ukrajine nebezpečne rozchádzajú. Signál, že sa tu už „rozcvičuje“ prezident, ktorý bude korekciou proruského premiéra, by veľmi pomohol v situácii, keď sa Slovensko občas správa ako ruský klin do východnej politiky EÚ. Ale znovu: Vyčkajme, čo bude hovoriť a robiť vo funkcii.
Zdôrazňovanie, že nechce byť „opozičným“ prezidentom, čo v rozhovore pre SME Kiska viackrát zopakoval, môžno tiež chápať ako gesto dobrej vôle k vláde. Inštitucionálne vojny, aké Slovensko zažilo za Mečiara, ozaj nepotrebujeme. Horšie by bolo, keby sa záväzok akejsi „nadpolitickej“ neutrality premietol u Kisku do zdržanlivosti aj tam, kde sa dejú neústavnosti, neprávosti, a bude sa žiadať hlas autority nezávislej od monolitu moci. Takúto zdržanlivosť nepredpokladáme, ale sme zvedaví. Dva roky vlády Fica II pritom nenechávajú pochýb, že do konfliktov naozaj bude vťahovaný. Jedna vec potom bude abstraktná nadstraníckosť (ktorá sa nikdy nedá dosiahnuť k spokojnosti všetkých), a druhá vec bude realita života. A v nej pravda a právo zďaleka nie sú – ako sa hlúpo traduje – vždy uprostred. A ešte tretia vec je mandát od tej časti slovenskej verejnosti, ktorá volila Kisku v prvom rade nie preto, že je Kiskom, ale preto, že očakáva od neho práve protiváhu rozdrapovaniu sa jednofarebnej moci.
Ak existuje prevzatie úradu a funkcie, kde tradičných „100 dní na rozbeh“ má opodstatnenie, tak je to dnešný nástup Andreja Kisku. Napriek malým skúsenostiam s prácou a prostredím, ktoré ho čakajú, by už len zostava poradcov, ktorú si vybral, mala byť zárukou, že Slovensko bude mať konečne štátnu hlavu, ktorá nebude robiť hanbu vonku a za ktorú sa nemusí nikto hanbiť doma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.