Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet v Bratislave

.matej Gašparovič .časopis .biznis príbeh

Ako 21-ročný založil s kamarátmi medzinárodnú konferenciu. Dnes je Globsec jednou z najväčších politických konferencií na svete. O pár dní privíta šiestich premiérov, šéfa NATO a možno aj opozičného lídra Ukrajiny Vitalija Klyčka.

.keď sa pred deviatimi rokmi v dome u Roberta Vassa v Nových Zámkoch uskutočnilo stretnutie piatich spolužiakov, len ťažko mohli tušiť, že si vďaka nemu raz budú podávať ruky s najvplyvnejšími osobnosťami medzinárodnej politiky. A že z Bratislavy spravia každoročne na niekoľko dní pupok sveta.

.ukrajina: Klyčko či Snyder  
Globsec sa radí medzi päť najvýznamnejších bezpečnostno-politických konferencií na svete. Bratislava sa od 14. mája stane na tri dni prísne stráženým mestom, keďže privíta 800 vplyvných diplomatov a politikov. Prídu diskutovať všetci premiéri Vyšehradskej štvorky, množstvo ministrov, bývalý vrchný veliteľ spojeneckých síl v Afganistane John Allen, generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen, bývalý taliansky premiér Mario Monti či poradcovia irackého prezidenta. Chýbať nebudú ani analytici z najväčších svetových think-tankov, novinári z médií ako Washington Post,  Wall Street Journal či The Economist alebo momentálne asi najžiadanejší historik Timothy Snyder, ktorého veľkou témou je Ukrajina.
Organizátori Globsecu reagujú na najväčšie globálne témy, z pätnástich panelov budú tri venované Ukrajine. Mal by sa na nich zúčastniť aj ukrajinský opozičný líder a šéf strany UDAR Vitalij Klyčko, ktorý mal prísť aj pred dvoma rokmi, no domáce udalosti mu to napokon nedovolili. Ukrajina je pritom „čerstvá“ téma, na ktorú museli mladí organizátori zareagovať veľmi rýchlo. „Medzinárodné vzťahy sú dynamické. Nečakali sme, že Ukrajina bude centrálnou témou, ale ,gospodin‘ Putin to tak zariadil. Ukrajina je veľká krajina, je na našich hraniciach a vývoj v nej bude mať pre nás a aj pre medzinárodné vzťahy zásadný vplyv,“ hovorí Vass.
 
.cesta k premiérom
Ešte zaujímavejším príbehom je však to, ako konferencia narástla do úrovne, ktorá budí rešpekt na najvyšších poschodiach svetovej politiky.
Robert Vass študoval medzinárodné vzťahy v Banskej Bystrici. Medzinárodným vzťahom a diplomacii sa začal venovať ešte ako stredoškolák v období mečiarizmu. „Bolo to v čase, keď sme boli považovaní za čiernu dieru Európy, bola ohrozená demokracia a mňa ako mladého človeka to veľmi vyrušovalo. Myslel som si, že budem schopný svojou čiastkou prispieť k náprave.“ Počas štúdia sa stal prezidentom študentského Euroatlantického centra, vďaka čomu si vytvoril priateľstvá v diplomacii. „Bola to kombinácia štúdia a reálnej praxe,“ spomína Robert na rušné obdobie.
Vtedy im napadla myšlienka Globsecu. „Nechceli sme byť len malou krajinou, ktorá je prijímateľom rozhodnutí zo Západu a počúvať, že Slovensko v medzinárodných vzťahoch nemá hlas, musí strčiť hlavu do piesku a držať hubu a krok. My sme nová generácia, ktorá už s takýmto postojom nesúhlasí. Chceli sme, aby Slovensko malo svoj hlas, vyjadrovalo sa k témam a bolo súčasťou rozhodovania.“ Na letnom stretnutí v Nových Zámkoch sa piati študenti, ktorí mali čosi vyše dvadsať rokov, rozhodli vytvoriť medzinárodnú konferenciu. Už vtedy im zišiel na um názov Globsec, teda globálna bezpečnosť (security), a už ho nikdy nemenili: „Bol krátky, stručný, úderný, dal sa okolo neho urobiť dobrý brand.“  
Na to všetko boli potrebné peniaze, študenti však mali len úspory z brigád a zo stáží. Nevýhoda sa však ukázala kľúčovou výhodou: „Keďže sme si nemohli dovoliť dodávateľské spoločnosti, museli sme to urobiť sami a zároveň dokázať, že všetko vieme urobiť lepšie  ako ktokoľvek iný v strednej Európe. Inak by nás ako študentov nik nebral vážne. Nebol to jednoduchý proces, museli sme vedieť padnúť a postaviť sa, no bola to obrovská škola, viacerí z nášho tímu dnes vďaka tomu pracujú na ministerstvách, veľvyslanectvách alebo v medzinárodných organizáciách,“ tvrdí Robert, ktorý zároveň vedie Slovenskú atlantickú komisiu.
Robert na začiatku potreboval projekt zastrešiť silnejšími osobnosťami. Presvedčil veľvyslanca Rastislava Káčera, neskôr im pomohli aj ľudia ako bývalý veľvyslanec vo Washingtone Martin Bútora či Tomáš Valášek, stály predstaviteľ Slovenska pri NATO v Bruseli. „Úspech leží v mnohých detailoch,“ hovorí Robert. „Ak som chcel pozvať vplyvnú osobu na konferenciu bez názvu, musel som okolo seba vytvoriť tím dôveryhodných seniorov, ktorí mi veria a vedia sa za nás postaviť. Na dosiahnutie cieľa musíte vytvárať partnerstvá, siete ľudí, o ktorých sa viete oprieť. Musíte zistiť, kto za vás dokáže lobovať, kto pozná ľudí, ktorých pozývate, kto im môže poslať dodatočný mail, aby posilnil váš hlas.“ Na začiatku bolo tiež dôležité vybudovať vzťah s ministerstvom zahraničných vecí.
Globsec možno pomaly porovnávať s najväčšími bezpečnostnými konferenciami, ako je napríklad Mníchovská bezpečnostná konferencia. Za tými ostatnými však stoja veľké fondy a financujú ich domáce vlády, kým Globsec vznikol na zelenej lúke a dodnes je financovaný z projektových grantov z viac ako tridsiatich zdrojov, čo zaisťuje konferencii vysokú nezávislosť. „Spomínam si na tie šokované tváre diplomatov, ktorých prekvapilo, aký mladý organizátorský tím ich privítal. To s vami sme komunikovali? pýtali sa nás. Cez telefón a maily to vidieť, našťastie, nebolo. Dôležitý bol aj wording: akým spôsobom sa žiadosti a telefonáty nafrázujú a naštylizujú, komu to pošlete, akým spôsobom, timing, ako do toho vtiahnete veľvyslanectvá a štátne inštitúcie.“ Príprave konferencie sa počas celého roka venuje päť či šesť ľudí, ktorí tvoria témy, pozývajú ľudí, vyjednávajú s vládami a medzinárodnými organizáciami. „Tie najväčšie ryby musíme často pozývať trištvrte roka vopred, aby si ešte stihli nájsť miesto v kalendári,“ hovorí Robert. Počas konania konferencie sa tím rozšíri na stovku dobrovoľníkov.  
Organizátori Globsecu si od začiatku dali záležať, aby bola konferencia každým rokom kvalitnejšia. „Našou ambíciou je, že ak latku niekam posunieme, nikdy ju nemôžeme podliezť.“ Pri prvých ročníkoch však narazili na problém lokálnych limitov. „Bolo nám jasné, že z konferencie treba urobiť regionálnu záležitosť a veľa energie odvtedy investujeme do posilňovania väzieb s Českom, Maďarskom a Poľskom.“ Je šanca, že sa im raz podarí pozvať osobnosti rangu Bill Clinton alebo George Bush? „To je práve tá latka, ktorú chceme posúvať a dôkaz, že stále je priestor, kam ju posúvať,“ usmieva sa Robert. „Raz tu azda budeme mať aj Putina alebo Joe Bidena, ako ich má Mníchov. Aj tam to však trvalo 40 rokov.“

.diplomatický význam
Hlavný cieľ zo stretnutia v Nových Zámkov sa splnil. Vďaka Globsecu sú slovenskí politici a stredná Európa súčasťou veľkých rozhodnutí. „Predtým, ako hlavy štátov urobia dôležité medzinárodné rozhodnutie, tak väčšina návrhov, ktoré majú na stole, vzniká práve na takýchto konferenciách, kde experti a diplomati vedú debaty. Ak je Slovensko mimo tejto debaty, v týchto návrhoch nebude zachytený náš názor alebo vyjadrený náš záujem.“
Samozrejme, príležitosť predniesť svoj postoj lídrom svetovej politiky, svetovým novinárom a predstaviteľom think-thankov tak nezanedbávajú ani naši politici.
Robert zdôrazňuje, že sú nadstranícki. „Darí sa nám spolupracovať s ministerstvami zahraničných vecí bez ohľadu na vládnu garnitúru. Neznamená to však, že Globsec je akademická alebo bezhodnotová záležitosť. Naše hodnoty sú liberálna demokracia, právny štát a sloboda a naším záujmom je posilňovať náš hlas a hlas strednej Európy vo svete.“
Minulý rok si vedľa Roberta sadol vtedajší český minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg a povedal mu vetu, ktorá ho veľmi potešila: „Roberte, když před 50-ty lety vznikla mníchovská konference, její zakladatel byl rovnako mladý jak vy.“ Vie si Robert Vass predstaviť, že raz bude organizovať 50. ročník Globsecu? „Veľakrát som mal chuť s tým prestať. S Globsecom sa spája mnoho praktických problémov, ktoré sa opakujú každý rok. Nie každý je taký kooperatívny, mnohí hádžu polená pod nohy a úspech na Slovensku sa nie vždy vníma pozitívne. To mi vadí, ale je to moje dieťa, ktoré nechcem opustiť. Neviem, či to budem robiť do konca života, ale chcem s tým byť dlhodobo nejako spojený.“  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite