Milan Píka je syn generála Heliodora Píku, ktorého zavraždili komunisti v jednom z procesov 50. rokov. Heliodor bol československý legionár v prvej svetovej vojne a skvelý predstaviteľ protifašistického odboja v druhej svetovej vojne a už počas vojny jasnozrivo varoval pred Sovietmi a ich diktatúrou proletariátu. Po vojne ho komunisti v zinscenovanom procese odsúdili a obesili.
Syn Milan, ktorý cez vojnu slúžil u britských RAF, bol tiež obvinený a väznený. Otca si užil málo, ale dodnes o ňom hovorí s veľkou úctou a rešpektom. Jeho spomienky na poslednú noc s otcom pred popravou sú nevýslovne silné. Po svojom prepustení bol degradovaný, vyhodený zo školy a vykázaný z Prahy. Odsťahoval sa preto do Bratislavy, kde žije v ústraní dodnes.
Toľko suché slová.
Ale za týmto príbehom je more individuálneho trápenia, nespravodlivosti a bolesti. Sú za ním násilné dejiny 20. storočia, strašlivé zlyhania jeho elít, opakujúca sa západná ilúzia z Ruska, a naši ochotne krutí vyšetrovatelia, sudovia a kati.
Nič z toho sa nedá napraviť, a udelenie hodnosti generála vo veku 91 rokov nie je ani len náplasťou na to, čím všetkým musel Milan Píka prejsť. Tento typ spravodlivosti je nekonečne oneskorený.
Pokus o poučenie však má zmysel. A poučenie by mohlo byť nasledovné: Nie je najdôležitejšie, aké budeme mať dane, cesty či HDP. Kľúčové nie je ani to, aké vízie nám predostierali predvojnoví hlinkovci, februároví komunisti, šesťdesiatosmičkári, novembroví reformátori či populisti mečiarizmu a dneška. To všetko treba vnímať a rozlišovať, ale to, na čom v dejinách naozaj záleží, sú činy a rozhodnutia, súvisiace so spravodlivosťou pre jednotlivca.
Ak si teda chceme naozaj vážiť nepredstaviteľne ťažký život pána Milana Píku a jeho rodiny, nestačia oneskorené pocty. V skutočnosti by sme nesmeli dopustiť opakovanie nespravodlivosti zo strany štátu voči jednotlivcom. Skutočnou poctou Milanovi Píkovi by bola obrana Hedvigy Malinovej, odhalenie justičných zločinov v kauze Cervanová, nezvolenie Harabina, odmietnutie nehodných ústavných sudcov a koniec Dušana Kováčika na čele špeciálnej prokuratúry. Toto sú rozlišovacie znaky, nie štátne metále.
Vážený pán Píka, milý Milan, je mi cťou poznať Vás. A dovoľte mi, aby som Vám venoval text Mareka Vagoviča z tohto čísla .týždňa, ktorý sa týka práve spravodlivosti.
Syn Milan, ktorý cez vojnu slúžil u britských RAF, bol tiež obvinený a väznený. Otca si užil málo, ale dodnes o ňom hovorí s veľkou úctou a rešpektom. Jeho spomienky na poslednú noc s otcom pred popravou sú nevýslovne silné. Po svojom prepustení bol degradovaný, vyhodený zo školy a vykázaný z Prahy. Odsťahoval sa preto do Bratislavy, kde žije v ústraní dodnes.
Toľko suché slová.
Ale za týmto príbehom je more individuálneho trápenia, nespravodlivosti a bolesti. Sú za ním násilné dejiny 20. storočia, strašlivé zlyhania jeho elít, opakujúca sa západná ilúzia z Ruska, a naši ochotne krutí vyšetrovatelia, sudovia a kati.
Nič z toho sa nedá napraviť, a udelenie hodnosti generála vo veku 91 rokov nie je ani len náplasťou na to, čím všetkým musel Milan Píka prejsť. Tento typ spravodlivosti je nekonečne oneskorený.
Pokus o poučenie však má zmysel. A poučenie by mohlo byť nasledovné: Nie je najdôležitejšie, aké budeme mať dane, cesty či HDP. Kľúčové nie je ani to, aké vízie nám predostierali predvojnoví hlinkovci, februároví komunisti, šesťdesiatosmičkári, novembroví reformátori či populisti mečiarizmu a dneška. To všetko treba vnímať a rozlišovať, ale to, na čom v dejinách naozaj záleží, sú činy a rozhodnutia, súvisiace so spravodlivosťou pre jednotlivca.
Ak si teda chceme naozaj vážiť nepredstaviteľne ťažký život pána Milana Píku a jeho rodiny, nestačia oneskorené pocty. V skutočnosti by sme nesmeli dopustiť opakovanie nespravodlivosti zo strany štátu voči jednotlivcom. Skutočnou poctou Milanovi Píkovi by bola obrana Hedvigy Malinovej, odhalenie justičných zločinov v kauze Cervanová, nezvolenie Harabina, odmietnutie nehodných ústavných sudcov a koniec Dušana Kováčika na čele špeciálnej prokuratúry. Toto sú rozlišovacie znaky, nie štátne metále.
Vážený pán Píka, milý Milan, je mi cťou poznať Vás. A dovoľte mi, aby som Vám venoval text Mareka Vagoviča z tohto čísla .týždňa, ktorý sa týka práve spravodlivosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.